Reportáž: AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské skaly – keď aj jedna lúka stačí

Jubilejný 20. ročník maratónu opäť nesklamal a predviedol náročnosť Súľovských tratí v plnej paráde. Tu vážne nie je ani meter zadarmo...

Súľovský maratón sa mi posledné roky spojil s pekelnou vyhňou a pocitmi kurčaťa na grile. Ešte niekedy vidím, ako v tých strmých stojkách doslova stojí horúci vzduch, že by ho človek mohol krájať. O to príjemnejšia bola predpoveď, ktorá hlásila asi 10 °C . Najskôr som tomu neveril, no keď som sa v piatok šiel na chvíľu prevetrať v návlekoch, bolo jasné, že na tom niečo bude. O niečo horšia bola štvrtková búrka, ktorá doslova spláchla Žilinu a okolie... takže zaujímavý mix podmienok.

Zo slnečného Talianska a maratónu Sellaronda Hero sme sa vrátili v stredu a do soboty všetko utieklo ako voda. Bol to doslova iný svet, kedy elegantnú šotolinu, traily a seflíčka s kapučínom malo nahradiť drsné prostredie Súľova, teda jeho povestného terénu a blata. Našťastie predtým bolo dlho sucho a podmienky mali ďaleko od pamätných ročníkov, no veľa kamarátov čo poznám pre istotu vymenilo čísla a zutekalo z dlhej trasy. Ono tých 86 km a cca 3 200 m nie je náročných len na papieri. Súľov sa svojím profilom - ala pílka na drevo - radí skutočne medzi najnáročnejšie trate, kde ani meter nie je zadarmo. Zároveň tvorí v poradí tretie kolo série ŠKODA BIKE OPEN TOUR.


Ako to už býva, čím bližšie mám maratón, tým neskôr dôjdem a nakoniec si musím celkom švihnúť. Na tradičnej „maratónskej“ lúke parkujem okolo 7:50, registrácia bez problémov a môže začať príprava. Vedľa mňa parkuje Katko, pozeráme na blížiace sa mraky a radar. To nás určite minie... no, nie tak úplne, zakrývam pripravený stroj plachtou a idem meditovať do auta. Rozjazdenie bude o niečo kratšie . Ale nakoniec prestáva, dokonca vykukne modrá obloha a dodá optimizmus.


Teplota je okolo 12-14 °C, čo mi ale vôbec nevadí, skôr naopak. Beriem letný set doplnený o tenké návleky na ruky a môžem ísť na vec. Nálepka na čísle mi umožní sa pekne postaviť na pána dopredu a počkať na výstrel. Inak, opäť padla rekordná účasť a bolo to vidieť, pretože zázemie doslova praskalo vo švíkoch. Deväť hodín je preč a začíname...

Passo dello Súľov

Kúsok po asfalte v balíku a točíme doľava na lúku s príznačným názvom Passo dello Súľov – inak povedané, namotané serpentíny po obrovskej lúke končiace pri obľúbenej panoramatickej pyramíde. Snažím sa hlavne neprepáliť začiatok a zbytočne sa neplašiť. Vytvorím dvojičku s Andrejom Kubišom a po následnom zjazde máme prvú skupinu kúsok pred nami. Nasleduje strmé a technické stúpanie do sedla pod Bradou, kde mi Andrej odskakuje a ja si hlavne strážim sám seba. Posledné 2 ročníky mám totiž spojené s poriadnym utrpením v závere a rozhodne to nechcem opakovať . Krásnym zjazdom sa pustíme ponad Hrabové, zase točíme späť a naberáme kurz Súľov v pekných stojkách. Ako vravím, ani meter zadarmo, no odmenou sú takmer vždy krásne zjazdy. No a terén? Úplne v pohode, nie je sucho, ale ani žiadne blato a stále som v podstate čistý. Akurát na korienkoch a v zákrutách treba rátať s menším gripom...


Krásny singel so skalnými pasážami cez Javor si naozaj užívam a ten ma vypľuje na asfaltovej ceste. Kamarát Maťo Zibrín mi pred bufetom ponúka gél, ale všetkého mám dosť tak slušne odmietam, ale vďaka Nasleduje stúpanie smerom na Vrch teplá, kde sa zrejme tiež inšpirovali z Talianska ale trochu to s tým makadamom prehnali a kolesá majú v strmejších úsekoch čo robiť. Tempo som si našiel, ostáva ho už len udržať ďalšie 4 hodiny

Trochu motivácie

Na Súľove sa mi páči, že cca po 25 km sa opäť prechádza cez priestor cieľa a človeka povzbudzovanie kamarátov vždy poteší. Na asfalte ma dobehne dvojička – jeden český jazdec a kamarát Jozef Martiška, ku ktorým sa pripojím. Spoločne pokračujeme ďalej, v zjazde im trošku odskakujem, oni ma potom dolepia. To končí za pekným koreňovým zjazdom smerom do Babkova. Tam český kolega spadne a pokazí sa mu lock na vidlici (aspoň to som pochopil z jeho reči) a Jožovi prchám v stúpaní ponad Babkov a do sedla Patúch. Ide to dobre a viem, že stále mám rezervu, nezabúdam hlavne pravidelne jesť a piť, čo v chlade ľudia veľmi často podceňujú.

V dave

Počasie sa stále drží, sem-tam spadne nejaká kvapka, no pre mňa ideál. Vôbec sa neprehrievam a stále si držím dobré tempo. Po pár stojkách zjazdujem opäť smerom na Súľov a točím na úvodnú lúku a Passo dello Súľov. Ale ten obraz čo vidím... nekonečný had cyklistov. Hneď na začiatku je bufet, kde ani nestojím. V podstate sa nedá cez neho ani prejsť a idem okolo poza stoly – už chápem ten rekordný počet účastníkov.


V strmom stúpaní do sedla Roháč som ani nevidel, kadiaľ vlastne idem, len som sa snažil nájsť si stopu pomedzi ľudí. Neskôr som už hovoril len „hop“ a pod. a dával vedieť, aby som mal stopu, pretože ten kopec dá naozaj zabrať a síl tiež nie je na rozdávanie, či veľké úsmevy . Záver už bola hlava dole, pretože je to naozaj výživné, no podarilo sa mi ho zvládnuť celý v sedle, čo ma potešilo. Zjazd po krížovej ceste bolo také kľučkovanie pomedzi ostatných, ale vždy sme sa nejako dohodli. Na bufete tiež nestojím, beriem akurát jeden banán zo stolíka a valím ďalej. Vodu ešte mám, zásoby tiež a ďalší nie je ďaleko. Pred zjazdom do Pekliny sa odpájame od 35 km trasy, takže je hneď voľnejšie a delím sa teraz o stopu s jazdcami na 60 km.

Peklo za Peklinou

Ak som hovoril, že trať bola doteraz úplne super a zjazdná, lúčny úsek za Peklinou všetko zmenil. Len pred chvíľou dopršalo (resp. zlialo) a znovu sa spustil intenzívny dážď, ktorý lúky premenil na dokonalé lepivé peklo. Inak tuším spadli aj nejakú krúpy Taká ta klasická bikerská nočná mora sa premenila na realitu, našťastie boost a jednoplacka naozaj pomohli, aby sa mi kolesá stále v pohode točili. Ale videl som ľudí ako hádzali stroje do trávy a tiež kamaráta Mira, ktorý ulomil šalter. Na povrchu sa vytvorila dokonale klzká vrstva lepivého blata, ktorá poriadne precvičila techniku.

V zjazde si držím pravú stopu, ale na ruku namotám visiacu fáborku. To ma rozhodí, prechádzam doľava, kde ma klzký bahenný rigol posiela k zemi. Môj prvý pád v sezóne, ale bodaj by boli všetky také. V postate sa len skĺznem ako na tobogáne a dodám svojmu outfitu ten správny look . Tento boj pokračoval, až kým neprišiel konečne obľúbený Ovčiarsky singel. Ešte pred ním vidím kamaráta Bruna z 60 km variantu, ako balí a opúšťa trať smerom na Hôrky. Asi pred 1 dňom si kúpil nový bike a zrejme už nemal to srdce ho ničiť, paradoxne vtedy, keď to najhoršie skončilo . Ovčiarsky singel poznám skoro naspamäť, ale teraz si ho veľmi užiť nemôžem. Stále je tu kopec jazdcov z kratšej trasy a zbytočne tu hulákať nemá význam. Postupne sme sa vždy dohodli, ale flow a ten úsmev na tvári tomu chýbal. Po zjazde do Hričovského podhradia vybieham na cestu a prehodím pár viet s kamarátom, čo ma spoznal pod nánosom blata. Neviem, kde mám oči, ale míňam odbočku do dediny a pokračujem ďalej. Asi po minúte zistím, že som mimo trať. Aj keď viem, že za chvíľu by som sa pripojil, vraciam sa späť a prechádzam cez dedinu, kde bol aj bufet – podvádzať sa predsa nemá!

Iný svet

Znovu je sucho a miestami mám pocit, že sa skoro práši, no môj facelift je už jasne daný. Ešte trochu lepivej hmoty si užijeme v stúpaní na Rôsoviny, hlavne, kým sa nepripojíme na zvážnicu a ku jazdcom na 35 km trati. Znovu začína mix predbiehania a hľadanie vhodnej stopy na manéver. Najmä jedna situácia bola naozaj LTT, pretože jazdec predo mnou v technickom úseku zapichol bike predným kolesom a vyhodil zadné do boku a do vzduchu. Ja som ho minul asi o centimeter hlavou pri uhýbaní a veru pekne mi stiahlo zadok. Prichádzam k Hlbockému singlu, ktorý dostal poriadnu úpravu a vidno kus poctivej „bikerskej“ roboty. Vybudované klopené zákruty a hlavne žiadne tlačenie nasilu ako minulé roky. Po klopkách sa odpojila 35 km trasa a ja som sa napojil na pokračujúci stúpavý singel. Tu už bolo viac miesta, ale vždy som po čase niekoho dobehol a bolo treba počkať. Takto to bolo, až kým sme nevybehli v Hlbokom nad Váhom.


Minulé roky už som tu mal vždy poriadne nakúpené, no teraz sa mi ide stále relatívne dobre, aj keď už si slušne dávam... no, kto nie po tom všetkom . Už len 2 kopce, ale aké. Prvý je tradičná stojka po kameňoch, kde zobem do rajdov ako ďateľ a ten záverečný je klasický klinec do rakvy. Práve na jeho začiatku obieham Miša Straku, ktorému už to rozhodne nechutí. Ja už idem v takom tranze a očami sa ťahám k sedlu pod Bradou, ktoré sme absolvovali v úvode. Za odmenu nás čaká krásny zjazd po korienkoch, kde zdvihy opäť dostanú to, čo potrebujú. Vybieham v Súľove a už len trochu asfaltu, kým zabočím do cieľa. Čas 4:57 hod. ma potešil, pretože cieľom bolo pod 5 hod., čo mi vo výsledku stačilo na celkové 7. miesto. Celkovým víťazom sa stal Karel Hartl v čase 4:25 hod. Poradím zamiešala diskvalifikácia viacerých jazdcov, ktorí si nechtiac skrátili trať o 10 km (prípadne boli zle odklonení), ale na detaily sa ma nepýtajte . Pripájam záznam jazdy na Strave a výsledky.


V cieli mám celkom dosť, trochu sa pomotám okolo nášho stánku a následne sa postavím do fronty na wapku. Lenže v tej zime vyhodnotím, že čakať nebude ideálne a radšej idem k autu a dať sa dokopy. Výborné jedlo naozaj potešilo a celé centrum bolo doslova napratané ľuďmi. Skoro ako na nejakom koncerte. Neskôr sa rad na umývanie zmenšil a mohol som vrátiť OIZ-u jeho pôvodnú farbu . Pri tom množstve kamarátov, známych a dobrej nálade následne čas ubieha doslova ako voda.

(Osobný odber na maratón série ŠKODA BIKE OPEN TOUR zdarma)

Ešte mi nedá povedať jedno k dlhej trase. Je naozaj krásna a nechýba jej v podstate nič, no tento rok som mal od pripojenia ku kratším trasám od toho 50. kilometra pocit, že som iba riešil, z ktorej strany koho obehnúť - a to nehovorím o pár ľuďoch, ale doslova o hordách bikerov. Tie najkrajšie úseky (single) sa nedali veľmi vychutnať a v tom blate to bolo miestami naozaj LTT. Asi 2-krát si to tesne predo mnou niekto položil a preskakovať rigole do jednej alebo druhej strany dá zabrať. Neviem, či by pomohlo zmeniť trochu „časovanie“ štartov, ale je to skutočná skúška trpezlivosti. Navyše, pri tom zápale, únave a snahe jej rozhodne nemáte toľko, ako keď sa na všetko pozeráte s odstupom a po tom, čo opadne adrenalín. Inak, celkovo na všetkých trasách odštartovalo 1 352 bikerov a do cieľa dorazilo 1270.


To ale nemení nič na tom, že Súľov je podľa mňa jeden z top maratónov u nás. Vidno, že každý rok partia okolo Slava Strečanského hľadá spôsob, ako trať znovu vylepšiť a počúvajú pritom reakcie a názory ostatných. Navyše sa jedná o skutočné MTB s úplným minimom asfaltu, kde aj tých 85 km je viac než dosť a netreba sa hnať do extrémov. Rozhodne dávam palec hore a verím, že ďalší 21. ročník bude znovu topka...


Tretie kolo série ŠBOT máme teda za sebou a vidíme sa 27.júla na ŠKODA STUPAVA Trophy. Za fotky ďakujeme Michalovi Tvrdému - MTV studio a ďalšie fotky nájdete na tomto odkaze.