Reportáž: Kitzbühel víkend - poriadny maratón a nielen to...

Fanúšikom alpského lyžovania asi netreba oblasť Kitzbühelu bližšie predstavovať. Ako inak v lete sa mení na raj pre bikerov - či už pre tých ktorí milujú jazdu z kopca, do kopca alebo najlepšie oboje. V rámci 8 dňového KitzAlpBike festivalu sa koná skutočne všetko možné, od endura, cez XC až po maratón. A práve ten samozrejme upútal moju pozornosť...

Do dedinky Kirchberg ležiacej len kúsok od známeho Kitzbühelu prichádzam s mamou a Lenkou v piatok poobede. Ešte po ceste vybavíme registráciu a hurá na krásne ubytovanie v typickom rakúskom penzióne.



Je krásne počasie, a tak sa rýchlo nasúkam do bikového a dávam zraz s Katkom, ktorý medzičasom dorazil tiež. Ideme trochu roztočiť nohy po dlhej ceste, ako inak do pekného kopca - veď kto by tu už len chodil po rovine, keď sa sem trepe 600 km . Stúpanie si doslova vychutnáme a ja neviem, na ktorú svetovú stranu sa skôr pozerať.


Na cestu dole si vyberáme trail s názvom Lis-Osl-trai (Lisi Osl = rakúska XC bikerka) a sme zvedaví, aké to bude. Nuž od sobotného Súľova som na biku nesedel a trail hneď začína lávkou a nepríjemnými točkami, kde mám pocit akoby to nebol týždeň, ale mesiac. Po prvej zákrute sa s Katkom na seba pozrieme, že čo tu vlastne ideme robiť, pretože takéto veci veru v lese u nás často nejazdíme . Ale situácia ma donútila rýchlo si spomenúť a už to celkom šlo. Klopenky, 180 stupňové točky, lávky, korene a hlavne všetko v poriadnom sklone. Už sa ani nečudujem, prečo sa stále viac aj na XC biky dávajú teleskopické sedlovky. Na konci ale zo mňa aj tak strieľajú endorfíny a taktiež som rád za menší test, pretože zajtra nás na záver maratónu čaká niečo ešte „horšie“ – vyhlásený Fleckalm trail s prevýšením 1000m po 6 hod jazdy .

Kitzalp maratón ale pre mňa nie je úplná novinka (Reportáž 2013 - http://www.mtbiker.sk/clanky/6361/kitzalp-maraton-2013-ms-v-maratone-na-vlastnej-kozi.html).
Pred dvoma rokmi sme si ho tiež strihli a dokonca v rámci MS v maratóne (tie sa teraz v ten istý víkend konali na Talianskej Sella Ronde Hero). Trať sa málinko zmenila, ale výškové metre zostali veľmi podobné – na 90 km náš čakala porcia 3850m.


Bike som mal uskladnený v obrovskom suteréne pod budovou, do ktorého sa vchádzalo nákladným výťahom zabezpečeným číselným kódom – niečo na spôsob Batmana a jeho skrýše . Tu majú biky aj ostatní a pri rýchlom pohľade je jasné, že 9 kg HT je štandard . Postupne si všetko ešte nachystám na zajtrajší štart, ktorý je o 8:00.

Ráno je počasie vyslovene všelijaké - čo je najhorší prípad, ak sa neviete rozhodnúť čo na seba. Nakoniec beriem len rukávy a môžem vyraziť na štart, kde sa už tlačí slušná kopa bikerov.


Všetkých 5 tratí štartuje naraz (na najdlhšej verzii cca 160 bikerov) a dokonca je možné si v priebehu preteku rozmyslieť, ktorý variant človek pôjde. Ono sú to také slučky a po každej sa niekto oddelí až zostanú len skalní alebo aj „ultras“ - keďže najdlhšia trať má názov Ultra . Takže všetko je pripravené a po štarte čaká 15 min strachu, kým sa celá ta masa prepletie úzkymi uličkami a chodníčkami pod prvý dlhý kopec na Choralpe.


Samozrejme znovu sa všetko presype a snažím si raziť cestu a pri tom držať nejaké rozumné tempo, pretože pri tom prívale adrenalínu človek ľahko zabudne, že hore nie je cieľ. Mojim zámerom je, aby stále bola nejaké rezerva, no po týždňovej pauze od jazdenia sa telo hrozne ťažko drží na uzde. Stúpame vyššie a výhľady sú skutočne nádherné. Hlavne v strmých serpentínach vidno, ako sa pestrofarebný bikerský had sunie nahor. V záverečných úsekoch odbočíme zo šotoliny na trávnatý chodník s mínami, teda myslím s kravskými lajnami, ktoré sú skutočne skoro všade. Záver k lanovke je v podstate „fun zone“, teda v rakúskom ponímaní tá najstrmšia časť plná divákov, ktorí sa bavia a spolu s komentátorom nás hecujú pri plazení sa nahor.


Rýchly zjazd a následné úseky po vrstevnici sú fajn zmena a pekne to odsýpa. Ešte šťastie, že som sa viac neobliekol pretože je fakt dusno. Dolu kopcom to chce opäť trochu zvyku na šotoline – poviete si, že to nie je žiadny terén, ale ak sa ide 60 km/h tak stačí zlý odhad zákruty a je zarobené na poriadny problém. V jednej utiahnutej zákrute navyše pekne trafím aj lajno – schytali to kľuky a tretra . Jazdí sa mi výborne a o to viac naštve, keď ma v dlhom zjazde s ničoho nič sekne v chrbte. Neviem čo sa stalo, asi nejaký nezvyklý pohyb, ale každopádne celý zvyšok jazdy po peknom traily to nepríjemne bolí - asi to bude vďaka tomu ho***, ktoré nosí smolu . Dole si opatrne sadám a dúfam, že do kopca si nájdem polohu, v ktorej vydržím. Prichádzam na druhý bufet. Na nich netreba nič riešiť, vždy sú nachystané plné fľaše a do ruky vám strkajú tyčinky a gély.

Čaká nás dlhé stúpanie na Ehrenbachhöhe, ktoré v podstate pôjdeme dnes ešte raz v samotnom závere.


Tak sa tam mrvím v sedle a snažím si nájsť rozumnú polohu, kde ma nebude bolieť chrbát. Našťastie sa to z časti podarí, ale tempo nie je také, ako som si na začiatku prial. Takéto akcie sa samozrejme nebalia, takže sa postupne šplhám nahor. Z veľkej časti sa ide po asfalte, ktorý vystrieda šotolina. Vrchnejšie pasáže sú už trochu rovnejšie ale úplný záver ani moc nie. Už sa ale blížim k ďalšej vrcholovej stanici a spúšťam sa na Fleckalm trail – resp. do jeho prvej časti, komplet celý nás čaká ako chuťovka na záver. Klopenky, korene, lávky atď. Ale celkom mi to ide - včerajší krátky výjazd s Katkom dosť pomohol v istote. Približne v polovici sa ale odpájame a znovu hore.



Ako zaberiem vystrelia mi kŕče na vnútorných stranách stehien. Tak to teda nie, hovorím si v duchu a chvíľu postojím. S nádherným výrazom v tvári a s nohami do „O“ idem následne pomaly aj cez tie kŕče. Postupne povoľujú a ďalej už mám relatívne pokoj – ak tomu niekto rozumie, tak si rád vypočujem nejaké vedecké vysvetlenie . V závere kopca na mňa už čaká môj support. Baby trochu mrznú, keďže sa medzičasom zatiahlo a ochladilo.

Zamávam im a valím ďalej do krátkeho zjazdu, ktorý ma privedie priamo na slávny Hahnenkamm. Tentoraz si našťastie do kopca po zjazdovke „užívame“ len záver cez Mausefalle (aj to je strmé ako fras a kúsok treba tlačiť) a priamo okolo štartovacej búdky znovu spať na vrcholové plató.


Znovu míňam Lenku a mamu a mierim na najvyšší bod – Pengelstein (1938 m.n.n) čo je o nejakých 300 výškových metrov vyššie ako stanica Hahnenkammu.



Z vrcholu vidno kúsok od nás poriadne ťažké mračná a schladilo sa na nejakých 12 C - plus studený vietor. Aj keď mi už moc nechutí snažím sa na vrcholovom bufete do seba natlačiť čo najviac jedla, pretože nás čaká 20 km dlhý zjazd pod záverečný kopec – teda ideálny čas jedlo aj trochu stráviť a nie sa tlačiť pod kopcom. V zjazde aj poprší ale mne osobne to vôbec neprekáža. Výhodou týchto Alpských akcií je, že sa dajú jazdiť skutočne v skoro každom počasí.

Poďme na to - posledný kopec na Ehrenbachhöhe, ktorý sme už dnes raz vydriapali. Idem sa mi ale celkom fajne a dorážam zopár ľudí pred sebou. Potom už to bolí o čosi viac a ale konečne nabehnem na šotolinu, kde sklon na chvíľu povolí. Záver je samozrejme už boj, ale do posledného zjazdu chcem ísť pred ostatnými. Na bufete nič neberiem len rýchlo vyhádžem smeti z vreciek nech mi to na traily nehopsá. Čaká nás komplet celý Fleckalm trail s prevýšením 1000 m a ak doteraz nebol full až taká výhoda tak teraz nastal pravý opak.

video: Fleckalm trail

V teréne a na koreňoch okamžite všetkým prchám a ďalších ešte obieham. Skoro na žiadnom úseku som nemusel zosadnúť, ale aj tak za polovicou už mám toho celkom dosť . Fleckalm trail nie a nie skončiť.


Taktiež ten teleskop by sa veru zišiel...Inak pred 2 rokmi sme si túto časť užili v poriadnom lejaku, ktorý celý úsek premenil na bahenné oranisko a bol z toho pekný bežecký záver . Ale to je už minulosť a ja sa konečne vymotám z lesa a užívam si super finish. Na trati som strávil 6:10 hod s čím moc spokojný nie som, ale s tým chrbtom mi stačí aj „finišerský“ zárez. Keď z toho zleziem chodím prehnutý ako luk . Za nejakých 20 min prichádza aj Katko. Víťazom sa nakoniec stal suverénne Uwe Hochenwarter za veeeeľmi slušných 4:30 hod. Chvíľu sa dávam dokopy v priestore cieľa, najlepšie mi aj tak padla horúca káva. Chvíľu po tom čo sa dotrepem späť k penziónu sa spustí parádny lejak. Ten ale určite viac ako nám vadí bikerom čakajúcim na XC pretek, ktorý s koná o 17:30 -  tiež v rámci Kitzalpbike festivalu.



Kto sleduje svetové XC určite pozná mená ako napr. Daniel McConnell, Gerhard Kerschbaumer... A práve  tie spolu v vykukujúcim slniečkom nás aj poriadne unavených vytiahnu z postele. A je sa veru na čo pozerať. Lejak z toho spravil bahenné galeje a bola radosť sledovať, ako na takom povrchu jazdia najlepší bikeri sveta.



Tí menej zdatní sa na jednom blatovom zjazde po lúke neraz šúchali aj po zadku, prípadne v strmom koreňovom úseku objímali stromy . Suverénne zvíťazil už spomínaný Gerhard Kerschbaumer.

Pohodová nedeľa

V nedeľu ráno nechýbali konečne pohodové raňajky a opäť vykuklo aj slniečko. Baby si šli obzrieť Kitzbühel a ja som si naplánoval ešte menší výjazd s cieľom prejať si na záver celú slávnu zjazdovku Streif. Hlavne si obzrieť najkrajšie pasáže na ktoré sa v zime pozerám v televízii pri najťažšom zjazde v kolotoči svetového pohára. Vyberiem si úsek na Pengelstein ale v opačnom smere ako sme jazdili na maratóne, čo je v podstate príjemný 25 km dlhý kopec s prevýšením 1300m.



Pekne na pohodu si vychutnávam nádherné výhľady na okolité masívy. Odtiaľ po hrebeni zbehnem nižšie k vrcholovej stanici.



No a pekne bránu po bráne si obzerám trať a musím uznať, že v TV to vôbec nevyzerá také strmé ako naživo. Hlavne vrchné pasáže sú skoro kolmé a pustiť sa „šúsom“ na lyžiach chce skutočne „big balls“ .



Tesne pred záverom už sa musím prepletať cez všadeprítomné bráničky keďže chodník, ktorý som si vybral je určený hlave pre peších – mohlo mi to napadnúť pri názve „wanderweg“ V Kitzbühel si nakoniec dávame spicha a valíme spať na Slovensko.


Nuž, záverom len treba dodať, že Rakúšania skutočne vedia. Stúpania sú ako inak poriadne náročné ale najviac tento pretek odlišuje zaradenie aj náročných trailov (hlavne teda toho záverečného), takže iba „nuda“ po šotoline to zďaleka nie je. Ak je čas určite sa sem oplatí vyraziť aj na viacej dní, či už v rámci festivalu alebo aj mimo neho – ja osobne som sa chcel pripútať k nejakej lavičke len, aby som nemusel ísť naspäť domov .