Reportáž: ŠKODA MTB Singletrack maratón Košice – majstrák ako má byť

Aj keď nemáte ambície bojovať o majstrovský dres, takto pekne namixovaná trať je zárukou naozaj dobrej zábavy. A ešte keď sa ku tomu pridajú aj Murphyho zákony...

Košický maratón mi pomerne dlho unikal, no akonáhle som ho raz skúsil, pravidelne sa sem rok čo rok vraciam. Keďže teraz sa jednalo zároveň o MSR, nebolo čo riešiť. Rezervujem ubytovanie na Jahodnej a s Lenkou prichádzame v piatok. Chcel som si prejsť okrem Lajošky aj úvodné singláče, ale blížiaca sa búrka bola proti, takže to nakoniec ostalo len u prvých 14 km trate. 


Celkom ma pobavila naša izba, pretože už dlho som v ničom tak malom nebol. Možno si spomeniete na scénu z Pána Prsteňov, keď Gandalf vošiel do príbytku Hobbitov. No asi tak nejako som sa cítil vďaka skosenému podkroviu priamo nad posteľou, čo znamenalo takmer permanentné zohnutie . No čo už, účel sa ale splnil... zobudiť sa priamo v mieste štartu má skutočne svoje veľké výhody. 


V pohodičke si zbehnem na ešte prázdnu registráciu, nechýba kávička a môžem sa pomaličky chystať. Tak ako minulý rok, aj teraz majú Košice vlastnú klimatickú zónu, pretože na väčšine Slovenska je zamračené, resp. hrozia poriadne búrky, no tu nás čaká krásny slnečný deň s teplotami k 30 °C. Teda až po tom, čo sa rozplynie ranná hmla. Trochu sa rozjazdím a pozdravím borcov z Českej „Spořky“, kde je aj najväčší favorit – Tomáš Višňovský. Ten má ako zálohu Pavla Boudného, takže je jasné, že majstrovský dres sa rozhodne v tomto tíme cení.


Štart je o 10:00 a tradične štartuje stredná aj dlhá trať spolu, čo vytvára naozaj zaujímavý mix a poriadne natlačené štartové pole – na pokyn sa viac krát posúvame ešte dozadu, aby sa uvoľnila „lajna“. Ešte by sa hodilo spomenúť parametre trate, teda 78 km a 2 200 m, čo na papieri nebudí extra rešpekt. Lenže slovo singletrack v názve rozhodne nie je len tak, dokopy vytvára náročnú a pritom veľmi zábavnú trať, plus fakt, že sa pôjde poriadne rýchlo už od začiatku...

Úvod mi veru nechutí

Tento maratón štartuje v podstate hneď do kopca, keďže už na 7.km je horská prémia Lajoška, nehovoriac o tom, že prvých 40 km máme spoločných s kratšou trasou. Žiadne kecanie a srandičky v úvode, rovno boj o pozície a funenie v kopci . Takéto ostré štarty mi rozhodne nejdú a ísť si v svojom tempe znamená neustále prepadanie vzad. No nič, treba zapnúť motory, ale už v prvom kopci cítim, že nemám svoj deň – akosi nedokážem utiahnuť, čo by som chcel, pričom bijem ako kolibrík . Rozhodne sa ale nechcem vyhovárať, či nebodaj vešať hlavu, pretože neskôr sa to môže rozbehnúť, o čom som sa už neraz presvedčil. Úvodné stúpanie je pekne široké, nie je problém s obiehaním, pričom sa snažím ako tak nájsť si tempo. Pritom cítim, že radenie kladie akosi väčší odpor než zvyčajne, no zatiaľ všetko funguje ako má...

Postupne sa premotáme k Lajoške vo výške cca 900 m, pričom tradičný bubeník kúsok pod chatou z toho robí vojenský pochod . Hore je bufet, fľaše nachystané, ale zatiaľ sa len napijem a hodím ju späť. Obmotáme chatu a spúšťame sa do zjazdu, pričom ešte vidieť poriadneho hada pretekárov, ako sa posúvajú nahor. V prvom zjazde, ktorý som si prešiel včera, je cítiť ten rozdiel, keď človek vie, čo ho čaká. Vďaka tomu sa približujem k skupinke predo mnou a zopár ľudí obieham. Idem s kamarátom Andrejom Račekom, ktorý na rovinách ťahá ako motorka, pričom ja ho vždy dotiahnem v nejakom menšom kopčeku. Takto vletíme aj do krátkeho singla, kde míňam Lenku a ukončujem prvú slučku, keďže som späť na Jahodnej. Na spestrenie tu čaká aj pripravený skok, kde spravím úplne amatérsku chybu – neviem sa totiž do poslednej chvíle rozhodnúť, či ho idem skákať alebo nie. Takže nakoniec mám malú rýchlosť a len tak tak to uplácam a testujem odolnosť predného kolesa . Dnes mi veru ide karta...


Teraz začínajú ďalšie singláče, ktoré sú charakteristické tým, že si tu naozaj vôbec neoddýchnete, pretože treba neustále tlačiť do pedálov. Samozrejme hneď v úvode je tá nepríjemná odklonená zákruta, na ktorú som si spomenul v momente, keď očami zvyšujem prítlak predného kolesa. Na rovine vpredu vidím poriadne veľkú skupinu, tak sa snažím držať rýchlosť a pomaličky sa približujem. To ale začína ďalšia motanica, ktorá vyústi v najkrajšiu časť plnú rôznych klopeniek, terénnych vĺn, skokov a podobných chuťoviek – fakt ma teraz štve, že som si to včera nestihol prejsť, ale aj lezci majú „on sight“ ako najhodnotnejší štýl . Nakoniec nás to vypľuje do dlhšieho stúpania s asfaltovým úvodom. 

Začína sa to rozbiehať, ale...

Práve tu začínam cítiť, že konečne sa rozbieham a pomaly doťahujem na tých, ktorí mi odskočili – samozrejme veľká časť je z kratšej trasy, takže trochu chýba prehľad, kto je vlastne kto, čo ale vo výsledku nič nemení – stále treba šliapať . V jednom úseku idem vedľa maďarského pretekára, ktorých tu je mimochodom poriadna kopa. Ten sa po chvíli na mňa otočí a hovorí: „oral“. Hmm... fakt nechápem, čo chce, ale trochu mi dvíha kútiky. Až na tretí pokus pochopím, že myslí nedávny Horal a už si spomínam. Dlhú časť sme šli vtedy v skupinke, ktorej som potom odskočil, takže ma pochválil, že som bol „super strong“ a pre zmenu sa vzdialil on mne. Asi po hodine a pol je druhý bufet na Bankove. Hneď za ním mi v strmom kopci blbne radenie a padá následne reťaz. Nahadzujem a pokračujem, lenže oveľa horšie je, že na vrchole kopca mačkám páčku a nič. Reťaz ostatne asi v strede kazety a nižšie už cvakám naprázdno. No to snáď nie...

Po pár pokusoch teda zastavujem a skúšam, kde je problém. Hýbem s lankom, so šaltrom, ale stále to isté. No samozrejme, že výrazy, ktoré používam, nie sú hodné publikovania a po hodnej chvíli to vzdávam. Teda nie úplne, aj keď myšlienky na DNF ma napadli. Pokračovať sa ako tak dá a aspoň so cťou dokončiť tento majstrák s krásnou traťou a azúrom by sa rozhodne patrilo. Veľa bikerov, čo ma obieha, sa pýta čo mám za problém a či potrebujem pomoc, takže naozaj pekné gestá, ale rozhodne nechcem nikoho brzdiť a pomaly pokračujem výletným tempom. Čo je pozitívne, hliníkový držiak na GoPro drží ako prikovaný a konečne žiadne opletačky a hľadanie kamery v tráve...

Kopec pravdy na rozveselenie

Po nejakej chvíli prichádza výjazdová prémia, teda Kopec pravdy. Ani som si to nevšimol, až keď sa zrazu podvedome presúvam poriadne na špičku sedla. Reťaz na najľahšom drží, tak aspoň tento úsek si „vychutnám“. Prehupneme sa do ďalšej sekcie rýchlych singláčov, kde pred seba púšťam jazdcov, nech ich nebrzdím. Tie sa potom menia na stúpavé, takže sa opäť dolepujem, blížime sa do sedla Jahodná, kde je ďalší bufet, tu čaká Lenka s kamoškou Zuzkou. Od ostatných sú už dostatočne informované, tak im len oznamujem svoj plán, že si to chcem prejsť, aby ma večer potom nežrali „mrle“ a mohol som si s čistým svedomím dopriať poriadne hody . Doplním zásoby a pokračujem ďalej – čaká nás teraz úplne iný charakter trate, dalo by sa povedať iný svet. 


Hravé zamotané single teraz striedajú zvážnice tvoriace našu extra slučku. A hlavne množstvo strmých stúpaní, ktoré akoby po stupňoch postupne zvyšujú nadmorskú výšku. Tu si hovorím, že aspoň do kopca by som mohol isť „pretekárske“ tempo a postupne pridávam. Nakoniec sa trochu umúdri aj radenie, ktoré dokáže po nejakom čase a pár otrasoch skočiť aj na niečo ťažšie prevody – je z toho taký prediktívny poloautomat, ktorý ale na 90 % netrafí správne . Celý tento poriadne vysiľujúci a dlhý úsek konči pri chate Hrešná, kde je aj ďalší bufet. Dopĺňam vodu a po jednej lúčnej pasáži sa spúšťame dole k rekreačnej oblasti Alpinka. V zjazde dobieham aj Miroslava Huleja, ktorý sa za mňa neskôr zavesil – vraj som ho vybičoval k top výkonu, za čo mi neskôr v cieli ešte ďakoval . Tomu sa vraví správny športovec...

Video report

Rozhodne už žiadny výlet

Od Alpinky stúpame po asfalte, ktorý po chvíli opäť vystriedajú singláče. Tieto sú poriadne náročné, pretože z veľkej časti stúpajú a sú krásne zarezané v kopci. Rovnako sú o niečo „divokejšie“ a vidno, že sa po nich jazdí o niečo menej, ako po tých v prvej polovici. Hlavne poriadne uberajú sily – našťastie tie ľahké prevody mi tam stále idú, aj keď to chvíľu trvá. Táto poriadne dlhá pasáž končí v prudkom závere, ktorý nás vypľuje späť do sedla Jahodná a ďalšia slučka je hotová. Tou finálnou je zjazd ku kolibe, kde je posledný bufet a odtiaľ opäť nahor, zaujímavosťou trate je aj finiš na kopci. Z môjho „výletu“ sa stali už opäť preteky, pretože si naozaj dobre dávam a hlavne chcem prísť do cieľa s pocitom poriadnej roboty, čo sa mi aj darí. Navyše je poriadne teplo a miestami atakujem svoje bikové HR max . Záverečný kopec nás pomaly vypúšťa na zjazdovku a po rýchlom zjazde čaká už len malá slučka okolo cieľa a je koniec. Nakoniec som časom 4:03 hod na celkovom 27. mieste, čo si za klobúk rozhodne nedám, ale zajazdil som si naozaj výborne a ešte mám aj slušne nakúpené, takže sa musím ísť zvaliť niekde do tieňa. Tomáš Višňovský si šiel dnes naozaj vlastnú ligu, keď zvíťazil v čase 3:11 o 8 minút pred kolegom Pavlom Boudným, majstrovský dres je v správnych rukách. Tretí celkovo prišiel môj dobrý kamarát Janči Halík za 3:23, ktorý zvíťazil v rámci kategórie Masters a vlastne bol aj prvý „neprofesionál“ . Medzi ženami zvíťazila Kristína Koscová za 4:30 hod.


Výsledky vrátane ostatných kategórií nájdete tu.
Záznam z aplikácie Strava si môžete pozrieť tu.

Potom už všetko pokračuje v pohodovej atmosfére, ktorú ešte umocňuje výborné počasie. Cestoviny vraj neboli ideálne, ale keď som sa dal ako tak dokopy, zjedol som ich skoro aj s tanierom . Hlavná je ale trať a tú hodnotím naozaj na výbornú a hodnú majstrovstiev, pretože mala všetko – pekné stúpania, rýchle zvážnice a hlavne kopec parádnych singláčov, do ktorých už nabiehalo relatívne potrhané štartové pole. Jednoducho trať, na ktorú sa opäť teším už teraz...


Tomáš Višňovský - Česká Spořitelna Accolade, nový majster Slovenska v maratóne 
„Pri aktuálnej forme, ktorú som mal na MSR som vedel, že o titul by ma mohla pripraviť hlavne technická chyba či defekt... Povedali sme si, že sa pokúsime ísť vyššie tempo v kopci, aby sme zostali dvaja. Za horskou prémiou som sa s Pavlom dohodol, že pôjdem sám a on to bude “istiť” zozadu. Je na neho naozaj spoľah a mal som počas pretekov stále info, koľko je za mnou. Trať bola naozaj krásna, mám rád, keď sú technické pasáže aj do kopca. Jazdím dosť podľa wattov aj v pretekoch, čiže som vedel, čo si môžem dovoliť, aby som nespomaľoval smerom ku cieľu... Záverečný kopec bol taký typický (maratónsky), čo prišlo veľmi vhod po dlhých úsekoch v technickom traili. Z mojej strany by mi vôbec nevadilo, keby trať mala ešte o hodinku viac. Hlavne smerom k MS v maratóne, kde sú parametre 100 km a 4 200 výškových metrov. Chcem poďakovať tímu a rodine za podporu a samozrejme aj Tomášovi Hauserovi, ktorý si na tom dal naozaj záležať! Verím, že takýchto kvalitných podujatí bude na Slovensku len pribúdať!“

Traily pre každého 

Ako už býva zvykom, v nedeľu si s Lenkou vyrazíme niekde po okolí, v podstate sme si dali takú light verziu včerajšej trasy. Miestne chodníčky sú totiž vhodné aj pre bikerov, ktorí náročnejší terén veľmi nemusia a pritom si na nich parádne pojazdia. Sú totiž miestami dokonale vyjazdené bez šutrov a hustej spleti koreňov, pričom majú príjemný flow. Ak teda nemáte maratónske ambície, rozhodne odporúčame ísť si sem aspoň pojazdiť na predĺžený víkend – navyše je ich tu oveľa viac, ako ponúka len maratónska trať. 


Rovnako širšie cestičky sú ako stvorené na výlet a dobre značené, pričom každú chvíľu čaká nejaká lavička alebo posedenie, dá sa na nich veselo jazdiť, aj keď nie je zrovna ideálne počasie. Na chate Hrešná sa ešte aj grilovalo . Po celom dni na biku nakoniec odchádzame s pocitom, že čas sme využili skutočne na maximum. 


Počas jazdy som odhalil aj príčinu toho nešťastného radenia, kedže po dojazde som nemal chuť to už riešiť. Ochranná „bužírka“, ktorá vedie lanko pod zadnou stavbou, bola poškodená a spôsobovala zasekávanie. Tu platí asi jediné... shit happens . 
foto v úvode: Jan Villím