doteraz som nemal možnosť reálne prispieť do tejto skupiny príspevkov. V sobotu 22.4.06 sa to všetko zmenilo.
Vracal som sa z výjazdu po Karpatoch cca 72km a šlapem si po ceste rýchlosťou 32 – 35 km/hod. Cesta medzi nábrežím a sadom Janka Krála, po oboch stranách autá. Pozerám pred seba a čo nevidím. Rodinka sa rozhodla prejsť cez cestu (mimo prechod), bez toho aby sa pozreli, okolo seba. Všimli si ma, ked som bol vo vzdialenosti cca 5m od nich. Rodičia zastavili, jedno dieťa stiahli a druhé menšie na 16“ biku, si pomaličky šlape ďalej.
Ked som to zbadal, tak okamžiťe dupnúť na brzdy. Bike sa postavil na predné
koleso a išiel som cca 3m po prednom. Snažil som sa držať brzdu tak, aby som nepreletel, ale aby brzdný účinok bol čo najväčší. Ked som videl, že len „pomaly“ uberám z rýchlosti a náraz je nevyhnuteľný ..... tesne pred stretom s dietaťom som potiahol prednú brzdu na doraz, čo ma katapultovalo z
biku dopredu (našťastie som vycvakol kufre). Bike zostal pred chlapcom, ešte ho zachytil otec dieťaťa a ja som pokračoval hlavičkou po asfalte. Podarilo sa mi spraviť ukážkový pád do kotrmelca a rovno na nohy, tak že som si len trochu odrel bok (všimol som si doma červené)
Dieťatu sa nič nestalo, lebo som ho preskočil. Zobral som bike a odchod preč. Jediné na čo sa zmohli rodičia „ste veľmi šikovný“. Niečo som povedal (už si nepamätám čo) a makal som ďalej domou.
Vedel som, že mám slušné
brzdy (XT, BBB), ale nepredpokladal som,že moje pokusy stavania na predné koleso nadobudnú reálnu podobu v praxi.
každý pád z ktorého odídeš po vlastných, je dobrý pád