Malorka - jazdenie v každom ročnom období

Malorka je vraj snom každého zanieteného cyklistu – tak prečo si ho nesplniť?

V polovici novembra 2022 mi prišiel infomail zo Sporttour s plánovanými zájazdmi na rok 2023 (bol som s nimi na jar na cyklokempe v Chorvátsku). Zbadal som tam Malorku, išlo sa začiatok marca – a ani na chvíľu som nezaváhal.

Hneď som si preveril dostupnosť leteniek na daný termín a bookoval som izbu pre dvoch. V popise tohto zájazdu bolo uvedené, že si ho užijú nielen zanietení cyklisti – teda ja, ale aj tí príležitostní. Oslovil som teda kamaráta Maroša, či by na jar nechcel ísť pokrútiť pár kilometrov na Malorku.

Na moje počudovanie ho ani nebolo treba dlho prehovárať – a tak som kupoval letenky rovno pre dvoch (150 € spiatočná letenka z Viedne na osobu s podpalubnou batožinou). Ubytovanie s polpenziou vyšlo 420 € na 7 nocí (hotel mal vlastný wellness, fitko, vonkajší plavecký vyhrievaný bazén).

Zima prešla, ani neviem ako. Mal som počas nej aspoň poriadnu motiváciu poctivo krútiť aspoň trikrát do týždňa na trenažéri, keďže na Liptove sa cez zimu veľmi nedá komfortne jazdiť. A od bicykla si treba tiež troška oddýchnuť a vychutnať si aj ostatné radosti, ktoré môj kraj ponúka – najmä skialpinizmus a lyžovanie.

Z vykrútenia sa stala celkom slušná makačka, na pár kilometroch sme nabrali cca 350 výškových metrov.

Pár dní pred odchodom sa na nás zo všetkých médií valili informácie, že Malorku zasiahla neskutočná snehová a veterná búrka, že tam za posledných 20 rokov nesnežilo a teraz napadli 2 metre snehu, poprepadávali sa im cesty a podobne. Nuž, letenky boli kúpené, zájazd zaplatený – stačilo vypnúť televíziu a sociálne siete a veriť, že výlet dobre dopadne.


Už v lietadle sme spoznali pár cyklonadšencov, ktorí mali na príručnej batožine pripnuté prilby. Vravím si: títo asi idú tam, kam my. Po príchode na letisko nás čakal transfer. Odviezol nás na opačný koniec ostrova, do mesta Alcudia na hotel Zafiro Tropic 4*. Tam nás už vítal Noro – organizátor zájazdu.

Po ceste sme videli zasnežené hory – médiá asi neklamali. Po ubytovaní sme si išli prevziať bicykle, ktoré na nás čakali v hotelovej miestnosti na to určenej (zmestilo sa ich tam asi 200). Ich prenájom bol možný bezstarostne dopredu pri vypĺňaní prihlášky na zájazd. Stačilo zadať výšku a dátum, od kedy do kedy chceme mať bike k dispozícii. Prenájom karbónového bicykla Cannondale na Ultegre stál 130 € na 6 dní. Myslím si, že to je veľmi férová cena. Na porovnanie – kufor s bicyklom ako podpalubná nadrozmerná batožina v tej dobe stál 65 € na jednu cestu.

Malorským vidiekom

Prvý deň sme mali v pláne rozkrútiť nohy a poobzerať sa po ostrove, preto som naplánoval trasu po vnútrozemí – približne 100 km a 685 výškových metrov. Ako vždy som plánoval cez stránku Mapy.cz.

Noro každý deň organizoval aj skupinové pohodové jazdy so začiatkom o 10:00 spred hotela. My sme ju v ten deň vynechali a išli sme len vo štvorici. Trošku nás prekvapilo chladné počasie, no to sa každým dňom vylepšovalo.

Večer sa šepkalo niečo o tom, že by už mohli byť otvorené hory, ktoré boli vplyvom vetra a snehu neprejazdné...

Po absolvovaní našej naplánovanej jazdy sme ju nazvali Malorským vidiekom – samé úzke cestičky, polia, viniče, ovocné stromy, ale hlavne KVALITNÉ CESTY.

Poobede, po príchode na hotel, sme si išli užiť bazén, wellness a popozerať okolie hotela. Po večeri sme sa dozvedeli, ktorým smerom sa zajtra plánuje skupinová jazda – na najvýchodnejší bod ostrova. To sa nám s Marošom celkom pozdávalo, a tak bol plán na ďalší deň jasný.

Calla Agula – najvýchodnejší bod ostrova

Druhý deň sme sa po raňajkách nachystali tak, aby sme o 10:00 boli pred hotelom. Zišlo sa nás tam asi 15 až 20 cyklistov. Trasu som mal vopred nahratú v cyklopočítači a tak sme pomaly mohli vyraziť. Cestou tam sa išlo pomerne dosť svižné tempo, veľkú časť cesty som ťahal špicu, troška sme sa aj potrhali, ale nakoniec sme do cieľa došli všetci pokope.


Cesta späť bola naplánovaná po tej istej trase, ale, samozrejme, pred ňou sme si dali hromadnú zastávku na Colu a na doplnenie energie. Keď sme sa vymotali z mestských uličiek, išlo sa celkom pomalé tempo, a tak som sa hneď chytil spolujazdca, ktorému sa toto tempo asi tiež nepozdávalo a vyrazili sme napred.

Vo dvojici sme si to potiahli až na hotel v parádnom tempe. Konečne som si troška rozbil nohy. Po jazde nasledovali aktivity ako pri profi cyklistoch: wellness, večera a aj nejaké to pivko.

100 kilometrov + 1 000 výškových metrov

Ďalší deň sme sa pridali znova na organizovanú cyklojazdu do vnútrozemia ostrova. Jej cieľom bola vyhliadka v nadmorskej výške 367 m n. m. pri meste Petra. Ráno sa nás pred hotelom nazbieralo pomerne dosť, pridala sa aj partia z Kopaníc. Celistvosť pelotónu v tento deň bola rôznorodá. Po ceste tam fúkal pomerne nepríjemný protivietor, ale čo ma prekvapilo najviac, bolo to, že nemal kto ťahať špicu – každý šetril nohy na ďalšie dni.

Tak som to teda znovu z väčšej časti odtiahol. V pelotóne bolo už veľa výkonnostných skupín pokope. Niekto chcel ísť rýchlejšie, niekto pomalšie. Celkom ma znervózňovalo, keď bolo každých pár minút počuť, ako niekto kričí, že niekto nestíha. To ma presvedčilo o tom, že tieto veľké skupinové jazdy rôznych výkonností asi naozaj nie sú pre mňa.

Po ceste nazad sa posledných 15 km vláčik už poriadne potrhal, konečne sme si podaktorí do toho dupli a vypustili tigra z klietky. Konečne!

Pracovníci mi rukami-nohami vysvetlili, že vyššie sa nedostanem...

Keď som si ráno nahadzoval trasu do GPS, doplánoval som si ju tak, že po príchode pred hotel sa pôjdem pozrieť ešte na výbežok ostrova, ktorý sa nachádzal nad našim mestom. Vyzeralo to tak, že sú tam pekné cesty. Nahovoril som aj zopár ďalších jazdcov, že poďte „vykrútiť” nohy, aby sme mali 100. Z vykrútenia sa stala celkom slušná makačka, na pár kilometroch sme nabrali cca 350 výškových metrov. Ale bolo tam krásne.

Cap de Formentor

Štvrtý deň sa nám konečne výraznejšie oteplilo, a tak sme sa rozhodli s Marošom ísť na „ikonu cyklomalorky” – Cap de Formentor. Podobný cieľ mala aj skupinová jazda, tak sme ráno vyrazili spolu. Cesta pre osobné autá na maják bola uzavretá a mohli sme si ju preto naplno vychutnať. Konečne poriadne kopce s dychberúcimi výhľadmi. Táto trasa bola najkrajšia, akú sme tu išli. Určite patrí do sekcie „must have”.

Maják na konci cesty bol síce zavretý, aj nás spod neho vyhodili robotníci, ale tie výhľady odtiaľ stáli za to. Oficiálna skupinová cyklojazda v ten deň končila Formentorom, ale ja som mal v pláne užiť si krásny slnečný deň naplno, a tak som pokračoval ešte s ďalšími 4 cyklistami a cyklistkami ďalej, na známu pláž v meste Cala sant Vince. Na obrázkoch vyzerala síce troška krajšie, ale posedenie tam bolo príjemné. Po ceste z pláže sme Maci opravili defekt a absolvovali ešte kolo po vnútrozemí.


Večer sa šepkalo niečo o tom, že by už mohli byť otvorené hory, ktoré boli vplyvom vetra a snehu neprejazdné – popadané stromy a skaly na ceste, poprepadávané krajnice. No na Malorke to funguje tak, že túto informáciu vám nikto nevie oficiálne potvrdiť ani vyvrátiť. Tak som sa rozhodol, že sa o tom pôjdem ďalší deň presvedčiť.

Neúspešné dobytie hôr

Tento deň som začal so skupinovou jazdou, keďže mali trasu naplánovanú tým istým smerom ako ja a chcel som troška energie ušetriť na kopce v horách. Asi po 30 km som sa od nich sám oddelil a nabral smer kaštieľ v horách – Lluc. Často o ňom rozprávali postarší páni cyklisti, čo sedávali vedľa nás pri večeri, ako o jednej z najkrajších trás na Malorke. V tento deň sa mi žiadalo zajazdiť si samému v kľude vlastným tempom bez obzerania sa, či ten za mnou stíha.

Keď som sa dostal pod hory, tak to vyzeralo celkom sľubne – policajti tam neboli, značka zákaz vjazdu síce áno, ale bola odsunutá. A tak som sa vybral cez serpentíny s príjemným stúpaním, krásnym borovicovým lesom pomaly nahor až po miesto, kde pílili stromy ponad cestu. Pracovníci mi rukami-nohami vysvetlili, že vyššie sa nedostanem, že nad nimi je ďalších pár partií, ktoré dávajú cestu dokopy.

A tak som sa smutný vybral popod hory nazad do prístavného mesta Port de Pollenca na zmrzlinu, odkiaľ to popri mori na náš hotel bolo už len pár kilometrov (záznam mojej trasy v sekcii Výjazdy). Večer som sa nahlásil na zajtrajšiu jazdu, ktorá viedla pozdĺž celým ostrovom. Po pár dňoch sme sa už všetci dostatočne poznali, a tak sme večery trávili zväčša vo vestibule pri drinku, hrajúc žolíka alebo len tak rozprávaním.

Krížom cez ostrov

...po ceste nazad sme objavili krásnu pláž s priezračnou vodou...

Odchod autobusu bol naplánovaný o 8:15 hod. Ráno si dať rýchle raňajky, nachystať sa a vyraziť. Na Maroša bola táto trasa, ktorá mala 115 km a + 1 500 v. m, už veľkým sústom po piatich dňoch v sedle. Nazbieralo sa nás približne 20. Keď som si v autobuse prezrel tváre, s ktorými idem na tento výlet, tak som zhodnotil, že dnes bude pekný deň. Výkonnostne to bolo +- celkom vyrovnané. Po asi hodine jazdy nás autobus vysadil na opačnej strane ostrova, v prístavnom meste Antrax.


Zapol som GPX, načítal trasu a vyrazili sme skupinka asi cca 15 jazdcov. Po pár kilometroch sme začali stúpať do kopcov. Cesta pokračovala príjemnými kopcami hore-dole, krásne zjazdy, cesty s minimom áut. Áno, presne takto som si predstavoval cestnú cyklistiku na Malorke. Checkpoint sme si určili v historickom horskom meste Valldemossa, kde bolo asi tak 13 stupňov a reálne zima. Nuž, hory…


Tu sme niečo málo zjedli, „docukrili“, dvaja odvážlivci z našej partie sa vybrali ďalej cez hory do mesta Soller a my ostatní sme pokračovali krásnym dlhým zjazdom z hôr do vnútrozemia.

Podaktorým už dochádzali sily, a tak sme sa rozdelili na 2 partie. Keďže posledných 30 až 40 km bolo relatívne z kopca (-1 až 2 %) a s vetrom v chrbte, rozhodli sme sa, že sa pár z nás odpojí a troška si zamakáme. Pod 50 km/h sme šli málokedy. Bola to paráda.

Highlight jazda dovolenkovej Malorky s najťažšími parametrami bola úspešne za nami, Maroš ma čakal na izbe s otvorenou fľašou vína, ktoré majú na Malorke, mimochodom, naozaj výborné. Nakoniec sa to pri jednej fľaši neskončilo, no ale však čo, veď dovolenka, nie?

Treba si aj oddýchnúť

Ráno posledného cyklodňa bolo po predošlom večere mimoriadne ťažké. Vlastne celé doobedie. Ale počasie bolo krásne, a tak sme sa s Marošom dohodli, že dnes dáme len oddychovú jazdu na Formentor, urobíme fotečky, po ceste nazad si pôjdeme posedieť do prístavu a skrátka vychutnáme si deň a dostaneme opicu z hlavy. Pridala sa k nám aj Aňa s ďalšími dvoma parťákmi.

Počasie bolo ešte krajšie ako pár dní dozadu, keď sme boli na Formentore prvýkrát. Veľa sme fotili, užívali si výhľady, po ceste nazad sme objavili krásnu pláž s priezračnou vodou, ktorú sme prvýkrát úplne obišli.

Potom sme sa v Pollence zastavili na niečo pod zub na krásnej slnečnej terase, odkiaľ nás čakala už len cesta popri pobreží na hotel. Bicykle sme mali odovzdať do 18:00, čo sme s prehľadom stihli. Veď nikde nebolo napísané, že tých 100 km denne musím dať, aj keby neviem čo.


Večer nás čakalo balenie, posledná večera – mimochodom, kuchyňa v tomto hoteli bola na špičkovej úrovni. Oplatí sa chodiť takto mimo sezónu na dovolenky. Keď som pozeral, koľko by stálo ubytovanie v danom hoteli počas leta, bolo to 3-4 násobne viac. Takto sme dostali veľa luxusu za málo peňazí. A keď sa tam vyberieš cez Sporttour, dostaneš k tomu aj full servis, čo sa cyklozážitkov týka.


Tým, že bola veľká a hlavne vraj najkrajšia časť hôr zatvorená, určite sa na Malorku raz aspoň na pár dní musím vrátiť, aby som spoznal aj túto časť ostrova. Jazdenie na Malorke musí byť určite super aj v jesenných mesiacoch, keď sa teplota znovu dostane do normálov.

Geografická poloha Malorky spôsobuje, že nemusí byť len skvelým úvodom do sezóny, ale aj jej parádnym zakončením. Po pretekárskych dňoch sa už netreba natoľko sústrediť na tréning, zbieranie kilometrov a výškových metrov a jazdu si tak môžete o niečo viac užiť. Horúce leto zas dáva vysokú šancu tomu, že celý ostrov bude otvorený (a bez snehu), tým pádom môžete navštíviť napríklad aj legendárne stúpanie pri dedinke Sa Calobra, či najvyššie položené cestičky.

A vzhľadom na to, že už je viac-menej offseason, idú nadol počty turistov, ceny leteniek aj ceny hotelov. Výhrou sú aj teploty – kým u nás už začína vládnuť jeseň či zima, tento španielsky ostrov stále ponúka veľmi príjemných 20 °C.

Boli ste tam už niekto aj počas mesiacov september – november?