MTB dvojdňovka v Jeseníkoch - prvý deň

Budík dnes zvonil veľmi zavčasu. Potrebujeme stihnúť vlak o 6:09, na dlhé vylihovanie nie je čas. Rýchlo poobliekať, nasadnúť na bajky a v polospánku šliapať na stanicu. Vlak z Ostravy s rezervou stíhame, nakladáme bajky a výlet môže začať.

Prichádzame do Bruntálu. Je to nádhera! Z vlaku s nami vystupuje pár “veselých” športových fanúšikov. Okrem nich tu niet ani živej duše. Utiahneme bagáž, zapneme GPS a vyrážame smerom do Rudna pod Pradědem. Podľa plánu máme prejsť niekoľko kilometrov po asfaltke, ale na prvej offroad odbočke to striháme skratkou cez pole.


Pravdepodobne nás zlákal krásny výhľad na Praděda, na ktorom sa týči neprehliadnuteľný vysielač. Nevýraznou cestou vytlačenou v tráve pokračujeme až k malému potôčiku. Keby brehy neboli husto zarastené, nebol by žiaden problém prekročiť ho. Po chvíli nachádzame vhodné miesto a razom sme na druhej strane. Aby toho nebolo málo, hneď za potokom je elektrické oplotenie. S pomocou správneho nástroja ľahko prekračujeme aj túto prekážku. Po necelej polhodine sme na križovatke, kde by sme sa asfaltkou dostali asi za 5 minút. Táto skratka bola síce dlhšia, ale aspoň to nebola asfaltová nuda " title="

Využívame aj druhú možnosť obísť cestu prvej triedy a smerujem k stromom po rozbitom makadame - tam by už mohol byť konečne les. Po chvíli, ani nevieme ako, ocitáme sa na súkromnom pozemku, odkiaľ nás palicou ženie chovateľ koní. Ospravedlňujeme sa a s jeho dovolením a dreveným požehnaním sa vraciame na cestu prvej triedy, ktorej sa stále snažíme vyhnúť.


Bez zastavenia prechádzame obcou Malá Morávka, ale v Karlove pod Pradědem sa už zastaviť musíme. Je tu ranený!


Lyžiarovi, ktorý zjavne nezvládol skok, už nedokážeme pomôcť " title=". Pokračujeme ďalej po asfalte až k orientačnému bodu Mravencovka [893 mnm], kde konečne začína to pravé offroadové. Stúpame do výšok po kamenistej lesnej ceste k ďalšiemu orientačnému bodu - U malého kotle [1115 mnm]. Už len jeden a pol kilometra nás delí od občerstvenia a 10-minútového oddychu na horskej chate Alfrédka. Počas tejto krátkej trasy sme chatu Alfrédku niekoľko krát premenovali (Albertka, Albínka, Alfonzka...), kým sme si jej názov prečítali znova. Naozaj ťažko sa to pamätalo. Možno to bolo tým predošlým stúpaním. Alebo hladom? " title="

Krátkym pohodovým zjazdom schádzame k horskej chate Alfrédka. Presnejšie k miestu, kde táto chata pôvodne stála predtým, ako v roku 2002 vyhorela po druhý krát. K obnove už nedošlo, tak občerstvenie poskytuje už len bufet, kde sme si dali klasickú českú zelňačku - bielu kapustnicu. Dopĺňame tekutiny, s majiteľom bufetu overujeme naplánovanú trasu a po dobrom obede znova tlačíme do pedálov. Predpoveď počasia na dnešný deň nevyšla - namiesto hmly a slabých zrážok si užívame slnečné lúče prenikajúce cez oblaky.


Za prvou zákrutou to ide s nami znovu dole. Z oblakov [1130 mnm] padáme zas kdesi na 740 metrov nad morom popod Josefínku smerom na Zelené kameny. Slnko síce svieti, ale vietor znižuje pocitovú teplotu natoľko, že znovu obliekame vetrovky. Cestou míňame pekne upravený pramienok a zastavujeme na ďalšej križovatke, aby sme skontrolovali správny smer. Nepotrebujeme mapu. Stará pani hubárka, to tu veľmi dobre pozná. Vysvetľuje nám cestu a po krátkom príjemnom rozhovore pokračujeme. Keď sme vystúpili v Bruntále, prostredie bolo nádherné. Ale teraz... tieto výhľady... to je tá sila, ktorá nás ťahá do výšok aj s plne naloženými bicyklami.


Koniec príjemného zjazdu. Začína to stúpať. Pot sa valí po čele a steká mi až na okuliare, kde na spodnej hrane rámu ostáva. Mám pohľad ako z práčky a už ani nevnímam, koľko metrov sme znova nastúpali. Stojíme! Je tu nádherná vyhliadka. Staviame sa do fronty za dvoch českých turistov, ktorí sa tam práve fotia a prosíme ich nech cvaknú aj nás.


Foto hotové, pamiatka uložená a s dobrým pocitom pokračujeme ďalej. Oh! A je po dobrom pocite. Pred nami je strmý kamenistý úsek. Keby som nebol naložený, možno sa nad tým ani nepozastavím a jednoducho to vyšliapem. Peťo nič nehovorí, len pozerá na to, čo nás čaká. Ja tiež nemám slov. Pot v okuliaroch som na vyhliadke pekne utrel a teraz premýšľam, na čo som to robil. Driapem do kopca, skaly odletujú. Hlavu aj celé telo nakláňam dopredu, vyplazeným jazykom sa skoro dotýkam riadidiel. Pred chvíľou mi na riadidlá kvapkal pot a teraz tam sú už aj sliny. Z posledných síl zaberám a snažím sa vytiahnuť na koniec tohto asi 200 metrového úseku svoj skoro 25-kilový dvojkolesový tank. Koniec! Zvládli sme to.


Síce stále stúpame vyššie, ale po predchádzajúcom úseku je to len slabá zahrievačka. Odkrývajú sa nám nádherné výhľady, ktoré doteraz skrýval hustý les. Už sme skoro na vrchu, už vidíme náš dnešný cieľ - najvyšší bod dnešnej trasy - Dlouhé stráně [1350 mnm].Tento urezaný vrchol skrýva obrovské množstvo vody v podobe hornej nádrže prečerpávacej vodnej elektrárne. V princípe je to to isté, ako nám dobre známa horná nádrž Čierneho Váhu. Okrem toho, že je to najvýkonnejšia vodná elektráreň v ČR, je tu nainštalovaná aj najväčšia reverzná turbína v Európe.


Na konci tohto 26 km dlhého offroadového úseku si vydýchneme v krátkom zjazde okolo horárskeho posedu. Obchádzame rampu a znovu sme na asfaltke, kde stretáme 7 ročného chlapca, ktorý si to rúbe hore aj so svojim tatom.


A sme tu! Počas celej trasy sme nestretli jediného cyklistu a tu hore to vyzerá ako na maratóne. Naozaj to tu žije. Prvé čo mi napadlo - sadnúť si na lavičku a dať si niečo pod zub. Po malom občerstvení stúpame po schodoch, nech konečne vidíme to, za čím ideme už pár hodín. Hladina nádrže je síce zaujímavá, ale to čo skutočne stojí za pohľad a za tú námahu je okolo nás. Nádherné pohorie Jeseníky máme teraz ako na dlani. Stálo to za to! Aj napriek tomu silnému vetru nacvakáme pár podarených aj nepodarených záberov " title=" a odchádzame.



Odtiaľto vedú len dve cesty. Tá ktorou sme prišli a asfaltka, ktorá je vybudovaná len kvôli tomuto vodnému dielu. Rýchlo schádzame hladkou asfaltkou okolo dolnej nádrže. Cestou míňame odpočívadlo s mapou, ktorá turistov navádza do Pohádkového lesa. Nasledujeme cestu asi 2 kilometre a znova sa nachádzame na ceste prvej triedy, ktorá vedie až do Čerevenohorského sedla. Stále sa držíme nášho cieľa „čo najviac sa vyhýbať asfaltkám“, a po polkilometri sme znova na lesnej ceste. Pred nami je posledné stúpanie. Začína to celkom zľahka, ale pohľad dopredu neveští nič dobré. Šliapeme do pedálov koľko sa dá. Baterky máme takmer vybité. Dodaná energia spálená, vypitá voda vypotená. Máme hlad a pred sebou posledné metre do sedla. Už nevládzeme odolávať ťažkému terénu a zničujúcemu stúpaniu. Posedných pár desiatok metrov do sedla už len tlačíme...


Posledný kopec je za nami. Po štyristo metroch nastúpaných na štyroch kilometroch konečne sedíme pri jedle a popíjame miestnu hroznovú malinovku „žunku“. Už je skoro tma. Meníme pôvodne naplánovanú trasu a do kempu ideme po asfaltke. Miestni motorkári sa tu premávajú šialenou rýchlosťou. Občas nás míňajú len o niekoľko centimetrov. Toto je naozaj nepríjemné a nebezpečné. Začínam nenávidieť asfaltku, ktorej sa celý deň snažíme vyhnúť. Od strachu dupeme do pedálov, aby sme boli čím skôr preč z tohto pekla. Do kempu v Jeseníku prichádzame už skoro po tme s adrenalínom v krvi...


Vypíname GPS a rozkladáme stany. Sprcha po takomto výlete je ako nežné pohladenie tela i duše. Ostáva už len pohladiť žalúdky. Za 50 korún českých pristáva na stole priam kráľovská večera – bramborák (zemiaková placka), cibuľka, chlebík, olomoucký syrček. Pri večeri debatujeme, sumarizujeme dnešný výlet, plánujeme zajtrajšok a v tom prichádza majiteľka kempu: „Kluci, zaslechla jsem, že se zítra chystáte na Praděda. Tak tady máte! A už můžete říct, že jste byli na Pradědu...“ a na stôl dáva dvoch tekutých Pradědov " title="

Bol to nádherný deň. Zhasínam svetlo v stane. Padám do spacáku. Zajtrajšok bude náročný a snáď aj rovnako vydarený...

Trasa: Bruntál, Alfrédka, Dlouhé stráně, Červenohorské sedlo, Jeseník [90 km, 60% offroad, 100% dobrá nálada]

Druhý deň prinesieme v novom článku nabudúci týžeň.