Príhody a skúsenosti: Ako som sa vybral na prvé enduro preteky do neznáma

Príhody a skúsenosti: Ako som sa vybral na prvé enduro preteky do neznáma

Už dlhšiu dobu, vlastne odkedy vlastním full, sa túžim zúčastniť enduro pretekov. Vždy bol problém buď s odhodlaním, obavami, alebo bolo ťažké nájsť parťáka na takýto dobrodružný výlet. Posledné dva roky som pretekal len v Kálnici, ale to nebolo to pravé orechové, keďže išlo o preteky na domácej pôde, kde to už notoricky poznám, viem presne odhadnúť svoje sily a terén je technicky z tých menej náročných.

Autor článku: Resurection

Tento rok sme sa však práve tu na MTBIKER stretli traja nadšenci a hneď svitla nádej, že spolu niekam vybehneme. Podarilo sa dať dokopy 2/3 tejto partie a jedného kamoša, ktorý síce nemá závodné ambície, ale v trojici je predsa trochu viac zábavy. Keď už sa vyráža na celý víkend naprieč republikou, nič nie je dôležitejšie, ako dobrá nálada a zábava.


Kým padlo definitívne rozhodnutie, bolo treba sa vysporiadať s menšími problémami. Predpoveď počasia mala na míle ďaleko od pozitívnej, dlhodobo boli hlásené na tento víkend zrážky, a čím bol bližšie, príliš sa to nezlepšovalo. Mám trochu rešpekt pred jazdením v blate a na mokrých koreňoch v závodnom nasadení a hlavne minimum skúseností v takýchto podmienkach. Kto sa bežne vyberie doma bikovať tesne po búrke, že? Nakoniec sme si povedali, že neriešime, bude ako bude a keď bude príliš zle, na preteky nenastúpime a vymyslíme náhradný program.

Ďalšou menšou prekážkou boli pravidlá tejto série pretekov o povinných ochranných prvkoch. Povinná bola XC prilba počas transférov, počas RS integrálna prilba, kolenné chrániče a chránič chrbtice. Posledná položka určite odradila nejedného záujemcu. Ja som to vyriešil kúpou batohu s integrovaným chráničom, na ktorý som už aj tak pol roka pozeral, len lakomosť mi bránila v investícií. Gabo to vyriešil po svojom....Teda, riešil to vôbec?.....Viem len, že pretekov sa zúčastnil, je na výsledkovej listine...



Samozrejme bolo potrebné pripraviť bike na preteky, čomu som však venoval minimum pozornosti. Radenie išlo ako hodiny, no na brzdách sa už prejavovalo mierne zavzdušnenie, ale na brzdnej sile im to neuberalo, nechal som to tak. Namazal som reťaz, vyčistil klzné plochy a nastriekal trochu silikónového oleja, to bolo všetko. Čo sa týka setupu biku, už je tak vyladený, že nebolo čo riešiť.

Nakoniec zohnať auto buď s nosičom, alebo niečo schopné odviezť veľké množstvo batožiny. Okrem dvoch bikov(pôvodne mali byť tri) ešte dve prilby na osobu, ionťáky, oblečenie do každého počasia, batohy cestovné, batohy hydratačné, či servisné náradie. Keď som položil na kopu všetko čo som bral so sebou, trochu som sa zľakol, či to nepreháňam, ale keď prišiel Gabo a prekladal veci zo svojho auta ku mne, pochopil som, že som ešte celkom úsporne zbalený. Z práce som si požičal Peugeot Partner, v ktorom som vybral lavicu s dvoma zadnými sedadlami, takže zostali potrebné tri a obrovský priestor na batožinu, aj keď každé nakladanie bola partia tetrisu.




Dorazili sme v piatok, aby sme v sobotu mohli svieži absolvovať tréning. Zaregistrovali sme sa, prevzali darčekovú igelitku, štartovné číslo, nálepku s časovým harmonogramom, čip a mapku s rýchlostnými skúškami a transférmi. Výhodou týchto pretekov bolo, že všetky RS boli v bikeparku, takže boli prístupné lanovkou. RS2 síce začínala pri hornej stanici – ako všetky ostatné RS, ale končila v Jezersku, takže cesta z nej viedla len vyšlapaním transferu k RS3. Chceli sme poctivo potrénovať, ale nakoniec kvôli technickým problémom sa nám podarilo prejsť každú RS iba 2x okrem dvojky, tú sme išli len raz. Vlastne ani nebolo treba, keďže tam išlo hlavne o fyzičku a tých pár koreňov a kameňov už mierne pokročilý jazdec zvládne. Jediným nepríjemným momentom bol nenápadný zrezaný kmeň uprostred pokosenej cesty, ktorý pri neskorej reakcií mohol fungovať ako katapult cez rajdy. Minimálne jedného z pretekárov prekvapí... Ostatné RS boli zvládnuteľné, keďže už máme čosi odjazdené či na náročných prírodných trailoch aj v bikeparkoch. Jednotlivé RS boli obtiažnosťou postavené tak, že som si ich skôr užíval ako bojoval o prežitie. Neboli najľahšie, mali zopár naozaj ťažkých strmých úsekov, niekedy zas nebolo jednoduché nestratiť flow. Držali sme sa zásad od najúspešnejšieho slovenského enduro ridera Mateja Vitka, korene čo najrýchlejšie, skoky obchádzať! Na tie sme ešte nedozreli, ale pracuje sa na tom. Po tréningu som si toho z tratí veľa nepamätal, ale odchádzal som s istotou, že ma nemá čo prekvapiť a viem bezpečne zajazdiť celý pretek. Toto je kľúčový pocit pre človeka ako som ja, keďže nerád žijem v neistote a už mám vek, kedy netreba príliš riskujem. A tiež byť dolámaný SZČO nie je úplne najlepšia situácia. Ak by sa tam vyskytol úsek, na ktorý nemám, viem kde zísť z biku a na istotu prejsť, aj keď som rád, že toto sa mi už spravidla nestáva.



Počasie počas tréningu bolo veľmi príjemné, do 20 stupňov, občas na lanovke prišiel mierny pocit chladu a hlavne nepršalo. Večer mierne mrholilo, predpoveď na deň pretekov stále nepriaznivá, ale už nám to bolo jedno. Namiesto toho sme si užívali dobrú atmosféru, skvelé jazdenie a krásne prostredie. Zostávalo kvalitne zregenerovať a nastúpiť v plnej sile na samotné preteky. Večierkové radovánky sme nechali iným a cca 22:30 sme už išli spať.

Deň pretekov

V deň pretekov sme sa dobre naraňajkovali, nahádzali veci do auta, vrátane ,,civilných,, na cestu domov. Na biku som iba premazal reťaz skontroloval tlaky v plášťoch, zľahka dofúkal. Padlo rozhodnutie, že ideme len v integrálach, keďže teplota bola okolo 15°C, čo sa ukázalo ako dobrá voľba, keďže sa aj tak väčšina transferov tlačila. Bolo to hlavne kvôli tomu, že sme boli v lyžiarskom stredisku a zjazdovky sú spravidla strmé. Nabalil som si batoh windstoperkou a zatepleným dresom, čo sa mi zdalo prehnané, ale neskôr sa ukázalo, že som dobre urobil. Pred štartom sa konal briefing, na ktorom bolo najzaujímavejšie rozhliadnuť sa okolo seba. Celkovo približne 35 účastníkov, spravidla ostrielaných pretekárov a bolo jasné, že bude problém dostať aspoň nejaké meno pod moje vo výsledkovej tabuľke. Samozrejme nervozita sa prejavila, ani trávenie nebolo to, čo býva, ale nič strašné. Keď ide človek skúšať niečo nové, musí rátať aj s neúspechom. Aj keď skončiť posledný na pretekoch, nie je pre víkendového jazdca, ktorý sa prvýkrát ocitol vo vyššej lige,žiadna hanba. Dôležitejšie je prekonať obavy a zúčastniť sa. Viem, že my muži(odrastení chlapci) sme hrdí a súperiví, ale treba si uvedomiť, že hlavne ide o zábavu, zážitok, či skúsenosť.

Odštartovali sme na prvý transfér, každý vo svojom stanovenom čase. Výšľap samozrejme pozvoľna, treba si uvedomiť, že nie sme na maratóne, šetríme sily do RS. Strmé výšlapy tlačíme, času je dosť. Prichádzame so značným predstihom. Pozerám sa ako štartujú prví pretekári s odstupom 30s medzi nimi, známe mená, Vitko, Fikejz, atď... Stupňuje sa vo mne nervozita, predsa len, ide o adrenalínový šport s istými rizikami, nechcem sa zraniť, ani zajazdiť na hanbu. Predsa je tu so mnou Gabo, v Kálnici bol lepší, tentokrát aspoň jeho musím dať. Chlapčenské súperenie dominuje v mojom podvedomí. Čas sa neúprosne blíži k minúte môjho prvého štartu, pripravím sa, skontrolujem, či je prilba zapnutá, okuliare na tvári, prevod správny. Regulovčík ohlási 10s do štartu, znervozniem, odpočíta posledných 5s a vyštartujem. Odjazdím na istotu, terén po mrholení je vlhký, ale drží dobre, korene sa nešmýkajú. Som trochu drevený ako vždy pri prvom zjazde počas dňa, asi v polovici riadne prišlapnem a cítim aké mám tuhé nohy. Asi dve zásadné chyby, kedy strácam flow a takmer zastavím, ale žiadna kolízia. Príjazd do cieľa je na endure super zábava, rútim sa v plnej rýchlosti do cieľa, tam čaká regulovčík s čítačkou čipu. Namierim na neho a až v poslednej chvíli stláčam naplno brzdy, kvôli stabilite skladám jednu nohu na zem, ťažisko čo najviac dozadu. Asi bolo moje nasadenie pre telo šokujúce, v cieli mi brnia ruky.


Rýchlo sa vydýchať, spamätať z jazdy a vydať sa na ďalší transfer. Zoznamujeme sa s ostatnými pretekármi, vedieme rozhovory, samozrejme, o čom inom ako o bikoch. Nervozita opadá, časy na transfery stíhame. Čaká nás RS2, myslím si, že viem čo ma čaká, ale nakoniec zisťujem, že nič podobné som doteraz nezažil. Vyštartujem rýchlosťami cez 50km/h a zrazu sa mení profil terénu zo zjazdu na výšľap. Veľmi rýchlo sa dostanem na najľahší prevod, nakoniec zosadám z biku a chcem utekať, no nohy neposlúchajú. Prepletám nohami ako postrelený srnec, keď sa sklon trochu vyrovná naskakujem na bike a začínam šlapať. Mierny zjazd, naplno prepletám nohami, zátačka a zas výšlap! Zosadám, nevládzem, v tele cítim akútny nedostatok kyslíka, necítim si ani ruky ani nohy, nechcem zastaviť, z posledných síl robím maličké kroky až na vrchol krátkeho výšlapu, nasadám a zvyšok už idem v sedle. S totálne unaveným telom sa snažím čosi odjazdiť, ide to ťažko. Prejazdy zákrut sú hlboko pod môj štandard, v technických strmých úsekoch sa trápim. Zbadám regulovčíkov v cieli, svetlo na konci tunela, spasenie... Nepamätám si väčšie trápenie v posledných rokoch.


Absolvujem transfér k štartu RS3 a spustí sa lejak. Pol hodinu poctivo padá dážď a začínam byť uplakaný, ovládne ma obava z mokrých koreňov a blata, je mi zima. Prvé čo ma napadá, je že končím a idem domov, ale to by bolo zbabelé. Odložím okuliare, ktoré by do pár sekúnd boli nepriehľadné, postavím sa na štart a po odrátaní sekúnd do štartu opatrne vyrazím. Moc mi to zo začiatku nejde, ale po chvíli zistím, ako prekvapivo dobre sa zarezávajú plášte do podkladu. Prichádza koreňová sekcia, spočiatku obchádzam, ale po chvíli zistím, že s istou ľahkosťou sa aj mokré korene dajú celkom rýchlo prechádzať. V strmých úsekoch naplno stískam brzdy, snažím sa príliš nerozbehnúť, pozitívne ma prekvapuje môj skill, kedy cez každý koreň púšťam brzdy, aby mi neustrelili kolesá. Ešte je len tretia RS a už sa na silu v rukách nemôžem spoľahnúť, tlačenie do zjazdoviek si vypýtalo svoju daň. Tesne pred cieľom počujem za sebou plechový hrmot, bojím sa, že ma Gabo dobieha, ale je to pretekár štartujúci po ňom. Nie, aby ma trápilo, že ma niekto predbehol o minútu, som spokojný, že Gabo nejde o triedu rýchlejšie? Na „štvorku“ sa ide lanovkou, konečne malý oddych. Štartujem už bez závodného nasadania, no napriek tomu chytám ľahký drift na mostíku kúsok za štartom, trasu zvládam aj napriek tomu, že je riadne premočená. Jeden úsek sa viac podobal na potok, ako na trail, tu zosadám a utekám popri biku. Oceňujem „fajfteny“, po chvíli idem ako na windsurfe, rukami držím bike a nohami kolmo na požadovaný smer sa šmýkam po blate. Po pretekoch sa dozvedám, že aj oveľa skúsenejší jazdci ho išli pešo, čo ma poteší a nadobúdam pocit, že som správne odhadol situáciu. Tesne pred cieľom v krátkom stupňovitom strmáku ma dobieha zas nie Gabo, ale chalan, čo už spomínaný dotyčný. Nemám ho kde pustiť spanikárim, rozhádzalo ma ako na divokom býkovi. Zas som prekvapil sám seba, z celej sily držím rajdy, púšťam brzdy a ustojím to.

Transferom k RS5 ma organizátor trochu nahneval. Ani nie som lenivý, viem o čom je enduro, nevadí mi ani šlapať do kopca, ani tlačiť, ale to lepkavé blato, kde sa mi prestávali točiť kolesá, to bolo strašné. Predné koleso malo tvar blatníka, bike vážil hádam 25kg. Nohy sa šmýkali. Tu sa dal urobiť kompromis a vzhľadom na počasie nahradiť transfer lanovkou, určite by to neubralo z endurospiritu týchto pretekov. Nezostalo mi nič iné ako vytlačiť blatom na štart, záver som dokonca ešte vládal v sedle a prišiel som hore 3 minúty pred štartom. 3 minúty sa zdajú dosť, ale keď je človek vyčerpaný po 4-5 hodinách jazdenia, kompletne mokrý a blatový, ešte sa chce stihnúť odľahčiť pri najbližšom strome, až tak veľa to nie. Už som si len hovoril, ešte toto bez ujmy na zdraví a môžem ísť s dobrým pocitom domov. Keďže sa ani nemodlím, ani nenosím talizmany, bolo to len v mojich rukách. Na štarte ma ani netrápilo, že mám najľahší prevod, RS5 som si vôbec nepamätal z tréningu, jazdu som si po ťažšom rozbehu ako tak užíval, aj keď som už išiel 110% na istotu. Dvakrát spomínaný rýchlejší pretekár mi dal minútu tentokrát dosť ďaleko pred cieľom, aj keď vďaka nemu som ešte nahnal pár sekúnd. Sledoval som jeho stopu a rýchlosť jeho prejazdov zákrut a iných prvkov na trati ma ubezpečovala, že bez problémov sa dá ísť rýchlejšie. O pár sekúnd príchod do cieľa, po poslednom „odpípnutí“ som v momente zabudol aký som unavený, čo všetko mám za sebou, bolo mi jedno, že som celý od blata. Prišiel len veľmi príjemný pocit zo skvelých pretekov, ja som celý, bike je celý, Gabo, ktorý padol v štyroch z piatich RS prišiel bez ujmy do cieľa. O pár minút už boli na ste výsledky, presne podľa očakávania. V celkovom poradí bolo ešte pár pretekárov za nami, ale v našej kategórií už bol za nami len jeden, aj to len preto, že v trojke mal čas cez 30 minút, takže zrejme nejaký technický problém.

V cieli sme ešte pokecali s pár ľuďmi, prehodili niekoľko slov s organizátormi, rozlúčili sa s hosteskami od partnera pretekov, umyli biky. Výsledkom tejto skúsenosti bol hlad po ďalších pretekoch a motivácia zlepšovať sa. Tento typ pretekov, obzvlášť v extrémnych podmienkach preverí každú vašu stránku, čokoľvek je zanedbané, prejaví sa. Treba byť kondične pripravený, schopný šprintovať niekoľko minút, mať dostatok sily do rýchlych technicky náročných zjazdov, dobrú techniku a čistú hlavu. Myslel som si, že som na tom celkom dobre, ale zistil som, že ešte mám na čom pracovať. Najkrajšie na enduro pretekoch je to, že nie sú len o drine, ale v rýchlostných skúškach si človek užije kopec zábavy.


Pár postrehov na záver

  • Nerieš účasť, nerieš koľký skončíš, jednoducho sa prihlás a zajazdi, možno budeš zo seba pozitívne prekvapený.
  • Motivácia a súťaživý duch idú naplno počas pretekov, ale pre víkendových hobby nadšencov je lepšie prísť domov celý, ako z pretekov do nemocnice. Každý má hranicu, kedy už príliš riskuje inde, treba ju poznať. Únava počas enduro pretekov je významný faktor, ktorý netreba podceniť, človek je náchylnejší robiť chyby.
  • Bez ohľadu na pravidlá, odporúčam minimálne kolenné chrániče a integrálnu prilbu. S chráničom chrbtice je to asi na zvážení každého – ak ho nepožadujú pravidlá, 99,9% z nás ho nikdy nebude potrebovať, ale ocitnúť sa na opačnej strane štatistiky môže mať veľmi nepríjemný dopad na kvalitu života.
  • Bike mať pripravený zvládnuť celé preteky, aby počas nich nevyliezali skrutky z čapov, alebo pri jemnom kontakte so zemou sa pretočili rajdy. Z trojsekundového pádu je potom 30 sekundový...
  • Mať pri sebe základné náradie je asi nevyhnutnosť, treba myslieť aj na veci, ktoré môžu doslúžiť počas pretekov, ale dajú sa rýchlo vymeniť, napr. radiace lanko. V Kálnici mi odišlo počas pretekov, v Bachledovej našťastie len počas tréningu. Sťahovacie pásky sú samozrejme základ na rôzne improvizácie.
  • S posledným bodom súvisia aj základné zručnosti. Niektorí z nás chodia aj s výmenou platničiek do servisu, ale je dobré vedieť postarať sa o bike sám. Načo odstupovať z pretekov, keď sa dá problém jednoducho odstrániť.
  • Netreba sa báť ísť na prvé preteky trochu nabalenejší, obzvlášť keď nie je isté počasie. Mne sa zdalo, že beriem veľa oblečenia, nakoniec som všetko využil. Čakať 20 minút na štart a pri tom sa triasť od zimy, nie je príjemné. Toto je však veľmi individuálne, niekto ani nepozná pocit chladu. Ľahká tenká bunda do dažďa by sa tiež hodila, ak by som si ju stihol kúpiť.
  • Z našej skúsenosti vyplynulo, že je dobré mať všestranné plášte do rôznych podmienok, niečo ako hans dampf, vigilante, high roller, a pod... Osobne som sa bál zadného Minionu DHR II DC, keďže podľa katalógu nie je do blata, ale nesklamal. Nebol to síce ideálny plášť, ale nespôsoboval mi problémy ani v blate, ani na koreňoch. Vpredu osvedčený WTB Vigilante v mäkkej zmesi držal excelentne. Gabo sa sťažoval na tvrdý predný plášť, ktorý mu znepríjemnil celé preteky. Experimentovať s nízkym valivým odporom už vôbec neodporúčam. A bez duší!

report_problem Našiel si v texte chybu?

Scott Enduro X Race Bachledova dolina

calendar_today 28.06.2015
label Enduro
place Ždiar (Slovensko)

clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Bajkula Bratislavské enduro - dôkaz, že enduro neupadá?

Reportáž: Bajkula Bratislavské enduro - dôkaz, že enduro neupadá?

Posledné kolo SPEN sa konalo 15. októbra v Malých Karpatoch. Po zrušenom predošlom kole, ktoré malo byť v Mýte pod Ďumbierom, si jazdci prišli zmerať sily práve na traily TBK v Bratislave.
Reportáž: Nádherný záver Hornonitrianskej Enduro Série v Bojniciach

Reportáž: Nádherný záver Hornonitrianskej Enduro Série v Bojniciach

Organizátori štvrtého a zároveň posledného kola ročníka 2023 si pre endurochtivých pretekárov pripravili štyri rýchlostné skúšky s celkový prevýšením takmer 700 metrov.
Reportáž: Enduro v puberte alebo Scott Enduro Race 2023

Reportáž: Enduro v puberte alebo Scott Enduro Race 2023

Číslo 13 je magické a presne taký bol aj ďalší ročník Birell BikeFestu v Kálnici. Od počiatkov tejto najväčšej cyklistickej udalosti (nielen na Slovensku) sa jej zúčastňujem a nebolo tomu inak ani tento rok.
keyboard_arrow_up