Rozhovor: Timo Laine – s Fínom na bicykli po Európe

Tentoraz sme si na rozhovor pozvali „exotickejšieho“ respondenta – zo studeného Fínska, v ktorom žijú okrem chovateľov sobov aj úplne normálni ľudia.

„Volám sa Timo Laine, pochádzam z ďalekého severu a som učiteľ fínčiny. Práve moje povolanie ma zavialo do Bratislavy, kde bývam už šesť rokov. Z tohto mesta sa teda stal východzí bod pre moje cyklistické dobrodružstvá. A že ich teda nebolo málo!"

S Timom sme sa prvýkrát stretli na magisterskom stupni, kde nás učil fínčinu. Okrem jazykov ho však zaujíma aj šport, aj keď len na amatérskej úrovni. Tento rozhovor o bikepackingu bude určený tým, ktorí sa možno zahrávajú s myšlienkou vyraziť niekam ďaleko so svojou karbónovou či hliníkovou láskou, ale nenabrali na to ešte odvahu, pretože nemajú najazdených 10 000+ kilometrov ročne.


Ako sa rozvíjal tvoj vzťah k bicyklovaniu?
Cyklistika je pre mňa spôsob, ako spoznať svet. Moja záľuba sa však rozvíjala postupom času. Asi málo Slovákov vie, že Fínsko je vo všeobecnosti cyklistickou krajinou. Bežní občania používajú bicykel ako dopravný prostriedok, keďže ho pokladajú za pohodlnejší ako hromadnú dopravu. Úplne bežne teda jazdíme do školy či do práce na bicykli, aj keď je vonku -20 stupňov a fujavica.


Pochádzam z 10-tisícového mestečka Kuusamo, ktoré je obklopené pravou fínskou divočinou. V okolí je v podstate len les a jazerá. Do ďalšieho väčšieho mesta je to odtiaľ 200 kilometrov. Ruská hranica je hneď za rohom. Keďže ma náš „veľký sused“ zaujímal, začal som podnikať dlhšie cesty na bicykli už ako 16-ročný. Či už k hranici, alebo pozdĺž železnice, ktorú tu počas druhej svetovej vojny postavili Nemci.

Počas týchto jednodňových výletov som zistil, že bicyklovanie si vyžaduje aj kalorický príjem. Škoda len, že som sa to musel naučiť na vlastných chybách. Cestu späť od ruskej hranice som prežil len vďaka tomu, že som starkej na záhrade vyjedol rebarbory. Po 125-kilometrovej ceste po nemeckých stopách som vysilený zakotvil v opustenom vidieckom domčeku. Tých posledných 25 kilometrov domov ma musel odviezť otec.

Taška sa mi rozpadla, kolesá vyfučali, dokonca sa mi zlomil aj kľúč, ktorým som sa snažil bicykel opraviť.

Opíš nám bicyklovanie v zimných mesiacoch. Osobne sa von nehrniem, keď je vonku menej ako 10 stupňov.
Slovákov by možno prekvapilo, aké bežné je bicyklovanie aj v zime. Pre nás je to však príjemné. Vo Fínsku sú cyklotrasy väčšinou úplne oddelené od ciest pre motorové vozidlá, čiže aj keď sa náhodou šmyknete a padnete, nemusíte sa báť, že vám cez úsmev prejde nejaké auto. V severnom Fínsku sa cesty nesolia, a tak váš bicykel zostane v silných mrazoch pekne čistučký.

Ešte sa mi nestalo, aby ma počasie odradilo od bicyklovania. Niektorí Fíni v zime svojho tátoša „prezúvajú“. Vtedy majú na plášťoch malé klinčeky, aby sa im tak nešmýkalo. Ja však rád žijem na hrane (rozumej – nechcelo sa mi ich kupovať) a zaobišiel som sa aj bez nich.

Musím však spomenúť môj teplotný rekord, na ktorý som hrdý. Tri kilometre do školy a potom aj naspäť som bicykloval v -48 stupňoch. Školy boli totiž otvorené a aj iné služby fungovali rovnako ako v hociktorý iný bežný deň.


Toľko úvod. Dúfam, že sme našich čitateľov trošku navnadili a môžeme začať s tvojimi bikepackingovými zážitkami.
Na prvú dlhšiu trasu som sa vybral pred desiatimi rokmi. Spravil som si výlet do Ruska. Keďže som chcel pohraničnú oblasť preskúmať čo najpodrobnejšie, bicykel bol jasná voľba. Chcel som sa pozrieť, čo zostalo po dedinkách v Karélii. Po zimnej a pokračovacej vojne, ktoré sa odohrali v rámci druhej svetovej vojny medzi Ruskom a Fínskom, sa totiž fínska hranica posunula na západ. Neskôr, v 60-tych rokoch, vyhlásil Sovietsky zväz dedinky za neperspektívne a miestne obyvateľstvo vysťahovali ďalej od hranice. Toľko malá vsuvka o fínskych dejinách a poďme späť na bicykel.

Miestne prašné cestičky mi ale dali riadne zabrať, aj keď som presedel na bicykli „len“ týždeň. Na asfalt som sa dostal až na tretí deň a podľa mojich skromných výpočtov ma stretlo jedno auto za štyri hodiny. Žiadni ľudia rovná sa žiadne služby, hotely či reštaurácie... Klopal som na dvere miestnym a žiadal som ich o nocľah. Vo vojenskej základni v meste Alakurtti mi policajti prišli skontrolovať doklady už o siedmej ráno, keďže sa o mojom príchode dozvedeli už večer predtým.


Posledný deň sa na mňa na prašných a nespevnených cestách „usmialo šťastie“. Bicykel a bočné tašky prehrali súboj s infraštruktúrou nášho východného suseda. Taška sa mi rozpadla, kolesá vyfučali, dokonca sa mi zlomil aj kľúč, ktorým som sa snažil bicykel opraviť. Na hranicu som to mal ešte príjemných 46 kilometrov.


Zastavilo mi až tretie auto. Nanešťastie nás na prvej kontrole stopli a nechceli pustiť ďalej, pretože sme nemali povolenie prekročiť hranicu. K tej to bolo ešte 10 kilometrov. Ďalej nás pohraničníci pustili až vtedy, keď som sa zaprisahal, že prejdem hranicu na niečom, čo sa kedysi volalo bicykel. Tak som si dal na ráfiky aspoň plášte a hybaj ho domov. Rusi sledovali môj postup s kamennými tvárami, aj keď ja som tam pekne šaškoval. Po splnení takmer nesplniteľnej misie som nastúpil do auta mojich rodičov. Okrem nepojazdného bicykla som si z Ruska priviezol zlomený prst, ktorý mi neskôr vo Fínsku museli operovať.

Problémy s kolenom

Výlet v Rusku som po fyzickej stránke síce rozdýchaval ešte dlhú dobu, ale zapálila sa vo mne iskra, ktorá horí dodnes. Zaobstaral som si bicykel aj v Prahe, kde som v tom čase pôsobil na univerzite, a začal som trochu trénovať. Mal som v pláne prejsť z nemeckého mesta Hof cez Česko a Slovensko do ukrajinského Užhorodu. Nanešťastie som sa dostal len do Prievidze.

V roku 2022 som strávil na bicykli 40 dní.

Na rozdiel od Ruska sa mi tentoraz rozpadlo telo a nie bicykel. Už v Bielych Karpatoch som začal cítiť nepríjemnú bolesť v pravom kolene a ľavej achilovke... Aby bola zachovaná aspoň nejaká vesmírna rovnováha. Príčina bola jasná – s malým objemom tréningu svaly ešte držali, no nohy nie. Spustil som sa do Trenčína, kde som prespal a pokúsil som sa pokračovať ďalej. V Prievidzi však doktor vyriekol ortieľ. V ceste v takomto stave nemôžem pokračovať.

Problémy s kolenom sa so mnou ťahali ešte dlho. Vždy sa ozvalo okolo 80-teho kilometra. Musel som teda zvoliť inú taktiku, ako ho posilniť. Okrem plávania a behu odbicyklujem raz-dvakrát do týždňa 30-35 kilometrov. Na moje poznávacie bikepackingy mi to úplne stačí.


Poznám ťa už nejaký ten piatok a teda neverím, že by si svojmu pôvodnému plánu nedal ešte jednu šancu. Nemýlim sa?
Nemýliš, rád veci dotiahnem do konca. O dva roky som na bicykli došiel do Prievidze a započal svoj druhý pokus. Do Užhorodu mi to tak odsýpalo, že som sa rozhodol pokračovať ďalej na východ. Cez severné Rumunsko a Podnestersko som prešiel späť na Ukrajinu. V hlave mi začala víriť myšlienka, že by som to mohol dotiahnuť až do Odesy.

Posledné kilometre po 23 dňoch v sedle a 1 500 kilometroch boli neopísateľné. Dostal som sa na bicykli k Čiernemu moru! Od tohto momentu patrí bikepacking každoročne k mojim plánom na leto.

Nevynechal som ani covidové roky, počas ktorých som bicykloval proti prúdu Dunaja až k jeho prameňu. Odtiaľ som pokračoval do Švajčiarska (kde moja peňaženka zaplakala) a do Paríža. V roku 2021 som zase išiel po prúde druhej najdlhšej európskej rieky po rumunsko-bulharskej hranici až k Čiernemu moru.


Akú najdlhšiu trasu si absolvoval?
V roku 2022 som strávil na bicykli 40 dní. Bicykloval som cez Rakúsko, Slovinsko, Taliansko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Albánsko do Atén. Dokopy to bolo 2 500 kilometrov. Pre mňa to už bol však extrém, ktorý sa asi v najbližšom čase nechystám prekonávať. Postupne ma totiž začala „ubíjať“ každodenná rutina.


Každý bikepackingový výlet mal však svoje úskalia. Či už sú to hory, zlé cesty, protivietor alebo silný dážď. Keď si človek správne nastaví myseľ, nevadí mu bicyklovať ani v teplotách, ktoré atakujú hranicu 40 stupňov.


Si od prírody veľmi organizovaný typ. Ako vyzerá príprava na tvoje cyklistické dobrodružstvá?
Svoju záľubu v bikepackingu v žiadnom prípade nepovažujem za vrcholový šport. Aj preto sa snažím nastaviť tak, aby všetko odsýpalo ľahko. V prvom rade mi ide o zážitky a spoznávanie miestnej krajiny.

Začnite snívať v malom.

Spávam prevažne v hoteloch, čo je síce drahšie, no mám rád svoje pohodlie. Vtedy mi stačí na cestu zbaliť len jedno cyklistické oblečenie a veci na prezlečenie. Každý večer si veci v ruke preperiem. Nemusíte mať teda strach, že by ste ma ucítili už z piatich kilometrov.


Na bicykli mám dve bočné tašky. Zmestí sa mi do nich okrem oblečenia ešte notebook, ďalšia malá elektronika, jedlo a 6 litrov vody. Tento spôsob balenia sa mi zatiaľ osvedčil najviac. Viem si zájsť pohodlne napríklad aj do obchodu. Obe tašky si hodím do nákupného vozíka.

Snažím sa jazdiť denne okolo 80 kilometrov. Keďže moja priemerná rýchlosť je okolo 15 km/h, viac sa mi jazdiť neoplatí. Voľný deň je na programe po šiestich alebo siedmich dňoch na bicykli. Takto si viem vychutnať cyklistiku „se vším všudy“.

Na akú cestu sa chystáš najbližšie?
Chcel by som prejsť cez Poľsko a Pobaltské krajiny do Fínska. Nie som si istý, či budem mať dosť motivácie dobicyklovať z Helsínk až domov, pretože to je ďalších 800 kilometrov. Bolo by to však super.

Predstavujem si, ako za jasnej letnej noci bicyklujem posledný úsek smerom k môjmu rodnému mestu. Slnko svieti od severu, no neťahá oči. V lese spievajú vtáci a naokolo vidno jazerá. Po autách takmer ani stopy. Tento výlet nemusí vyjsť presne podľa mojich predstáv, ale aj tak sa naň teším.


Ako by si motivoval ostatných amatérskych cyklistov, ktorí možno uvažujú o takomto dobrodružstve, no zatiaľ na to nenabrali odvahu?
Začnite snívať v malom. Nikdy nesadám na bicykel s tým, že môj cieľ sa nachádza niekde 2 000 kilometrov ďaleko. Cestu mám rozdelenú na časti. Môj minimálny cieľ je dostať sa do nejakého mesta, do ktorého mi to trvá týždeň. V podstate ale všetko beriem deň po dni. Na raňajkách si pozriem, kde si dám obed a na obede premýšľam, koľko to mám ešte do hotela.

Nájdite si nejakú motiváciu. Pre mňa je to objavovanie nových miest a fotografovanie. Každú hodinku zastavím, napijem sa, možno niečo prejem a vytiahnem foťák. Je jedno, kde sa nachádzam – jedna hodina na bicykli rovná sa jedna fotka.


Zabudnite, kedy ste odišli z domu. Ešte menej však rozmýšľam o tom, kedy sa dostanem do cieľa. Len šliapem do pedálov a na ničom inom mi nezáleží. Je to skvelý pocit. Každé ráno ma čaká niečo nové, čo som ešte nezažil.

Vyberajte si nové cestičky. Osobne si neviem predstaviť, že by som išiel rovnakou cestou aj naspäť. Mám vo zvyku ísť len jedným smerom. Naspäť domov idem buď lietadlom, alebo vlakom.


Zabudnite na okolitý svet. Na takých dlhých cestách človek rieši len základné potreby. Potešenie vám prináša jedlo, pitie alebo príjemný pocit únavy, keď si večer líhate do postele. Je to krásna očista duše.