Aký bicykel je najlepší? 3. časť - záverečné zhodnotenie

Majo3xIII • 6. 5. 2017

13 3

Pretože v našom veľkom porovnaní neporovnateľného bude rozhodujúce, ako si ktorý bicykel poradil v danom preteku, teda aký bol rýchly, nemohli sme si nájsť pre tento druh výskumu iný kraj, než okolie Tavullie.

Tretí deň v Taliansku je nateraz našim posledným, nakoľko zajtra už ťaháme čiaru domov.

Je to dedinka na kopci, neďaleko Rimini. Pekná, ale od množstva iných v Taliansku nevyniká prakticky ničím. Až na jednu vec. Je to domovina Valentina Rossiho, zrejme najúspešnejšieho motocyklového pretekára vôbec. Jeho štartové číslo 46 tu nájdete úplne všade. Na stromoch, stĺpoch, zvodidlách, pred obchodmi, v oknách a dokonca aj kostolné zvony sa rozoznejú každú nedeľu na jeho počesť, keď sa mu podarí vyhrať pretek. Tabuľa na vjazde do obce je kompletne oblepená nálepkami jeho fanúšikov prichádzajúcich sem prakticky z celého sveta.

Panoramica

Rossi vo svojej knihe opisuje detstvo v tomto kraji, jeho motorkárske začiatky, úteky na skútroch pred políciou, more a Panoramicu. Je to asfaltová stuha kľučkujúca po stráňach kopca, z ktorého jednej strany vidíte zelené Taliansko a o pár zákrut ďalej ste už na opačnej strane brala vysoko nad morom.

Valentino a jeho partia na skútroch trávili voľné večery práve tu. Štart za mestom Pessaro a cieľ o dvadsať kilometrov ďalej. Rany po pádoch a nehodách dezinfikovali slanou vodou v mori a pravidlá ich pretekov boli strohé. Jazdci nesmeli prejsť za stredovú čiaru. Lenže potom, ako Rossiho otec kúpil Valemu apacar – teda motorku na troch kolesách s kabínou a malým nákladným priestorom vzadu, stala sa cesta pre preteky priúzka. Riešenie prišlo samé. Zrušili aj to jedno pravidlo, ktoré platilo. Teraz sa už jazdilo po celej ceste, čiara nečiara. Postupom času sa tu okrem Rossiho a jeho bandy večne ošúchanej od asfaltu začali schádzať ďalší a ďalší spratkovia na motorkách, pribúdalo nehôd a polícia začala uvažovať nad osadením retardérov. Valentino tento nápad v knihe označil za svätokrádež a nevedno, či to bolo dôvodom alebo vstúpilo do hry ešte niečo iné, retárdéry na Panoramice do dnes nie sú.

Preteky

Dnes tu máme na pláne až tri preteky. Prvý bude viesť priamo po tejto legendárnej cestičke. Na jeho štart postavíme karbónový cestný bicykel a proti nemu súperov v zložení ebike a enduro. Druhý pretek bude zjazd k moru. Cesta sa kľukatí zarezaná v strmom svahu a klesá až priamo na piesočnatú pláž. Vyzerá, že by mala byť asfaltová, ale ani fotografie z google neponúkajú podrobnejšie informácie, a tak to bude veľká, zrejme aj rýchla, neznáma. Sem berieme ebike, enduro a fatbike. No a potom nás v rovnakej zostave čaká ešte záverečný pretek po piesku na pláži.

Hodnotenie

Majo

Blizzard 90-27 a FatBike Avalanche 70
36 rokov
riaditeľ virtuálneho sveta

Opäť si striháme a konečne dostávam enduro. Škoda, že len na pretek po asfalte. Začínam byť z tohto výletu flustrovaný, pretože dva dni sa mi nepodarilo skončiť lepšie ako poslednému, a tak nejak tuším, že asfaltový pretek dopadne rovnako. Štart, ozve sa a chlapci zmiznú za zákrutou. Aspoň si vychutnám krajinu, výhľady na more a urobím pár fotografií.

Nevyzerá to tu vôbec tak besne ako v knihe. Cyklistov je tu kopa, sem-tam prejde partia motorkárov, ktorí sa tiež tešia z výhľadov a voči cyklistom sú ohľaduplní, dokonca si občas navzájom zakývajú. Ako asi tušíte, tento pretek som prehral. O to väčšie nádeje som vkladal do posledných dvoch. Bicykle sme si už vyberali podľa ľubovôle a chlapci boli takí milí, že mi konečne dali na výber ako prvému. Ťahám z auta fatbike. V zjazde po rozbitej asfaltke by širokánske gumy a ich väčšia styčná plocha s cestou mohla byť výhodou najmä pri brzdení. Teoreticky by som mohol brzdiť do zákruty oveľa neskôr ako ostatní. Prepcháme cez bránu, ktorá jasne hovorí, že cesta je uzavretá. Kto vie prečo.

Zoradíme sa do jednej lajny a je tu štart. Chvíľku som druhý, potom tretí (posledný). Ale cieľ je ešte ďaleko. Asfaltka je v niektorých miestach zasypaná napadaným ihličím z borovíc a ako bonus je tu množstvo roztrúsených, tvrdých a guľatých šišiek. Maťo s endurom vymäkne, jemu to ide vždy lepšie hore ako dole a mal som pravdu. O pár zákrut sa už bijem s Jurom o prvenstvo. Teória sa potvrdila. Do zákrut môžem spomaľovať neskôr ako on. Lenže jemu zas na výjazde pomáha motor a dokáže nabrať rýchlosť skôr ako ja. Už som aj zadýchaný, konca nikde, zákruty brutálne vracáky o 180 stupňov. Tento pretek nakoniec končím na druhom mieste, tesne za Jurom a s Maťom sekundu za mojím chrbtom. Bol to parádny zážitok.

Nakoniec nás čaká pláž. Určíme si cieľ a štartujeme. Pre rozbeh zvolím ľahší prevod a len čo sa balóny začnú odvaľovať, zhádžem nižšie a hádžem chalanom za mnou piesok. Až tak moc sa tu nezabára, čakal som horšie podmienky, a tak som stále v strehu a striehnem na nejakú zákernosť od Jura na biku s motorom alebo útok Maťovej brutálnej sily. Neprichádza ani jedno, ani druhé a pri drevách, ktoré sú našim cieľom, som prvý. Konečne! Fatbike na pláži v piesku nemá konkurenciu. Moje prvé aj posledné víťazstvo počas tohto predĺženého víkendu zakončujem mohutným whellie, presne tak, ako to boí Rossi .

Juro

Rock Machine Torrent e30-29
22 rokov
riaditeľ opráv a náprav

Ráno sa na mňa usmialo šťastie. Vychytal som e-bike. Panoramica je nádherná, presne taká ako som sa dočítal v Rossiho knihe. Po štarte zisťujem, že moja chabá kondička s e-bikom sa vyrovnáva tej Maťovej s cesťákom. Na rovinke v kuse striedame vedenie. Obmedzovač robí svoje. Po pár jemných stúpaniach je jasné, že zadýchaný človek do kopca proti elektrickej pomôcke nič nezmôže a s úsmevom túto súťaž vyhrávam. Na všetkých režimoch okrem toho off, tento test opakujeme ešte raz, no s identickými výsledkami. Ukazuje sa, že v kopci nemá premožiteľa. Je to len o tom, či sa chcete aj trocha zadýchať, alebo nie. Po nekonečnom čakaní na Maja preberáme názory a hurá na zjazd.

Prechádzame cez ledva priechodnú mrežu s obmedzením pre všetky dopravné prostriedky. Prepínam na úsporný režim a štart! Púšťam chlapcov vpred. Od začiatku je mi to úplne jasné a aspoň sa s nimi pohrám. Pár zákrut, roviniek a som vpredu. Zatáčky sa čoraz viac zatvárajú, až to je miestami problém v rýchlosti dobrzdiť. Párkrát sa zahrám na Rossiho, sklápam bike aj s kolenom von a ledva uhrávam koniec zákruty. Poklop kanála si takmer vybral svoju daň. Tesne pred koncom sú to už také bomby, že sa občas obávam o brzdy. Majo sa snaží toto moje zistenie využiť, no bohužiaľ neúspešne a v cieli radostne flekujem do piesku ako prvý (Juro si do dnes myslí, že to bolo jeho umom, ale my ostatní vieme, že za to môže motorček. Ach, tá mladícka naivnosť. - pzn. Majo).

Posledný pretek sa nesie s čerstvým prímorským vzduchom v pľúcach a ja opäť zapínam high režim. Po odštartovaní si nie som istý, čo sa deje. Dupeme všetci traja naplno vedľa seba. Na pár sekúnd sa dostávam dopredu, až kým nedosiahnem obmedzovač a vtedy to prichádza. Ako prvý ma obieha fatbike a za ním Blizzard. V cieli som absolútne porazený aj s high režimom. Moje kolesá boli najužšie a oveľa viac sa zabárali do piesku. Katastrofa. Na nálade to však neuberá. Šantenie s e-bikom je proste návykové a je na vás, čo si prajete z tohto stroja dostať. Posledné idylické pohľady na pláži zažehnáva výšľap k autu. Cestou si nadbieham a opäť sa vraciam. S týmto pohonom je to všetko také jednoduché. Po úžasnej atmosfére v Tavúlii uchovávam v sebe nádherné spomienky na toto miesto a som nesmierne šťastný, že som sa mohol zúčastniť tohto porovnávacieho testu. Ďakujem.

Maťo

karbónový cesťák RaceRide 1200 a Blizzard 70-29
34 rokov
riaditeľ programov (nie televíznych)

Peckové ráno v Taliansku zaliate slnkom. Nie som jediný, kto si to všimol, pretože na cesty sa vyrútili neskutočné množstvá cyklistov. Možno medzi nich zapadnem na tom krásnom oranžovom karbónovom cesťáku. Všetko je nachystané. Som vyburcovaný na pretek. Štart! Začína to do mierneho kopčeka. Ešte nikdy sa mi nepodarilo na 300 metroch skočiť z kľudového tepu na stav tesne pred infarktom. Takto vážne som zobral výzvu poraziť e-bike na cesťáku. Paráda, normálne som chvíľu prvý. Po prvú križovatku, kde som odbočil nesprávne . Tam som si všimol, že Juro na tej skoro motorke je tesne za mnou. Majo tiež využil moje zaváhanie a s úsmevom cez plač ma obehol. To ma vyhecovalo ešte viac.

Dupem do pedálov a v prospech mi hrá mierne klesanie. Obidvoch dobieham pomerne skoro, ale nech toto tempo držím ešte 15 sekúnd tak sa už nedozviem výsledok . V rovinách a miernych klesákoch si udržujem prvenstvo. Jura počujem tesne za mnou, takže plán ísť na spotrebu sa nekoná . Zákrutami cesty Panoramica to klopím tak, že namiesto úžasných výhľadov mám na jednej strane nebo a na druhej asfalt. Do kelu! Predo mnou je kopec. Rozbieham sa, ako sa len dá. Tep stúpa za hranicu červeného poľa, ale rýchlosť klesá. Tesne pred koncom stúpania ma vyplo. Juro ma obieha. Ale neusmieva sa. Tiež ledva lapá po dychu. Do cieľa prichádzam s oneskorením len pár sekúnd. Druhý.

Chvíľu vydýchneme, kým príde Majo. Meníme biky na zjazd. Fasujem Blizzarda. Za komplikovaným zákazom vjazdu to začína. Dal by som ruku do ohňa za to, že som prvou zákrutou prešiel prvý. Blizzard sa drží dobre aj v týchto krutých skoro-klopenkách, kde by som asi mal problém vmestiť osobné auto. Juro sa nedá zahanbiť a obieha ma. Darmo, techniku zjazdu má nadupanú lepšie. Pár serpentín sa držím za ním na druhom mieste. Ale chyba nájazdu ma posúva na tretie miesto. Majo ma obieha na fatbiku a využíva to, že naozaj môže brzdiť tesne pred šikanami. Do cieľa prichádzam tretí, veľmi tesne za Majom a Jurom. Tento zjazd bol riadna chuťovka. Cestou hore umrieme .

Pláž. Krásne miesto na opaľovanie a oddych. A my? My sa tu ideme pretekať v piesku na bicykloch? Jasné, sme strelení, ale to už asi všetci vedia. Pred štartom si ešte nastavujem vhodný prevod, pretože na šachovanie s radením v preteku nebude čas. Štart! Chvíľu sa držíme plece pri pleci. Majo začína unikať. Nejdem sa vyhovárať na to, že v predchádzajúcich pretekoch som skoro zinfarktoval. Fatbike tu má jasne navrch. Snažím sa hľadať dobrú stopu. Ideálne to je tesne na rozmedzí mora a piesku, tam kde to obmývajú vlny. Pol metra ďalej to je už mäkké, aj tieto 2,4“ plášte sa tam zarezávajú ako do masla. Do cieľa prichádzam na druhom mieste. Juro na e-biku je tesne za mnou. Myslím, že zvolil horšiu stopu, a to ho posunulo na chvost. Fatbike nás naklepal a dokázal, že na piesku je doma.

MotoGP

Parádnu nedeľu, konečne teplú a so slnkom zakončíme ako inak, sledovaním posledného preteku sezóny MotoGP nikde inde, ako v Tavullii. Na pláži a najmä cestou hore sme sa však zamotali. Do štartu preteku zostáva len 15 minút a my iba nakladáme bicykle. To by sa aj Rossi so svojím apacarom čudoval, čo dokáže VW Caddy. Obiehame domáce Fiaty a vôbec všetko, čo ide naším smerom. Vpálime do žltej Tavullie, odparkujeme pri kostole a bežíme. Vlastne ani nevieme, kam máme bežať. Musíme nájsť televízor. Cez cestu je akýsi bar. Vyvalíme dvere a upachtení vôjdeme dnu. Dobrý deň.

Miestni fanúšikovia svojho rodáka už sedia na stoličkách pred veľkou obrazovkou, a to starší páni aj pár chlapov v našom veku. Vzadu zazrieme voľné stoličky, prejdeme miestnym zoskupením chlapov, ktorí sa na nás usmievajú a odkedy sme otvorili dvere, mám pocit, ako keby nás všetci poznali. Sú priateľskí a veľmi milí. Pretek môže začať. Našťastie už nie náš.

Valentina tu majú radi, veď je vlastne ich, ale to neznamená, že by mali na zadku vytetované jeho štartové číslo. Fandia mu, no je to len medzi nimi a ním, nepotrebujú o tom presviedčať nikoho iného. Jednoducho, bolo úžasné pozrieť si pretek s ľuďmi, ktorí si nemýlia fandenie s občianskou vojnou, ako sa to občas stáva našim fanúšikom futbalu.

Ktorý je najlepší?

Aby sme to nenaťahovali, prešli sme si cestou domov všetky pre a proti každého bicykla, ktorý s nami bol. Je ťažké vybrať najlepší, lebo každý je dobrý v niečom inom, ale väčšina ľudí má doma iba jeden, preto potrebujú nájsť niečo univerzálne.

Kráľom nášho amatérskeho porovnávacieho testu neporovnateľného sa stal Rock Machine Explosion. Karbónové XC-čko. Bicykel, s ktorým si užijete dlhé jazdy, hravo zvládne stúpania, poradí si s terénom a bez obáv prefrčí aj po asfaltkách ľahšie, ako by ste čakali. V zjazdoch sa síce nechová ako enduro, ale tie najlepšie tlmiče na svete sú vaše nohy, ak sa s nimi naučíte pracovať alebo už máte skúsenosti, na ľahkých trialoch ponaháňate aj začiatočníkov na celopérach.

Cieľom našej cesty bolo pozrieť sa na miesta, ktoré nie sú vychýreným rajom cyklistov, nečakajú tam na návštevníkov lanovky, upravené trialy ani drevené mostíky. Chceli sme spoznať nové miesta mimo hlavného cykloprúdu, a to sa nám podarilo. Veď svet je obrovský a siaha ďaleko za cyklomapy.

Naše prechádzajúce články:

Ďakovačky

Ďakujeme Rock Machine za možnosť vyskúšať v rôznych podmienkach rôzne bicykle, Dainese za chrániče a oblečko, ktoré nám aj v časoch nepohody ustrážilo komfort a dobrú náladu. Poďakovať sa tiež musíme Amplifi za perfektné ruksaky. Tie vždy odniesli všetko, čo sme potrebovali a stále ponúkali ešte pár voľných vreciek na veci, ktoré vám napadnú, až keď zamykáte dvere. Ďakujeme.