Reportáž: MTB ŠKODA Slovenský raj 2018 - záver sezóny v národnom parku

MTB maratón, ako už z názvu vyplýva, je súčasťou ŠKODA BIKE OPEN TOUR, no zároveň sú tieto preteky zaradené do Slovenského pohára XCM, Slovak XCM TOUR a Východ MTB Ligy. Trať je situovaná do atraktívnej časti Slovenského raja a snáď i preto tieto preteky patria medzi obľúbené aj u tých bikerov, ktorých nezaujíma naháňanie bodov do jednotlivých pohárov.

V nemalej miere zvýšenému záujmu prispela aj priaznivá predpoveď počasia a tradične kvalitná organizácia. Svoje dobré meno má akcia už i v zahraničí, o čom svedčí nemalá účasť pretekárov z Maďarska, Poľska, Česka a Ukrajiny. Tento rok sa v Hrabušiciach – Podlesku zišlo 567 milovníkov horskej cyklistiky. Trate sa oproti vlaňajšiemu ročníku mierne zmenili a pretekárov čakala „nakladačka“ v dĺžke 106 a 53 km. Pre "hobíkov" sa ušla 15-kilometrová trať.

„Chrabusice, Chrabusice“

Hrabušice idem už po štvrtýkrát, za dobrého počasia je to však v premiére. Cestou som naďabil na zblúdeného ukrajinského automobilistu stojaceho na križovatke. Stál nerozhodný pri vozidle, tak som spomalil a otvoril okienko. „Nešťastník“ na mňa kričí: „Chrabusice, Chrabusice“. Všimol som si, že má na ťažnom zariadení bicykel a hneď pochopil, že sa pýta na Hrabušice. Rukou mu dávam znamenie - nasleduj ma a „dotiahol“ som ho až na parkovisko pretekov, ako aj k registrácii. Tá prebehla bez problémov a v zázemí je už všetko prichystané.

Skrátka, tradične je všetko vzorovo pripravené. Idem sa teda chystať aj ja. Dostatok času a relatívny kľud využijem ešte na prehodenie pár slov s kamarátmi a rozjazdenie pred štartom. Relatívnu pohodu narúšajú len nedávne slová môjho lekára: „Musíte byť v kľude a žiadna fyzická námaha.“ Nuž čo, keď nepôjdem, budem v nekľude. Teda idem! Dám si to (strednú trať) len rekreačným tempom a „rozumné“ tepy si odsledujem.



Za víťazným oblúkom sa už desať minút pred štartom polmaratónu hadí dlhočizný zástup nedočkavých pretekárov. Využijúc VIP známku, zaradím sa do vyhradeného priestoru a s ostatnými čakám na štartovný výstrel. Po jeho zaznení sa masa cyklistov rozbieha za uvádzacím vozidlom. Mám dojem, že sa chcú naň všetci nalepiť. Keď sme odbočili na asfaltku pred Hrabušicami, šofér pridal na rýchlosti a nervózny pelotón sa o chvíľu roztrhol. Vydýchol som si. Konečne skončili strkanice a kríženie jazdnej dráhy.

Ako sme však vošli do dediny, rýchlosť sa spomalila, niektorí premotivovaní amatéri dobehli čelo peletónu a nebezpečnými kľučkami sa začali znova prebíjať dopredu. Ani ma neprekvapilo, že po odbočení na poľnú cestu došlo aj k zbytočným pádom. Následná lúčna cesta umožnila šliapať rýchlosťou 35-40 km/hod., a tá už pole pretekárov definitívne pretriedila. Nebyť obrovského kúdolu prachu, ani by som nepovedal, že prvých sedem kilometrov jazdíme MTB. Rovinka však konečne končí a stúpaním odbočujeme do horského prostredia.

„Cvak, cvak“

Sklon podkladu je stále strmší a strmší. Vyžaduje použitie väčších pastorkov. „Cvak, cvak“, čo sa to tak pravidelne ozýva? Ten nepríjemný kovový zvuk ide niekde od prevodov. Reťaz však zaberá pravidelne, žiadne trhanie. Preradím na predposledný pastorok a zrazu hup! Šliapnem do prázdna. Sotva stíham vypnúť zámok tretry. Jasné! Reťaz visí mimo prevodníka. S obavou ju chytím, ale rozpojená nie je, len ju zhodilo. Nervózne ju nahadzujem, že som si až prst poranil. Zbytok stúpania je len zo päť metrov. Rozumnejšie bude teda vytlačiť bicykel, ako v kopci naň naskakovať.

Pri menších pastorkoch ide reťaz ticho a aj radenie je v poriadku. Pritlačím teda do pedálov a snažím sa prepracovať na pôvodnú pozíciu. Pri nasledovnom výšľape technika opäť zlyháva. Čo už. Nahodím reťaz a ďalej už len na tvrdších prevodoch. Prevýšenie na 53-kilometrový okruh je reálne len okolo 1 200 metrov. Väčšina stúpania je plynulá po relatívne kvalitnej horskej ceste. Je to nezáživných, nudných deväť kilometrov, ktoré nik nemá rád. Ja však mimoriadne áno, ale to len vzhľadom na technický stav môjho bicykla. Dnes idem pohodovým tempom. Mám čas si všímať okolie, ako i prehodiť zopár slov s turistami, či spolucyklistami.

Slovenský raj bol v sobotu dobre nabitý aj pešiakmi. Myslím, že naše „spolužitie“ bolo dobré, mnohí nás i povzbudzovali. Prvá polovica trasy nebola vôbec technicky náročná, skôr by som ju hodnotil ako pohodovú. Jednotvárnosť narušil len jeden kratučký technický zjazd, pred ktorým sa tvoril zástup pretekárov. Mnohí tento zjazdík zdolávali vedľa bicykla a tým narúšali plynulosť jazdy. Neskôr sa objavil ešte jeden. Ten by som už nazval technickým singlom. Bol však dlhý len niekoľko desiatok metrov.



Ako nezáživný bol výstup, o to hodnotnejšia bola jazda od polovice trate. Jazdilo sa síce len po zvážniciach, ale v peknom lesnom prostredí. Na jednom mieste ho však už stihli deklasovať ťažiari dreva. Tento rok mám za sebou dvanásť maratónov. Každý bol poznačený nenásytným drancovaním lesa. Trochu som odbočil. Nedalo mi však nespomenúť túto smutnú realitu, vrátim sa teda k hodnoteniu trasy. Jazda po náhornej rovine, ak túto časť môžem tak nazvať, bola svižná. Krátke stúpania a krátke klesania, rôzne povrchy podkladu.

Mokriny striedali skalnaté cesty. Možno niekomu chýbali single, korene, strmé stúpania a zjazdy. Priznám sa, že i mne. Je to daň za to, že môžeme pretekať v Národnom parku Slovenský raj. O to si musíme viac vážiť to, že máme vôbec takúto možnosť. Keď ma fáborky doviedli na Kláštorisko, vedel som, že už musím opustiť toto pekné prostredie. Záverečný drsný zjazd po skalnatom povrchu bol pre cyklistov síce jedinou, ale výživnou chuťovkou.

V cieli

Záverečné vyhodnotenie trvalo o čosi dlhšie ako zvyčajne, s čím ale musel každý rátať. Tieto preteky boli zároveň aj posledným kolom pohárov ŠKODA BIKE OPEN TOUR a Východ MTB Ligy. Na 106-kilometrovej trati zaznamenali najlepší čas Ján Halík a Vladimír Hojdík. Polmaratónsku trať zvládol najrýchlejšie Radovan Bíroš.

Výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze. Výsledky sérii šiestich pohárových pretekov ŠKODA BIKE OPEN TOUR zase na tomto odkaze a Východ MTB Ligu tu.

Pripájam aj reportáž od TA3.

Všetko, ako má byť!

Zázemie pretekov bolo tradične na dobrej úrovni. V cieli chlieb s masťou a s cibuľou milo prekvapil, rovnako aj ovčí syr. Vyprahnutí pretekári si mali čím hasiť smäd. Kto má rád sladkosti, tiež si našiel to svoje. Strážená úschovňa bicyklov nechýbala a bolo ich aj kde opláchnuť. Prach a sem-tam kúsky blata z tela sa dali zmyť v sprchách.  Skrátka, všetko bolo zabezpečené tak, ako by aj malo byť. Jedine umiestnenie oboch bufetov by som si predstavoval skôr, ako bolo v reále. Napchávať a nadájať sa pred záverečným zjazdom mi pripadalo už takmer zbytočné.

Nezačul som žiadnu ponosu na značenie trate, zrejme bola dobrá. Ja som išiel vždy v nejakej skupinke a spoliehal sa na jej vodcu. Niečo mi však chýbalo. Nostalgicky si spomínam na niekdajšie nosenie bicyklov po rebríkoch a lávkach v prielome Hornádu. Je to už síce história, ale na také špecifikum sa nikdy nezabúda.

Fotogaléria k článku