MTB dvojdňovka v Jeseníkoch - druhý deň

Prinášame druhé a zároveň posledné pokračovanie z pekného letného výletu po Jesenníkoch. Prevedieme vás po krásnom kraji od kempu Jeseník cez Čerevenohorské sedlo, turistickú chatu Švýcárna až na strechu Jeseníkov - Praděd.

2. deň - Kemp Jeseník. Zobúdzam sa ako dolámaný. To nie je svalovica z predchádzajúceho dňa (MTB dvojdňovka v Jeseníkoch - prvý deň) , ale dozvuk "pohodlia" lacnej plážovej karimatky. Vychádzam zo stanu na ranné slnko, aby som sa trochu zohrial po chladnej noci. Peťo ešte spí, tak mám čas trochu sa poobzerať po kempe. Dnes sa už tak neponáhľame, ale aj tak máme v pláne vyraziť čím skôr...
Raňajky, zložiť stany, naložiť sa na bajky, poslať kamošovi SMS, nech nám zistí vlakové spojenia, zatrúbiť si na trúbku, rozlúčiť sa s kempom a môžeme vyraziť.


Zapíname GPS a smerujeme krížom cez hlavnú cestu hneď na offroad. Prechádzame okolo bobra, ktorý stráži drevený dubák. Hneď za ním nás prekvapí úzky vyšliapaný chodníček po stranách lemovaný asi meter vysokou žihľavovou stenou. Po tejto liečivej žihľavovej kúre pokračujeme hore krásnou zelenou lúkou. Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale je to riadny stupák. Neviem, či mi horia nohy od žihľavy, od slnka, alebo od toho, ako zo všetkých síl šliapem do pedálov. Hore ma ťahá vidina toho, že sa schladím v lese na konci lúky.


Konečne sme v lese! Tu sa schladíme a aj si vydýchneme po zahrievačke v podobe krátkeho, ale úmorného stúpania. Začína príjemný pojazd. Mám rád tieto lesné cesty. Čaro zmiešaného lesa s presvitajúcimi slnečnými lúčmi je ako balzam na dušu.


Zo SMS od kamoša (info o vlakoch) sa navyše dozvedáme, že sa nemusíme nikam ponáhľať. Môžeme si užívať túto lesnú cestu, ktorá striedavo mierne stúpa i klesá a občas odkrýva nádherné výhľady na okolitú krajinu. Zastavujeme až na vyhliadke - Vyhlídka pod křížem.


Toto magické miesto ponúka nádhernú scenériu. Zaujímavý je najmä pohľad na hlavný hrebeň Hrubého Jeseníku a stromy rastúce v radoch nad obcou Bělá pod Pradědem. Vedeli by sme tu obdivovať a oddychovať aj celý deň. Možno by sme sa aj naučili názvy vrcholov na tabuľke, ale... musíme pokračovať ďalej, ešte nás čaká dlhá cesta na Praděd - piatu najvyššiu horu Českej Republiky.


Po upokojujúcom lesnom pojazde a príjemnom posedení prichádza to, čo nemám moc rád. Ani Peťo nie je nadšený pri pohľade na cestu pred nami. Blato, blato a ešte raz blato. So zaťatými zubami pomaly prechádzame týmto úsekom. Nechceme sa moc zašpiniť. Po necelom kilometri sme znovu na upravenej lesnej ceste. Prejazd blatom bol úspešný - špinavé sú len kolesá. Na križovatke sa zorientujeme pomocou mapy a smerovníkov. Musím povedať, že Jeseníky sú prešpikované dobre označenými lesnými cestami, ktoré v lete slúžia turistom a bajkerom a v zime asi najmä bežkárom. Ešte pohľad na zoradené stromy a už sme znova v hustom lese.


Naša trasa je modrá - vedie cez Filipovice až do Červenohorského sedla. Zo začiatku je to lesná cesta, ktorá sa po pár desiatkach metrov mení na kamenistý zjazd. Tento úsek mi vytriasol nie len kosti, ale aj batožinu. Vychádzame z lesa a znova sme na asflatke, ktorá vedie do civilizácie - Filipovice. Ešte kontrola batožiny, či sa niečo nestratilo na tom kostitrase " title="
Do ... kelu! Kde mám tašku na prežitie? (myslím tým tašku s kľúčmi, dokladmi a dvomi klasickými slovenskými horalkami " title=" ) Vypadla? Zabudol som ju niekde? Pochytil ma mierny stres, ktorý ma hnal cestou späť...
Ženiem sa hore kamenistým kostitrasom, cestou pozerám po zemi. Nikde nič! Dúfam, že mi tá taška vypadla niekde blízko a že nebudem musieť znova absolvovať prejazd blatom. Rýchlo prechádzam okolo mapy, ktorú sme si pred chvíľkou pokojne prezerali, stále nemám moju tašku a blato sa blíži... Ach! A je to tu... Nie je čas na pomalý prechod bez zašpinenia - čaká na nás Praděd a musíme stihnúť aj vlak. Idem naplno! Blato lieta na všetky strany. Tašku stále nemám a už som za blatom - pri vyhliadke. A v tom mi zaplo. "Veď ja som si chcel dať na vyhliadke niečo pod zub a tašku som si položil k lavičke." Je tu! Môžem ísť naspäť. Netrápi ma, že už tretí krát idem cez blato, na ktoré som pred prvým prejazdom tak zdesene pozeral " title=" Blato je za mnou, orientačnú mapu obchádzam bez povšimnutia a už druhý krát zjazdujem kamenistý kostitras, za ktorým už čaká Peťo...


Pokračujeme asfaltkou k civilizácii. Okolo nás sa rozprestierajú krásne Filipovické louky. Prechádzme obcou Filipovice a ocitáme sa na asflatke, na ktorej nás včera ohrozovali motorkári. Po necelom kilometri opúšťame asfaltku, s ktorou sa stráca aj čudný pocit neistoty a lesnou cestou prudko stúpame po značenej cyklotrase k ďalšiemu orientačnému bodu - Pod velkým klínem [970 mnm].


Nadmorská výška naznačuje, že sme už skoro na úrovni Červenohorského sedla. Už sa teším na žunku - to hroznovo-sladké bublinkavé palivo. Počas trasy, ktorá skoro kopíruje vrstevnicu sa nám občas naskytne výhľad na zelené strechy chatiek v Čerevenohorskom sedle.


Už sme tu! Žalúdok volá po jedle, jazyk po žunke a očiam neuniká zaujímavý bicyklový stojan, v ktorom je zabudnuté žlté koleso. Potrebujeme nabrať silu pred posledným stúpaním. Od vrcholu Praděda nás delí ešte 500 výškových metrov.


Zo sedla nasledujueme fialovú značku, ktorá nás vedie stále hore popod Velký Klínovec. Cestou sa nám ukazuje urezaný vrchol včerajšej trasy - Dlouhé stráně.


Krátky zjazd na Petrovku nám dovoľuje na chvíľu vydýchnuť... A tu začína to pravé stúpanie, kde si začínam uvedomovať, že sa šplháme na najvyššiu horu Hrubého Jeseníku. Cestou sa nám prihovárajú dvaja starší českí turisti a odkazujú nám, že nás ešte dobehnú " title=". "My Vás hore počkáme, budeme potrebovať krátku pauzu..." - odpovedáme im s úsmevom. Obiehame ešte pár turistov, kým si môžeme vydýchnuť po vyčerpávajúcom stúpaní a skryť sa medzi stromami pred slnkom. Jeseníky ani teraz neskrývajú svoju krásu a odkrývajú nám svoje vrcholy, dolnú nádrž prečerpávacej elektrárne Dlouhé stráně i turistickú chatu Švýcárna, ku ktorej sa nezadržateľne blížime.


Za chatou sa týči vysielač! Zdá sa, akoby sme už boli tam, ale od vrcholu nás delí ešte 200 výškových metrov. Čas sa kráti, tak po nacvakaní pár záberov sme znova v sedle bicykla. Odtiaľto k vrcholu vedie asfaltka, tak z posledných výškových metrov ukrajujeme pomerne rýchlo. Odbočka vľavo na vrchol, posledné metre... Nohy prestávajú ťahať a mám pocit, že vietor fúka stále proti nám.


Konečne vrchol - Praděd [1491 mnm]! Stojíme na streche Jeseníkov a na všetky okolité kopce pozeráme zhora. Na tomto mieste kedysi stála kamenná 32 a pol metrová rozhľadňa. Teraz tu stojí 162 metrov vysoký vysielač s rozhľadňou v polovici svojej výšky, do ktorej je prístup cez reštauráciu. Reštauráciu ani rozhľadňu sme nenavštívili pre nedostatok času. Ešte fotka s dreveným Pradědom a ideme dole.


Asfaltový zjazd z tejto výšky je naozaj rýchly a dosť dlhý. Nezídeme ho však naraz, pretože musíme počkať v bezpečnej vzdialenosti, kým odletí záchranársky vrtuľník. Schádzame až na križovatku, kde vzhľadom na čas uprednostňujeme asfaltovú cestu pred lesným pojazdom smerom na Karlovu Studánku a Vrbno pod Pradědem. V malej reštaurácii oproti železničnej stanici si dávame síce neskorý, ale poriadny obed. Jeseníky opúšťame malým dieselovým vláčikom, v ktorom sme jediní cestujúci. Spoločnosť nám robí len manželský pár (rušňovodič a sprievodkyňa), ktorí tento vláčik vlastnia, prevádzkujú a každý deň niekomu spríjemňujú cestu...


Jeseníky sú nádherné... fyzicky ma vyšťavili a psychicky naplnili dobrým pocitom. Príjemne ma prekvapilo, že za tieto dva dni a skoro 150 nabehaných km, sme nestretli lesné stroje a nevideli lesy zničené ťažbou... namiesto toho sme stretli pár príjemných ľudí, ktorí nemali problém prihovoriť sa nám a spríjemniť nám cestu.
Tento výlet naplánoval kamoš Peter Chovanec. Ďakujem Peťo!

Trasa: Jeseník, Filipovce, Červenohorské sedlo, Švýcárna, Praděd, Vrbno pod Pradědem [60 km, 70% offroad, 100% dobrá nálada]