Tip na výlet: Ľvov – ukrajinská rozlúčka so zimou vol. 1
Cesta začala tak ako obvykle, nápadom pri fľaške piva. Viem, že toto sa opakuje v mojich blogoch často, ale to sa opakuje aj tá fľaška piva. Využil som voľný čas cez veľkonočné sviatky a splnil si jeden z cestovateľských snov.
Deň prvý
Prišiel deň D a trval celých 13 minút. Vlak z Bratislavy do Michaloviec odchádzal vo štvrtok večer o 23.47 hod. Už pri kupovaní lístka som si pomyslel, že som dostal pozitívne znamenie na cestu - dostal som poslednú voľnú miestenku na bicykel.Samotná cesta by vydala na blog. Vlak bol beznádejne zaplnený a v chodbičke stáli ľudia bez držania, podopieraní len telami okolostojacich. A navyše, všetci nadávali na tri bicykle zavesené na hákoch. Jeden z nich, ten najviac zavadzajúci, bol môj. Usalašil som sa v rohu pri dverách a za podložku mi poslúžil lodný vak, v ktorom som mal spacák a karimatku. Aj tak ale stále fúkalo od dverí a musel som na seba navliecť všetko, aby som nevychladol počas pokusov o spánok.
Hneď vedľa mňa ležala asi dvojmetrová kopa batohov, tašiek, igelitiek a na nej sedeli dvaja Ukrajinci. Jeden z nich sa tiež pokúšal spať, pokrčil sa vedľa mňa a pravidelne do mňa drgal, ako mu klesala hlava. Ľudia ležali, stáli, sedeli, trčali z vlaku, ako sa podarilo. A na každej stanici nastupovali ďalší. Vedľa stáli pricviknutí dvaja týpci. Najväčší špecialisti celej cesty. Za niekoľkohodinovú cestu sa dokázali svojim zaťahujúcim nárečím pohádať, a takmer pobiť, lebo predsa "ta neklam mi do óóóčí, ta nemóóóžeš robic v picérke pätnásť hodín denne, ta co trepeš". Zápletka by bola. Keď to už vyzeralo, že sa pobijú, jeden sa zvrtol a pokúsil sa predrať o meter ďalej. Jeden z Ukrajincov ich ukľudňoval. O pár staníc ďalej bol odídenec späť a ich vzťah nabral novú fázu. Začali sa zrazu kamarátiť, klábosiť o ženách a deliť sa o keksíky. Až do momentu, kým nastúpila nejaká pekná baba. To sa zas jeden z nich skúsil predrať o meter bližšie k nej a ohúriť ju. Nevydalo mu. Zvyšok cesty potom trávil tak, že držal v ruke prázdnu fľašu od pepsi, ktorú pravidelne mačkal a praskal ňou. A ešte mi stihol urvať v tom frmole tacháč z bicykla, keď sa mi vešal na riadidlá. Stále som si ale vravel, že nevadí. Nefúka na mňa a neprší. To sa v najbližších dňoch zmení.
Ráno o siedmej som vystúpil v Michalovciach. Všade hmla, sviatok a prázdne mesto. Už teraz som si pripadal ako na konci sveta. Išiel som si kúpiť rovno spätný lístok. Na pôvodne zamýšľaný vlak v pondelok poobede už nebol, tak som vzal opäť tento nočák. Nakoniec sa to ukázalo ako ďalšie dobré znamenie, keďže ten pôvodný by som určite nestihol.
Cesta do Veľkých Slemeniec viedla asi 40 km po rovinke. Fúkal jemný protivietor, ale cesty boli našťastie prázdne. Prvý pes ma začal naháňať už pár kilometrov za Michalovcami a do hraníc sa ich nazbieralo šesť. Dvaja boli takí aktívni, že sa navzájom zrazili a po salto mortale a páde na hlavu prenasledovanie vzdali. A sošky levov? Neviem či v tom kraji majú takého šikovného sochára, ale skoro na každom plote boli levy. Fičali najmä zlaté, ale našli sa aj sivé, bronzové, tehlové, biele.
Hraničná kontrola prebehla rýchlo. Stačí prejsť cez dve búdky. Colník sa čudoval, že idem až z Bratislavy. Tí ukrajinskí ma zas ľutovali, že zmoknem. Ale celkovo boli milí a celkom som im oživil rutinu s naloženým bikom. Trochu ma znervózňovali nápisy, že nesmiem prevážať výrobky živočíšneho pôvodu. Dve kilá slaniny vo vaku sa stresom obracali. Ale nikto ma nekontroloval. Hneď za hranicou sa mi začali núkať taxikári. A rovno s mikrobusom, keď videli moju bagáž.
Že som na Ukrajine bolo poznať hneď. Je zvláštne, že po viac menej konzistentnej EÚ, kde je zhruba všetko na rovnakej úrovni, prejdete cez čiaru a ste o 30 rokov v čase späť. Cesty sa zúžili, pribudlo výtlkov a autá sa stali raritou. Aj domčeky v dedinách boli akési ošumelejšie, menej farebné, záhradky zanedbanejšie a celkovo dojem oveľa chudobnejší. Na ceste do Užhorodu sa začali objavovať konské povozy, päťdesiatročné traktory a najväčšie fáro, aké ma obiehalo bol tridsaťročný Ford Sierra, ktorý úzkostlivo kľučkoval medzi jamami. Zastal som v trafike, kúpil cigy a fičal ďalej.
Minul som cyklistku na hrdzavom bicykli aj týpkov, ktorí na ceste šiesti opravovali pokazený traktor. Minul som aj prúd chodcov idúcich do dedinského družstva. Jediné, čo mi pripomínalo Slovensko, boli sošky levov. Marketing sochára z východu zjavne siahal až sem. Pätnásť kilometrov do Užhorodu prebehlo ako nič. Napriek tomu, že na cestách bolo veľa výtlkov, nakoniec to bolo lepšie ako som sa obával a na krosovom bicykli sa to dalo prejsť. Zrazu pribudlo lád a žigulíkov a už som vchádzal do Užhorodu.
Historické centrum som obišiel, lebo som o ňom nevedel. Po rozbitej ceste som sa prekotúľal na hlavnú ulicu. Celý čas som mal ako atrakciu miestny vozový park. Iný svet. Začínal som byť hladný. U nás bol sviatok, a teda všetky predavačky hore rukou v prírode aj s celými rodinami. Dokonca ani kaderníčky nepracujú, lebo sú tiež v prírode. Ale na Ukrajine sú našťastie posunutí o týždeň a obchody otvorené. Našiel som zmenáreň. Na hlavnej ulici bol ale strašný frmol a nemal som odvahu nechať bike nestrážený a ísť niekam do potravín. Tak som sa nakoniec len previezol k rieke Uh. Urobil som cvak a potom som sa cez trojpruhový kruháč, v divokej miestnej premávke, preštrikoval naspäť. Netušil som, kde je centrum a keďže dáta na Ukrajine sú z nejakého dôvodu za 9 eur za Mb, tie som používať nechcel. Ale videl som v diaľke kostol. Povedal som si, že kde je veľký kostol, bude aj centrum.
Život na ukrajinských cestách je ťažký. Pruhy už dávno vzal čas a dážď vytvoril obrovské mláky vo vytlčenom asfalte, a tak tam, kde sú normálne dva pruhy, sa kľudne tlačia aj štyri autá vedľa seba a kľučkujú medzi výtlkmi a mlákami. A do toho krásne voňavé, žlté maršutky, ktorých dvere a ostatné časti karosérie držia spolu len mentálnou silou vodiča, jazdiace podľa zanechanej arómy snáď na mazut. Dokotúľal som sa až k spomínanému kostolu.
Na druhej strane sa nachádzal hotel. Niečo tak monštrózne som už dávno nevidel a predstavujem si, že ak tam raz človek vojde, už nikdy nenájde cestu von. Až o 300 rokov nájdu jeho kosti na jednej zo spleti nekonečných tmavých chodieb. A vedľa neho na stene bude nechtami do panelu vyškrábaný nápis "Došla vodka". Ďalej som sa prepracoval k stanici. Bola pekná zrekonštruovaná, ale na jej rekonštrukciu asi použili asfalt z cesty okolo nej. Ak sa mesto doteraz javilo ako tak európsky, tu som pochopil, že už som v bývalom Sovietskom zväze.
Čo ma ale prekvapilo bol fungl nový cyklochodník, ktorý ma vyviedol z mesta smerom na Mukačevo. Škoda len, že dlho nevydržal. A tak som sa musel zaradiť na hlavnú cestu. Nebolo to nič príjemné, pretože bola dvojprúdová a de facto to bola diaľnica. Ale našťastie áut veľa nebolo, len občas prefrčal nejaký tridsaťročný kus plechu na kolieskach. Časom to ale začalo byť otravné. Krajnicu tvoril len kus blata a Ukrajinci, keď niekde vidia kus rovnej cesty bez výtlkov, tak vytočia svoje staručké Fordy, Lady a Ople na maximum a rúbu to hlava nehlava stošesťdesiat. Asi dvakrát som videl podobný šrot, ktorý toto šialené tempo nevydržal, odpočívať na krajnici s majiteľovou hlavou strčenou pod kapotou. MacGyver je amatér oproti bežnému ukrajinskému motoristovi. Čo títo ľudia dokážu spojazdniť je priam neuveriteľné. Podľa mňa americké firmy zbytočne vyvíjajú kozmické lode na cestu na Mars. Radový Ukrajinec prerobí Ladu a vystrelí sa na nej kamkoľvek v slnečnej sústave. A použije k tomu iba kladivo, kombinačky, kus lepiacej pásky a trochu vodky na inšpiráciu.
V nejakej dedinke asi na polceste do Mukačeva som našiel potraviny. Hlad sa už neodbytne ozýval. Bolo asi pol tretej. Nechápal som, kde som sa toľko zamotal. Do Užhorodu som vošiel o 11.00 h a odišiel som o 13.00 h. Až po troch dňoch na Ukrajine mi došlo, že za to môže časový posun o hodinu. Kúpil som si bagetu, ktorú mi teta rovno prihriala v mikrovlnke, syr, kofolu, vodu a ešte čokoládu. Všetko som do seba nafutroval na terase pred obchodom. Keď som sa obzeral po biku, teta predavačka ma upokojila, že má kamery. Na ľudí som sa počas celého výletu sťažovať nemohol. Možno nie sú takí zdvorilí a uhladení ako na západe a viac sa mračia, ale sú oveľa viac nápomocnejší. Reálne nápomocnejší, nie len slovami.
Potom prišla nekonečná rovinka do Mukačeva. Ako za trest. Asi 10 km cesty rovnej ako Bugárov charakter. Prišla aj značka zákaz cyklistov. Našťastie Ukrajina zase prekvapila. Paralelne viedol chodník, ale bol rozbitý. Striedavo po ceste a striedavo po ňom, som sa prehrkal do Mukačeva. Konečne! Bolo už pol štvrtej a za mnou bolo sotva 100 km z dnes plánovaných 170 km. Rýchlo som obzrel mesto. Centrum som našiel ľahko. Bolo pekné a zachované, len ako cyklista som zomieral z tých mačacích hláv.
Hneď za Mukačevom, som stretol oproti z kopca svišťať skupinku cestných cyklistov. Čudujem sa, že tam takých majú. Na Ukrajine je dobrý asfalt len na hlavných ťahoch a na tých by som pravidelne netrénoval. Väčšina úsekov, ktoré som ja išiel, som išiel s vedomím, že tentokrát a už nikdy viac. Krajnice žiadne alebo len blato, kamióny sa zásadne nevyhýbajú a predbiehanie v protismere medzi autom a cyklistom, je miestna špecialita. Preto som pri prvej možnosti vzdal hlavný ťah aj za cenu, že zapadnem do rozbitých ciest cez dediny. Ale bol som milo prekvapený.
Cesta cez dediny nebola až taká zlá a videl som aj viac z miestneho vidieka. Domy boli ošarpanejšie, záhradky spustlejšie a áut minimum. Ale zato deti sa stále hrajú škôlku, kriedou nakreslenú na chodníku, alebo s loptou, nesedia za počítačmi. A to len tak voľne na ulici. Nie za plotom, v ohrade, pod dozorom rodičov. Prišlo stúpanie cez les. Užíval som si, že som konečne mimo kamiónov a veľkých ciest. Asfalt bol použiteľný, až za vrcholom sa pokazil. Diera za dierou, na bicykli to ale išlo. Dokonca som sa pretekal s miestnym autobusom s nápisom Evacuator, kto rýchlejšie obíde jamy. Ukrajina určite stojí za to. Ale ideál je na horskom biku a brázdiť po cestách a necestách po vidieku. Vyhnúť sa hlavným cestám.
Na hlavnú som došiel až so západom slnka. 150 km za mnou a prišlo dlhé tiahle stúpanie do priesmyku cez chrbát Karpát. To bolo odmenené výhľadmi na vzdialené zasnežené hory a dedinky v údolí. Na pumpe som doplnil zásoby za pár drobných. Ceny na Ukrajine ma pri každom nákupe potešili. Za 3 éčka som kúpil toľko, čo na rakúskej benzínke za 12 eur. Vďaka Google Maps som vedel, kde chcem zakempiť na noc. Niekde o pár kilometrov ďalej by mali byť trhovnícke stánky popri ceste. Ideálne miesto. Pod strechou, pretože stále hrozil dážď a zároveň nevidený od cesty. A tak aj bolo. Internet nesklamal. Na odpočívadle stánky naozaj boli. Radosť mi pokazil len dobrák, ktorý sa do ich stredu vykadil. Horský vzduch to nebude, ale aspoň nezmoknem. Inak zábavné bolo, že som kempoval presne na hranici snehu. O pár metrov na svahu začínali prvé snehové polia. Bolo to za obcou Latirka, v ktorej pramení rieka Latorica. V nadmorskej výške asi 700 metrov a dnes prejdených 162 km. Strecha sa zišla, v noci sa strhol lejak.
Deň druhý
Druhý deň som vyrazil asi o deviatej ráno. Zima ma nechcela pustiť zo spacáku. Bol už síce prelom marca a apríla, ale zima nie a nie skončiť. Studená vlna ma sprevádzala počas celého výletu. Ľvov mal byť vzdialený ešte asi 160 km. Ale väčšiu časť kopcov som už mal za sebou a vietor fúkal do chrbta. V Ľvove som mal zajednané ubytko s príchodom do 20.00 hod, tak som mal motiváciu neflákať sa. A navyše, ak som si chcel obzrieť mesto, musel som prísť čím skôr, pretože hneď ráno vyrážam naspäť.Cesta ma prvé kilometre viedla do kopca. Aspoň som sa zahrial a ani kamióny ma neobiehali tak rýchlo, keďže nevládali. Výhľady boli krásne a teplota sa horko-ťažko vydrala na päť stupňov. Snehu okolo pribúdalo. Po pár kilometroch výživného stúpania prišiel vrchol a na ňom veľký nápis Pereval. Potom už konečne zjazd. Kilometre hneď rýchlejšie odsýpali a cestu lemovali husté ihličnaté lesy. Narazil som aj na jeden stánok so suvenírmi, ale chlapík nemal nič malé, čo by som mohol ľahko odniesť a papuče, baranice a veľké plyšové ovce sa mi vláčiť nechcelo.
Dlho som si ale zjazd neužíval, opäť prišla zvlnená krajina. Karpaty sa nechceli vzdať ľahko. Opäť stúpania, ktoré vyvrcholili o pár kilometrov ďalej. Aspoň, že som mal výhľady do údolí, kde sa krčili malé dedinky. Väčšina domov drevená, len sem-tam nejaký ten komunistami zbudovaný, kockatý, panelový kultúrny dom. Cesty v dedinkách boli prevažne štrkové, blatové a žiadne autá. Takto nejako to mohlo vyzerať na Orave v päťdesiatych rokoch.
Po 20 km už prišiel naozajstný definitívny zjazd. Preletel som niekoľko dedín. V jednej mali akúsi upratovaciu brigádu pri ceste, a keď som sa valil okolo, všetci neveriacky pozerali. Cyklistov, ak nerátam miestnych ujkov na rozhrkaných starožitnostiach, tu majú minimum a počas celej cesty som bol veľká atrakcia. Na chvíľu sa okolo mňa mihol aj jediný moderný autobus, ktorý som počas celej cesty videl a na tabuli nápis Moskva – Užhorod. Fakt neviem, či som dobre videl, ale drngať sa busom až z Moskvy, by som nechcel.
Asfalt bol dobrý a vyšlo aj slnko, prvýkrát odkedy som bol na ceste. Mal som výborný čas. Bolo iba jedenásť hodín a do Ľvova už len 100 km. S vetrom v chrbte to dám s prehľadom. Dorazil som do mesta Skole. Zrazu skončil dobrý asfalt a začal temný sovietsky gulag. Cesta sa zmenila na blato a šotolinu, s jamami a mlákami a okolitá architektúra vyzerala, ako v post-apokalyptickom filme. Prvý kontakt s ukrajinským mestom, ktoré nie je turistický zaujímavé a ako tak, vďaka tomu udržiavané. Mestom som ale prechádzal len okrajovo a trochu ľutujem, že som nezašiel hlbšie. Bol by to určite zážitok.
Hory pomaly ustupovali a okolo sa dvíhali už len neveľké kopčeky. Rýchlo som skracoval vzdialenosť. O chvíľu sa mi otvorila nekonečná ukrajinská rovina, kam až oko dohliadlo. Táto rovina sa ťahá stovky kilometrov snáď až niekde k Uralu. Asi o druhej poobede som dorazil do mesta Stryi. Je to osemdesiat tisícové mesto uprostred ničoho. Povedal som si, že si spravím exkurziu do miestnej reality. Zahol som do zapadnutých uličiek. Cesty rozbité a domy ošarpané. Na uliciach bola najväčšie fáro červená nablýskaná Lada. Preplietal som sa mestom až do centra. Najprv dlhočizná ulica, klasický vstup do mesta, ako aj u nás. Okolo sklady, firmy, priemyselné areály a dlhé betónové ploty. Pár miestnych na rozbitých chodníkoch.
Všetko ale pôsobilo o stupeň spustnutejšie ako nás. Napravo ošarpaná budova akéhosi areálu s ošumelým nápisom Pizzeria. Vybité okná však naznačovali, že pizzeria tu už dávno nie je. Dorazil som až k mestskému parku a cez park som sa už dostal do centra. Park vyzeral tiež pochmúrne. V lete by to mohol byť krásny veľký zelený park, ale teraz v zime bol šedivý. Táto zimná šeď dopĺňala celkovú atmosféru mesta. Vyzeralo to presne tak, ako som očakával. Úzke uličky boli preplnené prastarými autami sovietskej výroby a námestie pôsobilo akoby vytrhnuté z 80-tych rokov.
Ťažko to opísať. Vlastne to vyzeralo ako bežné slovenské mesto, akurát v stave, že 30 rokov nikto neobnovoval omietky na budovách, nemenil dlažbu a celkovo nechal mesto spustnúť. Ale možno za tento dojem môže len ponuré počasie a zimná šedivosť. Možno v lete by bol môj dojem úplne iný. MHD v uliciach tvorili klasické modro-biele maršutky, hnilé tak, že mali miestami v karosérií diery. V meste sa konal práve nejaký trh a domáci ponúkali svoje výrobky v stánkoch, alebo priamo na kapotách áut. Kolorit mesta dopĺňali hneď za centrom domčeky so záhradkami, kde akýsi dedkovci pálili lístie na veľkom ohni a hneď vedľa na zastávke sa do maršutky natlačilo asi 50 ľudí.
Možno sa zdá, že to opisujem príliš pochmúrne, ale Ukrajina je celá taká zvláštna. V podstate je tam všetko, čo aj u nás. Aj u nás sú mnohé cesty rozbité, trávniky nekosené, záhradky zarastené, lavičky poničené, opustené priemyselné areály. Aj u nás premávajú staré šroty a veľa budov je ošarpaných. Ale vždy sa nájde niečo nové. Nová dlažba, nová stavba, nový autobus, udržiavaný park. Alebo aspoň detaily, ako nová dopravná značka alebo nové odpadkové koše. Čokoľvek, čo zlepší dojem. A toto je asi hlavný rozdiel oproti Ukrajine. Tam nové nie je takmer nič. Fakt, akoby tam zastal čas pred tridsiatimi rokmi.
Našinec si rýchlo zvykne, pretože pred časom Slovensko vyzeralo rovnako a sme na toto zvyknutí. Nejako takto sa asi cítili Nemci, keď v 90-tych rokoch prišli k nám. Ako sa hovorí, aj tráva na tom západe rovnejšie rastie. Ale predsa, keď sa vrátite na Slovensko, ten rozdiel je hneď cítiť. Dnes vidím menší rozdiel, keď prejdem rakúsko – slovenskú hranicu, ako keď som prešiel slovensko – ukrajinskú.
Hneď za mestom na kruháči som našiel odstavenú Ladu. Mala kompletne urvané koleso aj s nápravou a okolo nej procesovalo asi 5 domácich. Podľa mňa tie autá jazdia až do fyzického rozpadnutia. Asi 20 km pred Ľvovom za mestom Mikolaiv, sa cesta opäť zmenila na nepríjemnú dvojprúdovku, ktorá pôsobila ako diaľnica. Našťastie však, aj tentoraz bola doprava minimálna, a tak som cez sériu tiahlych stúpaní a klesaní dorazil až do Ľvova. Cestou som samozrejme ešte stihol vidieť jedno opravované auto a neskôr aj dvoch chlapíkov vykračujúcich si po ceste s puškami na chrbtoch. Neviem či lovili ruských špiónov, alebo bažanty.
Bolo ešte iba 5 hodín, pri tabuli Ľviv, som spravil povinný cvak. Už klasicky bolo okolo tabule opäť blato, déjavu z Gdanska. A už som vchádzal po dlhej rovnej ulici okolo panelákov do mesta. Opäť ma prekvapil široký cyklochodník. Je smutné, že ešte aj na Ukrajine dokážu budovať cyklochodníky, aj keď sú vo veľa veciach za nami, ale v Bratislave nič.
Prekľučkoval som sa po mačacích hlavách pomedzi električky, stredom mesta až k ubytku. Celý čas som vnímal ruch mesta. Električky pozitívne žlté, rovnaký typ ako v Bratislave. Ulice vydláždené mačacími hlavami a pekné historické domy. Celé mesto pôsobilo pekne.
Dorazil som až na námestie, na ktorom som býval. Ubytko bolo našťastie na prízemí, a tak som nemusel skladať bagáž a trepať bicykel po schodoch. Domáci ma čakal aj so ženou. Boli veľmi milí a rukami nohami sme pokecali odkiaľ idem a kam. Mali z toho zážitok. Potom som v miniatúrnom byte osamel. Hodinku som si oddýchol a vybral sa do mesta.
Ubytko som mal veľmi blízko centra. Vybral som sa skúmať mesto, ale najprv potraviny a plecháčik. Prvé kroky ma zaviedli na veľké námestie pred Operou. Samotná budova opery je veľmi pekná, historická a pred ňou sa rozkladá dlhé námestie. Námestie, ako aj celé mesto, pôsobilo tradične európsky. Ľviv je pekné udržiavané mesto. Ak bol zvyšok Ukrajiny šedivý a zaspatý v čase, Ľviv taký nie je. Niektoré veci sú aj tu iné, staršie, ale mesto ako celok pôsobí, ako ktorákoľvek európska metropola. Nebyť nápisov v azbuke, ani neviem, že som na Ukrajine.
Námestie bolo plné ľudí oddychujúcich na lavičkách, stánkov s občerstvením a na dlažbe stáli konské povozy pre turistov. Upútal ma dav ľudí stojaci pred nevýraznou budovou. Všetci čumeli na vchod, ale nič sa tam nedialo. Opýtal som sa jedného týpka, čo sa tu deje. Odpovedal mi, že čakajú na Paris Hilton. Opýtal som sa ho, ako dlho už čakajú. Vraj hodinu. Tak som sa na to vykašľal a radšej som si išiel kúpiť toho plecháčika a syrové korbáčiky. Pečivo na Ukrajine nie je nič moc, slabý výber, a tak som väčšinu nákupov vždy vyriešil syrom. Či Paris nakoniec prišla som nezistil.
Centrum Ľvova nie je veľké. Mesto je veľkosťou porovnateľné s Bratislavou. Kedysi mesto patrilo do Poľska, vlastne až do druhej svetovej vojny, kedy prešlo pod Sovietsky zväz. A je to poznať na jeho architektúre. Preto pôsobí tak európsky a hlavne námestie je typicky poľské. Veľké námestie a uprostred neho tržnica-radnica. Rovnaký štýl námestí majú aj v Krakowe, Wroclaw, Poznani, všetky väčšie mestá v Poľsku. Okolo námestia sa do všetkých smerov rozbiehali úzke uličky plné útulných krčmičiek. Na námestí som si všimol akúsi skupinku mladých ľudí, oblečených v polovojenských uniformách. Jedno dievča z nich si ma všimlo a prišlo mi povedať, že nemám piť na verejnosti pivo. Neviem či je to nejaká forma domobrany, ale nechcel som riskovať, a tak som ju poslúchol.
Mesto je aj plné kostolov, a keďže bol týždeň pred Veľkou nocou, ľudia chodili húfne do kostola a nosili tam bahniatka. Syr mi ale nestačil a navyše som musel zahodiť pivo. Tak som zapadol do jednej reštaurácie na terasu. Hoci celú cestu sa teploty pohybovali cez deň maximálne do desiatich stupňov a v noci klesali k nule, tu mali otvorenú terasu. Sedel som vonku, tlačil steak, pil domáce pivo, a potom ďalšie a ďalšie a vlastne som sa takto prepracoval až do zotmenia. Pred reštikou bolo malé námestie lemované historickým opevnením a na námestí boli nejaké hipsterské stánky s limonádami a hrali tu hudobníci. Idylka, veget a hlavne steak a chutné pivo.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre Zobraziť komentáre (25)