Paríž-Roubaix si treba ctiť – napríklad aj dojazdom po časovom limite

Hovorí sa, že víťaz berie všetko, no jeden príbeh z nedávneho monumentu opäť pripomenul, že cyklistika nie je len o mieste na "bedni". Niekomu stačí aj dôjsť do cieľa bez ohľadu na okolnosti.

S Paríž-Roubaix sa v poslednom čase skloňovali hlavne 2 udalosti, ktoré zatienili všetko ostanté. Fenomenálne víťazstvo Petra Sagana a nešťastná smrť Michaela Goolaertsa. Ako som naznačil v minulom článku, príbehov toho dňa bolo ďaleko viac a o mnohých sa človek nedozvie. No jeden z nich sa dostal na povrch a dokonale vystihuje celú krásu cyklistiky. Možno niekomu pripomenie, o čom to vlastne celé je.


Dnešné preteky na profi scéne sa väčšinou nejazdia len preto, aby ste došli do cieľa. Rátajú sa najmä víťazstvá, či čas strávený na obrazovke pre oči sponzorov. Navyše, kalendár je nabitý a ak sa nedarí, radšej sa šetria sily na ďalšie podujatia – všetko je už bežná súčasť kolotoča s názvom profesionálna cyklistika.

Evaldas Siskevicius z tímu Delko Marseille Provence KTM sa asi 30 km od cieľa dozvedel, že zvíťazil Peter Sagan. Je zrejmé, že veľká väčšina profíkov by sa v takej situácii už na to vykašlala, sadla do auta a zbytočne sa netrápila. Najmä, ak viete, že za vami už ide tzv. „zberač“. Ale Siskevicius chcel jednoducho prísť do cieľa. „Bol som sútrededný na preteky a 30 km pred cieľom som pochopil, že vodič zberného auta chce, aby som čo najskôr zastavil, ale ja už som odjazdil 230 km a zostávalo len 30“.


Navyše, cca 17 km pred cieľom na náročnom sektore kociek Carrefour de l"Arbre dostal Siskevicius defekt. Zabaliť? Ani náhodou . Sprievodné auto tímu bolo naložené na vlečke, pretože sa pokazilo a práve tam sa vybral pre náhradné koleso. Vodič zberného kamiónu nechápal a volal s riaditeľom pretekov, ktorý mu povedal, nech ho nechá teda pokračovať ďalej. Snahu ocenili aj okoloidúci diváci a mohlo sa pokračovať.


Ešte zaujímavejší moment nastal po príjazde na velodróm približne jednu hodinu po tom, ako sa radoval Peter Sagan. Bránu velodrómu práve zatváral „sekuriťák“, ktorý ho ale nakoniec nechal pokračovať. Litovský jazdec si tak mohol odkrútiť kolo a pol a v tichosti dokončiť tento monument mimo oficiálnych výsledkov - tam mu už dávno svietilo DNF.


„Nemám rád vzdávanie sa, či už na bicykli alebo v iných aspektoch života a rovnako som sa nechcel vzdať úcty k podujatiu. Paríž-Roubaix je monument, ktorý treba uctiť. Prišiel som na velodróm, kedy už organizátor zatváral brány, ale pochopili môj zámer a nechali ma pokračovať. Vďaka tomu som mohol odjazdiť svoje kolo a pol na dráhe“.

Tento drobný príbeh sa mi naozaj páčil a je tak trochu odlišný od tých, ktoré sa k nám z profi cylistiky bežne dostávajú. Pekne ukazuje, že cyklisti nie sú len stroje a všetko nie je len o víťazstvách, číslach a reklame.

(zdroj fotiek: FB UCI cycling)