Tip na výlet: Dunajská cyklotrasa – pohodový výlet z Passau do Viedne

Nie výkon, ale zážitok. Dunajská trasa z Passau do Viedne v našom podaní bola o pohode, smiechu a víne pri Dunaji bez naháňania kilometrov.

V dobe, keď je výkon meraný watmi a výlet úspešný len vtedy, keď prežiješ v stane pod dažďom – my sme si povedali: a čo keby to išlo inak? Nie sme žiadne profesionálne bikerky a nemáme ambície jazdiť nonstop celý deň, aby sme čo najrýchlejšie natočili kilometre. Sme tri kamarátky a kolegyne z práce, ktoré spája radosť z bicyklovania. Minulý rok sme spolu prešli okolo Balatonu a úplne nás to chytilo.


Tento rok sme si naplánovali trasu z Passau do Viedne, približne 360 km rozložených na päť dní. Nešli sme nonstop – nie sme typy, čo sa ženú za výkonom, skôr sme také, ktoré bicyklujú pre zábavu.

Každý deň sme dorazili do hotela či penziónu už poobede, kde sme si dali sprchu, dobre sa najedli a večer posedeli pri pohári vína. Žiadne stany, boj o prežitie v prírode – bikepacking môže byť aj pohodový relax s časom na oddych a dobrú náladu.

Ak hľadáte inšpiráciu na výlet, ktorý nie je o súťažení, ale o radosti, smiechu a o pohode po dni v sedle, možno vás náš príbeh presvedčí vyraziť tiež na bicykel a užiť si to podľa seba.

Ako sme plánovali náš výlet (a prečo sme lístky riešili už v zime)

Náš cyklovýlet bol naplánovaný na posledný júnový týždeň, ale plánovanie sa začalo už v januári – veď niečo také sa nesmie nechať na poslednú chvíľu, hlavne keď idete tri „profi“ amatérky, ktoré si nechcú nechať ujsť žiadny zážitok (a ani miesto vo vlaku).

Vlak z Viedne do Passau mal vyhradený jeden vagón pre bicykle a kočíky, no kapacita bola obmedzená – mal len tri stojany na bicykle. Už vo februári boli všetky miesta na prevoz bicyklov vypredané, takže sme boli rady, že sme si lístky kúpili v predstihu.


Čo sa ubytovania týka, na trase je široký výber hotelov, penziónov a tradičných rakúskych gasthofov, takže si každý nájde niečo podľa svojho gusta. My sme si však vyberali iba ubytovanie s raňajkami. Ráno sme sa poriadne najedli a počas dňa sme si už len kúpili vodu, nejaký nápoj alebo snack. Tento spôsob sa nám osvedčil a nabudúce určite zvolíme rovnakú možnosť.

Trasu sme si dôkladne naplánovali, takže počas celej cesty sme mali len jednu jedinú povinnosť – každý deň dôjsť do dohodnutého hotela alebo penziónu, kde sme si mohli oddýchnuť, dať si dobrú večeru a pripraviť sa na ďalší deň.

Deň 1 – krátky rozjazd a prvé kilometre z Passau

Na prvý deň sme si dali len približne 30 km – čisto rozjazdová etapa, skôr na zoznámenie sa s trasou. Na štart sme sa dostali až neskôr popoludní, takže sme vedeli, že to nebude na dlhé zastávky. Passau nás milo prekvapilo, leží priamo pri sútoku troch riek – Dunaja, Innu a Ilzy –, čo vytvára pekné výhľady hneď pri centre. Celé pôsobí pokojne, komorne, tak trochu taliansko-bavorsky.

Dominantou mesta je barokový Dóm sv. Štefana, kde sa nachádza jeden z najväčších organov na svete. Kto má viac času, určite stojí za to urobiť si tam prechádzku.


Keď sme vyrazili na trasu, hneď sme ocenili ďalšiu výhodu – vietor fúkal naším smerom, čo je na tejto trase úplne bežné. Aj preto je smer z Passau do Viedne ideálny – ide sa po prúde Dunaja a s vetrom v chrbte, čo je v cyklistickom svete tá lepšia voľba.

Dotiahneme to, aj keby sme mali posledné kilometre len došliapať na vôľu.

Do prvého ubytovania sme dorazili podvečer. Veľkou výhodou celého výletu je, že takmer všade je zabezpečený bezpečný priestor pre bicykle. Po tom, čo sme sa vybalili a trochu si oddýchli, prišla na rad večera – klasický rakúsky wiener schnitzel s Aperol Spritzom na ukončenie dňa. Jednoducho – presne tak, ako sme si to predstavovali.

Deň 2 – prvýkrát stovka

Druhý deň sme si dali menší cieľ, ktorý sa nám zdal dosť veľký: prejsť 100 kilometrov za jeden deň. Pre niekoho možno nič výnimočné, ale pre nás tri to bola premiéra. A hoci sme sa na to tešili, v kútiku duše sme si neboli úplne isté, čo nás čaká. Naša logika bola jednoduchá – veď keď pôjdeme pomaly, s prestávkami, s úsmevom a bez stresu, nejako to dáme.


Ráno sme začali v malej dedinke a už od začiatku nás trasa príjemne prekvapila. Prvé kilometre boli nádherné – výhľady na Dunaj, rovinky sa striedali s miernymi kopčekmi hore a dolu, občas lesík, občas lúka, občas malé stúpanie, čo nám rozprúdilo krv.

Boli to tie momenty, keď si poviete: „Aha, preto to vlastne robíme.“ Výškových metrov bolo akurát – nič brutálne, len také jemné vlnky, ktoré rozbijú rovinu. Nastúpali sme niečo cez 300 metrov, takže nič, čo by nás zničilo. Vďaka tým výhľadom sa nám išlo výborne.


No potom prišla zmena. Od určitého momentu sa trasa zmenila na nekonečnú rovinu popri Dunaji. Stromy zmizli, ľudia tiež – akoby všetci vedeli, že táto časť je len na to, aby ju človek pretrpel. Slnko pieklo, tieň nikde, obchod v nedohľadne. Mali sme šťastie, že sme si vodu doplnili dopredu, pretože na niektorých úsekoch nebolo vôbec nič – len asfalt, rieka a my. Asi 30 kilometrov totálnej prázdnoty.


V závere dňa už to bolo cítiť – teplo, dĺžka trasy aj únava v nohách. Každá si išla svoje tempo, v tichu, občas niekto niečo poznamenal, ale inak sme už len pretáčali nohami. Ale vedeli sme, že sme blízko cieľa a že už to netreba riešiť – dotiahneme to, aj keby sme mali posledné kilometre len došliapať na vôľu.

A presne to sme aj urobili. V cieli sme sa neobjímali, neskákali od radosti ani neplakali, ale každá vedela, že práve sme si odpálili svoj osobný rekord.


Stovka padla. Nie rýchlo, nie ľahko, ale s naším tempom a s prestávkami. A na konci dňa sme vedeli, že si ju navždy zapamätáme. Nie preto, že to bola stovka, ale preto, že to bol deň, keď sme ju išli samé za seba.

Deň 3 – 85 kilometrov a ten moment, keď sa nám zdalo, že už to nebude jednoduché

Po náročnej stovke z predchádzajúceho dňa sme mali v pláne o niečo kratšiu trasu – približne 85 kilometrov z mesta Enns do Melku. Ráno, keď som nasadla na bicykel, som si však nebola istá, či dnes na to naozaj mám. Predstava tých kilometrov ma trochu vyčerpávala.


Na Melk som sa však veľmi tešila. Na jar som ho síce už s rodinou navštívila len okrajovo, ale teraz som si plánovala, že si mestečko poriadne prezrieme večer po príchode.


Úprimne, tá časť trasy nepatrila medzi najkrajšie. Väčšinou sme jazdili popri Dunaji, no výhľady boli skôr jednoduché, miestami trochu jednotvárne. Prechádzali sme cez niekoľko mostov, ktoré však dodávali trase svoje čaro a zároveň nám pripomínali, že sme stále na ceste. Za obcou Grein sa krajina začala opäť meniť – objavili sa pekné výhľady na rieku a zelené kopčeky, ktoré nás povzbudili pokračovať ďalej.


V priebehu dňa prišla prvá naozajstná kríza. Jednu z nás začala poriadne bolieť noha – zle nastavená tretra a k tomu únava zo včerajšej stovky spravili svoje. Do Melku prišla v režime „už sa s nikým nebavím, doneste mi už len prosecco na izbu“ a vyzeralo to, že plán na večer sa rúca.

V lekárni sme rýchlo vybavili bandáž a nejaký ten krém, čo by mohol pomôcť. A nakoniec sme do talianskej reštaurácie prišli spolu. Bola to asi najlepšia večera z celého výletu – skvelé jedlo, prosecco, smiech a dlhé sedenie bez sedla pod zadkom. A možno to bolo to jedlo, možno bublinky, ale nálada sa výrazne zlepšila. A my sme si v ten večer znova pripomenuli, prečo to celé vlastne robíme.

Deň 4 – Marhuľový liek, vinice a útek pred búrkou

Ráno v Melku prebehlo klasicky – raňajky, balenie, a klasické hlášky typu „ja fakt neviem, či to dnes dám“ – plus rýchla kontrola počasia. Tá z nás, ktorá deň predtým ledva prišla do cieľa, nasadila overenú kombináciu: ibalgin, bandáž a pevnú vôľu. Plán bol jasný: buď to dnes zvládnem, alebo sadám na vlak.


Za Melkom nás ale čakalo niečo, čo zvrtlo celý deň úplne naopak. Trasa sa zmenila na nádhernú panoramatickú jazdu – vinice, marhuľové sady, výhľady na Dunaj z výšky, tiché dedinky s usmievavými ľuďmi. Tí nás zdravili, pýtali sa, odkiaľ ideme a kam máme namierené – bolo to milé, prirodzené a úplne to podčiarklo tú atmosféru, ktorú na cestách milujeme.

Niekde medzi marhuľami a smiechom sme si uvedomili, že sme prešli 50 km a ani sme nevedeli ako.

V jednom malom bufete sme sa rozhodli zastaviť a ochutnať miestny marhuľový destilát – Marillen Schnaps, o ktorom každý rozprával, že „taký ste ešte nepili“. Dali sme si len malý shot – symbolicky, na chuť, nech nie sme za partiu, čo si robí z výletu zájazd po páleniciach. A či to bol placebo efekt, alebo mal ten nápoj naozaj zázračné schopnosti – kolegyňa zrazu povedala, že noha už nebolí. Nevieme dodnes, čo za kúzlo to bolo, ale zafungovalo.


Nálada stúpla a zvyšok dňa sme si doslova užívali. Tento úsek cyklotrasy cez oblasť Wachau sa ukázal ako najkrajší z celej našej cesty – a nie sme samy, kto si to myslí. Podľa mnohých cyklosprievodcov ide o najmalebnejšiu časť Dunajskej cyklocesty – plnú viníc, historických mestečiek a výhľadov, ktoré by mohli byť vytlačené na pohľadnici. Úplne chápeme, prečo. Každá z nás si v duchu povedala, že sem sa raz ešte určite vráti.


Niekde medzi marhuľami a smiechom sme si uvedomili, že sme prešli 50 km a ani sme nevedeli ako. Ale v hlave sa stále miešali tie búrkové predpovede – a tak sme posledných 20 km skúsili „nasadiť tempo“. V našom ponímaní to znamenalo ísť cca 23 km/h a nevybuchnúť.

Celkom nám to išlo – až na to, že búrka prišla presne 2 kilometre pred cieľom. Rýchlo sme sa schovali pod strechu pred obchodom, kde sme chvíľu počkali, kým prejde to najhoršie. Potom sme už len dorazili do nášho hotela v Tulln an der Donau.


Večer sme zakončili večerou, pár vetami o tom, ako veľmi sa nám ten deň páčil a uvedomením si, že zajtra nás čaká už len posledná etapa – posledných 54 kilometrov do cieľa. Dnes sme prešli 78 km – a ani sme si to poriadne neuvedomili. Tak veľmi nás tá krajina a atmosféra pohltili.

Deň 5 – Posledných 54 kilometrov (ktoré sa vôbec netvárili ako posledné)

Posledný deň sme sa pobalili s pocitom, že od bicykla si najbližšie chceme dať aspoň dvojtýždňovú pauzu. Pred nami zostávalo ešte tých 54 km do cieľa vo Viedni – na prvý pohľad nič, čo by nás malo vyraziť z rytmu. Lenže táto časť sa nám zdala asi najdlhšia zo všetkých dní.


Asi to bolo tým, že sme už mali všetky dosť, alebo tým, že úsek popri Dunaji je naozaj relatívne rovný. Nebolo to zlé, len po tých predošlých dňoch plných výhľadov a malých objavov, to pôsobilo trochu monotónne. Každý kilometer sa zdal dlhší, než naozaj bol. Pripomínalo nám to trochu bratislavskú hrádzu – pekné, ale trochu fádne.


Až keď sme sa začali približovať k Viedni, trasa sa konečne zmenila – pribudli stromy, zákruty, zrazu to celé pôsobilo sviežejšie a živšie. Vo Viedni sme sa pomaly preplietli ulicami až k autu vo Schwechate. Naložili sme bicykle, zapli navigáciu domov a bolo to. Hotovo.

A niekde medzi Schwechatom a hranicami sme sa začali rozprávať o tom, kam by sme išli nabudúce...


Tento výlet nebol o výkone, ale o zážitku. Pre niekoho by to bola „prechádzka popri Dunaji“, ale pre nás to bol ďalší spoločný trip, ktorý nám pripomenul, prečo nás bikepacking tak baví – aj s bolesťami, aj so smiechom, aj s marhuľovým destilátom.

Je to ideálna trasa pre tých, čo chcú skúsiť jazdu na viac dní bez auta, bez stresu a s pohodlím na konci dňa. Pre ženy, čo chcú niečo podniknúť spolu. Pre partiu kamarátov, pre rodiny, aj pre kohokoľvek, kto má chuť objaviť, aké fajn môže byť cestovať na biku len tak – vlastným tempom a po svojom.

Trasa, ktorá môže byť ideálnym začiatkom, alebo pokračovaním niečoho, čo si človek zamiluje.