Aký bicykel je najlepší? - 1. časť (schody do neba)

V rifliach zaleziem do páperového spacáku, prehodím sa hrubou dekou a noc môže začať. Útek do teplých krajín som si teda predstavoval inak, ale poďme poporiadku.

Je jeseň, november, roboty pomenej a na svahoch Západných Tatier cez oblaky vykúka sneh. Padáme! Traja. Šesť bicyklov, kopa bagáže, a to všetko by sme radi naukladali tak, aby sa dalo v kufri ešte spať, veď cesta bude dlhá. Keď sa nám ako tak konečne podarí ugurtňovať bicykle, ruksaky a všetko vybavenie, prichádza Maťo a s ním dva litre palacinkového cesta vo fľaši, plus ako bonus naberačka a panvica. Také veci tam iste nemajú... Panvica vytesní medzeru medzi kolesami, zabuchneme dvere kufra a z oblohy sa spustí sneženie. Počasie našťastie dostane rozum a popod zachmúrenú oblohu ukrajujeme z nášho nočného presunu: Liptovský Mikuláš – Taliansko.

Kufor rozhodne nie je Grand hotel Jasná, aj kúrenie tu funguje akosi poslabšie, pri brzdení sa do hlavy zabára nejaký plech zo sklopenej sedačky, ale nesťažujeme sa. Teda aspoň pokiaľ cestu neskrížia talianske mýta. Už pri druhom je nad slnko jasné, že plánovaný rozpočet mal prílišný odtieň ružovej, ale však nevadí, ten bol aj tak skôr nastrelený len pre pokoj manželiek.


 

Brentino

Je niečo krátko pred piatou. Sme na mieste. Žlté svetlo pouličných lámp osvetľuje staré domy medzi, ktorými zostal priestor len pre úzke uličky sotva na jedno auto. Kostolná veža pod obrovskou skalnou stenou o piatej ráno ešte mlčí. V chladnom horskom ráne žujeme studené rezne a nazeráme pomedzi strechy domov do skalnej steny. Kadiaľ asi pôjde naša cesta? Odtiaľto to vyzerá skôr na lezenie ako bicyklovanie, možno Maťove obavy o život pri vzhliadnutí prvých fotiek neboli až také prehnané.

Cieľ dnešnej cesty je Santuario Madonna della Corona. Kostol alebo skôr séria stavieb postavených na skalnej polici vysoko nad dolinou. Dlhé roky bolo toto miesto dostupné len po vzdušnom chodníku, ktorým pôjdeme aj dnes, až neskôr vytesali do skaly tunel, ktorým sa napojili na cestu vedúcu zhora. Od auta nás po vrch čaká 1 500 schodov. Pozrieme si ich a ak to aspoň trošku pustí, zrútime sa nimi aj dolu.


 

Prečo sme vlastne tu?

 
Chceme nájsť odpoveď na otázku: aký bicykel je najlepší? Zobrali sme so sebou šesť kúskov a každý z inej sorty. V Rock Machine nás nabalili:

• karbónovým cesťákom RaceRide 1200,
• plnohodnotným endurom Blizzard 90-27,
• eBikom Torrent e30-29,
• karbónovým horským bicyklom Explosion 70-27,
• celoodpruženým bikom na 29-palcových kolesách Blizzardom 70-29,
• a ako bonus sa s nami vezie aj fatbike Avalanche 70 – teda bicykel s hrubánskymi kolesami do snehu a piesku.

No, bude to zaujímavý súboj strojov.  

Občas sa pri tvrdšej horskej cyklistike a endure stane, že sa s bicyklom na chrbte musíte najskôr niekam lopotiť, pokým si môžete plnými dúškami užiť jazdu smerom dolu. Preto sme si vybrali 1 500 schodov k Santuario Madonna della Corona. Lebo však, kde inde lepšie zistíme, aký kríž je niesť bicykel na pleciach.


Rozhodujeme, ktoré berieme hore. Cesťák by bol hore prvý, lebo je ľahký. Lenže nikomu sa nechce ísť peši hore a potom ešte aj dolu. Ostáva v aute. Ebike by dolu síce ako tak zišiel, ale pre motor a batériu sú to stále ťažké stroje, vyniesť niečo tak ozrutné hore by bol hotový očistec. Určite berieme enduro, celoodpružený Blizzard na 29" kolesách a potom sa už len rozhodnúť medzi fatbikom a klasickým karbónovým horským bikom. Ten by mohol zamiešať karty, ale jeho čas ešte príde. Zo srandy berieme fatbike, čo je slušná kovadlina a navyše neodpružená. Strihneme si o bicykle a po niekoľkých rýdzo slovenských nadávkach vysadáme do sediel.

Prekľučkujeme spiacou dedinkou k cintorínu, odbočíme vľavo, kde už čaká začiatok trasy. Prvé schody sú z kameňov a plochy medzi nimi vysypané drobným štrkom, lenže takéto luxusné podmienky trvajú ledva prvé dve stovky metrov a ďalej je chodník klasický hlinený s množstvom voľných skál, často popretínaný jedným či sériou viacerých schodov z vápenca. Toho je vôkol neúrekom, stavať sa muselo dobre. Bicykle na plecia. Inak to nepôjde. Snáď len jeden či dva krátke úseky prepedálujeme slušným zážitkom, pretože po pravej strane je čoraz hlbšia priepasť a vľavo, tesne vedľa riadidiel, ide napnuté oceľové lano slúžiace pre pridŕžanie turistov. S cyklistami sa tu moc nerátalo.


Čím vyššie sme, tým strmší je chodník. Z krajiny v lesíku štveráme už len zasekanými traverzami v stene, bicykle tlačíme po múrikoch nahradzujúcich zábradlia. Ticho v doline narúša len hukot rieky niekde dolu a naše fučanie. Po zhruba dvoch tretinách cesty konečne vidieť cieľ. Kostol učupený pod skalným previsom vysoko nad dolinou. Cítime sa ako v nejakej rozprávke, ako na výprave za zlým čarodejníkom.

Schody pritvrdia, ku koncu je ich čoraz viac, stúpajú naozaj prudko, prejdeme bránou, ktorá je našťastie otvorená, vydriapeme sa posledným stúpaním a sme hore. Nádhera. Je tu len pár miestnych, nevyzerá, že by sme niekomu vadili. Usmievajú sa, jeden pán nám sám navrhne spoločnú fotku, nazrieme do kostola, vykloníme sa ponad zábradlie a pozeráme do hĺbky, odkiaľ sme štartovali. Neuveriteľné.

Začína slabo pršať, čo je na vápencových schodoch záruka väčšej zábavy, ale ísť dolu po ceste sa nám nezdá ako nápad prinášajúci nové zážitky. Hodíme na seba chrániče od Dainese, suché oblečko, bundy, prilby, batohy Amplifi a môžeme ísť. Prežehlíme prvú sériu schodov a začína byť zrejmé, kto všetko si túto jazdu užije.

  

Hodnotenie

Majo

• 36 rokov
• riaditeľ virtuálneho sveta

Majo je náš hlavný marketingový mág, preto je možné, že niektoré naštudované podlé praktiky bude skúšať aj na ostatných dvoch členoch výpravy. Zo všetkých má najviac odjazdené na fatbiku, čo by mu mohlo v zjazdoch pomôcť, naopak, akúkoľvek disciplínu s cesťákom pravdepodobne premení na neúspech.

Žiaľ, pri rannom strihaní o bicykel sa šťastena otočila chrbtom ako zdravie po tridsiatke. Pri ceste hore mi to bolo jedno, chvíľku som skúsil niesť enduro, ale žiadnu mimoriadnu úľavu som nepocítil. Vďaka širokým gumám prešiel fatbike aj nejaký ten úsek, kde chalani už mali problémy, ale žiadne zásadné výhody či nevýhody tento bicykel oproti ostatným nemal. Škoda, že to neplatí aj o ceste dolu. Prvú sériu schodov som ešte ako tak dal, znížil som tlak v pneumatikách, aby som dosiahol aspoň aké také pruženie, no veci to moc nepomohlo. Hold, schody stavali pre peších, cestou dolu je množstvo z nich odklonených proti smeru jazdy, a tak nie dosť, že dostávam od riadítok šupy po zoskočení zo schodu, musím pretrpieť ešte ďalšiu pecku od predného kolesa, keď sa šplhá z jamy na hranu schodu, potom padne o schodík nižšie a celé sa to zopakuje. 1 500-krát.  Nech robím, čo robím, sú to také šlehy, až sa mi zdá, že mi ide odtrhnúť Aortu. Maťo dostáva defekt, mohol som tak byť dolu teoreticky druhý, ale počkali sme sa. Niet sa čo čudovať, že na tejto trase bol FatBike z trojice najpomalší a rozhodne najnepohodlnejší bicykel.

Juro

• 22 rokov
• riaditeľ opráv a náprav

 Jurov stupeň spokojnosti so životom rastie priamo-úmerne s percentuálnym klesaním svahu. Ako náhle sa rovina preklopí na opačnú stranu, jeho tempo pripomína koalu po eukalyptusovej hostine. Jeho silné stránky okrem tých v zjazdoch sú technické znalosti a zručnosti, ktoré má každý poriadny servisák. Niekde za polovicou výšľapu začínajú pobolievať plecia od nákladu na chrbte, ale čo je to v porovnaní s vysokohorskými nosičmi? Koniec koncov, lepšie ako niesť na chrbte elektrobike. Po očarujúcich pohľadoch tam hore sme už aj zabudli na nejakú únavu a hurá dolu. Ako tak pozerám, z celej skupiny si to užívam najviac.

Pomedzi rozklepané zuby sa z chuti smejem na hrôzostrašných pohľadoch za mnou. Pumpujem to dole schodmi čo to dá. 29-tky žehlia malé aj veľké schodiská a pokým nespomalím, tak jazda je celkom svižná až na pár strmých úsekov, kde sa to už bikom zísť nedá. V zavretých zatáčkach sa „veľký Blizzard“ správa podľa očakávaní, troška strnulejšie, no trocha techniky pri jazde nikdy nie je na škodu. S niekoľkými zástavkami na kontrolu stavu kolies a uvoľnenie rúk z tých pekelných schodov prichádzam dole prvý. Musím povedať, že s Blizzardom na väčších zdvihoch by to bola určite ešte väčšia zábava.

Maťo

• 35 rokov
• riaditeľ počtov a programov

Potajme doma trénuje a nie je tajomstvo, že v stúpaniach nám všetkým s úsmevom naklepe. Je to náš borec od čísel, programovania a počtov. Veci, kde sa vaše kalkulačky zaseknú, on dáva z hlavy. Našťastie nejdeme na matematickú olympiádu, z komfortnej zóny k zavzdušneniu ho dostaneme jedine rýchlosťou. Mojím jediným šťastím bolo to, že na tento výlet som si vylosoval najlepší bike. Len vďaka tomu som si jazdu dole mohol naozaj užiť. Cestou hore to síce nebolo to pravé orechové, aj napriek tomu, že Blizzard je čistokrvné enduro, stavané na výšľapy aj zjazdy. Tých 1 500 schodov cestou hore zdolal na pleciach.

Krátka príprava hore. Sedlo dole až nadoraz, nasadiť prilbu a trošku upustiť z tlaku v kolesách. Začiatok zjazdu je zábavný trail prerytý tuctom smutne osamotených schodov a zalomený niekoľkými prudkými zatáčkami. Široké plášte (2,4“) a 160 mm zdvihu menia kostitras na zábavnú detskú dráhu. Ale aj tento Blizzard má svoje limity – strmé schody, ktoré sme cestou hore ledva vyšli, cestou dole znovu ťažkopádne schádzame po svojich. Potom si to zas púšťam, koľko to dá. Občas sa uškrniem na Maja, ktorý si to „užíva“ na tom modrom ratraku. Nie nadarmo sa hovorí, že karma je zdarma. Moje vyčíňanie preruší defekt, aby si aj Majo mohol užiť svoju dávku smiechu. Po krátkej pauze ideme ďalej. Znovu si niekoľkokrát hovorím, že som mal šťastie, pretože Blizzard to žehlí tak, že posledné nízke schody si už ani nevšímam. Pomaly sa míňajú, sme na asfalte. A pocit z jazdy? Chcem ísť znova .

Finiš

Zvládli sme to s jedným defektom. Celkom slušný výkon. V dedine dolu začína už poriadne pršať. Nasleduje najhoršia časť, všetko vybrať a opäť naložiť do auta. Pred nami sú posledné tri stovky kilometrov, smerujeme k San Marínu, kde sa ubytujeme vo vychladnutom dome (kúrenie sa tu platí zvlášť). Maťo sa pustí do výroby palaciniek, zvyšok posádky laboruje nad plynovým kotlom, pretože okrem kuchyne, ktorá sa vyhriala od panvice, je v celom dome taká kosa, že by v kúte vedľa televízora mohli hibernovať svište.

Napriek snahe sa dnes už zvýšiť teplotu v domčeku nepodarí, zato aspoň zbalíme veci na zajtrajšok. Plán je vyštartovať do oblasti, ktorú ľudia volajú aj Malý Tibet - vzdialenú ďalšie dve stovky kilometrov na juh. Pustá pláň obklopená kopcami, ktoré už sú pokryté snehom a medzi tým len jedna úzka cestička, aspoň tak hovoria fotky. Naše plány však prekazí nočné zemetrasenie, ale o tom až nabudúce. Za podporu na tejto našej malej ceste zážitkov ďakujeme Rock Machine, Dainese a Amplifi.