Splnený sen menom ISOMA 1000 Miles Adventure

Splnený sen menom ISOMA 1000 Miles Adventure

Volám sa Pavol Anderko, mám 51 rokov. Ženatý som 27 rokov a máme s manželkou 4 deti vo veku 26, 25, 12 a 9 rokov.

Celý život športujem a aj "vďaka tomu" som mal v roku 1999 operovanú platničku v driekovej časti chrbtice. Jazdím MTB 9 rokov. Nie som žiadny extrémny jazdec a nič podobné ako Isoma 1000 Miles Trans Czechoslovakia som predtým neabsolvoval. Ročne najazdím po kopcoch približne 3 500 km. Po cestách nejazdím, iba ak na aute. Ale k "veci". Tento článok píšem kvôli tomu, aby som sa podelil s prípadnými záujemcami o účasť na Isoma 1000 Miles Trans Czechoslovakia o svoje pocity pred, počas a po míľach. Veď, pri rozhodovaní o účasti, či príprave na tento extrémny pretek, je každá rada dobrá. Aspoň pre mňa bola.

O týchto pretekoch som sa dozvedel ešte pred šiestimi rokmi z článku v cyklo MTB časopise, ktorý opisoval ich 1. ročník. Ten článok vo mne vzbudil obrovský obdiv, rešpekt a aj závisť k účastníkom. V tom čase som jazdil po kopcoch v okolí Prešova ešte len asi tretí rok, ale už vtedy som vedel, že raz by som si to chcel skúsiť. Odvtedy som začal sporadicky sledovať tieto preteky a z času na čas o nich aj vážnejšie premýšľať.



Náhradník


Minulý rok som vstúpil do kategórie 50+, takže som bol najmladší v kategórii. Som súťaživý typ, a tak som si chcel porovnať svoju výkonnosť s rovesníkmi. Prvým testom bol Kráľovský MTB maratón v Granč Petrovciach, kde som skočil tretí v kategórii. Druhým testom bol ŠKODA MTB Singeltrack maratón v Košiciach na Jahodnej, kde som vyhral svoju kategóriu 50+. Tieto výsledky ma nabudili k tomu, aby som mohol vážne uvažovať aj nad "1 000 míľami". Na Vianoce som dostal „priepustku" od rodiny na 14 dní, na čas pretekov. Možno to znie srandovne, ale je to veľmi dôležitá vec. Prečo? To vysvetlím neskôr. Prihlasovanie na „míle“ je tradične na Silvestra o polnoci. Novoročné petardy a šampus museli čakať. Môj prihlasovací mail som odoslal asi tri minúty po polnoci. Päť minút po polnoci mi prišiel spätný mail od organizátora, že som náhradník, To bol šok a sklamanie. Neskôr som zistil, že „štartovka“ bola obsadená za 2 minúty 47 sekúnd. Bol som 167. v poradí a štartová listina mala len 150 riadkov. Napriek tomu som si bol istý, že štartovať budem, lebo každý rok veľa ľudí zo "štartovky" vypadne z rôznych dôvodov. Neskôr sa aj tak stalo.

Musím priznať, že už v tomto čase som bol "posadnutý" týmito pretekmi a veľmi som sa na „míle“ tešil. Vírus "1000 Miles" mi zasiahol centrálnu nervovú sústavu a liek na to bol len jeden. Štartovné číslo na biku s mojim menom. Niekedy sa podarí ten "vírus" vyliečiť na prvý pokus. Niekedy nie. Je veľa prípadov, že sa to nepodarí ani na tretí, štvrtý, piaty pokus, či asi nikdy ako u Petra Ozogána, ktorý absolvoval všetky "liečebné kúry". Prešiel 1000 Miles pešo, na biku, aj na kolobežke. Nepochopiteľné... Švagor, ktorý športuje ako ja celý život a tiež je veľmi súťaživý, mi povedal: "Mňa by ani nenapadlo, sa na také niečo prihlásiť. Ani zadarmo a ani keby mi zaplatili." Takých ľudí je asi viac, ktorí nechápavo krútia hlavou nad tým, na čo je to dobré takto tráviť dovolenku. My, ktorí máme v DNA zakódované MTB, však vieme svoje...

Tréningová príprava


Zodpovedne som začal trénovať už v januári. Zimnú cyklistiku veľmi neobľubujem, ale mám doma spinner a ten sa stal na celú zimu mojím "koníčkom". Motivácia bola obrovská, a tak som nemal problém šliapať do pedálov aspoň hodinu denne. Kedže máme malé deti, tak chodíme korčuľovať, lyžovať, čo som tiež bral ako tréning. Hlavne skialpové výšľapy po lyžovačke na svahoch, boli dobrá príprava na „turistické“ úseky na míľach. Tiež musím povedať, že už od jesene 2016 som neleňošil a udržiaval si akú-takú formu. Prišla jar a začal som jazdiť vonku a postupne zvyšoval intenzitu na 4 - 5 tréningov za týždeň, po 2 až 3 hodiny. Radšej jazdím intenzívne a krátko, ako poldenné, či celodenné výlety. Trénoval som aj v spánku. Dva dni po Silvestri som mal sen, v ktorom behám hore, dole kopcom a Honza Kopka na mňa kričí: "Makej Pavle, nebude to lehký, makej!" Ďalšiu noc som mal podobný sen. Okrem "nočných" tréningov som uprednostňoval hlavne tie cez deň. Pre zvýšenie intenzity tréningu som si na bike upevnil závažia, aby imitovali náklad, ktorý budem musieť viesť na míľach. Tiež som začal jazdiť s naloženým ruksakom. Ak pršalo, šliapal som na spinneri. Cítil som sa psychicky výborne a kondične tak dobre, ako nikdy predtým. Až....

...23. mája ma začalo bolieť v krku a ramene a začala mi tŕpnuť pravá ruka od ramena až po ukazovák. "Cvaklo mi nerv“. Dofrasa! Dva, tri dni som si myslel, že to prejde, ale opak bol pravdou, zhoršovalo sa to. Nemohol som sadnúť ani na bike, ani na spinner, aby som udržal hlavu hore. Začal som panikáriť, lebo som si myslel, že je to od chrbtice. Ani po týždni som nebol schopný prejsť na biku na poštu a späť, čo je 500 m. Do pretekov bolo síce ešte relatívne ďaleko, ale tušil som, že klasická medicína mi nepomôže, resp. som tomu neveril. Začal som hľadať fyzioterapeuta či maséra, ktorý by mi poradil a pomohol. Súčasne som googlil, čo mi vlastne je. Malým zázrakom a obrovskou náhodou bolo, že som dostal kontakt na fyzioterapeuta Kamila Suchaniča. Svojou jedinečnou metódou ako aj radami, injekciami a nejakými liekmi, ma dal za štyri týždne dokopy. "Trochu" som k tomu prispel aj ja cvičením doporučených uvoľňovacích a naťahovacích cvikov a svojou obrovskou túžbou a vierou splniť si svoj sen. Veď bol tak blizúčko, ale súčasne aj ďaleko. Podarilo sa. Týždeň pred štartom som mohol opäť bicyklovať. Keď to zhrniem, suma sumárum, tak som za posledných päť týždňov prípravy najazdil 55 km. Opäť som sa však cítil skvele, bez bolesti, oddýchnutý s čistou hlavou a s toľkou eufóriou, že som ju mohol rozdávať. Na štart som sa veľmi tešil, veď to bol za posledných 5 týždňov môj cieľ, stáť 2.7.2017 pod oblúkom Isoma 1000 Miles v Novej Sedlici.



Psychická príprava


Už začiatkom mája som bol fyzicky pripravený kedykoľvek odštartovať. Myslel som si, že budem "útočiť" na prvú desiatku, možno päťku. Fakt. No 23. mája sa všetko zmenilo. Môj sen sa začal rozplývať. Zrazu sa stalo mojím prvoradým cieľom, postaviť sa na štart. Uvedomil som si, že len samotný tréning a odjazdené kilometre nie sú také dôležité, ba môžu byť na škodu, ak chýba regenerácia. Ukľudnil som sa. Čas, ktorý som nemohol jazdiť, som začal brať ako regeneráciu, nie ako stratu času. Prišiel som na to, že nič "lepšie" sa mi v danom čase nemohlo stať. Uvedomil som si, že ak by problém s krkom nastal na trati, čo by určite nastal, tak by som míle určite nedokončil. Keď prišiel deň štartu a ja som tam stál pod oblúkom v Novej Sedlici, bol som šťastný a vyrazil som na trať s tým, že budem šťastný za každý kilometer, ktorý prejdem. Do psychickej prípravy by som zaradil aj usporiadanie pracovných povinnosti, aby som nemusel pracovné veci riešiť na trati. Vymenil som aj telefón a zobral som si taký, ktorého číslo mala len rodina. Psychická príprava je aj čítanie článkov a príspevkov "míliarov". Ich skúsenosti mi pomohli pripraviť sa na rôzne možné nástrahy. Takže na trati som očakával, že ponesiem bike minimálne 900 míľ alebo aj celú trasu, že za každým stromom číha medveď, že sa mi zlomí pätka prehadzovačky či celý rám bicykla, že mi ho ukradnú, že bude pršať, snežiť a mrznúť, že ma unesie voda, keď budem prechádzať brod, atď., atď. Proste, to všetko som si živo predstavoval a pripravoval sa, ako to zvládnem. Veď ma čakajú najextrémnejšie preteky v Európe.

O "priepustke" spomínanej vyššie (hlavne to platí pre ženatých s malými deťmi) - ak ju máte, máte to v suchu. Ak si presadíte svoje buchnutím po stole, nie je to dobré. Myslím si... Priepustka nie je len na čas pretekov, ale priamo súvisí aj s prípravou. Keďže som ju mal, mohol som aj kľudne trénovať a oveľa, oveľa viac ako pred tým. Rodina a hlavne manželka ma podporovala, hoci boli chvíľky, keď už toho mala tiež dosť. Vždy som sa však snažil maximálne venovať rodine a hlavne cez víkendy.

Taktika


Cieľom číslo jedna, resp. mojím snom, bolo samozrejme prejsť celú trasu. O polovici som ani neuvažoval. To by bola prehra. Denne som chcel prejsť aspoň 100 - 120 km, čo by znamenalo stráviť na trati cca 14 dní. Úvodné dni som preto chcel ísť úplne pohodovo s dostatočnými prestávkami na jedlo. Tomu sa hovorí "defenzívna taktika". V druhej polke som ani nechcel zrýchliť, ale ak sa bude dať, ísť dlhší čas denne. Tempo som išiel menšie, na aké som zvyknutý a s dostatočnými prestávkami. Do taktiky hádam patrí aj to, že som sa snažil nejazdiť sám. Vo dvojici, či skupinke to ide lepšie, kilometre ubiehajú rýchlejšie a je to aj bezpečnejšie. Tým pádom to môžete aj viac pustiť v zjazdoch, lebo viete, že vás niekto "istí". Hoci som mal všetko na bivakovanie v teréne, snažil som sa prespávať v teple a suchu a so sprchou, čo sa mi aj darilo. Regenerácia v posteli je iná ako v spacáku pod kriakom. Len raz sme spali s Martinom v záhradnom altánku a ako na potvoru, v poriadnej búrke. O štvrtej ráno za tmy sa nám nepodarilo vyliezť z teplého spacáku. Vyliezanie do zimy trvalo hodinu. Na izbe je to menší problém. Počas trate som sa sústreďoval maximálne na svoje telo a registroval signály, ktoré mi posiela. Napríklad, ak pichalo ľavé koleno, tak som viac zaberal pravou nohou a naopak. Ak bolelo pri tlačení pedálu, tak som viac zaberal ťahom. V žiadnom prípade som sa nesnažil s nikým pretekať. Postupne sa aj tak vytvárali skupinky, či dvojice s rovnakou výkonnosťou. Niekto však chcel ísť vyslovene sám, čo si myslím, že je určite náročnejšie.



Plánovanie


GPS trasu sme dostali pár dní pred štartom. Doma aj v práci bol frmol. Ani som si ju nepozrel na mape, len stiahol do navigácie Garmin Dakota 20, kúpenej na bazoši. S plánovaním som si nerobil žiadne starosti. Nemohol som predsa dopredu vedieť, ako kedy budem na tom kondične či psychicky, aké bude počasie a iné nepredvídateľné okolnosti ako defekty, pády, či zdravotné problémy. Takže, žiadny plán, len čistá improvizácia od štartu do cieľa. Nie je však zlé mať nejaký zoznam miest vhodných na prespatie, či jedlo priamo na trati a na akom kilometri. Na druhej strane, môže vás taký zoznam do určitej miery obmedzovať až stresovať, ak nevychádza.

Strach


Najväčšie obavy až strach, väčší ako z medveďa, som mal z toho, ako vydrží môj zadok celé dni na sedadle biku. Prečítal som si o tom veľa a záver bol, že ho treba veľa čistiť a mazať. Tak som aj robil a dobre som to urobil, lebo som so zadkom nemal počas celej trate žiadny problém typu "vlk", či odreniny. Samozrejme, obsedieť celé dni v sedle nie je žiadna sranda.

Pitný režim a stravovanie


Svoje stravovacie návyky som nezmenil, ale doplnil o energerické tyčinky, magnézium, energetické gély a Alavis, ktorý je dobrý na kĺby a šľachy. Na každý deň som mal nabalíčkovaný ionťák. Ten som si vždy ráno rozrábal do jednej fľaše. V druhej som mal čistú vodu. Každú príležitosť som využil a pil 10-tku pivo. Najmä k obedu a večeri. Zo studničiek a prameňov som nepil, aby som si neprivodil žalúdočné problémy. Zrána som vypil kávu, ak bolo kde. Tvrdému alkoholu som sa vyhýbal. Z domu som mal na štarte hádam kilo energetických tyčiniek a gélov. Vystačili mi na štyri dni. Potom som si ich už musel kupovať. Najobľúbenejšou na druhej polke trate bola tyčinka snickers, po ktorej sme šľapali ako blázni. Asi to bol len placebo efekt, ale fungoval dokonale. Vždy som mal poruke aspoň dve, samozrejme okrem tatranky a iných. Ak sme šli okolo obchodu alebo hostinca, vždy sme dopĺňali ruksaky, či žalúdky. Nikdy sme totiž nevedeli, kedy najbližšie bude taká možnosť.



Trať


Vieme, že trať pretekov Isoma 1000 Miles Trans Czechoslovakia má 1 000 míľ. Ja som si vytvoril takúto teóriu: vieme, že každá trasa či cesta ide hore aj dole a dokonca aj po rovine. Rozdelil som si teda trasu 1000 Miles na tri časti. A to 333,33 míľ hore kopcom + 333,33 po rovine + 333,33 dole kopcom. To znamená, že v konečnom dôsledku musím makať len tých 333,33 míľ hore kopcom. Ale aj míle hore kopcom som si rozdelil na polovicu, lebo polovica stúpaní sa aj tak tlačí, a to sa do bikovania nepočíta. Takže nakoniec som zistil, že potrebujem odbikovať len 166,66 míľ hore kopcom. A keďže som chcel prejsť trať za cca 14 dní, tak to je denne "smiešnych" 11,9 míľ, a to sa dá s prehľadom. Či? Neskôr som vypočítal, že prejsť tých „11,9 míľ denne“ mi trvalo denne 12 - 14 hodín... Ale teraz vážne.... Trať som bral takú, aká je. Kilometer za kilometrom. Ani raz som na Honzu Kopku nenadával. Veď som sa dal na extrémne preteky. Preto som chodil s Milanom Krokkerom okolo prvého brodu dovtedy, kým sme nenašli miesto, kde sa dal Laborec prejsť aj napriek tomu, že ho takmer všetci obchádzali. Boli úseky nejazditeľné do kopca, nejazditeľné po rovine a nejazditeľné z kopca. No a čo? Okrem týchto úsekov sme si zajazdili aj tak dosýta. Dokonca v posledných dňoch už som sa nemohol dočkať úseku, kde treba tlačiť, aby si oddýchol zadok a nohy zmenili zaťaženie svalových skupín. Ináč, ak chcete ísť na míle, musíte milovať kopce a dlhé výšľapy. To ja milujem, a to je minimálne 75% úspechu. Veď dole to ide samo a po rovine to vedia aj staré babky.

Výbava


Každý dekagram sa počíta. Tým pádom je dilema, čo zobrať a čo nie. Vláčiť niečo 1 000 míľ je iné ako len na poldňovom výlete. Ak zoberiete viac vecí, budete mať väčší komfort, ak menej, tak sa vám ľahšie pôjde a ušetríte viac sily. Je to o kompromise. Polemizovať sa dá donekonečna a aj tak vás môže zaskočiť nepredvídaná okolnosť, na ktorú nebudete pripravení. Nikto nie je jasnovidec. Tak to berte. „Čo nemám, nepotrebujem“. Je ešte jedna vec, kde sa dajú ušetriť dekagramy a dokonca aj kilogramy. To ste vy sami. Ak máte 5 kíl nadváhu, zamerajte sa na to, ako ich do štartu zhodiť. Musíte na to však myslieť dostatočne dopredu. Nejaké kilo zhodíte intenzívnejším tréningom, ale ďalšie kilá vyžadujú aj zdravšiu stravu a menej alkoholu, či piva. Vždy ma pobaví, ak v cyklopredajni rieši človek pri kúpe biku dekagramy a pritom sám má nadváhu aspoň 10 kg.



Hygienické potreby


Tie nenosím na bežné tréningové výjazdy, ale teraz som pribalil: malý uteráčik 20x20 cm, zubnú kefku so skrátenou rúčkou, maličkú zubnú pastu, telový a vlasový šampón po 3 vankúšiky, hygienické vreckovky suché aj vlhké.

Tretry a batoh


V zime som si kúpil také turistické tretry s vibramovou podrážkou. Jazdil som s nimi na spinneri a na jar vonku, ale nebolo to ono. Nemal som z nich dobrý pocit. Totiž mám také so športovou podrážkou a tie mi sedia ako papučky, tak som zvolil tieto. Dobre som urobil. V cieli žiadny otlak, ani mozoľ. Výšľapy a tlačenie zvládli v pohode a ani by ste nepoznali, čo zažili. "Fungujú" ďalej. Z toho vyplýva, že netreba tesne pred štartom meniť veci a ani zvyky. Treba radšej zobrať staré osvedčené veci ako kupovať nové, "lebo idem na míle". Myslím, že dvaja "míliari" odrezávali pätu z tretier, lebo keď im trochu opuchli nohy, alebo vyskočil mozoľ, už ich tlačili. 25-litrový ľahký batoh z Lidla za pár € poslúžil dokonale. Má dokonca aj návlek proti dažďu a pásový aj hrudný popruh. Nepotrebujete značkový za 100 €.

Rozloženie nákladu


Hmotnosť "nákladu" som sa snažil rozložiť takto: čím viac vecí na bike a čím menej na chrbát do ruksaku. To, čo máte na chrbte, sa prenáša cez chrbticu až na zadok a ten má čo robiť na sedle celý deň aj bez záťaže. Na bike som zase pripevňoval a ukladal veci podľa hmotnosti. Ťažké dole, ľahké hore kvôli ťažisku, aby bolo čo najnižšie. Košíky na fľaše som mal na prednej vidle z oboch strán. Fľaše som mal 0,75 l od minerálky s takým "zobáčikom"- uzáverom, z ktorého sa dá piť bez šrubovania a aj preto, lebo sú ľahšie ako cyklofľaše.



Oblečenie


Ja som viezol toto: 2 dresy s krátkym rukávom, 2 krátke cyklonohavice bez trakov (lepšie sa chodí na malú aj veľkú potrebu). Nakoniec som ich nosil naraz, aby som mal pod zadkom 2 vložky. Návleky na ruky, nohy aj tretry. Bavlnené tričko a dlhé termonohavice na spanie. Ľahkú vetrovku do vetra a jednu do dažďa s kapucňou. Jeden termo nátelník a jednu softshelovú vestu. Dve bufky. Kraťasy a tričko na cestu domov. Dva páry ponožiek. Všetko som využil a nemám pocit, že som niečo viezol naviac. Páperový spacák a alumatku som mal tiež a aj využil. Mal som aj také vrece z termofólie, niečo ako ždiarak. Raz som ho použil, ale neosvedčil sa. Zvnútra sa kondenzovala voda, keď som v ňom spal v páperovom spacáku.
 

Bike


Na celoodpruženom biku jazdím 5 rokov a posledné 2 na Scott Elite Al, 29" kolesá Spinergy. Prevody 3x10. Neviem si predstaviť prejsť 1 000 míľ na HT-éčku. To fakt nie. Pred štartom som vymenil brzdové doštičky, kazetu, reťaz, strednú a malú pílu. Kúpil som nové bezdušové plášte a vybral duše. Väčšinu z toho som aj tak potreboval vymeniť. Dobrú vec som spravil, že najmenšiu pílu som dal 22-zubovú namiesto 24-ky, ktorú som jazdil dovtedy "naľahko". Až na tri defekty, som nemal s bikom najmenší problém. Po návrate domov som vymenil reťaz, doštičky, ktoré mali akurát dosť a ložiská v obidvoch nábojoch. Ramienko prehadzovačky stuhlo, tak som ju vymenil tiež. Plášte jazdím ďalej. V servisnej výbave som si viezol okrem základných vecí aj zopár článkov reťaze, rýchlospojku, doštičky, olej, kladky, nejaké skrutky, 3 špice a pätku prehadzovačky. Stano Hvizdoš ju nemal a zákonom schválnosti ju zlomil. Musel opustiť trasu, v Košiciach ju nemali, tak išiel vlakom do Prešova a potom späť na trasu. Keďže bezdušáky som nahodil len pred míľami, mysliac si, že ušetrím váhu, zobral som len jednu náhradnú dušu. To je však na takej "tour" málo. Musíte mať aj tak dve náhradné, a tým pádom na váhe neušetríte nič. Brašne som mal dve. Jednu podsedlovú, beznosičovú, nepremokavú, ktorá aj tak premokla. Druhú som si vyrobil sám na mieru podľa rámu môjho biku. Poslúžila aj ako ochrana rámu a hlavne ako úložný priestor. Pred jej namontovaním som oblepil rám fóliou, aby sa neošúchal od brašne. Jeden chlapík mal minulý rok mal slabo upevnené brašne a popruh mu prešúchal karbonový rám.



Súperi


Slovo súper, to je na míľach pre mňa neznámy pojem. Nevidel som tam ani jediného. Samozrejme, medzi jazdcami panuje určitá rivalita, ale nikto ju neprejavuje navonok, lebo v prvom rade ide každý sám za seba. Každý sa rozhodol sám a sám si to aj vychutnáva. Jedným z bonusov týchto pretekov je, že spoznáte zaujímavých a výnimočných ľudí s rovnakým DNA = MTB. Môžete s nimi rozprávať o bikovaní a bikoch od rána do večera, a pritom bicyklovať. Napríklad:

  • Milan Krokker bol druhým Prešovčanom na míľach. Absolvoval 3x Loudaní a z toho 2x úspešne. Približne vedel, do čoho ide a mal z toho rešpekt. Rozoberali sme to pri niekoľkých odborno, takticko, technicko, metodických stretnutiach pri pive. Prvé poobedie po štarte sme išli spolu aj cez brod, ale prvé ráno "zacítil" koleno a musel zvoľniť.
  • Vlado Kramárik. Milan druhý deň zaostával. Mne sa išlo dobre a dal som sa do reči s Vladom. Šliapali sme do kopca a potom čakali Milana. Keď dlhšie nešiel, volal som mu. Povedal, že máme ísť ďalej, že ho bolí koleno. Tak som išiel s Vladom a ťahali sme to spolu asi ešte tri dni. Do kopcov som bol o trochu rýchlejší, ale to mi nevadilo, lebo som viac oddychoval, keď som ho čakal.
  • Žlutý Pavel je Ostravák. Mihol sa mi párkrát na trase. Mal úzke plášte a neviem, či nemal aj trekingový bike. Tiež mal problém s navigáciou, ktorá ho veľmi zdržiavala.
  • Červený Pavel. Ten išiel úplne prvý ročník a tento rok si to prišiel zopakovať. Pod Krížnou ma predbehol, keď som dofukoval predné koleso. Tie bezdušáky mi stále pomaličky sfukovali. Samozrejme som ho dobehol, aby sme pokecali. Po chvíli sa obzerám a červeného Pavla nikde. Neskôr mi hovoril, že dostal defekt. Červeného Pavla by ste poznali podľa červeného dresu, ale hlavne podľa toho, že na zadnom nosiči mal iba ľavú brašňu. Vyzeralo to tak, akoby chcel ísť na plochú dráhu.
  • Zelený Jarda. Konšpiračná teória hovorí, že mal elektrobike. Chvíľu sme išli spolu do kopca, bok po boku. Kecáme, samozrejme o bikoch. On mal HT-éčko, ale pružnú sedlovku. Potom stúpil do pedálov, akoby ich len hladkal a už ho nebolo. Nechápal som to a musel by som dušu vypľuť, aby som ho dobehol. Potom som ho videl, ako ide do kriakov. Možno vymeniť baterku a možno nie, kto to vie?
  • Ondra "šroubek". Jedno ráno nalačno hltáme akurát kilometre a už by sme zhltli aj nejakú bagetu a teplú kávu, zrazu predo mnou biker. Šliape do kopca, ako keby sa mu nechcelo. Ja zase keď vidím jazdca pred sebou, musím ho chytiť a ujsť mu. Tak zaberám ešte viac a Martin sa ma drží. Prefrčíme okolo bikera a hele, je to "míliar". Pýta sa Martina, či sa môže "zaháknuť", ten mu kývne a ideme vláčik. Ja som rušeň. Za chvíľu mi dôjde para a chvála Bohu vidím pri ceste otvorenú pumpu. Je čas na raňajky. Pristaví sa aj náš vagón – Ondra. Nechápe, čo to bolo za tempo... Tak sme sa zoznámili s Ondrom. Ten mal smolu, že sa mu zlomil bike a už išiel na náhradnom. Na zadnej stavbe mu zjavne chýbala jedna skrutka. Nič si z toho nerobil. Tak dostal prezývku "šroubek".
  • Tomáš Doležal. Správny chlapík s veľkým ruksakom na chrbte a HT-éčkom. Ráno mal vždy energie na rozdávanie a večer sme sa ho aj tak dobehli. Výšľapy ide s takou kadenciou, že sa vám rozmazáva obraz. Podľa jeho lýtka by mohli vyučovať svaly na anatómii a ani by nemuseli kožu zvliekať. Rád "zázel tigry", lebo vždy po "tigrovi" mal dobrú náladu. Vlastne, tú mal dobrú stále. Skvelý chlap.
  • Robert Janisch. Pred míľami sme sa nepoznali a aj tak sme spali spolu asi 9 nocí. Neplánovane. Už prvú noc v krčme tam bol, aj druhú v Poráč Parku, kde sme sa tuším zoznamovali, a tak ďalej. Robert mal budík na štvrtú. Rýchlo vstal, zbalil sa a už sedel na biku a šiel. Ostatným aj mne to trvalo dlhšie, ale aj tak sme ho, väčšinou ešte doobedu, dobehli.
  • Martin Novák. Pohodový, vtipný, súťaživý, sympaťák z Ostravy, ktorý študoval v Košiciach. Jazdí MTB lokálne preteky aj tréningovo cestu. Nejak sme si v druhej polovici "prischli". Kondične sme boli na tom rovnako. To bolo podstatné pre "náš vzťah". Ja som ťahal do kopca, Martin zase svišťal dole ako žiletka. Stále bolo o čom rozprávať a cesta nám ubiehala rýchlejšie. Naše hlavné témy boli: 1. Kto je pre koho vlastne záťažou? 2. Má zelený Jarda elektrobike? 3. Je Jirka Kašpar mimozemšťan? A podobné srandičky. Dobre sa mi s ním išlo a už sme sa obidvaja prihlásili na budúcoročnú 24-hodinovku, kde sa "konečne" ukáže, kto je lepší - či Slovák, či Moravák.
  • Míša Laifertová. Útla, citlivá, ale silná žienka. Dobehli a predbehli sme ju kdesi za CP2. Nechápal som, ako mohla byť pred nami nejaká žena. Ďalšie ráno sme sa neplánovane "zišli na raňajkách", na pešej zóne v nejakom mestečku. Mala clivotu za rodinkou a hlavne za 2 a pol ročným Františkom. Myslel som, že to zabalí, lebo slzy mala na krajíčku. Nakoniec to nevzdala. "Si borec, Miška". Klobúk dole.




Kopce


Milujem kopce a strmé výjazdy. Radšej mám známe kopce, sú ako moji kamaráti. Viem, čo môžem od nich čakať. Neznáme kopce sa snažím spoznať, tak ako neznámych ľudí a skamarátiť sa s nimi. Steven Seagal a jeho bojové umenie, ktoré využíva silu útočníka v prospech brániaceho sa, mi napadlo v súvislosti s kopcami pred nami. Keď som mal pred sebou kopec, nebojoval som proti nemu, nezlostil som sa na neho, že sa mi postavil do cesty, ale snažil som sa prijať jeho energiu, ktorá ho vytvorila. Ak som bol na vrchole kopca a potom v zjazde, začal som mu tú energiu vracať naspäť. Čiže na prejazd, či prechod cez kopce som neminul v konečnom dôsledku žiadnu energiu. To je ten známy "zákon zachovania energie". Ale vážne... Do kopcov som začínal v sedle a keď som už musel veľmi tlačiť do pedálov, tak som proste zosadol a tlačil. Boli to aj úseky, ktoré pri bežnom výjazde bez záťaže boli jazditeľné. Prečo však tlačiť „na pílu“, keď cieľ je v nedohľadne. Šetril som kolená a tie sa mi odvďačili tým, že neboleli. Kolená "protestovali" pravidelne ráno, ale keď sa po pár kilometroch "zobudili" a zohriali, tak už "robili svoju robotu" bez problémov.

Krízy


Až sa to bojím napísať, aby ste si nemysleli, že machrujem, ale je to tak. Nemal som žiadnu krízu. Ani fyzickú, ani psychickú. Bike "počúval", takže ani mechanickú. Ako som povedal aj na afterparty, čakal som väčší "brutal". To sa mi mohlo ľahko splniť, ak by viac pršalo, alebo pršalo vkuse. Našťastie až tak nepršalo. Ak bola trať náročná, povedal som si: "Nemôžem to ovplyvniť, tak to nebudem riešiť a zlostiť sa". Dva menšie pády, ktoré som mal, ostali bez následkov a boli varovným signálom k väčšej ostražitosti. Slovák s prezývkou Pavúk, povedal asi druhý deň: "Bič plieska na konci". To som si potom pamätal celú trať, aby som neprepálil tempo. Nakoniec Pavúk došiel len niekoľko hodín za mnou. Keď tak rozmýšľam, možno som sa vyhol krízam preto, že som dieťa šťasteny alebo som bol dobre pripravený, hlavne psychicky. Pravdou je, že od prihlásenia na míle, som bol štartom posadnutý a nonstop som rozmýšľal nad vecami spojenými s míľami. Tiež som čítal príspevky a zážitky iných "míliarov", kde som čerpal z ich skúseností. Dá sa povedať, že mi z toho miestami šibalo.



Najkrajšie momenty


Prebrodenie Laborca, keď to väčšina vzdala a brod obchádzala. Pravdu poviem, že hneď na začiatku pretekov sa mi nechcelo robiť žiadne kilometre naviac. Chodili sme okolo brehu s Milanom asi 40 minút, ale aj tak sme nenašli vhodné miesto na prebrodenie. Už sme to vzdali, ale ja som v poslednej chvíli zahliadol nejakú cestičku smerujúcu k vode. Išiel som na prieskum a hneď som bežal po Milana, že tadiaľ to pôjde, lebo už tam niekto prechádzal. Kým sme došli k toku, na kolesá sa mi nalepilo toľko mazľavého blata, že sa netočili a bike bol taký ťažký, že som ho len ťahal šmykom. Keď sme boli na brehu, vyzliekli sme sa do tretier. Najprv sme preniesli jeden bike, potom druhý. Cez žihľavu, šípky a tŕnky sme sa dostali na pokosené pole. Mokrí, doškriabaní, ale šťastní, že sme to dali. Takže tak sme nakoniec prešli na druhý breh. Veľa času sme neušetrili, ale zážitok to bol výborný.

Prvá noc v krčme na východe Slovenska


Dostal ma hlavne prístup úžasnej majiteľky krčmy, ktorá 9 spotených, hladných, smradľavých, špinavých bláznov nechala prespať v krčme, kde bol tovar v regáloch a pivo vo výčape. Keď nám ráno o 5:00 priniesla párky, kávu a čaj na raňajky, tak sme sa cítili ako lordi. O pol šiestej sme dali spoločné foto pred krčmou a pokračovali ďalej. To bola prvá noc.

Dedinka Gápeľ


Už bol neskorý večer, takmer tma a my sa trmácame lesom. Pomaly rozmýšľame, kde dačo zjesť a vyspať sa. Zíjdeme do doliny, a tam dedinka Gápeľ a v nej Penzión Dolinka. Okamžite zastavujeme a zisťujeme možnosti prespatia a nasýtenia. Obe sú pozitívne. Zlatá pani nám namixuje a upečie najlepšiu pizzu na svete, načapuje najlepšie pivo na svete a nie jedno. Sprcha a posteľ najlepšia na svete. Zlatá pani nám vyperie, rozvešia a usuší naše dresy a ponožky. Ráno suché, čisté, voňavé veci a raňajky a lá švédske stoly, veď viete, najlepšie na svete. Potom spoločné foto s úžasnými ľuďmi a frčíme ďalej.



Obec Kopec


V českej obci Kopec, kde nás s Martinom zastihol večer po daždivom dni, žijú úžasní ľudia. Nechali nás prespať vo svojom záhradnom altánku pri jazierku, keď už sme nemali inú možnosť. Priniesli nám jedlo, čaj, rum, deky a drevo do kozuba. Nad kozubom sme si sušili komplet veci. Meno som si nezapamätal, ale ešte raz im veľmi pekne ďakujem.

Eufória počas jazdy


V jedno skoré ráno, mohlo byť tak 5:00, si idem krajinou. V rannom opare ponorená krajina, ktorá ešte spí. Ja si to valím popod les a vidím tú nádheru okolo seba. Taký pocit vás prepadne, že neviete, či skôr plakať, či sa smiať od radosti a eufórie.

Najkrajší úsek trate


Do pamäte sa mi vryl jeden úsek. Singel v Rychlebách, ten som si fakt užíval. Hoci to bolo za dažďa, krásny udržiavaný pumptrek cyklochodník som si vychutnal, ako ranné kapučíno s čerstvým croissantom. Za ním nás s Martinom "čakal" Obří sud. Takí sme boli špinaví, že tretry sme vyzuli pred vchodom. Mokrí sme boli takí, že čašník nám sám priniesol staré obrusy, aby sme sa do nich zabalili. Ja som si objednal hneď 2 polievky, sviečkovú a pivo. Martin okrem jedla aj veľký čaj, lebo mal teplotu. Na záver sme si ešte dali kávu, aby sme ešte nemuseli do tých špinavých tretier pred vchodom.

"Míliari" s pizzou


Kdesi v Česku v lese stáli pri trati traja bikeri ako traja veteráni s dresmi Finisher 1000 Miles. Mali pri sebe na zemi krabice a v nich pizze. Nechápem, ako to urobili, ale pizze boli teplé. Divné na tom je, že sme boli ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Ponúkli nás, pokecali sme a pálili ďalej. Milé to bolo a hlavne jeden z nich mi daroval svoju dušu. Ja som mal tú svoju v tom čase už v jednom bezdušáku a nemal som ďalšiu rezervnú. Potom sa mi už išlo "veselšie", lebo jazdiť bez duše je ako jazdiť bez duše.



Organizácia


Od prihlásenia až po štart prebiehala komunikácia s usporiadateľom veľmi dobre a bez problémov. Bola možnosť si vybrať štartovné čísla, tak som si vybral jednotku, ktorá bola voľná. Nedali mi ju, že je vraj rezervovaná pre legendy preteku. Dostal ju Petr Ozogán. Právom mu patrí, ako aj môj rešpekt. Zapýtal som si teda päťku. Napadol ma film Číslo 5 žije, a tak som chcel byť ako ten nezničiteľný robot. Na štarte to bolo hektické, ale organizátori všetko zvládli veľmi dobre. Na kontrolných bodoch, takzvaných CP-čkách, pomáhajú dobrovoľníci. Atmosféra je na nich výborná, lebo sú to dobrovoľníci, ktorými sú úspešní "míliari" alebo "míliari čakatelia". Dobrovoľníci majú totiž prednostné právo registrácie počas afterpárty, tak ako účastníci posledných míli.

Financie


Štartovať na Isoma 1000 Miles Trans Czechoslovakia nie je lacný špás. Nebudem tu prepisovať svoj "účet", ale je to dosť, až to pri súčte človeka prekvapí. Zážitky, sebapoznanie a priateľov si však nekúpiš ani za desať násobok. Tu sú niektoré moje nákupy vecí, ktoré som potreboval a ktoré si pamätám: ľahký páperový spacák - 80 €, reťaz, kazeta, píly - 60 €, podsedlová brašňa - 30 €, kevlarové plášte v akcii "2 za cenu jedného" - 30 €, návleky - 30 €, navigácia z bazoša - 100 €, prirátajte štartovné - 270 €, dopravu na štart a z cieľa domov, ubytovanie na trati cca 12 nocí, energetické tyčinky, vitamíny a nápoje. Jedlo nepočítam, veď jeme aj doma. Veľa ľudí sa ma pýtalo: "Čo ste dostali, keď ste dali 270 € štartovné. Mali ste zabezpečené ubytovanie? Polpenziu?" Ani jedno, ani druhé. Na štarte sme dostali štartovné číslo, zvončeky a pokyny, aby nás nezožral medveď. Pivo som si v Novej Sedlici kupoval v krčme sám. Sponzor Bernard v Novej Sedlici „nečapuje“. Na CP-éčkach sme už dostali napiť čo sme chceli a kto došiel do cieľa 500 alebo 1000 Miles, tak dostal neskôr na afterpárty tričko. Nedá mi nenapísať, že by bolo pekné gesto od organizátora, objednať finisherom 500 a 1 000 v cieli aspoň obyčajné teplé menu. "Za tý prachy"... Určite by zahrialo unavených a šťastných finišerov, ako v žalúdku, tak na duši.



Finiš


Ani 200 km pred cieľom si nemôžete byť istí, že to už máte v "kapse". Ba povedal by som, že som mal z toho stres, aby sa mi nakoniec neprihodila nejaká blbosť, pre ktorú by som musel predčasne skončiť. Tak som radšej takéto myšlienky zaháňal. Dvanásty deň na trati... Večer posielame s Martinom povinnú SMS-ku. Sme už len 50 km pred cieľom, ale už je pomaly tma. Vybaľujeme svetelnú výbavu a rozhodujeme, že to ťaháme až do cieľa v Skalnej. 50 km pred cieľom už nemá význam bivakovať a asi by sme aj tak nezaspali. 50 km a máme to za sebou. To nás hnalo vpred.

Cieľ


Svetlo na biku mi zhaslo v osvetlených uliciach v Skalnej. Prechádzame pod oblúkom Finish 1000 Miles.  Ešte, že Martina prišla do cieľa privítať manželka. Ináč by sme tam stáli sami dvaja. Všetci spali, čakali nás až ráno. Za posledný deň a noc sme s Martinom prešli viac ako 200 km. Ráno sme sa pofotili pod oblúkom, lebo v noci nemal kto fotiť. Dozvedel som sa, že som zrejme prvý Slovák v cieli, že tam slovenčinu ešte nepočuli. A pocity v cieli? Nie je to ako jackpot v lote. Nie je to, ako keď predbehnete súpera na cieľovej čiare o 20 cm. Aspoň u mňa to nebolo také emotívne. Bol so šťastný, že to má za sebou a že som celý, živý a zdravý. Zdravý relatívne, lebo som mal opuchnuté nohy od kolien dole a stŕpnuté pod prstami na nohách. To tŕpnutie mám do dnes, ale už len slabučké na ľavej nohe. Bolo to pekné, bolo to fajn, ale už som sa tešil domov k rodine, k deťom a na rodinnú dovolenku.

Doma


Doma ma privítali ako hrdinu, ale žiadne také pocity som nemal. Unavený, ale šťastný. Na bike som potom nesadol asi 2 týždne, hoci som nemal žiadnu svalovku, iba opuchnuté nohy, ktoré ale neboleli. Občas som pozrel na web, kto ešte bojuje na trati a poposielal fotky kamarátom z míli.



Splnil som si sen


Užil som si to bez zranenia, spoznal výnimočných ľudí, atmosféru výnimočného športového podujatia. Čo viac môžem chcieť? Som šťastný. Na okraj a na záver spomeniem nepodstatné štatistické údaje. Celkovo som skončil na 29. mieste spolu s Martinom Novákom. V kategórii M2 - 14-ty. Ak by bola kategória 50+, tak by som bol druhý a celkovo predo mnou nebol v cieli žiaden Slovák. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli splniť mi môj sen.

(zdroj fotiek: Anna Kopková, Pavol Anderko)
report_problem Našiel si v texte chybu?

Isoma 1000 Miles Adventure

calendar_today 02.07.2017
label Ostatné
place Nová Sedlica (Slovensko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up127thumb_down comments 23 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Pozvánka: Kráľovský MTB Maratón sa stane dejiskom Majstrovstiev Slovenska

Pozvánka: Kráľovský MTB Maratón sa stane dejiskom Majstrovstiev Slovenska

Počas tretej augustovej soboty sa v okolí Spišského hradu bude opäť bojovať o cenné kovy – tentoraz aj s príchuťou „trikolóry“, keďže dlhá trať maratónu bude pre rok 2020 aj oficiálnymi Majstrovstvami Slovenska v MTB maratóne.
Pozvánka: ŠKODA HORAL MTB Maratón - legenda už po 21. raz

Pozvánka: ŠKODA HORAL MTB Maratón - legenda už po 21. raz

Nezabudnuteľná atmosféra, podmanivé horské terény a v neposlednom rade aj poriadna dávka kilometrov - to je ŠKODA HORAL MTB Maratón, ktorý sa bude konať už 8. augusta 2020 vo Svite.
Pozvánka: Župný pohár 2020 -  v ponuke je trojica pretekov

Pozvánka: Župný pohár 2020 - v ponuke je trojica pretekov

Ak ste sa tešili na tohtoročný Župný pohár, nemusíte sa obávať - už v júli začne prvým z trojice podujatí.
keyboard_arrow_up