Tip na výlet: AlpenX - ako sa plní sen, Dudov sen

Tip na výlet: AlpenX - ako sa plní sen, Dudov sen

Mnohí bikeri snívajú o prejazde Álp. Rovnako aj ja som už roky sníval o tomto nádhernom zážitku, prekonaní seba samého, poznaní krásnej prírody a chcel patriť medzi „pravých bikerov“, ktorí Alpencross absolvovali.

Prvé plány v roku 2010 prekazilo sneženie v celej oblasti, neskôr som mal „krátku“ technickú prestávku od bikovania. Pri minuloročnej myšlienke obstarania nového trailového biku, som tento sen opäť oživil. Okrem klasickej trasy pretekov BIKE TransAlp, existujú desiatky trás rôznych dĺžok, obtiažností, povrchov. Väčšinou sa vyráža z Nemecka buď západnými Alpami, známa Direttissima ide krížom cez ľadovce, alebo východným oblúkom cez Dolomity, prevažnou väčšinou je cieľom talianske Lago di Garda. Taktiež vytýčené ciele sú rôzne, od prejdenia s „plnou poľnou“ na chrbte spojeným s bivakovaním, asfaltkami po dolinách, na ebikoch, až po najväčšie výzvy prejsť 3-tisícovky so spektakulárnymi výhľadmi a bikovanie hraničiace s prvkami horolezectva. Na webe je popísané množstvo trás viac-menej podrobne, je možné si zakúpiť GPS trekovanie, alebo tí väčší blázni si plánujú vlastnú trasu, prípadne kombinácie.

Tam, kde končí šotolina, začína bikovanie


Moji kamaráti, podobne švihnutí ako ja, mali za cieľ nájsť a prejsť najkrajšie traily a tomuto podriadili výber a plánovanie trasy. S heslom - „tam, kde končí šotolina, začína bikovanie“ naplánovali dve varianty: Kitzbühel – Lago di Garda, prechádzajúce najkrajšími úsekmi Dolomitov. Samozrejme, všetko je už vymyslené, bolo potrebné si len preštudovať trasy pár ešte väčších bláznov známych v alpencrossovej komunite - Achim Zahn, Andreas Schulze, Carsten Schymik a ďalší. Cieľom bolo za 6-8 dní prejsť čo najmenej asfaltu, pokiaľ nie je nutné, tak bez lanoviek, najviac singeltrailov, zväčša jazditeľné povrchy, no bolo treba počítať aj s nosením biku, nocovaním na horských chatách, prípadne v dolinách. S prísľubom, že nebudem kecať do výberu trasy, budem stíhať ich tempo hore aj dole a nebudem pindať pri nosení biku, ma vzali do tímu. Mojou nočnou morou bola práve predstava celodenného nosenia biku na chrbte smerom do neba, držiac sa jednou rukou reťazí nad 500-metrovou šluchtou podo mnou. Keby som si za šport vybral horolezectvo, netrepem so sebou okrem ruksaku ešte ťažkú železnú haraburdu... .



Príprava na alpencross


Samotné plánovanie trás a preštudovanie máp trvalo niekoľko mesiacov. Kondičná príprava by mala zahŕňať približne 3 až 4 000 km za rok, ja som si skúšal aj samotné nosenie biku, resp. hľadanie najlepšieho grifu a viacero jázd s ruksakom na chrbte. Odporúčaná hmotnosť ruksaku je 5-6 kg, na prvý pocit to nie je veľa, no 7 dní v sedle s ruksakom na chrbte je už iná káva. S dostatočným časovým predstihom som sa skúsil doma zbaliť, aby som následne zistil, že musím „schudnúť“, teda odľahčiť batožinu. Plyšový macko musel ostať doma, pyžamko a holiace potreby taktiež, v zúfalosti som skrátil rúčku na zubnej kefke, s cieľom ušetriť každý gram. Pochopil som, že piť budem len z fľaše na biku a nie z rezervoáru na chrbte, plážovú osušku vymením za malý uterák na nutné zakrytie piňďúra, fotiť budem iba mobilom a definitívne som sa odhodlal prejsť na bezdušáky.

Každému je jasné, že je nutné sa pripraviť na akékoľvek počasie v Alpách, mať oblečenie dvojmo v prípade zmoknutia, zároveň byť pripravený každý večer si veci preprať, vhodné sú papuče a veci na prezlečenie a spanie v hoteloch, hygienické potreby a opaľovací krém, balík prvej pomoci a základné lieky sú nutnosť, technická výbava na odstránenie akejkoľvek poruchy na biku tiež. Neveril som, že také lanko na sedlovke sa dá roztrhnúť práve v sedle vo výške 2 000 m.n.m. O možnosti urvať pätku prehadzovačky, či ukopnúť kufor na tretre, nevraviac. Možné je všetko a Murphy cestuje vždy s tebou.

Pochopil som, že úplne zadarmo to celé nebude. Navštívil som Borisa v outdoorovom obchode Yak&Rysy, predsa len, majú najlepšie skúsenosti s expedíciami do hôr, nakúpil funkčné a ľahké oblečenie, poistenie Alpenverein som vybavil tiež tam. Výsledná váha batožiny 5,50 kg mi vyčarila úsmev na tvári, nahodil som nové plášte so zvýšenou ochranou bočníc, skontroloval bike, upravil tlaky tlmičov s ohľadom na moju váhu s ruksakom... a čakal, kedy ma chalani vyzdvihnú.



Deň 1. (55 km, asc. 1 965)


Vyrazili sme v daždi zavčas ráno autom smer Kitzbühel. Posádka bola plná očakávania, no boli sme nevyspatí, počasie pod psa, Tirolsko celé zaplavené, cestou sme preberali, kto čo zabudol. Pred obedom sme zaparkovali auto, prezliekli sa a svižným tempom vyrazili do prvej doliny, ako by malo ísť o drobný výletík okolo domu. Napriek tomu sme boli, v porovnaní s ostatnými cyklistami, ktorých sme cestou stretávali, značne pomalší, čo ma udivovalo aj pri vekovej kategórii 60+. Až následne som pochopil, že patríme medzi skupinu vymierajúcich dinosaurov, na obyčajných bikoch poháňaných iba vlastnou silou. Aj v nasledujúcich dňoch sa pomer ebikov nemenil, odhadujem na 90% a predpokladám, že onedlho sa ten pomer ustáli aj pri silničkároch. Ach jaj. Na prvej horskej chate, kde bol plánovaný neskorý obed, sme skromne zaparkovali vedľa nabíjacích staníc a snažili sa nabiť vlastné baterky dobrým jedlom a pivom.

Po daždi bolo samozrejme všetko mokré, keď sme prechádzali elektrickými ohradníkmi s dobytkom, snažiac sa odháknuť pružinu s umelohmotnou rúčkou určenú na prechod pre turistov, cez mokré rukavice som dostal takú šupu, že som si skoro naložil do plienky. Stará detská hra „VYĎERŽAJ PIJAŇJER“ mi prebleskla hlavou, no ten plastový bazmek som pustiť nevedel. Okolo idúce miestne tínedžerky sa išli pošťať od smiechu. Aspoň chvíľu som sa cítil ako správny ebiker – nabitý prúdom . Až na pár technických úsekov sme väčšinu šliapali po tiahlych a bikovateľných horských cestách, celý deň by som zhrnul: hore – dole – hore. Prvý nocľah sme mali vo výške asi 1 750 m.n.m.



Deň 2. (81 km, asc. 2 255)


Ráno som ešte oči nerozlepil, keď tu začujem heslo dňa, či skôr celého výletu: „vstávajte, nažereme sa a pome odtiaľto rýchlo do p...“ Pointu som pochopil okamžite, toto nie je výlet, toto je tvrdá drina, gule si tu vyvaľovať nebudem. Prvých 300 výškových v sedle dolinou odsýpalo rýchlo, už som sa psychicky pripravoval na svojich prvých 700 výškových s bikom na chrbte do najvyššieho bodu etapy - 2 650 m.n.m. Kráčanie mi šlo pomaly, striedal som rôzne spôsoby nosenia biku, až po jeho ťahanie za sebou či kopanie pred sebou. Zrazu pred sebou vidím čarovného deduška, tak mierne po 90-ke, kráča si o barlách svojím korytnačím tempom, netuším odkiaľ, ani kam... ako veľký náčelník, ktorý zavčas ráno vyhodnotil práve tento deň ako vhodný na odchod do neba, pomaly som nadobúdal pocit, že odídem s ním.



Hore ma už čakali všetci zrelaxovaní, udýchaný dávam bike z krku dole, keď tu začujem heslo dňa: „pome odtiaľto rýchlo do p...“ Mnohí to asi poznáte, volá sa to smrť posledného, ten nikdy neoddychuje. Na vrchole sa ma stihne udivený turista ešte opýtať, kam sa s tými bikami trepeme, keďže nie som navigátor zájazdu, len všeobecne odpoviem, že by sme večer chceli byť v Taliansku. Dosť čudne na mňa pozrel. Až neskôr mi chalani priznali, že v sedle, kde som stál, bola štátna hranica a pravou nohou som už v Taliansku bol.



Nasledoval nádherný technický zjazd zhruba 1 000 výškových dole, spomienkový optimizmus okamžite zariadil výpadok pamäte na útrapy výšľapu. A v tom som to celé pochopil, hľadanie toho pravého trailového grálu si vždy vyberie svoju daň.



Čudoval som sa, prečo sme po zjazdovaní všetci tak zablatení, keď jazdíme celý čas po skalách, blato som mal všade, aj medzi zubami, v očiach, na biku. Len všadeprítomné kravy sa ticho pochechtávali, oni už tušili, že to blato nebude. Prvý večer som prať nechcel, druhý večer som už musel. Nocovali sme vo výške cez 2 000 m.n.m. v luxusnej novovybudovanej chate pri vrchu Astjoch, sotva dva týždne po otvorení. Štvorchodové, rovnako luxusné večerné menu mi najprv prišlo prehnané, neskôr mi došlo, že celodenný výdaj energie je tak obrovský, že tomu budem musieť prispôsobiť aj množstvo energie prijatej.



Deň 3. (50 km, asc. 2 100)


Ráno sa mi fakt nechcelo vstať z postele, už dve noci som poriadne nespal, ako dôvod som uvádzal hlavu plnú zážitkov a fyzickú únavu, až neskôr som pochopil, kde nastal problém. Ešte som opáčil chalanov, či tu jeden deň neostaneme, no Edo len zavelil: „pome odtiaľto rýchlo do p...“ Doobeda sme bikovali krásnymi lesmi, striedali sa traily s lesnými cestami. Veľmi ťažký a pomalý terén. Po obede sme sa postupne presunuli z Álp do Dolomitov. Nádherné výhľady, ale aj vyššia frekvencia turistov. Začalo opäť mnou nenávidené nosenie biku po turistickej ceste, síce značenej aj pre biky, no nebikovateľnej. Proste schody do neba. Okoloidúci turisti boli úžasní, vypytovali sa, povzbudzovali. Ale mne prišlo... strašne zle. Urobil som pár krokov a odpočinok, znovu som sa postavil a po pár krokoch sadol. Takto nejako si predstavujem kalváriu aj s krížom na krku. Siahol som po energetických bombách, veľa som pil, no nič nepomáhalo.

Nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Zrazu vidím schádzať chalanov, idúc mi naproti, či sa niečo nestalo. Keď ma videli, mysleli, že je koniec s celým výletom. Sám som nevedel, čo sa so mnou deje, nohy boli ok, hladný ani smädný som nebol. „Tak máš asi výškovku...“ AMS (acute mountain sickness) som nikdy nemal a nepoznal, netušil som, čo robiť. Dali sme väčšiu pauzu, zvoľnili tempo, pil som hektolitre vody z každého potoka. Popoludní sa to trochu vylepšilo, no nocovať som musel v doline. Ostatní, neboli moc nadšení, lebo vedeli, že čo dnes zhučíme dole, to si na druhý deň vyšliapeme. Zhučali sme do doliny... asi najkrajším zjazdom v mojom živote! Ach jaj, opäť som zabudol, ako som sa cítil pred pár hodinami. Paráda. Večer sme zohnali hotel, poriadne najedli a ja som prvú noc celú prespal.



Deň 4. (68 km, asc. 2 490)


Ráno sme sa rozhodli porušiť pravidlo a použiť lanovku späť hore na hrebeň, ani Edo, zarytý odporca lanoviek, sa nebránil. Vyhlásili sme štvrtý deň za „oddychový“ a asi 800 výškových sme si ušetrili aj z časového dôvodu, keďže chata, kde sme pôvodne plánovali spať, bola nasledujúcu noc obsadená, začala drobná improvizácia inou trasou, no bez lanovky by sme na rezervovanú chatu do tmy prísť nestihli. Všetci poriadne „vychrápaní“ a v psychickej pohode, že nám to ranné stúpanie tak rýchlo šlo, sme sa vydali smer Val Gardena - Passo Duron. Na trati pretekov Sella Ronda sme trochu pospomínali Imromana, veď 1 100 výškových za hodinu snáď šla len tá ranná lanovka. Pre mňa nadľudský výkon . Na oslavu rýchlych pretekárov sme si na horskej chate dali skromný bikerský obed – za lavór varenej polenty so zapečeným syrom a zapili 1/2 litrom červeného vína. Smrť jonťákom a gélom!

Niekedy sa stane, že máte zmáknutú celú GPS techniku, stiahnuté tie najlepšie mapy, no v Taliansku je celkom bežné, že široká a zjazdná cesta sa na mape stratí, a to úplne, proste čáry-máry a pred nami bol hustý les smerom do neba. Prvých 100 výškových mi kráčanie zarasteným lesom ešte prišlo vtipné, pri ďalších 200 výškových na kolenách, jednou rukou držiac bike, druhou prichytávajúc sa skál obrastených machom, ma humor prešiel. Bolo mi do plaču. Zhora iba Edo zahučal: „ja späť nejdem“ a pripojil známe heslo dňa „pome odtiaľto už do p..., ale rýchlo...“ Ako vždy, Paliho "zkratka byla delší, zato však méně schůdná". Náš chodník sme opäť našli, ja polomŕtvy a celý dodriapaný od kriakov.

Podvečer nás čakalo „už iba“ 1 000 výškových hore na Passo Sadole. Pri kopaní biku pred sebou do sedla, som pochopil, že názov Sadole určite pomenoval prvý biker na svete - sám Marquis de Sade. Nasledoval opäť nádherný zjazd 1 000 výškových, kde som prvýkrát tlačil aj dole značné úseky, niečo medzi downhillom a voľným pádom, no zvyšok krásne bikovateľný, až na chatu. Štvrtý deň teda vôbec oddychový nebol. Čakalo nás asi najlepšie ubytovanie, hlavne svojou prívetivosťou. Domáca pani nám plynulou taliančinou vymenovala, čo máme na večeru (v cene ubytovania): antipasti - primi piatti - secondi piatti - insalata – dolci - caffé. Slabučkým hláskom som skúsil, že by som si dal polievku a cestoviny (obe primi piatti). Škaredo na mňa pozrela a opäť taliansky no rázne zopakovala: antipasti - primi piatti - secondi piatti - insalata – dolci – caffé! Odpor bol zbytočný, kávu som predsa len vynechal a nahradil vínom, odhliadnuc od toho, že som espresso lial do seba celý deň, som sa chcel vyspať. Večera bola úžasná.



Deň 5. (54 km, asc. 1 155)


Ráno s heslom dňa v ušiach: „pome odtiaľto rýchlo do p...“, sme vyhlásili tento deň za oddychový a vydali sa nastúpať hneď po raňajkách 900 výškových. Takéto tiahle a rovnomerné stúpania mám rád, šlo sa lesom v tieni po šotoline, vychutnával som si bikovanie v sedle. Následný Palim novoobjavený trailový zjazd bol perličkou. Na obed sme schádzali do doliny, kde sme sa museli uspokojiť aj s asfaltkami na presun. V jednej z miestnych chát sme sa naobedovali, varili výborne. Pri platení sa ma krásna čašníčka pýta, či som už bol v ich pivnici. Posledných pár dní som si obzeral iba chlpaté zadky kamarátov, takže fantázia chlapa začala pracovať na plné obrátky. Čo len mi chce slečna asi naznačiť? Po zídení do chladného podzemného priestoru ma domáci prepadol prvou grappou a pochopil som. Nachádzali sme sa v pivnici farmára - výrobcu syrov, salám, vína, grappy a ďalších gurmánskych zážitkov. „Páni, nechajte ma tu, tu chcem zomrieť!“, zahlásil som pri pohľade na 20-metrovú klobásu omotanú okolo celej miestnosti a na v strede stojaci poltónový bochník zrejúceho syra. Pri druhej grappe som úplne zabudol na krásnu čašníčku. Bol rest-day a čakal nás už iba tiahly zjazd dolinou do hotela, no predtým sme sa stihli ešte vykúpať v jazere. Naplánovali sme trasy na posledné dva dni.



Deň 6. (53 km, asc. 2 275)


Ráno nás čakal, za iných okolností nenávidený asfalt, no tentokrát mi nejako nevadil, museli sme sa dostať opäť na hrebeň, kam viedla len kľukatá asfaltka plná silničkárov, našťastie celá v tieni. Jedného som aj trochu vydráždil, točil svoje najľahšie prevody a ja som sa ho na tlstých gumách a s báglom na chrbte istý čas držal zuby nechty. No keď cesta trochu ľahla, zmizol mi v diaľke. Čakala nás jedna z najkrajších pasáží po hrebeňoch, cez lyžiarske strediská, celé bikovateľné, aj keď prevažne ťažším povrchom, s krásnymi výhľadmi. Boli sme v eufórii, že nám ani exponované zrázy nevadili. Blížili sme sa ku Garde, vzduch bol výrazne teplejší, cítili sme, že sa blížime k nášmu cieľu. Posledný výšľap podvečer na chatu v sedle pod vrchom Pasubio sme prešli už v agónii. Tu som bol viackrát, už som sa cítil ako doma. Bol pred nami posledný deň.



Deň 7. (59 km, asc. 1 385)


Ráno sa Paľo pýta Eda: „Nemáš náhodou naopak ponožky?“ Odpoveď nás dostala do kolien: „Ako naopak, dierou dole?“ Áno, únava bola značná, nielen fyzická, ale aj psychická. Napriek tomu sme na Pasubio doslova vyleteli, vôbec nám nevadilo, že z tejto strany je výjazd omnoho ťažšie šliapateľný. V minulosti sme sa z Gardy pod Pasubio vždy priblížili autom, teraz nás čakal nádherný a spektakulárny pojazd hrebeňom až do Rovereta. Cynické je, že v týchto oblastiach sa počas prvej svetovej vojny odohrali ťažké a mnohokrát nezmyselné boje, no dnes sú bikeri a turisti vďační za vybudovanie všetkých tých krásnych chodníkov, trailov, či tunelov. Aj náš boj sa blížil ku koncu. Z Rovereta sme notoricky známou cyklotrasou prešli až k jazeru, šmarili sa do studenej vody, spláchli pivom prach v hrdle a pobrali sa ubytovať a slávnostne sa navečerať. Ráno nás čakal presun vlakom z Rovereta do Kitzbühelu a následne autom domov.



Veľmi pekne ďakujem chalanom, že ma vzali so sebou, všetko zorganizovali, pomohli mi prekonať krízu a hlavne, mohol som sa na nich kedykoľvek spoľahnúť, čo je pri takýchto expedíciách veľmi dôležité. Našťastie sa nám nič nestalo, ani úraz, ani choroba, technický problém s lankom a jedným defektom bol zanedbateľný, počasie vyšlo na jednotku. Eufória po dojazde mi pripomínala pocity po odbehnutí svojho prvého maratónu. Vynikajúca bikovačka, s prekrásnymi výhľadmi, nádherné traily a ťažké stúpania, úžasná gastronómia a ľudia. Počas celého týždňa sme stretli jediného bikera, ktorý šiel viacdňovú túru (ebikerov nepočítam). Sami v prírode, stratení v čase, len sme šliapali do pedálov a v hlavách sa nám kopili zážitky. Za celú trasu sme prešli len približne 5 km zakázaným chodníkom, vzhľadom na čas, všetko ostatné boli legálne trasy. Prešli sme 420 km a nastúpali 13 625 výškových (z toho 800 lanovkou). Presne kvôli takýmto zážitkom milujem tento šport.

Žeby som prežil ďalší orgazmus? Ten bikerský, samozrejme...
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up70thumb_down comments 26 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Taliansko – Lago di Garda na karavane

Tip na výlet: Taliansko – Lago di Garda na karavane

Začiatkom minulého roka sme sa traja kamaráti rozhodli, že si požičiame karavan a vyberieme sa so svojimi bikami niekam na trip. Rozmýšľali sme nad viacerými destináciami, no nakoniec s vysokým náskokom vyhralo Lago di Garda.
Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Spišská Magura je pomerne menej známe pohorie na severe Slovenska, neďaleko poľských hraníc. V zime tam je, na rozdiel od Tatier, tých možností o niečo menej, no pri dobrých podmienkach sa tam dá dobre pojazdiť.
Tip na výlet: Dolomity - z rozprávky do rozprávky - 2. časť

Tip na výlet: Dolomity - z rozprávky do rozprávky - 2. časť

Ako sa prvý kalendárny letný mesiac začal nezadržateľne blížiť k svojmu koncu a slnko začalo zapadať opäť o niečo skôr, rozhodli sme sa navštíviť jedno z najkrajších pohorí sveta.
keyboard_arrow_up