Rozhovor: Tomáš Višňovský - na Cape Epic som ďakoval za každý meter asfaltu

Cape Epic je cieľom mnohých, no dokončiť a navyše s dobrým výsledkom sa ho podarí len málokomu. Tento rok sa medzi elitných jazdcov zaradil Tomáš Višňovský...

Tomáš jazdí štandardne za slovenský tím PROefekt, ktorý túto sezónu sedlá bicykle Superior. Tým sa otvorila cesta do Afriky, takže sa na chvíľu stal členom českej formácie Mitas Superior. V nej vytvoril dvojicu s českým jazdcom Filipom Adelom. Trochu detailnejšie sme si priblížili priebeh celého Cape Epic v dvojici článkov (TU a TU). Len dodám, že tím Mitas Superior nakoniec skončil na celkovom 16. mieste. Nebyť technických problémov, mohlo to dopadnúť ešte o niečo lepšie, čo sa ukázalo v poslednej etape, kde brali 4. miesto. Teraz, keď už prach definitívne sadol, som poprosil Tomáša o trochu detailnejší pohľad na to, ako to celé vyzeralo a čo všetko obnáša účasť na „Tdf horskej cyklistiky“.

Tomáš, v prvom rade gratulujem k úspechu. Mal si nejakú odlišnú prípravu oproti minulým rokom? Viem, že s MTB „etapákmi“ veľa skúsenosť nemáš a nie to ešte takto skoro v sezóne.
O tom, že by som mohol ísť Cape Epic, som sa dozvedel niekedy začiatkom decembra. V tom období som jazdil cyklokros, čo nebolo ideálne, ak som chcel štartovať v Afrike. Sezónu som preto ukončil v decembri. S trénerom Jurajom Karasom sme si povedali všetko o príprave a ako by mala prebiehať, pričom sme vedeli, že 2 mesiace je veľmi krátka doba. Čiže áno, bolo to dosť odlišné. Skrátil sa čas v posilňovni aj tradičnú prípravu. V Žiline sú počas zimy dosť obmedzené podmienky na cyklistiku, však to poznáš . Preto sme zvolili skialpinizmus, samozrejme silovú prípravu a trenažér. Absolvoval som aj diagnostiky, ktoré bližšie povedali, ako napredujem. Nechýbalo jarné sústredenie, kde som sa už naplno pustil do špeciálnej prípravy na bicykli. Myslím si, že za tak krátke obdobie sa nám naozaj podarilo vyťažiť maximum a do Afriky som prišiel v dobrej kondícii.

Pri Cape Epic-u je správny „parťák“ v podstate kľúčová vec. Boli ste na tom výkonnostne v podstate rovnako alebo ste sa dopĺňali? Napr., niekomu idú lepšie roviny, inému zase kopce.
Presne ako píšeš... Cape Epic sú preteky slabšieho, nepriamo povedané, preto bolo dôležité, aby sme boli výkonnostne podobní. Typologicky sme pritom úplne odlišní. Filipovi vyhovuje zmena tempa, ja zasa naopak, mám radšej “strojove tempo”. Preto sme sa počas preteku viackrát bavili ako pôjdeme a čo bude najrozumnejšie. Keby som mal zhodnotiť našu výkonnosť z celkového hľadiska, tak Filip bol na tom určite lepšie ako ja. Išiel Cape Epic už po tretie a bolo to cítiť...


Poďme už priamo k preteku. Ľudia si zrejme nevedia z obrázkov a videí presne predstaviť náročnosť trate. Čo bolo najhoršie alebo, kde sú tie najväčšie rozdiely?
Ani neviem, kde by som začal . V prvom rade - dĺžka etapáku. 7 dní ťažkej roboty v teréne, ktorý moc v Európe „nepoznáme“. Do toho počasie - ráno je osem stupňov a na poludnie skoro 40. Žiadne lesy, len tráva, piesok a kamene. Únava sa nabaľuje a ak neprídete v dobrej forme, tak sa zvyšok preteku len trápite a počítate kilometre do konca.

A čo teplo? Viem, že panovali najmä prvé dni skutočné extrémy. Nemal si s tým problém?
Chce to v prvom rade dobrú aklimatizáciu. Po prílete sme sa prvé dni s Filipom len ľahko vozili, bola to extrémna zmena. Neskôr už bol priestor aj na špecificky tréning. Celkovo sme teplo znášali pomerne dobre. Ale v prológu to bolo skoro na nevydržanie. Takmer 42 stupňov v tieni, lenže trať bola celá na slnku . Ku koncu etapáku sa teplota zmiernila a každému to prišlo vhod.


Takmer stále sa v rámci tratí skloňuje slovo singletrack – naozaj ich tam je toľko, že niektorí ich mali doslova plné zuby?
Áno, je to tak. Veľká časť viedla po kamenistých chodníkoch a cestičkách. Mam v pamäti, ako si nejedenkrát hovorím, že kde je konečne nejaký asfalt. Potom som si predstavil, ako niektorí jazdci absolvujú tuto trať na HT - čkach, tak som sa uspokojil, že to mohlo byť ešte horšie . Naozaj ťažký terén, tlmič som mal v podstate stále otvorený a do toho veľa piesku, takže si nie je kde oddýchnuť.

Niekedy zase obrázky pripomínajú priebeh ako v cestnej cyklistike. Vypadneš z balíka a späť sa nevrátiš. Bolo to naozaj až také zlé?
To je zasa druhá tvár Epicu... Všetko záleží od toho, akú máš výkonnosť a kde sa pohybuješ. My sme sa snažili držať na špici, preto jazda v skupine bola nevyhnutná. Stále fúkal silný vietor, častokrát sa cesta rozšírila a vtedy to bolo naozaj ako na ceste. Vypadnúť z balíka a doťahovať sa späť naozaj nikto nechce...


S doťahovaním súvisia aj technické problémy, hlavne defekty. Predpokladám, že práve oni častokrát rozhodovali aj vo vašom prípade.
Nemať technický problém na Epicu, si myslím je skoro zázrak. V prvom rade sú to defekty a na tie je už každý pripravený, horšia varianta je prasknutý rám, rozbité koleso alebo pád. V mojom prípade to boli našťastie len defekty . Častokrát smolné. Leteli sme po štarte v zjazde a ja som od zadného kolesa pretekára vpredu chytil kameň a rozsekol oba plášte – s tým sa nedá veľa spraviť... Jednoducho, občas treba aj šťastie, ktoré mi trochu chýbalo.

Čo tvorilo základ vybavenia a čo ste mali so sebou v prípade technických problémov?
Základom sú v prvom rade dobré a tuhé kolesá. Ja som dostal konkrétne na tento etapák FFWD karbónové kolesá s označením OUTLAW AM 29. Ide o maratónsku verziu so šírkou rafiku 33 mm a váhou okolo 1 480 g, k tomu spoľahlivé DT Swiss 240 náboje. Prakticky sú skoro nezničiteľné a za celý čas som ich nemusel centrovať. Vozili sme plášte Mitas, samozrejme ako „bezdušáky“. Dušu sme mali v kapsičke, len pre istotu. Väčšinou na opravu defektu uživíš knoty, niečo ako na opravu kolesa pri aute, kde pomocou neho utesníš dieru. Potom bombička, nitovač, spojka a imbusáky. V depách, ktoré boli rozmiestnené počas jednotlivých etáp, sme mali náhradné kolesá a zvyšok vybavenia.

Keď už sme u toho vybavenia, chcel by si tento pretek ísť na klasickom pevnom biku?
Určite nie. Dokonca by som si to ani nevedel predstaviť. Obdivujem každého, kto sa to rozhodol isť na bicykli s pevnou zadnou stavbou.

Pýtam sa z dôvodu, že doteraz som ťa v podstate videl vždy iba na pevnom biku. Nevadila teda o niečo vyššia hmotnosť?
Áno, v podstate som jazdil doteraz len na HT-čka, ale keď som sadol na FS Superior, zvykol som si poriadne rýchlo. Vďaka vybaveniu bola hmotnosť pomerne veľká. Keď som ho mal plne „naložený“, váha sa pohybovala okolo 13 kg. Ale keď je prázdny, necítim váhový rozdiel oproti HT-čku. Tlmič som nechal mäkší a skoro stále som mal odomknutý lock-out. Aj tak som si veľmi často hovoril, že by som uživil aj väčšie zdvihy...


Takže v sezóne ťa uvidím už väčšinou na „fulle“?
Budem jazdiť hlavne na ňom. Zvykol som si na komfort a váhový rozdiel necítim.

A čo ostatné vybavenie? Na čo je dobré si dať pozor?
Viackrát som si hovoril, že by sa tu ideálne uživil dvojprevodník. My sme jazdili 1x11 systém Shimano s 34-zubovým prevodníkom a kazetou 11/42. Mne osobne chýbal ťažší na rovine a občas aj ľahší v kopci – jednoducho, sú tu rýchle pasáže v skupine po rovine a zároveň náročné kopce plné piesku a skál. A určite sa do Afriky oplatí vziať mazanie na zadok . Celkovo sa netreba pozerať na gramy, ale vždy ísť radšej po ťažších a pevnejších dieloch...

Dôležitým aspektom pri „etapáku“ je regenerácia. Ako to vyzeralo u vás po etape?
Po príchode do cieľa mi hneď vzali bike na umytie, následne som si sadol do vychladeného stanu a dal sa trochu dokopy. Teda amináče a gainer od AONE, následne sprcha. Do hodiny som bol v apartmáne, kde sme mali jedlo, varili sme si podľa chuti. Po ceste som vždy ešte niečo vyjedal, keďže deficit bol poriadny. Masáž som si dával sám, hlavne na nohy, využívali sme často studenú vodu v oceáne. Celkovo som sa snažil hlavne upokojiť a zrelaxovať. Večer som ešte sadol na bike, ľahko pretočil nohy a potom rovno do postele – budíček bol totiž o 4:45 .


Vy ste mali v podstate kompletné zabezpečenie v rámci tímu Mitas Superior, ale čo hovoríš na originál „hobby“ jazdcov, ktorí sú na všetko sami a ešte im každá etapa trvá o tretinu dlhšie. Trúfol by si si aj na tento spôsob?
Veru, zamýšľal som sa aj nad tým a asi by som do toho nešiel. Je to ale hlavne o tom, ako to máš nastavené „v hlave“. Chodiť každú etapu 2-3 hodiny za víťazom, potom len rýchlo niečo zjesť, aby bol človek schopný na druhý deň vôbec fungovať – a hlavne sa následne postarať o všetky ďalšie veci. To spanie v stane by mi až tak nevadilo . Najhorší je fakt, že by som mal minimálny čas na regeneráciu, a teda skôr bojoval o prežitie ako si užíval pretek, ktorý mimochodom stojí strašné peniaze. Celkovo treba mať vysoký štandard (výkonnostne aj finančne) a za sebou dobrú prípravu.

Celkovo je organizácia zrejme na poriadne vysokej úrovni alebo si postrehol nejaký nedostatok?
Organizácia bola super, asi nemám čo vytknúť. Mali všetko perfektne „zmáknuté“ na takú masu pretekárov.

Aký je to pocit voziť sa v balíku s takými hviezdami? Z obrázkov to vyzeralo, že najmä Kulhavý a Schurter si idú svoju vlastná ligu. Skutočne boli o toľko lepší? A čo opačné prípady? Trápil sa tam niekto?
Je to zážitok a počas etáp ma to veľmi motivovalo. Najmä Jarda (Kulhavý) jazdil s veľkým prehľadom. V poslednej etape sme šli cez pieskové duny v háku asi 40 km/h a on si v pohode vystúpil a išiel svoju vlastnú stopu, aby videl na terén . Naopak Alban Lakata sa dosť trápil a bolo vidieť, že bojuje počas celého etapáku. Jeho kolega z tímu Kristián Hynek od štartu išiel v podstate vždy v prvej skupine, ale potom sa obzrel a zistil, že tam nemá Albana, tak ho musel čakať – s tým sa nedá nič robiť.


Poďme ešte k samotnému preteku, ktorá situácia (etapa) najviac ovplyvnila celkové poradie vo vašom prípade?
Skoro každá...Je to až neuveriteľné a v každej jednej sme mali nejaký problém. Samozrejme, okrem poslednej. Každým dňom som si hovoril, že teraz to príde, že sa to konečne zlomí. Nikdy sme ale „nebalili“ a išli naplno až do cieľa.

Náladu ste si spravili v spomínanej poslednej etape, kde ste došli na 4. mieste. Predpokladám, že s odstupom času mrzelo to pódium. Dalo sa tam spraviť niečo lepšie alebo, čo vlastne rozhodlo?
S odstupom času vždy človek začne premýšľať, čo mohol spraviť lepšie, no my sme boli skutočne šťastní za štvrté miesto. Mne osobne padol veľký kameň zo srdca po tých všetkých problémoch. Možno len toľko, že v rozhodujúcom stúpaní sme mohli byť úplne na špici, no mňa tam „odpojila“ dvojica jazdcov a nebolo už sily na to, docvaknúť si čelo. Len pre zaujímavosť môžem spomenúť, že poslednú etapu sme mali priemer 29,6 km/h v pieskovitom teréne. Na watty sa radšej ani nepýtaj .


O rok teda predpokladám repete . Ciele budú zase o niečo vyššie?
Tak dúfam, že o rok sa do Afriky opäť pozriem, teda na bicykli . Ciele budú určite vyššie. Ja osobne by som bol rád, ak by sa podarila TOP 10 celkovo a tiež pódium v niektorej etape...

Tomáš, vďaka za rozhovor. Chcel by si niečo ešte dodať na záver?
V závere by som chcel veľmi poďakovať môjmu trénerovi Jurajovi, tímu PROefekt a našim sponzorom za vynikajúcu podporu, ktorú mám vzhľadom na slovenské "pomery" na vysokej úrovni. Poďakovanie patrí aj chalanom zo Superioru a Mitasu. Bez nich by som sa na Cape Epic nikdy nepozrel. Rovnako pozdravujem čitateľov MTBIKER a všetkých, ktorí držali palce.