Z Bratislavy do Benátok. Sám.

Keďže od mojej sólo letnej cykloexpedície ubehol už nejaký ten piatok, rozhodol som sa, že si zaspomínam, a podelím sa s vami o zážitky, pozitívne aj tie menej pozitívne skúsenosti a fotografie z cesty. Túto cestu som plánoval približne rok. Od návratu z 3 - dňového cyklovýletu v Maďarsku v lete 2013 som začal plánovať trasu na nasledujúci rok. Do úvahy pripadali viaceré cieľové destinácie. Nakoniec to však, aj kvôli možnosti návratu, vyhrali na plnej čiare Benátky.

Od októbra 2013 som postupne každý voľný večerný čas vypĺňal sedením pri počítači a surfovaním po google mapách. Plánovanie trasy som ukončil prakticky až niekoľko dní pred odchodom. Rozhodol som sa, že moja trasa nepôjde z Bratislavy na juhozápad cez Rakúsko (príp. Maďarsko) a Slovinsko, ale zoberiem to miernou obkľukou. Cestu som si rozdelil na niekoľko „etáp“. Prvá naplánovaná etapa bola z Bratislava do historického mestečka Passau na rakúsko – nemeckej hranici, ktorá mala trvať 4 dni a celý čas viesť po známej Dunajskej cykloceste (zakúpil som si aj originál cyklomapu), alebo najkrajšou časťou cyklomagistrály Eurovelo 6. Druhá etapa, z Passau do mesta Innsbruck, bola naplánovaná na 3 dni po taktiež známej Innskej cykloceste (taktiež som mal k dispozícii cyklomapu tejto cesty). Nasledujúca časť cesty z Innsbrucku do mesta Vipiteno, kde som sa mal psychicky pripraviť na najnáročnejší deň – prechod cez Taliansky velikán Penser Joch Passo Pennes a výškou 2211 m. n. m. naťažko so 60kg bicyklom (k tomu sa však detailnejšie dostanem neskôr). Z mesta Bolzano pod „horou“ k Lago di Garda bol plán cesty zasa po cyklochodníku, Gardské jazero som mal naplánované prejsť po východnej strane a v meste Lazise odbočiť od jazera a pokračovať smer Verona. Nakoniec sa z Verony dostať podľa mapy po dedinách a okolo riečnych kanálov až do Benátok. Dosť bolo teórie, doma ešte fotka pred cestou, zvážiť = 60kg a poďme cestovať!



V prvej časti sa budem venovať takmer celému prvému týždňu cesty, t.j. prvých 6 dní (až pred Innsbruck). Keďže som z Prešova a odchod mám naplánovaný z Bratislavy (nechcel som zabiť 4 dni cestou po Slovensku – pre mňa osobne „nezaujímavé“ a toľko času som ani nemal), tak som si prvýkrát vyskúšal cestovanie vlakom s bicyklom. Rýchlikom z Kysaku (odchod 0:14 - príchod Bratislavy o 6:04) som sa v pohodlnom coupé s výhľadom na bicykel dostal až na hl. stanicu do Bratislavy. Myslel som, že si ešte vo vlaku pospím, ale vzrušenie z cesty, alebo cestovná horúčka tomu úspešne celú cestu bránila. Cestu vlakom mi spríjemnili dvaja bikeri, ktorí odložili bicykle na stojan vedľa môjho a prisadli si už niekde na západe. Bohužiaľ, celé coupé som mal obsadené svojimi vecami, ale chalanom to očividne neprekážalo, a keďže dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, tých pár zastávok sme sa zviezli spolu. Keďže reč padla aj na portál mtbiker.sk, zistil som, že sú členmi, a tak by som ich touto cestou rád pozdravil (zvládol som to a došiel som šťastne až do cieľa). Páčila sa mi ich reakcia, keď začali rozmýšľať či nepôjdu so mnou. Nakoniec sa ale naše cesty, samozrejme s prianím šťastného dojazdu na oboch stranách, rozišli niekde za Považskou Bystricou.


Bratislava 6 hodín ráno. Vyložiť bicykel a batožinu, naložiť to na bicykel, upevniť a ... So 60 kilovým bicyklom prejsť v tretrách po schodoch dole – tunel potlačiť – a po schodoch ho zase vyniesť hore. Ako neplánovaná rozcvička po vystúpení z vlaku nie zlé, len nepríjemné. Na stanici ešte načerpať vodu a už vyrážam. Chvíľku trvalo, kým som si zvykol na ovládanie bicykla bez toho, aby sa mi triasli riadítka. Predsa, jazdiť na holom bicykli, či na plne naloženom, tobôž ak sú naložené predné brašne na vidle. Chce to trošku cviku. Na UFO moste (ako ho voláme my z východu) som už ale akýsi cvik chytil, a začínal som si užívať výhľady a počasie. Bol krásny deň, obloha modrá bez jediného mraku. Hneď na druhej strane mosta som sa už napojil na Eurovelo 6. Takže ešte jedna fotka z Blavy, a ideme do Rakúska!


Po prekročení hranice mi príroda hneď z rána uštedrila silný studený protivietor. Ten mi bude cestu komplikovať ešte dlho, ale o tom neskôr. S tým prednými a zadnými brašňami som síce nemal aerodynamiku ako jazdci TdF, ale popravde som s tým ani nerátal. Bol to prvý deň, a teda som bol ešte plný nadšenia, chuti a sily na cestu. Hneď po hraniciach vás Dunajská cyklocesta prevedie rôznymi rakúskymi dedinkami s miernymi príjemnými stúpaniami a klesaniami. Potom sa však všetko príjemné skončí, a začína sa (tí, ktorí ste túto cestu prešli mi určite dáte za pravdu) tá najhoršia časť cesty Bratislava – Passau. Je to 32 kilometrová rovina po neskutočne monotónne pôsobiacej krajine končiaca až vo Viedni. Je to iba cyklochodník (často sa strieda asfalt so šotolinou), po ľavej strane les, po pravej taký istý. 32 kilometrov neuvidíte nič iné. Radšej ani nebudem opisovať, aké pocity vo mne táto cesta vyvolávala (keďže som bol totálne sám, ostávalo mi iba zaštupľovať uši a počúvať hudbu). So silným protivetrom som sa tam cítil ako vo veternom tuneli. Tesne pred Viedňou sa to začne mierne kľukatiť a cesta prechádza do príjemnejšieho lesa. Tu ale chcem upozorniť na to, čo neprajem nikomu. Sledoval som značenie, podľa ktorého som síce išiel na Wien, avšak mal som mieriť na Wien – Stadtmitte. Šiel som síce peknou prírodou po šotolinovej ceste, ale vyšiel som asi 20km severne nad Viedňou. Chytili ma nervy, že hneď prvý deň sa mi stane takéto niečo. Začal som sa pýtať domácich, a keďže nie som v nemčine zdatný, bol to dosť problém. Boli to postarší ľudia užívajúci si jeseň života, teda ani po anglicky im to veľmi nešlo (ak mám byť úprimný, nič). Takže gestami mi približne naznačili kde mám ísť na Viedeň a ja som sa približne našiel aj na mape. Po peknom miernom zjazde sa mi podarilo asi po 2 hodinách napojiť späť na cyklocestu, už však vo Viedni a okolo Dunaja.


Za Viedňou cyklochodník pokračuje po pobreží Dunaja. Cestu si treba vopred naplánovať, aby sa vám nestalo, že prídete na koniec cyklochodníka a nebude tam žiaden most, iba kompa, za ktorú sa už ale platí (myslím že 9€ za prechod). Mne sa to však nestalo, vždy som si na to dal pozor. Cesta okolo rieky je príjemná, keďže idem proti prúdu, tak vždy je to mierne do kopca (nohy to však necítia). Skôr mi vadí protivietor, ktorý je nielen silný, ale aj veľmi nárazový. Cesta 1. deň je príjemná, avšak začína sa pomaly stmievať a ja nemám potuchy, kde sa zložím. Hovoril som si, že dôjdem do mestečka, ktoré som mal naplánované ako cieľ na 1. deň. Je to mestečko Attenworth. Po príchode to však bola malá dedinka, ktorá mi svojou atmosférou pripomínala skôr začiatok hororového filmu, a tak som sa rozhodol pokračovať ďalej po cykloceste. Bol však už večer, nohy mali svoje odšliapané, a nevidel som poblízku žiaden kemping ani na mape, ani značky to nenaznačovali. Zastavil som teda priamo pri cyklochodníku na brehu Dunaja, čo však bola najväčšia chyba. Začal som pomaly rozkladať stan a dopil poslednú vodu. Vtedy mi to ešte nedošlo. Rozložil som stan a kľudným tempom som začal skladať brašne z bicykla do stanu. Bol som však na lúke, a dovnútra mi nalietal a naskákal asi všetok hmyz z lúky. Vedzte, že horšiu a nepríjemnejšiu noc som nikdy nezažil. Po ľahnutí a rozsvietení baterky sa to hore na sieťkovanom vetracom otvore hemžilo všetko možnou háveďou vo veľmi hojnom počte, naviac však vždy nejaký ten frajer spadol na spacák. Ešte k tomu som sa nemal čoho napiť, voda došla. Nedalo sa nič robiť, bol som unavený, vysmädnutý a musel som spať.

Po 1. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 116 km
Prejdená vzdialenosť: 153,67 km
Čas na bicykli: 8:46:22
Žiadny defekt ani iná technická porucha.

Druhý deň

Ráno som vstal s úplne suchými ústami, smädný, ale vody niet. Nálada nebola najlepšia, začala na mňa doliehať samota. Niečo som zajedol, rýchlo som naložil veci a išlo sa ďalej. Čakalo ma hrozných 25 km po brehu Dunaja so silným protivetrom a bez vody. Počasie bolo však pekné, trošku viac mrakov ako prvý deň. V prvom meste si kupujem vodu a prelievam do fliaš. V meste je aj pekné jazero, zastavujem sa a obedujem, ešte zo zásob.


Na ceste som stretol starší pár vysmiatych rakúskych dôchodcov na bicykli. Páni mala klasický bicykel s košíkom na riaditkách a pán, asi pohodlnejší, mal elektrobicykel. Keďže som ich obehol, čo sa pánovi očividne nepáčilo, a chcel mi ukázať, čo dokáže jeho pohon, zozadu som už počul len svišťanie elektrobicykla a pochvíli ma, s pohľadom 7 – ročného šťastného chlapca, obehol rakúsky dôchodca. Upaľoval takto ešte asi 200 metrov, keď mu asi došlo že ženu nechal vzadu, a tak spomalil a počkal na ňu. Za ten čas som ho zase, mojou nemeniacou sa rýchlosťou, obehol. Usmial som sa, zakýval, a pokračoval svojím tempom ďalej. Za mestom bolo asi 100m stúpanie na hrádzu Dunaja, takže podradiť a šliapať. Asi v polovici stúpania známy zvuk, a znova vysmiaty pohľad dôchodcu, ktorý si to nedá, a zelenú silu rád ukáže aj v miernom stúpaní. Na vrchu zastavuje, zosadá z bicykla a čaká na svoju ženu, ktorá svoj bicykel tlačí od úpätia kopca. Na vrchu sa ešte pohľadom pozdravíme, a idem ďalej. Po pár kilometroch zastavujem na odpočívadle najesť sa. Za pár minút ma míňa súdržný pár známych dôchodcov a prajú mi dobrú chuť.


V najbližšom meste ma čaká prudké stúpanie a prechod cez most na druhú stranu Dunaja, kde ma čaká informačné centrum a WC. Konečne si môžem, po 80km umyť ruky a založiť do očí kontaktné šošovky. Svet je hneď ostrejší. Po asi 15 minútovom oddychu nasadám na bicykel, prechádzam cez cestu. Zo zákruty však vyjde luxusný mercedes s bicyklami na ťažnom zariadení a bliká na mňa svetlami. Bolo mi to čudné, avšak dôvod bol po pohľade dovnútra jasný – párik známych dôchodcov, ktorí naložili bicykle dozadu a odchádzajú domov sa so mnou ešte rozlúčili takýmto spôsobom. Toto by sa na u nás teda stať nemohlo.
Pokračujem po pekných cestách okolo Dunaja v tieni lesa a s miernym protivetrom. Viac fotiek si môžete pozrieť vo fotogalérii pod článkom.


Ozýva sa nepríjemná bolesť ľavého kolena a pravého členku. S takým niečím som nerátal, bolesť pomaly silnie. Denná kilometráž splnená, a tak si pomaly hľadám miesto na spanie. Na mape vidím nejaký kemping pri jazere s miernou odbočkou. Idem k nemu, najprv ho nemôžem nájsť, no nakoniec sa mi to podarí. Nevidím však nikde značku kempingu, a tak sa pýtam či tam môžem stráviť noc. Je to však pekne upravené jazero na kúpanie so vstupným, okolo krásna pokosená tráva, preliezky pre deti, bufety ... Odpoveď ma prekvapila, dovolili mi tam ostať, stanovať, a to dokonca zdarma! A tak začínam rozkladať stan, všetko stíham v pohode, nie je tu žiaden hmyz. No lepšie som si to želať ani nemohol. Vyberám dokonca aj varič, kajstronek a varím si zaslúženú sáčkovú polievku. K dispozícii mám taktiež sprchu, ktorú s radosťou využijem. Zlákalo ma aj jazero, a tak som sa ešte pred sprchou vykúpal, vyplával a trošku zrelaxoval po celom dni šliapania do pedálov. Večer som sa v bufete ešte porozprával s miestnymi. Moja cesta ich nadchla, popriali veľa šťastia a ja som sa pobral do stanu. Druhý deň so sebou priniesol taktiež už zaujímavejšiu krajinu, ako deň 1.

Po 2. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 117,5 km
Prejdená vzdialenosť: 121,45 km
Čas na bicykli (celkový): 15:58:31
Žiadny defekt ani iná technická porucha.
Nasledujúca fotka je priamo z kempu. Kde som sa mal vybrať?

Opäť na ceste

Nasledujúce ráno som vstal až neskôr, bol krásny deň bez oblakov. Pobalil som sa, rozlúčil s personálom, a vydal na cestu o 9:40. Do 11 to vyzeralo na krásny deň bez protivetra, ale moje šťastie to nepustilo, a od 11 zase hnusný, silný a nárazový vietor sa mi oprel priamo no tváre. Krajina je vždy krajšia, prechádzam historickými dedinami, vinicami, ale aj Linzom. Na cyklochodníku stretávam turistu. Ide naťažko, všetko má naložené v obrovskom batohu na chrbte. Keď zazrie moju vlajku, vypadnú z neho radostné slová. Je to slovenský turista, ktorý ide napešo z Paríža do Bratislavy. Je zarastený, vyzerá akoby práve vyšiel z džungle. Ide si však za svojim cieľom, podobne ako ja. Povedal mi, že denne urobí tak 30 – 35 kilometrov.
Deň je napriek protivetru veľmi horúci, tachometer pri vstupe do Linzu ukazuje až 43 st.



Za Linzom ma čaká veľmi pekná trasa priamo okolo Dunaja. Protivietor je trošku slabší, lebo som obklopený lesmi. Tento deň zakončujem v kempingu Engelhartszel. Je to kemping priamo pri Dunaji za prijateľnú cenu za noc (ja + stan + bicykel = 9,90€). Kemping naviac disponuje aj bazénom. Takže rozložiť stan, bazén, sprcha, nanuk, vifonka a užívať si príjemný večer s krásnym pohľadom na Dunaj a lode na ňom.

Po 3. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 110 km
Prejdená vzdialenosť: 125,30 km
Čas na bicykli (celkový): 22:51:28
Žiadny defekt ani iná technická porucha.

4. deň

Záverečný deň prvej etapy. Do Passau mi ostáva 33,5 kilometra, to je od kempingu čo by som kameňom dohodil. Ráno mierny dážď, ten však prestal hneď po tom, ako som natiahol návleky na brašne a šušťák na seba. Mám síce šťastie, ale lepšie ako dážď. Hneď po vyrazení a trošku dvíhajú kopce a po chvíli hľadím na Dunaj už z riadnej výšky. Dunaj už nie je rovný, kľukatí sa a prechádzam aj známym miestom, kde sa rieka stáča o 180 stupňov. Fotka a idem ďalej. Ohromený krásnou prírodou naokolo šliapem do pedálov a už mám pred sebou tabuľku Passau a vstup do Bundersepublik Deutschland.


Passau ma víta krásnou panorámou, keďže idem po druhej strane a historické jadro mesta je oproti mne. Zastavujem sa, robím pár fotiek. Úzkou strmou uličkou pretlačím bicykel hore k mostu. Aj na tejto strane to už dýcha históriou, sú tu obchody s tradičnými výrobkami, domáce pekárne, suveníry. Taktiež malé námestie, pred ktorým odbočujem doprava a prechádzam cez most do hlavnej historickej časti. Po chvíľke blúdenia, prezerania si budov a obdivovania krás, aké na Slovensku určite nemajú obdoby som si povedal, že už keď som v tom Nemecku, po 4 dňoch by sa patrilo nejaký ten obed, najlepšie schnitzel. Po nazretí do menu sa však všetko zmenilo, vtedy som sa ukázal ako pravý slováčisko. 13,50 za rezeň + príloha – no určite mi dáte za pravdu, že som urobil dobre, a ostal „len“ pri polievke za 3,50€. Po objednaní mi čakanie „spríjemnil“ telefonát zo Slovenskej sporiteľne ohľadom zneužitia a zablokovania mojej platobnej karty. No, poteší, obzvlášť ak máte túto kartu so sebou ako železnú rezervu. Našťastie, mal som pri sebe dostatok hotovosti a ešte jednu platobnú kartu, takže som sa neobával.
Po dojedení polievky som nasadol na bicykel, pozrel som si ešte miesto sútoku Dunaja a Innu. Bolo asi 13 hodín a mne sa stále chcelo šliapať (urobil som totižto len 37km), tak som zrušil plány a vydal sa ďalej na cestu!


Teda ešte nie hneď na cestu, zastavil som sa ešte v kaviarni na jedno presso. A čo je podstatnejšie, v kaviarni je wi-fi. A pre mňa to znamená spojenie so svetom po 4 dňoch bez možnosti pripojenia. Facebook sa mi akosi zbláznil, správy ako „Žiješ?“, „Kde si?“ či „Čo sa stalo?“ sú samozrejmosťou. Stačí, že 4 dni vypadnete z online sveta. Popridával som nejaké fotky, reagoval priateľom na správy a už som sa púšťal na Innskú cyklocestu. Čo bolo však neskutočné sklamanie. Hneď za Passau ma síce ešte nadchla Univerzita Passau, kde azda všetci chodia výhradne na bicykloch, ale čo prišlo potom. Piesok, prach a šotolina. Niekde som predtým čítal, že s tým mám rátať, ale nemyslel som si, že až takto. Po chvíľke sa zastavujem na odpočívadle, potrebujem sa najesť, pretože tá polievka ma akosi nezasýtila. Som si vedomý toho, že tejto cesty sa držať nemôžem (aj keď už boli náznaky a úseky asfaltu), pretože môj bicykel a brašne od toho prachu chytajú hnedú farbu. Rozkladám teda mapy a hľadám cestu po nemeckých dedinkách.


Táto alternatíva sa nakoniec ukázala ako veľmi dobrý nápad. Premávka takmer žiadna, bez problémov sa dalo chodiť po strede cesty. Sem tam nejaké auto, nejaká motorka. Častejšie som však stretával cyklistov. Veľa cyklistov, skupinky aj sólo jazdcov. Málo bolo však tak nabalených, ako som bol ja. Nakoniec som ešte pekný úsek cesty pošliapal a ubytoval som sa v peknom lacnom kempe v Obernbergu, kde mám sprchu aj wifi. Tam dokonca stretávam aj starší kanadský pár, ktorý sú na ceste po Európe 3 mesiace a potom sa vracajú domov. Majú malé skladačky, pán si ich nevie vynachváliť a asi 3 krát mi prizvukuje, že to je ručná výroba. Porozprávali sme sa, dokonca o mne napísali aj na svojom blogu .

Po 4. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 33,5 km
Prejdená vzdialenosť: 73,48 km
Čas na bicykli (celkový): 27:50:50
Žiadny defekt ani iná technická porucha.

5. deň

Ten deň sa dá nazvať aj prší prší. Zrána to boli ešte len ťažké mraky bez dažďa, potom však začalo hrmieť, na chvíľku som sa dokonca skrýval v zastávke. Tento deň nič zaujímavé, iba celý deň dážď. Dostal som sa však pomaly až do Muhldorfu, kde som prespal v Jugendherberge (hosteli). Vyspať sa na posteli, to sa už zišlo. Na izbe som mal aj wifi, takže hneď po ubytovaní som dal nahrávať fotky na facebook a za ten čas sa išiel prejsť a nakúpiť do neďalekého supermarketu. Po návrate na izbu odpísať priateľom, nejaké tie zážitky + skype s rodičmi. Všetci boli spokojní, ja najedení a v teple som sa už tešil na noc, keď sa normálne vyspím na posteli.

Po 5. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 106 km
Prejdená vzdialenosť: 76,98 km
Čas na bicykli (celkový): 34:25:18
Žiadny defekt ani iná technická porucha.

6. deň posledný deň prvej časti.

Včera pršalo, dnes to vyzerá na pekný deň. Nakoniec bol ozaj krásny, slnko svietilo, iba pár ovečiek na oblohe. Asi 20 km za Muhldorfom sa krajina začína výrazne meniť. Okrem iného som sa dostal späť na Innskú cyklocestu, je to šotolina, ale aspoň spevnená a kamenistá. Komfort jazdy trocha narúšajú kamene, medzi ktoré treba kľučkovať. Cesta vedie tesne okolo Innu, a tak som sa už párkrát videl v rieke. Našťastie sa však nič také nestalo. Okolo mňa sa začínajú dvíhať krásne kopce. Nie také ako na Slovensku, také alpské. V diaľke pred sebou už ich vrcholce pokrýva biela čiapka. Na koniec júna pre Slováka celkom zaujímavý úkaz. Nezadržateľne sa blížim k Alpám. Som si vedomý toho, že ich musím prejsť, že moja cesta už nebude len taká „rovinka“ ako doteraz. Verím však, že utíchne aspoň protivietor, ktorý si ma 6 dní zatiaľ poctivo stráži. Myslím však aj na to, že prechodu cez Penser Joch Passo Pennes sa nevyhnem. (vlastne mohol by som, ale na to sa teším pomaly viac ako na samotné Benátky).


Tento deň je tu aj prvá nepríjemnosť technického charakteru – pod váhou bicykla sa mi zlomil stojan. Popravde, nečudujem sa mu. Takže som ho musel odmontovať a pokračovať bez neho. Spôsobilo to neskôr pár menších nepríjemností, ale o pár dní som si už zakúpil nový. Na tento deň však nemám naplánované spanie. Takže poobede už pomaly začínam hľadať. Avšak je tu problém. Krajina sa takmer nemení, cesta je rovnaká, len kopce sa striedajú. Miestni mi poradia kemping pri Stimmersee. Čo mi však zabudnú povedať je to, že je to za 15 km a od cyklochodníka má asi 200m prevýšenie. Zistím to až pod kopcom pri značne Stimmersee. Poslednými silami a vyštverám hore a... Nič. Kemping nefunguje. Je tu iba akási väčšia skupina s deťmi pri táboráku a rozložených stanoch, avšak tvária sa, akoby som tam nepatril. Mal som z toho miesta zlý pocit, a tak som sa spustil späť na cyklochodník a pokračoval ďalej. Už však bolo 20:30, mne sa nohy neprestávali točiť, rýchlosť na tachometri narastala a stále nič. Na poli sa rozložiť nedalo, bolo to rozryté a v lese alebo na lúke som po skúsenostiach z 1. noci spať nechcel. Nakoniec som pred jednou dedinkou narazil na kaplnku, pri ktorej bola studňa s pitnou vodou a pekné miesto na sedenie. Síce som mal zvláštny pocit rozložiť stan vedľa kaplnky, avšak nič iné mi neostávalo. Ak by ma prišiel niekto vyhodiť, skúsil by som sa nejako vyhovoriť. Zakrývala ma však celkom hustá vegetácia a stromy, vidno ma bolo iba z jednej strany. Okolo síce viedli asfaltové cesty a pár ľudí som pri zaspávaní aj počul, buď si ma však nevšimli, alebo si ma nevšímali. Nakoniec na stan búchať nik neprišiel, za šera som si urobil polievku na variči a už v úplnej tme som šiel spať.

Po 6. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 112,5 km
Prejdená vzdialenosť: 158,05 km
Čas na bicykli (celkový): 42:56:04
Žiadny defekt, zlomený stojan.
Celkovo za 6 dní: 708,93 km


Pokračovanie nabudúce...