India - zastávka na ceste okolo sveta

Deň v Delhi alebo prečo kúpiť lístky na vlak v predstihu. V nasledujúcich riadkoch píšem o jednom dni na ceste okolo sveta na bicykli. Cestujem takmer 7 mesiacov. Tento krát bez bicykla.

Snažím sa trošku dostať pod kožu Indii, kde chcem precestovať zopár dní pred oddychom a cestovaním na Sri Lanke, kde mi prijde nové cyklovybavenie, s ktorým budem môcť pokračovať v ceste okolo sveta na Novom Zélande. Je to časť denníka z reálneho dňa, tak to bude možno pripadať nudné. Konečne sme sa dostali z Uzbekistanu, kde sa veľa ľudí neusmievalo do krajiny, kde človek nájde takmer všetko. Je tu veľa farieb, života, ruchu a hlavne sa ľudia aj usmievajú. Človek zažije mnoho zaujímavých, netradičných a až smiečnych situácií, ale predsa len musí byť na pozore, lebo ľudia sú tu rôzni, zlí aj dobrí, tak ako všade, len ekoenomická a životná situácia ľudí nie je jednoduchá a veľká chudoba mení správanie ľudí a spločnosti, ktorí sú viac menje zameraní na seba a svoje krátkodobé prežívanie, na ktorom koniec koncov strácajú.


Nejaký hluk spoza okna ma zobudí do chladného rána v byte na okraji Delhi. Tenkú prikrývku, niečo ako obrus, pritisnem a skrčím sa na tvrdej posteli. Snažím sa ešte spať, ale už sa veľmi nedá. Zvuky neustávajú. Polámaný vstanem idem na toaletu, kde si umyjem zuby. V stave prispatia som zabudol použiť balenú vodu. Onedlho sa tam vraciam, lebo po jedle z ulice sa mi stále v črevách niečo deje. Telo si zvyká na nové prostredie, jedlo a vodu. V byte už behá jeden z našich spolubývajúcich, jazvečík, ktorý sa s nami skamarátil po tom ako sme ho uplatili keksami. Chce viac, ale už nie je. Helmutov kamoš, u ktorého spíme sa s nami lúči, ide do práce. Žena niekde zmizla a syn je v izbe na PC. Máme pripravené raňajky chlieb, džem, vajíčko a nejaká nátierka, ktorú radšej neskúšam, lebo na toalete strávim viac ako je treba. Byt je na indické pomery priestranný a nie je v ňom veľa ľudí. Deň pred sme boli v menšom byte na večeri, kde žili 3 rodiny s deťmi. V krajina, kde žije miliarda ľudí je hlave vo veľkých mestách problém s nedostatkom miesta.


Púšťam PC a idem pozrieť nejaké ceny ubytovaní a informácie o Goa, kde sa dnes večer chystáme. Po zlej skúsenosti z letiska som si povedal, že je dobré vedieť aspoň orientačne ceny, ktoré píšu ostatní cestovatelia a uvádzajú rezervačné portály. Ak viem cenu, mám zopár adries, tak nám to pomôže. Píšem nejaké maile, trošku pracujem a zálohujem dáta na notebooku, lebo sa mi začína z otrasov mierne kaziť. Helmut medzičasom zaspal. Keď sa zobudí začneme baliť a obliekať sa. Dávam na seba indickú košeľu, ktorú som si kúpil včera v bazáre. Tam sme sa ledva dostali, lebo Helmuta nechceli s batohom pustiť dnu. Policajné kontroly sú v Delhi na každom dôležitejšom mieste. Bazár, vlaková stanica, metro, kde skenujú ľudí a batožinu. Pobalení ideme z bloku domov k stanovisku s rikšami. Cestou hľadáme smetný kôs, ale nie je. Všade po ulici je odpad.

Prišli sme na stanovisko, kde sa nás už borci vypytujú či chceme zviesť. Oproti je banka, kde musíme skočiť, aby sme vybrali nejaké Rupie. Prvé dva dni boli veľmi drahé, kedže sme museli niekoľko krát zaplatiť za predražené služby, ale ak priletí človek o tretej ráno na letisko do 15 miliónového mesta so 4 taškami a bicyklom, moc na výber nemá. Vyberáme peniaze z bankomatu, ale limit je opäť 10 000 Rp, čo nie je veľa. Za dverami na nás vybehne niekoľko žobrajúcich detí a žien, ale nakoľko ma špekulanti a klamári stáli v Indii prvé dva dni viac ako by som čakal, fakt nemám chuť niekomu na niečo prispievať. Toto určite Indiu a ľudí v nej nezahráni.

Pri rikšiach už stoja indickí chlapci a čakajú na nás. Včera bola cena 60 Rp. Večernou, teda drahšou rikšou sme šli dokonca za 400 Rp cez celé Delhi asi hodinu. Dnes je cena 100 Rp a ideme len na sttanicu metra, ktorá je vzdialená niečo viac ako kilometer. Ponáhľame sa na stanicu, lebo chceme kúpiť lístky a na prechádzky moc času nie je. Začnem zjednávať a vravím: „Yesterday the price was 60 Rp!". Jeden z nich povie 70 Rp. Druhý zase 80 Rp. Helmut mal z komunikácie mierny zmätok, ale čakať sa mu veľmi nechcelo, kým sa dostaneme k dobrej cene. Čas sú peniaze a tak sme zobrali za 70 Rp, veď nejaké centy nás nezabijú. Medzičasom dohodnutých 70 Rp neplatilo a keď sme došli tam už to bolo 80 Rp. Cestou sme sa ponatriasali pár mnút v Rikše. Cestou sme skoro zrazili chalana na bicykli. Zaplatili sme mu a išli na metro.


Asi išlo o service charge, ktorý si v Indii účtujú za poskytované služby, ale väčšinou tie služby nedosahujú adekvátnu kvalitu a tak je celý tento system veľmi pochybný. Okrádaním alebo nekalým zarábaním na turistoch si krajina môže len pohoršiť ako prilepšiť. Ak bude každý pozerať len na svoj aktuálny zisk a hľadieť si len svoje, bez akýchkoľvek zábran, nemôže to dopadnúť dobre.

V metre ideme k pokladni kúpiť žetóny a vysvetľujeme chalanovi za kasou kam chceme íst s lístočkom, kde to máme napísané. Z boku nás predbieha žena s dcérou, nerešpektujúc ľudí stojacich v rade za nami a pchá peniaze do okienka vykrikujúc cieľovú destináciu. Chytím jej ruku, odsuniem peniaze a poviem zvýšeným hlasom nech sa postaví do radu. Prekvapene sa zatvári ako kráľovná bálu a tak jej to zopakujem trošku razantnejšie a tak čaká. Lístky máme a ideme cez kontrolu po schodoch na nástupište. Metro prišlo okamžite. Nemáme si kde sadnúť a tak stojíme. Ideme asi polhodinu do centra, kde prestupujeme na falšie metro, ktoré ide do New Delhi. V čase okolo jednej poobede nie je v uliciach veľa ľudí.


Vystúpime a prejdeme cez cestu,kde je vlaková stanica. Cesta je plná taxikárov a rikšií. Ulice sú v zvláštnom opare. Svieti slnko a je teplo. Vchod stanice je veľký a na zemi posedávajú a ležia ľudia s batožinou na dekách a čakajú na svoj vlak. Medzi nimi pobehujú ľudia a psy, ktoré sa bezcieľne potuľujú po stanici a hľadajú jedlo. Pokladníc je tam niekoľko, ale žiadna nie je pre turistov, v ktorej by mala byť kvóta na vlak rezervovaná len pre nich. Hľadáme a pýtame sa ľudí ako sa dostať k našej pokladnici a posielajú nás na druhú stranu do druhej budovy. Ideme ponad nástupište, kde na zemi spia alebo jedia ľudia. Dole na nástupištiach pri starých vlakoch čaká množstvo ľudí. Druhá budova je trošku modernejšia, ale okolie vyzerá rovnako. Je tam viac taxíkov. Nakoniec sme našli náš office na druhom poschodí. Je tam množstvo ľudí a čakáme na naše poradie. Pred nami je jeden chalan z Nemecka, ktorého Helmut stretol na ambasáde Myanmaru, kde sa chystá potom. Je na rade skôr a zistíme, že Helmut bez pasu lístok nedostane. Rozlúčime sa, idem niečo zjesť a chalani na ambasádu.


Prechádzam cez ulicu, po ktorej idú rikše bicykle voziace ľudí. Autá sú bezohľadne a nezastavujú. Musím byť ostražitý. Každý mi chce predať odvoz. Idem po hlavnej ulici, kde je množstvo ľudí a veľký ruch. Ulica plná hotelov, obchodov a pouličných predavačov. V jednom z hotelov je reštaurácia. Idem niečo zjesť, veď som nič poriadne celý deň nejedol. V TV idú hudobné videá, kde sa rôzne celebrity predvádzajú pri niekedy otrasnej hudbe a umelo modelujú situácie a obrazy s milostným podtónom. V každom videu muž a žena, chlapec alebo dievča a ich lovestory. Upravené šaty, krásne tváre a telá, čisté interéry a exteriéry. Nič čo v Indii nenájdete bežne a nič čo by pripomínalo reálny bežný život a život na ulici. Vonku je niekedy veľmi ťažké stretnúť dievča, nie to vidieť šťastný zaľúbený párik. O ďalších veciach sa tiež nedá hovoriť. Inak by určite nebežali tieto videá a nikto by ich nepozeral, ak by ľudia po takom niečom netúžili. Spoločnosť a jej nastavenie taký život neumožňuje. Dievčatá robia pohovory s rodičmi chlapcov. To čo môžete priniesť do rodiny, a čo dostanete je dôležitejšie ako to, čo naozaj cítite. Pritom šťastie a lásku si za peniaze, v ktorých sa tu chce každý topiť, nekúpime. Prišli traja mladí chalani a pozerajú, fajčia v priestoroch s veľkým nápisom „No smoking", na tancujúce dievčatá vo videu. Zjedol som svoju zeleninu s ryžou. Kvalita je tu dobrá a jedlo sa mi nehýbe vnútri. Zapil som to zázvorovým čajom s mliekom a odchádzam späť na stanicu.


Prežil som boj pri prechádzaní cez cestu a odolal som aj lákavým ponukám. Dôjdem do kancelárie, kde vybavujú turistov a beriem tiket s číslom. Príde Helmut aj s chalanom s Nemecka. Zasa čakáme asi pol hodinu, a nakoneic sa dostaneme na radu. Požiadavka lístky do Goa je jasná, ale výsledok je márny. Priame vlaky tam sú vypredané tyždeň dopredu, nielen lacné, ale aj drahšie vozne. Čo teraz. Skúšame iné možnosti. Bombay alebo mestá v okolí pred alebo po. Všetko plné. Potom vytiahnem mapu a roztvorím ju pred borcom za kasou. Ten pozerá. „We want to go anywhere to south west! Is there any train that have a free seats?". Borec hľadá v systéme a stále na obrazovke svieti „Not available". Helmutovi napadne, že môžeme ísť najprv do Keraly, kde sú tiež zaujímavé miesta, ktoré si môžeme pozrieť. „Is there any train going to Kerala with free seats?", hovorím. Chlapík pozerá opäť, lebo Kerala je veľký štát na juhu. Veľmi ho nenapadlo porozmýšlať, ktoré mesto je voľné. Na mape som ukázal miesto, kde je atrakcia s pobytom na vode. Pozerá v systéme a zase „Not available". A sme vybavení. Kupujem aspoň lístok do Chennai za 300 Rp, odkiaľ mi letí lietadlo do Colomba. Aspoň sme sa zasmiali a ideme s prázdnou von zo stanice.


Nevzdávame sa a ideme do kasy pre miestnych, kde nie je kvóta. Tam stojíme v rade na lístky. Všetci sa tlačia zozadu z boku spredu, a všetci sa prekrikujú pri okienku. Všetko je tým pádom pomalé. Stojíme pri okienku a nabehne chlapík so ženou a tlačia sa. Odsuniem ho a pošlem ho za nás do rady, kde stojí ďalších 15 ľudí. Nepochopil a tak ho pošle aj borec za okienkom, ale on niečo vysvetľuje. Opäť zvýšim hlas a chlapík sa pekne zaradí. Doriešime našu objednávku a na výstupe je, že máme prísť o dvadsať minút, lebo vlaková rezervácia sa dá urobiť dve hodiny pred odchodom. Ideme niečo zjesť. Prejdeme cestu a opäť ide o život. Kupujeme dve placky „Čapati". Čerstvo urobené placky vyťahuje chlapec primo z nádoby, kde sa pečú. Ideme naspäť a stojíme opäť v rade. Zase sa tlačí jeden starší pán a vytláča ma z radu. Helmut sa dostal na rad, a ja sa netlačím. Miesto na vlaku nie je, a zdržanie v Delhi ďalšiu noc je reálnejšie. Lístky na vlak v Indii treba kupovať s riadnym predstihom. Ideme hľadať možnosť ako sa dostať z Delhi busom. Taxikárov sa pýtame, kde je stanica. Jeden chlapík príde a hovorí nám, že agentúra nám vie dať lístok na vlak. Odviezla nás Rikša. Malými dvermi prejdeme po schodoch. Chlapík sedí pri počítači a chce nám predať vlak cez 2500 Rp plus nejaká jeho marža. Vyzerá to ako dobrý trik a tak ideme preč.


Ideme na stanicu a opäť skončíme preď ňou a hľadáme odvoz na autobusovú stanicu. Poradia nám agenta s busmi, ktorý je zase fake a snaží sa nám predať niečo za 4000 Rp na ďalší deň. Ideme preč. Vedľa je agentúra, kde sa spýtam na to ako sa dostaneme na autobusovú stanicu. Už som unavený a nechce sa mi nič riešiť. Hovoria, že nám môžu booknuť lístok za poplatok 1000 Rp. Nemusíme teda chodiť hore dole a na stanici sa pýtať, či je voľný vlak. Vraj busy nechodia. OK skúsime. Čakáme a v systéme sa objavili 3 voľné miesta. Medzi časom, ale zmizli. Vonku je stále rušno a postupne sa ochladzuje. Sedíme na stoličkách a čakáme. Ďalšie vlaky do nejakých náhodných miest, čo agent skúša sú tiež plné. Vraj ďalší vlak ide o polnoci. Máme prijsť o dve hodiny a skúsime to booknuť. Medzitým sa najeme v reštaurácii vedľa za pár Rp.


Vrátime sa späť a výsledok žiadny. Ideme preč, lebo sa musíme pohnúť niekam. Okolo chodia samí chlapi a chlapci. Takmer žiadne dievčatá a ženy. Všetko svieti, každý sa hýbe a predáva. Stále niečo volajú a ťukajú do počítača. Vyzerá, že sa dnes z miesta nepohneme, lebo nám ponúkajú lístky až na zajtra a tak idem pohľadať hotel. Helmut stráži veci. Idem po ulici a ponuky sa len tak hrnú. Začali s 1200 Rp za noc a skončili sme po niekoľkých výmenách pri 500 Rp za izbu s internetom pre dve osoby. Idem pozrieť izbu a vyzerá dobre za tú cenu. Vraciam sa a Helmutovi vrátili peniaze. Ideme niečo pred polnocou na hotel. Pred hotelom je ešte jeden a tak sa na recepcii opýtam či nás zoberú Za 400 Rp na noc do izby pre dve osoby. Keď už strácať čas v Delhi, tak aspoň neminúť veľa a vyspať sa trošku. Unavený padám na posteľ a zaspávam v malom hoteli v uličkách New Delhi.

Posledné dni v Delhi

V noci je poriadne zima. Do polnoci som sa snažil spať, odvtedy už len prežívam. Chlad mi preniká cez všetky tri vrstvy na hornej časti tela. Teplé ponožky a čiapky zabraňujú úplnému odlevu tepla z tela. Ležím na najvyššom lehátku vo vlaku Tamil Nadu Express, v ktorom trávim už druhú noc. Posledné kilometre cesty som už úplne sviežo prebudený a z veľmi unaveným pohľadom čakám.


Všade sa prebúdza vlakový život a predávajúci sa snažia nájsť svojich posledných zákazníkov v tomto vlaku. Predávajú hlavne jedlo, pitie a zimné oblečenie. Niektorí z nich sú chudobne oblečení a keby sa nehýbali, je im zima. Predávať ponožky a vlastné nemať. Pridám sa, vyberám krabicu s kolesami z priestoru pod sedadlami a stepujem na chodbe. Chlapci v kupé sa už druhú noc pozerajú čo ten turista tu robí. Zahrial som sa. Stojíme na nejakom predmestí Delhi. Paneláky, smeti na nástupišti, pach močky a ľudia trasúci sa od zimy. Delhi v zimnom kabáte som ešte nevidel. Nič sa veľmi nemznilo, len ľudia sa menej usmievajú.

Do polhodky sme prišli na moju obľúbenú stanicu New Delhi, kde sa ako tak orientujem. Opäť zvuky, ruch, smrad, vône, život ponorené do rannej hmly. Predieram sa z vlaku davom von zo stanice. Beriem jeden z mnohých taxíkov stojacich pred stanicou a zjednávam relatívne dobrú cenu. Berú ma aj s krabicou do bytu na okraji Delhi, kde býva Helmutov kamoš a priebežne je odložený môj bicykel s vecami. Som veľmi vďačný, že som mal takúto možnosť a je skvelé, že sa zopár ľudí na svete snaží pomôcť, aj keď úplne nepoznajú celý príbeh. Ani nechcú, robia to kvôli niečomu inému.

Doma je len syn. Privítame sa a niečo prehodíme. Veci a bike mám, kde som ho nechal v miestnosti pod domom. Je tam špina a prach. Vyberám ich, tašky čistím a bicykel odnášam do servisu aj s kamerou. Je to boj a presúvam sa veľkým autom, necelý kilometer. Do servisu je to ďalších pár. Samozrejme okrem toho sa ma snaží odviesť típek k nejakému kamarátovi s obchodom, ale vidí, že z auta nevychádzam a hovorím mu "We are going back!". Chcel by som zájsť do nejakej rešturácie,lebo som od predvčera nejedol a už je poobede. No žiaľ nepozná rešturáciu, ale chvíľku hral, že o nejakej vie a povozil ma hore dole. No nič, vystupujem a radšej sa prejdem, než platiť za ďalší "servis". Prešiel som 100 metrov a reštuáciu som našiel aj sám, stačí použiť rozum.

Presunul som sa po dni z adresy, kde bol bike do hotelu. Blížil sa sviatok a kontrolovali byty. Ešte by mohli nájsť nejakého turistu u nich doma. Prečkal som pár dní v hoteli v New Delhi, kde je skutočne lacno. Len treba trošku pozjednávať a cena sa vie dostať na magické 2 eurá za noc, ak človek nie je náročný a možno aj menej. Veľmi som neskúšal, čo je dolný limit. Nejaké extra služby očakávať netreba. Príklad bol veľmi jednoduchý.

Na hlavnej ulici v New Delhi nájdete všeličo. Je to ako veľký hlučný trh, len sa nenechať zraziť šialene jazdiacimi rikšami, bicycklami, čo vozia ľudí alebo autami, ktoré sa premávajú po tejto preplnenej ulici. Z ľudmi už sa snažím zjednávať čo najmenej, lebo aj tak každému ide len o peniaze a iný dôvod na ropzrávanie sa tu s ľudmi nie je.

Výsledok pobytu bol celkom fajn. Bike zbalený v krabici, foťák vyčistený, akurát nevedia opraviť optiku. Bol to boj dostať bike do menšej krabice, ale nakoniec sa to podarilo po hodinovom boji a celému tímu obchodu ďakujem za pomoc a vyčistenie biku. Konečne vyzerá ako nový. Ja zbalený a pripravený na odlet na Nový Zéland.

Posledná cesta cez celé Delhi tvrá niečo cez hodinu, aj s krabicou od biku na streche auta. Večer strávený na letisku, posledný boj s byrokraciou, nefungujúcou možnosťou platiť kartou a podpisovaním rôznych papierov a letím v lietadle smer Dubai. Na rozlúčku som si pribalil nejakú baktériu v poslednom jedle a v lietadle dostávam hnačku. Tá trvá niekoľko dní a oberá ma o sily na jazdenie prvý týždeň v krásnej prírode Nového Zélandu.

Z času na čas pridávam fotky na facebook fanpage: https://www.facebook.com/WorldBikeTravel.
Ďakujem všetkým ľudom, ktorí projektu fandia alebo ho podporili. Jednotlivé trasy pridávam na web na tejto adrese: http://www.worldbiketravel.sk/sien-slavy/.

Väčšinou je tam aj link na trasu, ale kedže GPS od Garminu občas nefunguje ako by mala, tak nie vždy. Budem to aktualizovať vždy, keď bude možnosť, ale čím ďalej tým to bude s internetom horšie. Každá trasa je na predaj, a tým môžete podporiť cestu okolo sveta na bicykli. Podporiť ma môžete aj kúpou originálneho dresu s logom World Bike Travel. Ak je záujem stačí mi napísať mail na karol.voltemar@gmail.com.