Koniec prípravy na Cape Epic 2017 - piata časť

Milí čitatelia, s ľútosťou vám chcem oznámiť, že po ťažkom a dlhom zvažovaní som sa rozhodol, že na Cape Epic 2017 nepôjdem. Je mi ľúto, že to takto dopadlo a že som možno sklamal ľudí, ktorí mi držali prsty a boli zvedaví ako to celé dopadne. Ja som sa na to tešil a bol som tiež zvedavý či to zvládnem, ako sa umiestnim a aký z toho budem mať pocit a dojem.

Problém je v tom, že je to pretek dvojíc, a to som podcenil. Za posledných 5 mesiacov sa mi nepodarilo nájsť nikoho a verte mi, skúsil som všetky možnosti. Nemám chuť investovať toľko peňazí a energie na to, že na poslednú chvíľu sa s niekým dám dokopy. Dosť ma to v poslednej dobe stresovalo, lebo som myslel, že teraz už bude všetko vybavené a budem sa môcť sústrediť už len na tréning a nie na zháňanie partnera, letenky, dresu a ostatných organizačných vecí.

Takže v skratke asi toľko. Tí, ktorí majú chuť čítať trochu viac omáčok o tom , čo sa udialo od posledného článku a ako som k tomu rozhodnutiu prišiel, môžu pokračovať.

Viac cyklokrosu

Mám za sebou ďalšie dva preteky a tie nemohli byť od seba viac odlišné. Nechcem vás unavovať detailami, tak ich spomeniem len stručne.

Štvrtý pretek bol z celej ligy najbližšie k domu. Len nejakých 6 kilometrov. Celu noc a celé dopoludnie pršalo, tak som si myslel, že to bude "paráda". Toto bol prvý pretek, ktorý som šiel na svojom novo postavenom cross biku s rovnými riadítkami. Dôvod, prečo nemám rad cestné bicykle, sú riadítka a úzke plášte, aj keď pomaly začínajú nové modely mať 28c plášte. Trať bola na úplnej rovine. Blato sa na prvý pohľad nezdalo až také zlé. Keď som sa konečne vychystal a došiel k štartu, tak bolo povedané, že budeme štartovať za takých 15 minút, tak som si povedal, že v pohode dám jeden okruh a omrknem trať, ktorá bola postavená na veľkej športovej ploche/ihrisku v škole, takže ju bolo vidieť celú. Zdalo sa mi, že treba vypustiť trochu plášte, aby som mal lepší grip. Mal som nasadené Mitas x-swamp, keďže som nevedel aké a koľko blata bude. Bol to môj prvý pretek na CX plášťoch a biku, tak som nechcel nič riskovať.

Trať sa mi moc nepáčila, bolo pár technických úsekov a tesných točiek. Bol som v polovici trate a vyzeralo to, že sa tam už pripravuje štart, tak som šiel rýchlo k nemu s tým, že ešte trocha vypustím plášte a snáď to bude OK. Keď som sa zaradil, tak už všetci boli zoradení, takže som štartoval posledný a na tvrdších plášťoch ako by bolo treba. Keďže trať bola na spomínanom ihrisku, museli to vymyslieť tak, aby sa tam tie 2 km vošli, preto bolo dosť tesných točiek, pár náročnejších technických úsekov a nejako mi to nešlo. Ešte v druhom kole som si myslel, že sa pokúsim bojovať s dvomi, tromi, čo boli okolo mňa, ale potom som to vzdal a len jazdil dookola a nesnažil sa ani na úsekoch, kde som to mohol. V poslednom kole ma o kolo predbehol chalan, s ktorým sme sa v predposlednom závode celý čas predbiehali a boli vyrovnaní. No, možno trochu hanba...


Takže po tomto "úspechu" som bol odhodlaný, že další pretek, ktorý bol opäť v Milton Keynes organizovaný iným klubom, budem musieť dať viac. Skúšal som postupne v parku nižšie a nižšie tlaky a keď pri 20 psi začal unikať vzduch, ak som točil, tak som si povedal, že skúsim 22 psi vpredu a 24 psi vzadu a uvidíme, ako sa budú správať. Počasie bolo tentokrát suché a tiež pár dni predtým nepršalo. Dal som 2 kolá po trati a zdalo sa, že všetko je OK. Grip bol parádny a trať sa mi tiež páčila viac ako tá predtým. Po prvých dvoch kolách sa pole rozťahalo a vedel som presne, s kým budem dnes pretekať. Obehovali sme sa hore-dole a keď niekde v treťom kole mi v jednej strmej časti začal unikať vzduch z predného kolesa, tak to vyzeralo tak, že som mal asi viac nafúkať a mať o trochu tvrdšie kolesá. Musel som byť v tej časti opatrnejší, aby som náhodou nevyzul plášť a makať viac v ostatných častiach. V predposlednom kole som si povedal ze chcem ešte obehnúť dvoch jazdcov pred sebou, ale že mám ešte čas a nechal som to až na posledné kolo.

Oni tiež začali ísť trochu rýchlejšie a v posledných pár zákrutách nás obehovali traja z prednej skupiny, ktorí medzi sebou tiež bojovali. Uhol som im, čo znamelo, že som už nedobehol tých dvoch chalanov, ale myslím, že toto bol zatiaľ najlepší pretek.

Pár tipov podľa mojich skúseností

Ak dovolíte, tak na záver pridám pár tipov od nováčika, ktorý určite bude jazdiť cyklokros aj o rok. Pokiaľ ste mountain biker a cestný bike nemusíte tak ako ja, tak buď choďte na hardtaili alebo tam dajte pevnú vidlicu a samozrejme crosové plášte. Sú ľahšie a rýchlejšie ako xc plášte a 100% tubeless.

Voľno, choroba, čas na ťažké dumanie

Šiesty pretek mal byť opäť na úplnej rovinke a nebol až tak blízko, ako tie predtým, tak som si povedal, že ho vypustím a dám si týždeň voľno. Neviem kto ako, ale ja vždy keď trochu vypustím a vydýchnem si, väčšinou ochoriem. Začínal som sa cítiť unavený, ale myslel som si, že keď začnem opäť jazdiť, tak to bude fajn. V utorok som bol jazdiť, bola hnusná hmla, mrholenie a dážď. Musím sa priznať, že som nebol na to veľmi oblečený. Naivne som si myslel, že sa hmla zdvihne a bude pekne slnečno, ako deň pred tým. No anglické počasie nepustilo.


Keď som sa vrátil domov a dal horúcu sprchu, tak mi ešte chvíľu potom trvalo, kým sa mi prsty na nohách oteplili. Do konca týždňa som sa nedal do poriadku, tak som sa rozhodol, že radšej ostanem doma a doliečim sa. Tak sme sa s Lukášom rozhodli, že dáme týždeň voľna a potom pomaly začneme opäť trénovať. Teda, keď so mal to voľno, tak som si sám sebe položil otázku, ktorú sa ma už parkrát spýtala Sarah: "Čo budeš robiť, ak nikoho nenájdeš?" A moja odpoveď doteraz bola stále: "Neboj, niekto sa nájde." Keď som sa túto otázku spýtal teraz sám seba a dal dole "Cape Epic ružové okuliare", ktoré som mal od júna, tak som sa na vec pozrel s odstupom a nadhľadom a začal zvažovať iné možnosti. Tiež mi k tomu pomohli niektoré komentáre hlavne z minulého článku, takže ďakujem.

Ako som tak nad tým dumal, keď som bol poobede v práci, tak som rozmýšľal, čo na to ľudia, ktorí čítajú články a držia mi prsty a podporujú ma. Čo na to ostatní ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom zaangažovaní. Keď som šoféroval domov z roboty, tak som zavolal otcovi, aby som to s ním predebatoval a musím sa priznať, že sa mi celkom uľavilo a bol som na 90% presvedčený že na Cape Epic 2017 nepôjdem. Večer som napísal Lukášovi s tým, že bude asi sklamaný hlavne teraz, keď sa tak verejne priznal k tomu, že ma trénuje a trochu ma obhajoval po poslednom
článku a aj tým, že sklamem čitateľov, ktorí mi držali prsty. Z môjho pohľadu bolo 5 mesiacov dosť času na to, aby som niekoho našiel a treba sa na celú vec pozrieť s nadhľadom a nerobiť to za každú cenu.

Lukáš odpísal vo štvrtok ráno, že keby som mu to povedal pred mesiacom, tak by mi určite povedal, že to mám predať. Teraz, keď to čítal, bol sklamaný, ako možno aj niektorí iní ľudia, ktorí čítali tento článok, ale sklamanie netrvalo dlho. "Predaj to, dojazdi CX sezónu, daj pár týždňov pauzu a začneme opäť trénovať na maratónsku sezónu 2017." Ráno som ešte napísal Pavlovi z Mitasu, že čo si on o tom myslí a Pavel povedal, že údajne ešte snáď o niekom vie, tak to hneď zisťoval. Nakoniec sme zistili, že dotyčný sa rozhodol ísť na nejaký iný pretek v tom čase, ako beží Cape Epic.

Rozhovor so Sarah a definitívne rozhodnutie

Vo štvrtok večer bol čas na veľký manželský rozhovor o tom, že na Epic možno nepôjdem. Odkedy som Sarah v júni povedal, že idem na Epic, tak ma v celej veci podporovala a ani raz nepovedala nič, čím by ma chcela odradiť, len na tých pár otázok, čo ak nikoho nenájdem. Musím povedať, že tak isto ako mojim rodičom, ktorým sa asi dosť uľavilo, keď som povedal, že asi nepôjdem, tak aj Sarah si dosť vydýchla, že nebudem zbytočne riskovať. Dohodol som sa so Sárou, že by som chcel stráviť celý august na Slovensku. Ušetrí dovolenku, ktorú by musela brať v období Epicu. Tiež by som sa rád zúčastnil xc maratónov na Slovensku a aj v Anglicku.

Bol som na 99% rozhodnutý, že na Epic nepôjdem, a tak som napísal jednému chalanovi z JAR, s ktorým som stále v kontakte, že to predávam, či o niekom nevie. Odpovedal, že sa opýta. Myslí si, že to nebude problém predať. Aby bol môj život viac komplikovaný, tak v piatok poobede ma kontaktoval niekto, či s ním nechcem ísť. Po pár e-mailoch som prišiel na to, že aj keď má za sebou pár ironmanov, nemá skoro žiadne skúsenosti s horskou cyklistikou. Cez víkend som opäť začal dumať nad celou vecou a rozmýšľal, či to nebudem ľutovať, ak nepôjdem. V pondelok doobedu mi volala Sarah, že či som to už predal. Povedal som, že nad tým stále rozmýšľam,
čo asi nebola tá správna odpoveď. Ona si totiž od štvrtku myslela, že Epic je za nami. Preto som hneď dal inzerát, aby bola nastolená rodinná pohoda a ten istý deň som mal niekoľko záujemcov. A o pár dní som mal serióznych záujemcov, ktorí veľmi rýchlo zaplatili a ja som 18. 11. 2016 odstúpil zo závodu .

Zhrnutie

Ako by som zosumarizoval celú moju skúsenosť s prípravou na Cape Epic?

• Neuchádzajte sa o miesto sám. Majte partnera, ktorý chce s vami do toho ísť. Ušetríte tým veľa času, energie a stresov.
• Majte peniaze, dosť peňazí. Škoda, že sme nemali článok o hľadaní partnera, lebo to bola zaujímavá skúsenosť. Jedna vec, čo mi je jasná a čo môj oco povedal už niekedy v júni: takéto preteky sú pre ľudí, ktorí si to môžu finančne dovoliť. Väčšina ľudí, s ktorými som bol v kontakte má vlastné biznisy, alebo veľmi dobre platené pozície vo firmách.
• Pripravte sa, že príprava a tréning zaberie veľa času, tak predtým, ako sa rozhodnete do toho ísť, majte podporu rodiny.

A ešte niečo na záver

Chcem touto cestou poďakovať všetkým ľudom, ktorí mi pomohli a podporovali ma. Každému, kto dal like na moju facebookovú stránku. Tým, ktorí mi poslali správy o ich podpore a že mi držia prsty. Všetkým, ktorí komentovali články, aj keď sa mi niektoré komentáre možno nezdali, ale keď som sa na nich pozrel bez Cape Epic okuliarov, tak chalani mali vo väčšine pravdu. Ďalej MTBIKRU za možnosť písať tieto články. Pavlovi z Mitasu za sponzoring, pomoc a podporu. Janke za pomoc s hľadaním partnera a iné rady. Lukášovi za pomoc s tréningom a reálnym pohľadom na vec. Svojej rodine a kamarátom za morálnu aj finančnú pomoc. Ocovi za pomoc so štylistikov článkov. Sarah a Maxovi za to, že to so mnou vydržali, keďže veľa času a energie išlo na Cape Epic.

Snáď sa uvidíme na budúci rok na nejakom maratóne na Slovensku. Ja budem ten na oranžovom epicu.

Martin