Bike trip za hranicami schopností

Plánovať Sölden, Lenzerheide, Davos a Canazei je pohladenie nielen bikeovej duše, ale aj splnený sen. Môže sa však všetko zmeniť za okamih? Áno, preto sa pozrieme aj na stav rakúskych urgentov.

Článok bude obšírnejší, plánujem vám priblížiť aspoň pár z oblastí, v ktorých sme bikovali a nielen to. Temperament týchto miest, ikonické traily a scenérie. Od zrýchlenia a dávky adrenalínu na trailoch, po nútené chvíle pokoja a krásne výhľady. Nebudú chýbať ani odporúčania, ako ušetriť za bikeparkové lístky, či ako sa výhodne ubytovať.

Príprava je základ

Plánovanie tripu takéhoto rozmeru nie je určite na pár dní pred výjazdom. My sme plánovali viac ako 4 mesiace dopredu. Ubytovanie, presuny, koľko dní kde zostať. Celý harmonogram bol jasný, to však nebola jediná príprava na výjazd. Potrebná bola aj dobrá fyzická zdatnosť pri zjazdoch na biku - keďže jazdeniu trailov sa venujem len dve sezóny. Nepúšťam sa hlava-nehlava do všetkého, čo vidím. Prihlásila som sa preto aj na hodiny zdokonaľovania jazdenia, aby som si tento trip naozaj užila.

Detaily, detaily…

Jazdecké dni sa blížili a nadšenie tiež, ešte bolo potrebné doladiť výstroj. K chalanom do servisu som si zaniesla bike a dokúpila nejaké tie chrániče naviac. Predsa sa budeme točiť v bikeparku, tak v tomto prípade sa držím hesla „viac je lepšie/bezpečnejšie”. Okrem integrály, kolenačiek a chráničov lakťov som si zaobstarala predozadný chránič trupu a kraťasy, ktoré chránia panvu.

Ubytovanie Sölden

Vyrážame smer Sölden, pôvodne to v harmonograme nebolo, avšak dlhú cestu do Švajčiarska sme si chceli rozdeliť. Bookli sme si tu ubytovanie na jednu noc, aby sme druhý deň pojazdili a cesta do Lenzerheide bola o dosť kratšia.

Koreňový polmetrový drop do úzkej hlbokej jamy, z ktorej potom vyjazdíš strminou von.

Pri výbere určite hľadajte ubytko s názvom alebo popisom SUMMER CARD. My sme mali zľavu na celodenný lístok viac ako 10 €, ale nájdete tam mnoho iných zliav na aktivity v okolí. Ak idete len na jednu noc ako my, je potrebné vopred napísať ubytovateľovi potrebné informácie pre vystavenie karty. Potom vás bude čakať rovnako ako nás, v našom prípade v noci pri ubytovaní.

Bikepark Sölden

Bikepark v Söldene si užije aj menej zdatný biker/bikerka, sú tam dokonca aj zelené línie, veľa modrých. Moje obľúbené červené, kde sa už sústredím na 100 % a užívam si každú zákrutu, korene, či v tomto prípade kopu skalných prechodov z vrcholu až nadol.

Traily sú pekne upravené. Nenachádzajú sa na jednej kope. Sú roztrúsené vedľa seba, kde sa biker počas dňa popreplieta lanovkami. Okrem lístka sme dostali aj BIKE PASSPORT, kde možno zbierať pečiatky z každého trailu. No keďže bolo počasie premenlivé, na „tetovačky" čas nebol.

Zelené, modré, červené aj čierne traily

Odjazdili sme na úvod modrý trail z hora až dole, ktorý sa skladal z troch za sebou idúcich trailov. Postupne sme sa presunuli na 4 červené traily, ktoré boli naozaj neskutočné. Mala som pocit, akoby som jazdila zo Žiarskeho sedla až dole ku chate - hrebeň, veľké kamene, klopky, kosodrevina, čučoriedky naokolo a veľa zábavy.

Začalo nám pršať, tak sme využili tento čas na obed a oddych. Hneď ako prestalo, sme sa presunuli na poslednú časť lanoviek, kde sme ešte neboli. Čakal nás jeden červený a jeden čierny trail. Samozrejme sme šli červený. Každý kúsok trailu bol zaujímavý. Pri poslednej lanovke ma chalani zavolali na čierny prírodný trail.

Ach, tieto základné chyby…

Chyba bola už pri prvom slove čierny, „Miriama, čierny!". No v hlave mám vždy nastavené, že keď sa bojím, zídem z biku a prenesiem.

Padám na pravé rameno a hlavu - kotúľ a vstávam, stonám od bolesti, nemôžem sa nadýchnuť.

Však žiadna hanba. Tak a už sme šli, traverzová časť hore - dole po kameňoch bola krásna a technická. Zjazd do lesa a ide sa na korene. Vchádzame rýchlosťou 2 km/h do lesa a všetci si tak trošku pribrzďujú. Idem posledná a takmer zastavím. No potom sa to rozbieha a už vidím aj ja, prečo všetci brzdili. Koreňový polmetrový drop do úzkej hlbokej jamy, z ktorej potom vyjazdíš strminou von. No asi som šla až príliš pomaly…

Kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti

Prešla som to takmer bez problému. Predné koleso som mala už z jamy von, no pedál mi v tom úzkom mieste zavadil zboku o trčiaci koreň. Áno, a už to šlo. Kotrmelec dopredu do strminy (ešte som rozmýšľala, či ruky pred seba alebo nie). Hovorím si, však nás učili padnúť do kotúľa, tak aplikujem. Padám na pravé rameno a hlavu - kotúľ a vstávam, stonám od bolesti, nemôžem sa nadýchnuť. Sadnem si, dávam dole prilbu. Neskutočná bolesť hlavy na pár sekúnd ale rýchlo ustupuje…

Rekonštrukcia prípadu?

Zaujímavé, prilba ani škrabanec a rukou nemôžem ani pohnúť. Smerom hore vôbec. Rameno ma neskutočne bolí. Chalani sa ku mne vracajú, aby sme nejako zišli dole. Ešte chvíľu sedím a rozmýšľam, čo som urobila zle. No jednoznačne rozhodnutie, po celom dni sa dať na čierny trail. Po chvíli padne už aj zábavná poznámka „Kto nepadá, jazdí pod svoje možnosti“ alebo „Zabudla si otázku - a bike je v pohode?” Horko ťažko sa pozbieram, pod trailom hneď križuje lesná cesta. Aj slzička padla a nielen jedna.

Sadám na bike, ruku si vyložím na riadidlá. Staticky ma nebolí, len pohnúť mi s ňou hore a dole nejde, ostatné je funkčné. So slzičkami v očiach - nie preto, že ma všetko bolí, ale „Prvý deň tripu sa mi toto stalo. Čo budem robiť ďalších x dní?”. Samozrejme som nechcela počuť o tom, že by ma niekto mal prísť zachraňovať, však kde sme.

Dorevaná zájdem do mesta a hľadáme, kam na röntgen. Priamo v centre sa nachádza súkromná klinika, ktorá nás odkazuje na všeobecnú. Hodinu cesty presne v smere nášho tripu. Sadáme do auta a ideme tam. Papierovačky, súkromnú kliniku sa mi fakt nechce riešiť, bude to pohodlnejšie do štátnej. Také akútne to zas nie je.

Stav rakúskych urgentov

Prichádzame do malého mestečka s obrovskou nemocnicou. Z nemocníc mám fóbiu. Tu je to však úplne iné. Moderná nemocnica, bez hrôzostrašných zákutí. Prídeme na príjem, kde spíšeme, čo sa stalo. Prechádzame do čakárne, je tu asi 12 ľudí. Po piatich minútach ma volajú na konzultáciu. Diskutujeme aj o vyšetrení hlavy.

Myslím, že spánok je veľký liek, lebo prekvapivo výrazne zabral.

Myslím, že som zažila aj väčšie údery hlavy, ktoré boleli dlhšie. Toto odznelo dosť rýchlo. Prechádzam na röntgen dvoch snímok a potom čakáme asi polhodinku. Prichádza ku mne doktorka, ktorá ma berie do ošetrovacej sály. Prechádzam okolo snímkov RTG môjho ramena a škúlim, či tam náhodou niečo neuvidím .

Diagnóza? Nepadať

Doktorka mi vyšetruje nielen hlavu, ale aj celé telo po páde. Pýtam sa jej, čo to rameno. „Je zlomené?”. Začne sa mu venovať silným stláčaním, a ja idem odpadnúť od bolesti. Odchádza bez slova a ja už fakt nechápem. Prichádza sestrička. Vyberá zo stolíka trojrohú šatku a mne v tej chvíli padol kameň zo srdca. Však toto hádam zlomené nie je.

Čakám ďalších 10 minút, doktorka prichádza s predpisom a hovorí mi „I don´t see any fractures. (Nevidiím žiadne zlomeniny). „YEEES.” v mojej hlave… pokračuje „Dám vám tabletky od bolesti a keď sa vrátite domov, choďte na MR.“ Ok, nič nemám zlomené, juchuuuu. Poďakujem a odchádzam.

Cesta do Švajčiarska

Vyrážame smer Davos a ja si tak hovorím „Dobre, že sa nič horšie nestalo.” Ostatné chrániče ma výrazne zachránili. Prečo? Po čase začínam cítiť, že som asi padla nielen na rameno, ale aj celý bok. Pri zohnutí ma bolí chrbát a zboku bedrá. Našťastie, len tak trošku. Žiadne odreniny, len pár zašpinených vecí. V Lenzerheide zregenerujem. Aj napriek tomu, že som nemohla vôbec jazdiť, som si tu fajne oddýchla.

Lenzerheide ubytko

Ubytovaní sme boli v biatlonovom centre. Izby boli pomenované po známych biatlonistkách a biatlonistoch. Našla som tu aj Anastasiu Kuzminovú. Jednoduché tri dvojposteľové izby a veľa vešiakov. Sprchy a záchody samostatne na každej chodbe. Veľmi čisté a priestranné. Vybavenie ako v hoteli.

Izba vyšla 234 € aj s raňajkami pre 6 osôb. Čo je 39 € na noc aj s raňajkami (vo Švajčiarsku pripomínam). Vedľa tohto komplexu sa nachádza camping, kde 2 osoby a auto vyjdú 42 € na noc. Jazdenie v Lenzerheide bolo podľa fotiek chalanov dosť náročné. Dokazoval to aj ďalší pád kamoša a vykĺbené rameno. Už sme boli dvaja „do zbierky" .

Jazdenie Lenzerheide

Jazdenie vo „Švajci" je zaujímavé, pretože chodníky zdieľajú rovnako bikeri ako turisti. Preto, ak idete prvýkrát, nečudujte sa, prečo hore trailom vychádza kôpka turistov. Je to normálne, ešte vás aj povzbudia. Chalani sa vybrali na vysokohorskú chatu, kde prespali jednu noc a na druhý deň sa zviezli na opačnú stranu do dediny. Dokonca aj tu vieš ušetriť, keď máš Alpeneverein.

Oddych na lôžku

...možem povedať, že sa majú na čo tešiť nielen milovníci trailov, ale aj cesty a výškových metrov.

Po tomto pojazde sme sa presunuli do Davosu. Ubytovanie opäť na mieste, kde sa dá ušetriť za lanovky. Denný lístok vyšiel cez naše ubytko len 35 €. Jedna noc na ubytku 50 €. Po 3 dňoch oddychu som sa rozhodovala vybrať aspoň cesťák. Počasie sa však nechcelo ukľudniť, jeden deň dokonca hore nasnežilo. Myslím, že spánok je veľký liek, lebo prekvapivo výrazne zabral. Na 4. deň sadám na bike a idem sa aspoň pokochať na švajčiarske kopce.

Davos jazdenie

Vyvezieme sa pod Jacobsen 2 590 m n. m., kde ma zhora čaká príjemný trail, ktorý sa napája na flow trail. Dám si ho ešte raz a presunieme sa na opačnú stranu kopcov. Ruka prekvapivo nebolí až tak, ako som čakala, no ani ja ju veľmi netrápim. Vyvezieme sa zubačkou pod Weissfluhjoch (2 693 m), odkiaľ si opäť dáme jeden ľahký trail, a otočíme to ešte raz. Na záver ideme traverzový trail Panorama s krásnymi výhľadmi. Ním sa napojíme na jeden z najkrajších trailov, aké som tu bola.

Ikonické výhľady

Trail vedie najprv po hrebeni a následne sa napája na kamenné mestečko, cez ktoré vedie pekné technické jazdenie. Radosť bikovať. Síce idem, ako keby som na biku sedela prvýkrát. Ťažké úseky prenesiem a opäť sa napojíme na príjemný flow trail, ktorý vedie až do Kloster Platz. S oddychom tak 30 sekúnd na stanici rýchlo kupujeme lístky do Davosu a sadáme naspäť na vlak. Lístky kupujeme len pre bicykle, lebo naša super kartička platí nielen na bikepark, ale aj na dopravu v okolí Davosu.

Záver

Podľa úvodu by som mala pokračovať opisom toho najikonickejšieho dolomitského jazdenia priamo okolo Piz Boe v Canazei. No keďže sa moje plány po úraze zmenili, bude to na samostatný článok.


Už teraz možem povedať, že sa majú na čo tešiť nielen milovníci trailov, ale aj cesty a výškových metrov. Ja sa zase teším z toho, ako ma prilba a chrániče zachránili od vážnejších zranení a mohla som si užiť dovolenku stále na bicykli, aj keď len zľahka.