Cesta do včerajška

Cesta do včerajška

Písal sa štrnásty august roku Pána 2015. Tučné mračná plné vody ležali prevesené cez hrebene a škrabali si brušiská o vrcholce staručkých smrekov ako obrovitánske ryby plávajúce krajinou, sprevádzané neustálym hrmením. Už nebolo kam ujsť. Lejak visel na vlásku a my uprostred malej lúky obkľúčení šumením nekonečného lesa sledujeme, ako sa jedna z týchto rýb prevaľuje ponad nás. Stačilo snáď vystrieť ruku a nechať si tú najtmavšiu sivú kĺzať po dlani.

Kto vie, koľko takýchto tmavých dní zažili tieto doliny, kým sa z nich vytratil život? Lomoz konských povozov, hukot korún práve zoťatých stromov padajúcich do lesného machu, a tamto v diaľke šramot starej lanovky, naveky vtiahlo do svojich útrob podzemné múzeum minulosti. Sú to tu ako dva svety, dva svety v dvoch rôznych časoch. Jeden, ktorým ideme, vnímame jeho vôňu, zvuky, dotýkame sa ho a neustále sa nám vyhráža búrkou, zatiaľ, čo ten druhý so svojimi príbehmi, minulosťou, strojmi a ľuďmi je uväznený storočie pod nami. Je v týchto lesoch miesto, ktorým sa dá prejsť dneškom do včerajška?





Začíname výživným zjazdom...


Sekám dušu. Toto pátranie teda mohlo začať aj lepšie, ale našťastie Maťo nosí všetko so sebou. Ja prehadzujem dušu a do pár minút pokračujeme. Hlinená lesná cesta deravá od mlák najskôr chlácholí naše duše klesaním, aby nám to vzápätí vrátila už vlastne neprestajným stúpaním severnými úbočiami Nízkych Tatier. Hlinu strieda slnko a asfaltu sa schováme za odchádzajúcimi mračnami. Stúpanie začína pekne z tuha, funíme do predstavcov a ticho len zriedka pretne nadávka po prešmyknutí. Komíny nad chalúpkami nemo strážiace cesty, ktorými dnes už sotva niekto chodí, berie zavierajúci sa les za našimi brocákmi.



Utlačená zem sa kľukatí malými serpentínami vľavo, vpravo, aby opäť odbočila vľavo. Hľadáme miesto, kde by sme sa pustili stuhy dneška a vydali sa lesom za tým, čo už bolo. Nenápadná odbočka zarastená lopúchmi prišla vhod, aspoň si trošku oddýchneme. Cestu skrýva vysoká tráva, nedarí sa jej len v koľajách, ktorými raz ročne prejde traktor. Kopírujeme vrstevnicu, váľame trávu, a kde tu kolesami rozprúdime život v stojacich močiaroch. Nasúvame sa stále hlbšie do doliny, prechádzame akousi hrádzou zarastenou mladinou a končíme na malej lúke. Cesta odtiaľto ešte chvíľku pokračuje, no pozvoľna sa stratí v svahu. Nám už ďalej ísť netreba, aspoň nie tadiaľto. Bicykle odložené v tráve, my, a inak úplne nik. Sme tu. Stojíme na hranici časov.



Nazeráme dnu do tmy...


Za nami je všetko, čo sme prešli, čo poznáme, teplo letného večera, kým na opačnej strane neprestajne vydychuje neznámo. Čierna diera uprostred zeleného svahu pôsobí ako ozajstný vstup do pekla, kam vstupenky rozdáva len zvedavosť prevažujúca nad obavami. Postávame pri vstupe a nazeráme dnu do vlkom a zemou voňajúcej tmy. Chladné skaly po stranách chodby nemo držia nad nami stromiská, kým my sa pomaly vkrádame dnu. Svetlu čelovky občas pomôže blesk fotoaparátu a my vzápätí sledujeme na displeji fotky, aby sme zistili, aká minulosť je pred nami. Sme v najstaršej časti tejto úzkej diery zavŕtanej 1,6 kilometra do podzemia. Zima, tma a vlhko, kde tu počuť kvapkajúcu vodu, inak totálne ticho. Po chvíľke prichádzame k závalu, je čas vrátiť sa späť, ale aj tak, kto vie, čo sa skrýva za ním? Podľa nákresov je alebo bolo to tu skôr ako podzemné mesto, samá chodba a odbočka. Ťažba bola zastavená chvíľku pred vojnou, a z týchto neveselých čias je aj mnoho smutných príbehov bez koncov. Možno práve tie ležia niekde hlbšie v tejto chodbe. 



Vraciame sa na denné svetlo


Je ho ešte celkom dosť, modrú rozfúkal vietor po celej oblohe, a tak môžeme ešte chvíľku pokračovať. Vraciame sa na lesnú cestu stúpajúcu pár metrov vyššie. Medzi prvou štôlňou a tou druhou je podľa máp vzdušnou čiarou len 300 metrov. Vchádzame do žľabu plného vyváľaných briez a mladých smrekov po jarných lavínach. Cesta už nestúpa tak prudko ako naša zvedavosť. Tunel, ktorý by mal byť niekde tu, bol v časoch svojej najväčšej slávy dlhý cez tri kilometre. Chvíľku ho hľadáme v húštine, až sa nám napokon ukáže ďalší z mnohých vchodov, ktoré tu kedysi boli. Pri vchode trošku čupneme, celé je to tu tesné. Pár metrov od začiatku je zával, poradili si s ním jaskyniari a prekopali ho. Ostal tu úzky priestor pre nazretie hlbšie do nekonečnej tmy. Čítal som, že ešte jeden zával je prekopaný niekde ďalej a potom už vyzerá byť cesta voľná. Čaká len na šialenca. Až takí nie sme, chvíľku pobudneme, urobíme pár cvakov a poobzeráme sa. Najzaujímavejšia je soška bez hlavy, asi svätého Floriána – patróna baníkov. Stojí tu nepohnute už temer 150 rokov, bol pri prvých fáraniach do štôlne a bude aj pri jej konci. Aspoň dúfam.



Čas pokročil, čaká na nás cesta späť


Dáme si ešte pár horských malín a čučoriedok, pokým si obloha naberie z ich odtieňa. Lesom šľaháme dolu vcelku svižne, na kúsku tenkého asfaltu lížeme lakťami späťáky nejakého bavoráku, aby sme sa v okamihu vystrašenému šoférovi opäť stratili v lese. Výživný zjazd zo začiatku výjazdu sa za tých pár hodín zmenil v poriadny stupák. Končíme, balíme. Nebol to športový výkon roka, ale stáli sme na miestach, ktoré si možno už dnes zoberie večnosť, a nám ostane aspoň tento príbeh. A to sa predsa ráta.



Ďakujeme za podporu značkám Rock Machine a Dainese.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up24thumb_down comments 8 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Spišská Magura je pomerne menej známe pohorie na severe Slovenska, neďaleko poľských hraníc. V zime tam je, na rozdiel od Tatier, tých možností o niečo menej, no pri dobrých podmienkach sa tam dá dobre pojazdiť.
Slepé vetvy v histórii MTB: Vidlica Headshok/Fatty

Slepé vetvy v histórii MTB: Vidlica Headshok/Fatty

Odpružené vidlice na bicykloch Cannondale si razia svoju vlastnú cestu už takmer tri desaťročia. Jednonohú vidlicu Lefty pozná asi každý, no jej vzniku predchádzali vidlice Headshok. Pamätáte si ešte na ne?
Tip na výlet: Nenáročný výjazd v okrese Stará Ľubovňa - cez Levočské vrchy a 8 obcí

Tip na výlet: Nenáročný výjazd v okrese Stará Ľubovňa - cez Levočské vrchy a 8 obcí

Trasa síce vedie cez osem obcí na severovýchode Slovenska, no kontakt s premávkou bol minimálny, čo naznačuje, že tento trip je určený pre MTB a gravel jazdcov.
keyboard_arrow_up