200 km na elektrobicykli bez dobíjania

Hádam už odo dňa, kedy uzrel svetlo sveta prvý elektrický bicykel, je témou diskusií, či vôbec majú tieto bicykle existovať, či je jazda na nich bicyklovaním alebo podvádzaním.

Jednou z parciálnych debát je to, koľko sa dá na takomto stroji prejsť bez dobíjania a či po vybití batérie nastane koniec sveta, alebo bude nutný len zásah záchranárov na odtiahnutie uviaznutého elektrobicykla s majiteľom do civilizácie.

Jeden slnečný a horúci deň som sa preto rozhodol venovať prieskumu, ako ďaleko sa dá zájsť na elektrickom bicykli bez dobíjania baterky.

Keďže o elektrobikeroch sa traduje, že vlastne podvádzajú, podvádzal som aj ja a batériu som nechal doma. Tým som ušetril štyri kilogramy zbytočnej záťaže. Niekto by možno podotkol, že elektrobicykel bez baterky nie je elektrobicykel, ale toto som si na internetových fórach vopred overil: aj dodatočne elektrifikovaný bicykel, hoci bez baterky, zostáva elektrobicyklom naveky vekov. Takže môj pokus je určite platný.

...zisťujem, že to nie je cyklista, ale cyklistka a doma pri pohľade do mapy, že to nebolo klesanie, ale asi konečne len vietor od chrbta.

Na výlet (rozhodne nešlo o športový výkon) som sa vydal na nákladnom bicykli Yuba Mundo, dodatočne elektrifikovanom. Keďže baterka zostala doma, maximálny výkon bola 0 (slovom nula) W (slovom wattov) a rýchlosť, pri ktorej motor prestal pomáhať, bola 0 km/h. „(Kilo)gramárov" budú určite zaujímať nasledovné údaje: samotný bicykel vážil 34 kg, s nákladom som sa dostal na peknú hmotnosť 46 kg (aj tu sa ukázalo nezobratie baterky ako prezieravý krok, ušetril som 10 % hmotnosti).

Z Bratislavy

Štartujem pomerne neskoro (po 8:30) a tento čas mi potom celý deň chýba. Z bratislavského Lamača idem cez Líščie údolie, Most Lanfranconi, od hraničného prechodu Berg po „signálke" až do Kittsee. Za dedinou si robím prvú zastávku pri železničnom priecestí, kde sa v máji vykoľajil vlak a trať bola niekoľko dní neprejazdná. Pripomienkou je jeden cisternový vagón odstavený v poli vedľa trate.


Slniečko začína postupne pripekať, tak sa držím podľa možnosti na tej strane cesty, ktorá je viac v tieni. Cyklotrasa tu vedie súbežne so železnicou až do Gattendorfu. Tu prekonávam mostom rieku Litava (Leitha), podľa ktorej vzniklo pomenovanie Predlitavsko a Zalitavsko ako alternatívny názov rakúskej a uhorskej časti monarchie. (Treba dodať, že táto rieka tvorila hranicu len na niektorých miestach a práve v Gattendorfe to nebolo.)


V samotnej dedine stretávam jediný iný cargo bike v dnešný deň, biely Bullitt. S protiidúcim jazdcom si v rýchlosti kývneme.

Z Gattendorfu sa stáčam smerom na západ, keďže takto ma vedie cyklotrasa B21. Znamená to aj jazdu proti vetru, ktorý je dnes niečo medzi západným a severozápadným. Pred Neudorfom si všímam nejakého cyklistu na cestnom bicykli asi 200 metrov za mnou. Približuje sa však len veľmi postupne, až mi je to divné, či nejdem príliš rýchlo. Po šiestich kilometroch ma v miernom klesaní do Parndorfu predbieha (ale len nakrátko, kým sa rozbehnem). Pri predbiehaní zisťujem, že to nie je cyklista, ale cyklistka a doma pri pohľade do mapy, že to nebolo klesanie, ale asi konečne len vietor od chrbta.

V Parndorfe zachádzam do prvých potravín, ktoré mi vbehli do cesty, dokupujem nejaké jedlo a pitie a na dôvažok aj nanuk na ochladenie. Pri pumpe za dedinou sa osviežujem tečúcou vodou aj zvonka. Tranzitujem cez nákupnú zónu (vedie tadeto cyklotrasa) do Neusiedlu. Pri zjazde do mesta vidím aj samotné Neziderské jazero, priamo k nemu sa však dnes nedostanem.

Popri Neziderskom jazere

Od tohto momentu začínam stretávať výrazne viac cyklistov ako doteraz. Trasa cez dediny Jois, Winden am See, Breitenbrunn, Purbach a Donnerskirchen je malebná a je na nej množstvo veľmi pekných odpočívadiel.


Medzi Donnerskirchenom a Schützen am Gebirge sa nachádza križovatka cyklotrás a svetelne riadený prejazd cez hlavnú cestu. Pre mňa je to aj miesto zhodnotenia ďalšieho postupu. Pôvodne som sa pohrával s myšlienkou pokračovať ďalej na Šopron, ale po zvážení časového faktora (cca jedna hodina poobede, hoci ja som ešte neobedoval) a predpokladanej zachádzky (+50 km) túto možnosť zavrhujem.

Pokračujem teda po vedľajších uliciach cez Schützen a potom samostatnou cestou pre cyklistov a poľnohospodárov popri hlavnej ceste do Eisenstadtu - metropoly Burgenlandu. Už z diaľky ma víta budova Martinských kasární.


Odporúčaným tempom chôdze prechádzam cez peknú pešiu zónu až na jej horný koniec k Esterházyovskému kaštieľu. Krátku prestávku využívam na telefonát domov, doplnenie tekutín a pozorovanie ruchu mesta.

Obedná kríza

Cyklotrasa tu nejde zbytočne priamo, ale cyklistu povláči po nekonečných poliach, raz doľava, potom doprava.

Trošku som však vypadol z tempa a na nasledovnej mierne zvlnenej trase mi chvíľu trvá, kým sa dostanem späť. Obchádza sa tu južné úpätie Litavských vrchov (Leithagebirge). Obzvlášť nepríjemné je tiahle stúpanie za Müllendorfom. Pri jazde na bežnom bicykli by som si ho asi ani nevšimol (60 m na 1,1 km), ale predsa len nákladný bicykel je o niečo ťažší a cítiť to práve v kopcoch.

Skôr sa však hlási o slovo hlad, nenačasoval som správne prestávku na obed. Pri príjazde do Hornsteinu preto v prvom momente jem všetko, čo mi prišlo pod ruku v mojich zásobách. Na námestí si robím prakticky jedinú dlhšiu prestávku, teda necelú polhodinku posedávam na lavičke v tieni stromov.


Následne zbieham do údolia Litavy (aj keď slovo údolie je asi prehnané). V tomto mieste je výhľad na 2 000 metrov vysoký masív Schneebergu na jednej strane a zároveň na viedenské výškové budovy na strane druhej. Prekonávam métu 100 km, a teda približne polovicu uvažovanej trasy. Medzi dedinami Wimpassing a Wampersdorf druhýkrát prechádzam mostom cez Litavu. Tá tu už historickú hranicu Predlitavska a Zalitavska tvorila a ja opúšťam Burgenland a víta ma Dolné Rakúsko.

Fischaradweg

Smerom na Unterwaltersdorf nevedie cyklotrasa (nejaká by sa našla, ale nie priamo), tak som z polovice využil poľné cesty a z polovice vedľajšiu cestu. V Unterwaltersdorf robím druhú a zároveň poslednú zastávku v potravinách a dopĺňam zásoby na podvečernú etapu. Dedina sa nachádza na rieke Fischa, popri ktorej vedie cyklotrasa až do Fischamendu.

Túto trasu som si vybral na ďalšie pokračovanie. Teda cyklotrasa sa síce nachádza v mape, no nie všade je vyznačená v teréne. Ešte do Schranawandu to ako-tak ujde, ale za touto dedinou sa slušná poľná cesta mení najskôr na menej slušnú, potom na dve koľaje v tráve a nakoniec len trávu s tušenými dvoma koľajami. Úspešne sa mi v „kosačkovom" móde darí prebojovať až do Mitterndorfu.

Samotná riečka Fischa je v tejto časti veľmi pekná a cyklotrasu popri nej (napriek spomenutým problémom) odporúčam. Je to pomaly plynúca plytká riečka vinúca sa pomedzi stromy, s viacerými drevenými lávkami. Prostredie pôsobí upokojujúco.


V Gramatneusiedli sa trasa odkláňa od rieky, prechádza okolo železničnej stanice a pokračuje smerom na severovýchod. Celý čas netreba ísť po frekventovaných cestách. Buď je tu samostatná cyklotrasa medzi dedinami vedľa cesty, alebo sa ide po vedľajších uliciach.


Za Schwadorfom sa prechádza okolo hranice viedenského letiska a aj pri krátkom prejazde nie je problém pozorovať niekoľko lietadiel.

Tempo bolo rekreačné... Z batérie však nezmizol za ten čas ani jediný dielik.

V Klein-Neusiedli prechádzam cez príjemnú časť s vínnymi pivnicami (nachádza sa tu aj verejné WC, ak by niekto potreboval) a prechádzam na pravý breh Fische. Do Fischamendu je to už len na skok. Odtiaľto zase mením smer, teraz už na Bratislavu. Čas pokročil, je okolo pol ôsmej večer a konečne začína byť chladnejšie. V Maria Ellende si robím krátku prestávku na pustej stanici.

Večerné schladenie

V Scharndorfe robím fotografiu pri vodnej nádrži v centre dediny a idem ďalej. Cyklotrasa tu nejde zbytočne priamo, ale cyklistu povláči po nekonečných poliach, raz doľava, potom doprava. Stretávam protiidúci traktor a trvá asi pol minúty, kým je cez zvírený prach trocha vidieť.


V Petronelli študujem, kadiaľ ďalej (sú dve možné paralelné trasy). Jedna ochotná miestna pani to pochopila tak, že hľadám kemp a iniciatívne mi chce pomôcť. Vysvetlil som jej, že pokračujem do Bratislavy, tak mi poradila vhodnú cestu.

Bad Deutsch Altenburg je kúpeľné mesto. Robím si preto zachádzku cez kúpele k Dunaju. Zo zlatej hodinky sa pomaly stáva modrá. Zároveň sa rozhodujem, ako pokračovať ďalej. Do Lamača môžem ísť buď mostom cez Dunaj a Moravu do Devínskej Novej Vsi, alebo ísť cez Hainburg. Volím druhú možnosť, ktorá je zaujímavejšia a menej pustá.


Za Hainburgom už začína tma, ale s osvetlením na nábojové dynamo mám k dispozícii neobmedzenú dobu svietenia. Wolfsthalom prechádzam okolo desiatej večer. Čo ma prekvapilo, že ešte o tomto čase išli ďalší dvaja cyklisti mojím smerom až do Bratislavy.

K dvesto kilometrom

Pôvodne som uvažoval, že zatočím cez Most Lanfranconi. Pri pohľade na kilometre však zisťujem, že mi ešte chýbajú nejaké kilometre do okrúhleho výsledku. Pokračujem preto po hrádzi až k Starému mostu. Cyklokuchyňa je ešte otvorená, tak sa zastavujem na kúsok reči.

Cez Starý most prechádzam do centra. Na to, že je skoro polnoc, je mesto úplne plné a Laurinskú ulicu musím obísť, čo je tam toľko ľudí. Po výjazde na nábrežie sa ale ulice vyľudňujú. Mňa čaká posledných 10 km dĺžky a 100 metrov stúpania. Domov prichádzam krátko po polnoci.

Zhodnotenie

Štatistika ukazuje, že som prešiel 202 km s prevýšením 1 km. Tempo bolo rekreačné, priemerná rýchlosť aj so všetkými prestávkami len niečo cez 13 km/h. Z batérie však nezmizol za ten čas ani jediný dielik. Takže výsledkom pokusu je, že na elektrobicykli je možné prejsť aj dlhšiu vzdialenosť bez toho, aby ju bolo treba dobíjať. Aj keď uznávam, že určitý vplyv mohlo mať aj to, že som batériu nechal doma.

Hodinky mi GPX záznam z nejakého dôvodu sekli na začiatku Bratislavy, posledných 20 km v ňom chýba. Pritom však meranie vzdialenosti a času prebiehalo ďalej.


Okrem toho ma potešilo, že sa mi o niečo podarilo vylepšiť osobný rekord v prejdenej vzdialenosti na nákladnom bicykli za jeden deň, aj keď išlo o bicykel iného typu.