Bikepacking naprieč rakúskymi Alpami - v ústrety dažďu a snehu

Aké je Rakúsko? Bežný smrteľník si predstaví mliečnu čokoládu, šnicel a Mozarta. Cyklista vidí množstvo cyklistických ciest, ohľaduplných šoférov a krásnych alpských stúpaní.

Výjazdy do Rakúska som začal podnikať najmä kvôli lepšej infraštruktúre a postupom času som zvládol všetky klasiky bratislavských cyklistov, ako kolečko okolo Neziderského jazera, Viedeň, Eisenstadt a podobne.

Minulý rok sme sa rozhodli s partnerkou v rámci letnej turistickej dovolenky vymeniť preplnené Tatry za rakúske Alpy. Tam som prvýkrát trošku spoznal priam až gýčové rakúske hory plné kráv s rohami a jazier. Vtedy niekedy sa mi v hlave usídlila myšlienka, že už som trochu cyklisticky vyrástol a možno dozrel čas skúsiť nejaký dlhší výlet v Alpách. Mal som za sebou niekoľko cestných bikepackingových pretekov a okrem iného som sa konečne aj naučil trošku bicyklovať do kopca. S kopcami som mal totiž vždy problémy a roky som sa snažil svoj odpor k výškovým metrom zjemniť.

Nebol to zrovna príjemný začiatok epického výletu.

Minulý rok som s bikepackingovou výbavou vyšiel napríklad Sveti Jure v Chorvátsku (1 720 m na 29 km) alebo Sliezsky dom a získal som presvedčenie, že už som schopný v nejakom ľahšom móde zvládnuť Alpy. Ľahší mód v mojom prípade znamenalo, že pôjdem maximálne jedno veľké stúpanie za deň a medzi nimi sa budem prepravovať dolinami.

Deň 0 - Mníchov

Pôvodne som chcel ísť vlakom z Bratislavy do Švajčiarska, no nevyhovovali mi časy odchodov, tak som sa rozhodol skúsiť autobus. Deň pred odchodom som zistil, že sa mi trhá brašňa na riadidlách, tak som si ešte rýchlo objednal na MTBIKER-i novú. Našťastie, v Bratislave je showroom hneď vedľa autobusovej stanice, tak som si ju zvládol vyzdvihnúť, presypať do nej veci zo starej a ísť na autobus.


S bicyklom nebol žiadny problém – pán šofér sa postaral o jeho pripevnenie na nosič na autobuse a všetky tašky som si hodil do batožinového priestoru. Po siedmich hodinách, krátko pred polnocou, sme boli v Mníchove. Keďže cesty boli miestami mokré, bicykel som mal pokrytý špinou z cesty. Utrel som si ho vlhčenými utierkami, nahodil si brašne a vyrazil do nočných ulíc hlavného mesta Bavorska.

Previezol som sa centrom, aby som videl nejaké pamiatky, a potom som nekonečnými predmestiami opúšťal mesto. Predpoveď počasia vravela, že by v noci nemalo pršať, tak som sa rozhodol, že prespím niekde blízko cesty, bez hľadania nejakého prístrešku. Po vyše 30-tich kilometroch som sa dostal von z aglomerácie a pri ceste našiel lúku s nízkou trávou. Prešiel som asi sto metrov od cesty a hodil som si na zem bivakovacie vrece so spacákom a zaspal som niečo pred treťou hodinou v noci.

• Vzdialenosť: 34 km
• Prevýšenie: 170 m
• Hrubý čas: 2:23
• Link na Výjazd

Deň 1 - Nemeckom okolo Neuschwansteinu

Nadránom ma zobudil slabý dážď. Uložil som sa v bivakovacom vreci tak, aby mi nepršalo na tvár a snažil sa čo najviac sa vyspať. Vrece vydržalo a keď dážď ustal, tak som sa pobalil a pred ôsmou vyrazil. Nebol to zrovna príjemný začiatok epického výletu. Predpoveď vravela, že mi bude ešte pršať a celý deň bude teplota okolo 12 °C.


Plán na dnes bol sa rozbicyklovať a bez väčších stúpaní sa dostať do Rakúska. Takisto som mal mať pekné výhľady na Alpy a jazerá. Avšak, vďaka sychravému počasiu, som videl iba zopár mestečiek a slávny disneyovský zámok – Neuschwanstein.

Pri zámku som bol okolo jednej hodiny poobede a odtiaľ mi už prevažne len pršalo. Keď lialo intenzívne, tak som sa niekde schoval, keď pršalo jemnejšie, tak som šiel ďalej. Nútené „schovávacie“ prestávky som si musel robiť približne každú hodinu a nielen že to zdržovalo, ale aj to výrazne uberalo mojej nálade. Napriek návlekom na tretry a bunde som bol po čase celý mokrý. Proti kombinácii dážď zhora, voda zdola a pot zvnútra asi dlhodobo nič nepomôže. Občas mi zdvihli náladu oproti idúci cyklisti v pršiplášťoch s veľkými touringovými brašňami. S každým som si vymenil pozdrav s úsmevom trpiaceho – nebol som v tom sám.


Predpoveď nebola pozitívna a moja skúsenosť je, že je rozumnejšie v takýchto podmienkach rezignovať, než to síliť a ochorieť. Nie som na pretekoch, ale na dovolenke. Okolo piatej som sa najedol vo fastfoode a s pocitom porazeného som zaplatil vyše 100 € za izbu v hoteli. Večer som strávil fénovaním tretier a oblečenia.

• Vzdialenosť: 136 km
• Prevýšenie: 1 520 m
• Hrubý čas: 9:25
• Link na Výjazd

Deň 2 - Lichtenštajnskom do Rakúska

Pred siedmou som bicykloval smerom na západ ku Švajčiarsku. Asi do hodiny sa mi znova rozpršalo. Prebicykloval som okolo jazera Grosser Alpsee a aj som musel na ceste dávať prednosť protiidúcim alpským kravám. Takže, svojím spôsobom som mal to, po čom som túžil. Prešiel som do Rakúska, konkrétne do najzápadnejšej spolkovej krajiny – Voralbergska. Pred jej hlavným mestom, Bregenzom, som sa zastavil vychutnať si výhľad na Bodamské jazero.


V Bregenzi som prečkal silnejší dážď v McDonalde. Keďže nemám dobrý vzťah s lepkom, tak som bol rád, že som už v Rakúsku, kde, na rozdiel od Nemecka, majú aj bezlepkové burgre. Predpoveď počasia bola zlá, tak nastal čas na zmenu trasy. Vynechám pár kilometrovú zachádzku k pobrežiu jazera a takisto švajčiarske mesto St. Gallen. Najmä toho Švajčiarska mi bolo ľúto, ale na pôvodnej trase som mal vystúpať z 400 m n. m. do 1 000 m n. m. v daždi a v 10 °C. Stále som mal v pamäti, že sa musím šetriť na poriadne alpské stúpania.

Odvahu mi však brali protiidúce autá, lebo niektoré mali na streche niekoľkocentimetrovú vrstvu snehu.

Popri rieke Rýn som šiel po rovinatej hrádzi podobnej tej, akú máme v Bratislave. Rozdiel bol len v tom, že okolo seba som mal Alpy. Oblizol som Švajčiarsko a na ceste do Lichtenštajnska som bojoval so silným vetrom. Tento mini štát som si nechcel odpustiť. Nikdy som tu nebol a ani osobne nepoznám veľa ľudí, ktorí Lichtenštajnsko navštívili.


Najväčšie mesto, Schaan, a hlavné mesto, Vaduz, sú v podstate spojené. Vystúpal som si to k zámku nad dvojmesto, a potom som sa previezol cez centrum. Bola nedeľa, no našťastie na pumpe boli otvorené potraviny, tak som mal aj švajčiarsku čokoládu a Happy Colu. Snažil som sa užívať si výlet, ako to len šlo.


Okolo piatej som prišiel do najzápadnejšieho mesta v Rakúsku, Feldkirchu. Centrum mesta malo také ucelené historické jadro. Hrad na kopci bol podkopaný tunelom a okolo boli vysoké hory. Na okraji centra tiekla dravá horská rieka. Všetko nasvedčovalo tomu, že už som priamo v Alpách, aj keď vrcholy kopcov som kvôli oblakom nevidel. V meste som sa zastavil na kebab a celý premočený som prišiel do ďalšieho hotela.

• Vzdialenosť: 131 km
• Prevýšenie: 1 130 m
• Hrubý čas: 10:46
• Link na Výjazd

Deň 3 - Silvretta

Postupne sa dážď zmenil na sneženie a zo mňa sa stala atrakcia pre ostatných turistov.

Tretí deň vraj býva kritický. Ja som ho začínal v jemnom popŕchaní pri asi 5 °C. Na prvej pumpe som si spravil prestávku na horúcu čokoládu, ktorá je mojím tradičným lektvarom na vylepšenie dňa. Takisto ju ráno zvyknem na pumpách piť počas bicyklovania, lebo bežne nepijem kávu, ale potrebujem niečo na zohriatie hrdla, aby náhodou po niekoľkých chladných dňoch nezačalo bolieť.


Šiel som údolím popri rieke Ill. Po vzore predošlých dní som si robil prestávky, keď prišiel väčší daždivý mrak. Už som si zvykal na tento režim, ale mal som trochu obavy, lebo sa blížilo prvé veľké stúpanie a nebolo to jediné, čo prichádzalo. Od Švajčiarska na mňa išiel vcelku rozsiahly dážď a zároveň občas pomedzi oblaky som videl, že na horách je sneh.

Zastavil som sa v supermarkete na obed a rozmýšľal nad možnosťami. Môžem čakať dole asi 2-3 hodiny, kým prejde ten dážď. Nemám žiadnu istotu, že potom bude fajn. Ďalšia možnosť je to risknúť a ísť hore do 2 000 m n. m. a možno tam bude katastrofálne počasie.

Oteplilo sa na približne 10 °C a rozhodol som sa pokračovať. Mal som v brašni ešte suché merino a takisto v prípade veľkej núdze aj termofóliu. Odvahu mi však brali protiidúce autá, lebo niektoré mali na streche niekoľkocentimetrovú vrstvu snehu.

Samotné stúpanie k vodnej nádrži Silvretta bola veľká chuťovka. Serpentíny mali stálych 9 % a každým nastúpaným metrom sa odkrýval výhľad na dolinu. Šlo sa mi výborne a užíval som si to. Vo výške asi 1 750 metrov bol rovinatejší úsek pri vodnej nádrži Vermunt. Tu ma zastihol ďalší silnejší dážď. Po asi polhodine čakania mi už bola veľká zima, tak som radšej pokračoval hore.

...ale v podstate som bol rád, že som tu bez ohľadu na čas.

Postupne sa dážď zmenil na sneženie a zo mňa sa stala atrakcia pre ostatných turistov. Holandská rodinka na kraji cesty prerušila guľovačku a oduševnene mi mávala a protiidúci motorkári mi ukazovali palce hore. S touto psychickou podporou som sa dostal na vrchol stúpania a šiel sa zohriať do reštaurácie na druhý obed.


Kým som sa najedol, tak ustalo sneženie a naplno som si mohol vychutnať výhľad na hory. Celé to bolo také neskutočné. Po týždňoch plánovania a po dva a pol dni bicyklovania v zime a daždi, som bol 2 050 metrov nad morom v snehu, v auguste, v 3 °C a videl tú krásu okolo seba. Spravím ešte zopár klasických rozhovorov so zvedavými Rakúšanmi (Odkiaľ si? Kam ideš? Kde spávaš? Čo jedávaš?) a pokračujem.


Zjazd bol našťastie skôr priamočiary bez serpentín, teda som si to mohol voľne pustiť. Za Silvrettou bolo aj výrazne lepšie počasie. Začalo mi svietiť slnko a celkovo som mal nádej na lepšie zajtrajšky. Vrchol stúpania bol aj hranicou medzi Voralbergskom a Tirolskom, takže som mal za sebou prvú spolkovú republiku.


Miestami som šiel po pomerne rušnej ceste, lebo v úzkom údolí sa nie všade zmestila aj cyklotrasa. Čakal ma aj kilometer a pol dlhý tunel, ktorý som si dopredu prešiel očami na google streetview. Takéto úseky mi trošku naháňajú strach, lebo v tuneloch je zvyčajne užšia cesta a celkovo nie je kam uhnúť. Tunel som mal aj pri Bregenzi, aj pri Feldkirchu a aj ďalej na trase ich bolo niekoľko, no tento bol najdlhší. Dal som si na seba reflexnú vestu, zapol blikačku a vstúpil doň. Väčšinu som mohol prejsť za zvodidlami a tam, kde sa to nedalo, som využil malý chodník za krajnicou vozovky.


Pokračoval som údolím rieky Inn a niečo po šiestej som prišiel k mestečku Imst. Pôvodný odhad bol, že tu budem na konci druhého dňa, ale v podstate som bol rád, že som tu bez ohľadu na čas. Tretiu noc po sebe som sa ubytoval, tentoraz v menšom penzióne. Nasledovalo už tradičné fénovanie vecí, no zaspával som spokojný. Prvé riadne stúpanie som mal za sebou a bolo to nádherné.

• Vzdialenosť: 139 km
• Prevýšenie: 1 990 m
• Hrubý čas: 11:27
• Link na Výjazd

Deň 4 - Rieky Inn, Ziller a Salzach

Z ubytovania som odchádzal až po ôsmej, lebo zamestnanec mi večer povedal, že skôr mi nemá kto otvoriť zamknutú miestnosť s mojím bicyklom. Nuž, to sú presne tie veci, kvôli ktorým zvyknem uprednostňovať bivakovanie. V hoteli v nemeckom Sonthofene som mal bicykel v špeciálnej miestnosti na bicykle, od ktorej som mal vlastný číselný kód otvárajúci dvere (bol to taký väčší hotel), vo Feldkirchu som mal bicykel v uzamknutom podzemnom parkovisku na stojane a túto noc som ho mal v lyžiarni.

Teplota síce bola okolo 10 °C, ale bola čistá obloha a predpoveď počasia bola tiež optimistická. Bicykloval som popri rieke Inn v smere jej toku, teda to šlo vcelku rýchlo. Párkrát som aj po cyklomostoch prešiel cez rieku, sledoval som ľudí, ktorí ju na raftoch splavovali a na cyklotrasách som znovu stretával diaľkových cyklistov.


Okolo jedenástej som prechádzal preplneným centrom Innsbrucku. Bolo to najväčšie mesto na trase, ak nerátam začiatočný a konečný bod trasy. Chvíľu som musel aj kráčať, lebo uličky boli plné turistov, ale obetoval som tých pár minút, aby som videl historické centrum. Ako milovníka koľajovej dopravy ma prekvapilo, že električková sieť má rozchod 1000 mm, rovnako ako Bratislava. To som ešte netušil, že o pár kilometrov pretnem železničnú trať Zillertalbahn s parnými vlakmi a rozchodom 760 mm.


Pokračoval som ďalej a po čase som odbočil od rieky Inn do údolia rieky Ziller. Teplota stúpala (dokonca som sa musel natrieť olejom na opaľovanie), stále sa šlo dobre a stretával som viac a viac cyklistov. Pomerne príjemne nudná cyklovačka pomedzi Alpy. Avšak na rovinaté bikepackingy popri rieke mám čas po päťdesiatke.

Až toto bolo skutočné cyklistické peklo.

Jediné stúpanie dňa bol Gerlos Pass z 650 m n. m. do 1 550 m n. m. Prvá časť sú serpentíny s hustou premávkou, nasleduje rovinatejší úsek cez obec Gerlos a záver je zasa trošku strmší, ale nie príliš – cca 6 %. Stúpanie som si skracoval počítaním holandských áut v mojom smere. Neviem prečo Holanďania tak vyhľadávajú Rakúsko, ale na Silvrette ich možno bolo aj viac ako samotných Rakúšanov.


Svojím slimačím tempom som dosiahol vrchol stúpania niečo pred šiestou. Reštaurácie už boli zatvorené, tak som obdivoval výhľad na jazero a zasnežené hory z prázdnej vyhliadky. Zastavilo pri mne auto s francúzskymi turistami, čo ma veľmi potešilo. Nielenže ma niekto odfotil a nemusel som si robiť selfie, ale na rozdiel od mojej chabej nemčiny, po francúzsky viem vcelku obstojne a rád využívam príležitosti na jej použitie.


Na zjazd do Salzburgska som si zvolil starú vedľajšiu cestu, aby som si oddýchol od premávky. V jednej serpentíne sa vytvorila menšia zápcha, lebo voľne pasúce sa kravy sa rozhodli si oddýchnuť na asfalte. Na bicykli som ich zvládal obehnúť a v údolí som sa napojil na cyklocestu popri rieke Salzach. Záver dňa bol už len také ponáhľanie sa k mestečku Bruck an der Großglocknerstraße. Totiž kvôli premávke na horskom prechode Großglocknerstraße sa cyklistom odporúča ním bicyklovať skoro ráno. Môj cieľ bol teda spať čo najbližšie k nemu.

Pumpy a obchody už boli zatvorené, tak som šiel na zásoby, ktoré som mal poschovávané vo vreckách. Na rovinatej cykloceste som výnimočne stretával skôr športových cyklistov s časovkárskymi hrazdami, než diaľkarov. V jednej dedinke bola farma s automatom s farmárskymi produktami ako bôčik, slanina a podobne. Avšak bolo tam aj pivo, ktoré som si vzal a otvoril si ho okolo desiatej večer v altánku asi kilometer pred Bruckom. Zjedol som balíček nachos na doplnenie soli a po prvom nedaždivom dni som zaspal v spacáku.

• Vzdialenosť: 215 km
• Prevýšenie: 1 635 m
• Hrubý čas: 13:02
• Link na Výjazd

Deň 5 - Großglocknerská horská cesta

Budík ma zobudil o štvrtej ráno. Okolo piatej som vyrážal a o pol siedmej som prechádzal mýtnou stanicou. Podobne ako na Silvrette a na iných horských cestách v Rakúsku, cyklisti majú vjazd zadarmo.


Premávka bola minimálna. Raz za čas ma obišlo nejaké zásobovacie auto, neskôr už začali chodiť aj športové autá a holandské karavany, no stále som mal cestu prevažne pre seba. Takisto ma predbehli dvaja cyklisti, ktorí šli naľahko. Ja som bicykloval svojím slimačím tempom na najľahšom možnom prevode – vpredu 32, vzadu 34. Snažil som sa užiť si to stúpanie čo najviac. Kulisy mi robili zasnežené skalnaté hory a pištiace svište. Najviac ma prekvapila skupina troch traktorov, ktorá išla oproti mne rýchlosťou asi 20 km/h.


Vo výške 2 400 m n. m. je parkovisko s reštauráciou, a potom cesta na chvíľu klesá. Avšak tu sa aj nachádza odbočka, ktorá po mačacích hlavách vedie na vrchol Edelweißspitze. Až toto bolo skutočné cyklistické peklo. Na mačacích hlavách to riadne drnčalo a k reálnemu sklonu 10 % to pridávalo asi ďalších pocitových 5 %. Stále ma ťahala dole aj celá batožina a nohy už trochu cítili, že som mal od rána nastúpaných vyše 1 500 výškových metrov.


Na vrchol v 2 570 m n. m. som vyšiel o pol desiatej. Približne tri hodiny od mýtnice a 4 hodiny a 20 minút z Brucku. Mimochodom, na segmente z Brucku momentálne má KOM Čech Ján Hirt s časom 1:15. Teda KOM mi len o chlp unikol, ale aj tak som bol dojatý. Prešli približne tri roky, odkedy som si kúpil svoj súčasný bicykel a začal som viac bicyklovať. Pred tromi rokmi by som vôbec nepovedal, že budem schopný zvládnuť takéto stúpanie, nie to ešte na piaty deň bikepackingu.


Poprosil som nemeckého turistu, aby mi spravil vrcholovú fotku. On ma upozornil, že kvôli oblakom takmer vôbec nebude vidieť výhľad. Vôbec si neuvedomoval, ako veľmi mám v paži, že či na tej fotke okrem mňa bude vidno aj Zeller See alebo nie. Ja som len chcel niečo, čo mi o pár rokov oživí spomienky na ten pocit, ktorý som mal na Edelweißspitze.

Spať som jednoznačne chcel v doline v nejakej rozumnej nadmorskej výške, aby som ráno nezamrzol.

Popŕchanie sa zmenilo na dážď, tak som sa vrátil po mačacích hlavách do reštaurácie na skorý obed. Vonku boli 4 °C a meteoradar mi nedával nádej, že dážď tak skoro ustane. Musel som pokračovať aj tak. Za krátkym zjazdom k jazierku bolo ďalšie stúpanie s prevýšením 300 metrov, ktoré som šiel v daždi. Avšak samotný zjazd do doliny už v Korutánsku nebol o nič lepší. Zmrznutými prstami som stláčal brzdové páky svojich mechanických kotúčových bŕzd.

Pískajúc som spomaľoval pred zákrutami na minimálnu rýchlosť, lebo ak by som náhodou dostal šmyk v serpentíne, tak bicykel s brašňami je oveľa horšie ovládateľný. Takisto som si pred zákrutou vždy odopol vnútornú nohu z pedálu, aby som znížil šancu, že padnem aj s bicyklom a zlomím si kľúčnu kosť.


Už v reštaurácii som si našiel na internete najbližší penzión a dobre som urobil. Prišiel som okolo jednej poobede a pani domácej sa pýtal, že či sa môžem ubytovať aj takto skoro a v krátkosti som jej opísal svojich ostatných 9 hodín, ktoré prešli, odkedy mi zazvonil budík. Zľutovala sa nado mnou a zadarmo som dostal čaj, kým jej dcéra chystala moju izbu. Poobedie som strávil spánkom.

• Vzdialenosť: 64 km
• Prevýšenie: 2 100 m
• Hrubý čas: 7:23
• Link na Výjazd

Deň 6 - Korutánsko a Nockalmstraße

Ďalšie ráno začínam v popŕchaní a 10 °C. Nič nové v tomto augustovom Rakúsku. Na prvej pumpe si dávam klasickú zastávku na horúcu čokoládu, s ktorou ide všetko ľahšie. Mám na výber ísť po rušnej hlavnej ceste alebo po cykloceste s gravelovými úsekmi. Vyberám si druhú možnosť. Však mám 32 mm plášte. Inak sa počas dňa toho veľa nedeje. Zase taký oddych s výhľadom na hory.

...šiel som rôznymi cestami, ktoré boli niekedy viac a niekedy menej priateľské pre bicykle.

Okolo obeda som bicykloval okolo Millstätter See. Oteplilo sa na príjemných 25 °C a v turistických obchodoch predávali vodné pištole. Cítil som vo vzduchu leto. Za jazerom som sa na pumpe zastavil na dlhšiu prestávku. Predo mnou bola posledná horská cesta a vedel som, že najbližších 100 kilometrov už nebude veľa možností na nákup potravín. Natrel som sa opaľovacím krémom, znova naolejoval reťaz, najedol sa a vypil fľašu Almdudleru a ďalšie dal do vreciek na drese.

Tí, ktorí nechodíte do Rakúska, možno nepoznáte tento zázračný mok. Almdudler je nealkoholický sladený sýtený nápoj, ktorý tu dostať všade. Niečo na štýl kofoly, ale Almdudler čapujú dokonca aj v McDonalde. Takisto je rozdiel, že má skôr bylinkovo-sladkú chuť a nie je to kolový nápoj. Počas celej rakúskej časti výletu bol mojím hlavným zdrojom cukru.


Mýtnicou na Nockalmstraße som prechádzal okolo štvrtej, čo je neskoro. Nevedel som, kam sa stihnem dostať za svetla, ale lámanou nemčinou som zistil, že na rozdiel od motoriek cyklisti nemajú v noci uzáveru. Spať som jednoznačnej chcel v doline v nejakej rozumnej nadmorskej výške, aby som ráno nezamrzol.


Nockalmstraße má dve stúpania, v mojom smere som šiel najprv z 1 100 m n. m. do 2 000 m n. m., potom bol zjazd do 1 500 m n. m. a znova hore do 2 000 m n. m. Takto na večer už bola minimálna premávka, tak som iba počúval kravské zvonce a vietor. Mal som pocit, ako keby celé Alpy boli len pre mňa. Nezdržiaval som sa obdivovaním výhľadov, aby som nemusel ísť potom cez hory po tme, ale znova raz som si užíval každý jeden meter cesty. Tiež som si už uvedomoval, že sa blíži koniec môjho výletu.


Dostal som sa do lyžiarskeho strediska Innerkrems, ktoré bolo totálne vyľudnené. Veľké hotely a parkoviská a okolo lyžiarske zjazdovky. Nikde nebolo žiadneho človeka a ja som šiel znova do stúpania, našťastie iba s 300-metrovým prevýšením (ale zato miestami s 15 % sklonom), v absolútnom tichu. Na skok som bol znova v Salzburgsku, aby som o pár kilometrov pri rieke Mur vošiel do Dolného Rakúska. Už som šiel za tmy a v úzkej doline som mal problém nájsť miesto na spanie, lebo buď boli všade domy alebo svah. Nakoniec som skončil na odpočívadle pri cyklotrase a celú noc som počúval hučanie rieky Mur, ktoré sa nieslo dolinou.

• Vzdialenosť: 183 km
• Prevýšenie: 3 170 m
• Hrubý čas: 14:29
• Link na Výjazd

Deň 7 - rieka Mur, Semmering a Viedeň

Ráno bolo bez dažďa, 7 °C a s hustou hmlou. Predpoveď hlásila krásny letný deň s teplotami miestami nad 25 °C. Našťastie sa mi aj dnes podarilo zohnať horúcu čokoládu, teda som bol pripravený na silný finiš. Ďalšiu noc som chcel už stráviť doma.


Dolinou popri ďalšej úzkorozchodnej železnici sa šlo pomerne rýchlo. Prevažne som sa držal cyklistickej cesty Murradweg, ale kde to malo zmysel, som si robil skratky po ceste. Po približne 100 kilometroch som sa zastavil v McDonalde na rýchly obed. Možno niektorí nerozumejú, prečo tak často chodím jesť do tohto fastfoodu, tak sa to pokúsim vysvetliť (nie, nemám žiadnu influencerskú spoluprácu). Chcem stráviť obedovými prestávkami čo najmenej času, takisto preferujem niečo, kde si viem mydlom umyť ruky a pri príprave jedla sa dodržujú nejaké hygienické štandardy. Takisto chcem miesto, kde môžem dôverovať, že veci označené ako bezlepkové, sú naozaj bezlepkové. Tak často skončím tu.


Pri obede sa mi prihovoril ďalší Rakúšan, ktorý nevedel po anglicky. Po klasických otázkach ma varoval, že pred Viedňou je ešte veľký kopec Semmering. Prišlo mi to smiešne, že po takých stúpaniach, aké som mal za sebou, ma straší brdkom, ktorý z mojej strany má prevažne sklon 2-3 %. Semmering naozaj problém nebol, ale viac mi vadilo, že od mesta Bruck an der Mur som asi 50 kilometrov šiel len cez dediny a mestečká. Cesta bola plná áut, tak som musel ísť po chodníku s povolenou jazdou cyklistov. Teda samé prechody, obchádzanie ľudí a cyklistov a celé ma to len zdržovalo a znechucovalo.


Na Semmeringu som už vedel, že sa nejako do tej Viedne „doplazím", napriek tomu, že už som nemal veľa energie. Nedarilo sa mi každých 500 metrov nepozerať na Garmin, že koľko mi ešte zostáva kilometrov. Obišiel som Wiener Neustadt a cez množstvo mestečiek, ktoré sa už asi považujú za aglomeráciu Viedne, som pokračoval. Niekde pred Mödlingom skončila cyklistická cesta popri kanáli a šiel som rôznymi cestami, ktoré boli niekedy viac a niekedy menej priateľské pre bicykle.

Keď Bratislavčan príde do centra Viedne na bicykli popri Dunaji, tak môže nadobudnúť pocit, že zo všetkých smerov sa musí do takého cyklomesta dobre bicyklovať. Avšak nie je to tak. Do Viedne som dokopy šiel už z troch rôznych smerov a teraz som šiel druhýkrát z juhu. Ak viete, ako sa rozumne z Mödlingu dostať do centra, tak mi prosím napíšte do komentov. Komoot to zjavne nevie.


O pol jedenástej som prišiel k hlavnej železničnej stanici - Wien Hauptbahnhof. Mal som hodinovú rezervu, aby to bolo presne sedem dní od môjho príchodu do Mníchova. Za mnou bolo 1 184 kilometrov, na ktorých som nastúpal 13 420 metrov. Možno sa to dalo spraviť rýchlejšie, možno som mohol viac spať vonku a menej po ubytovaniach, možno som poslednú etapu mohol trasovať viac cez kopce a menej po rovine. Avšak snažil som sa ísť tak, aby som si to čo najviac užil a neochorel, nezrazilo ma auto a nezabil sa v nejakom zjazde.

V každom prípade, môj hlavný cieľ – spoznať lepšie to Rakúsko za Viedňou, kde sú Alpy a kravy sa voľne pasú – som splnil.

• Vzdialenosť: 282 km
• Prevýšenie: 1 720 m
• Hrubý čas: 15:48
• Link na Výjazd