Duna Marathon 2008

alebo bajkovanie v Maďarsku a kopec príjemných prekvapení

Vďaka zaradeniu Horala do Inter Mountain Series 2008 som sa rozhodol absolvovať celú sériu a rozšíriť si bajkerské cezhraničné obzory.

Jeden z pretekov, Duna Marathon, sa konal v nedeľu 06.07.2008 v Maďarsku, v meste Visegrád, vzdialenom iba 30 km od Štúrova. Už prechod Dunaja po Moste Márie Valérie naznačoval, že príjemných preklvapení bude viac. Na rozdiel od Štúrova je Ostrihom krásne historické mesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť... (ale o tom inokedy), za ktorým sa začína týčiť pohorie Börszöny a Pilis, kde sa konal pretek. Medzi týmito kopčekami s výškou 700 až 900 m.n.m. sa kľukatí Dunaj a vytvára nádherné scenérie. Už som sa začínal tešiť na výhľady z vrcholkov. Pri pohľade na "zubačku" prevýšenia dlhej trate, ktorú som si vytlačil z webu, som začínal veriť, že pri úctihodných parametroch 100 km a 2.700 nastúpaných výškových metroch nepreháňali, pričom môj obraz o rovinatej puszta-trase sa postupne vytrácal.

Ako som spomenul, prvé info o preteku som mal z webu, kde som potreboval trošku pomoc s prekladom. Základné údaje boli v angličtine (aj nemčine, polštine, češtine) podrobnejšie údaje týkajúce sa registrácie a platby už preložiť pozabudli. Stále opakujem, a platí to aj pre naše maratóny, pokiaľ chce usporiadateľ prilákať viac ľudí na štart, musí preložiť info na webe minimálne do okolitých jazykov. Na Slovensku však zahraničných turistov asi nepotrebujeme. O to viac ma potešila prvá lastovička v podobe fyzickej MTB prezentácie chlapov "Horalov" vo vlastnom stánku, ktorí lákali na maratónsku účasť do Svitu.

Centrum preteku bolo situované do campu pri Dunaji, na kraji mestečka, s reklamnými stánkami a dostatočným počtom občerstvenia, so zabezpečeným parkovaním, prenosnými toaletami, sprchami s teplou vodou, množstvom wapiek na umývanie bajkov. Prezentácia prebehla hladko a rýchlo, očakávaný balík okolo 1.000 záujemcov nikoho nezaskočil, pomaly sa chýlilo k hromadnému štartu všetkých kategórií o 10.00 - áno, tiež som ostal prekvapený a ľutujem hlavne borcov, ktorí bojujú o bedňu, že sa museli predierať cez množstvo nás, výletných. Samotný štart trval asi 15 minút, pričom priestorom štartu prechádzali postupne zoradení najprv na "dlhú" potom "strednú" a nakoniec "krátku" trať.

Prvý 12 kilometrový asfaltový výšľap lesom znamenal upratanie a pretriedenie medzi účastníkmi, pocit, že ma predbehlo asi tisíc pretekárov bol zvláštny. Zároveň som zistil, že to bola posledná možnosť na predbiehanie. S určitou dávkou zjednodušenia som skonštatoval, že 100 km trať sa skladala z prvých 12 km asfaltu a ostatných 88 km singlov. Tak to som teda na maratóne ešte nezažil! Po zhruba 30. kilometri som odbočil na "dlhú" trať a ocitol sa sám na trati, keďže väčšina pokračovala na "strednej". Lesy naokolo boli listnaté, povrch hnusne kamenistý, pomalý a technický, trochu mi to pripomenulo Slánske vrchy, ak by zapršalo, tak si to mazľavé blato nechcem ani predstaviť. Ako navigácia slúžili fáborky na stromoch a drevené tabuľky zapichnuté v zemi pred každým kritickým bodom, či zmenou smeru, v hojnom počte na celom 100 km okruhu, spolu s obrovským počtom regulovčíkov na kritických miestach. Zablúdiť sa nedalo. Občerstvovačky boli zásobené priemerne, poskytovali čo treba, ale ničím výnimočným ma neohúrili (koláčiky v Omšenom stále vedú). Ľudia na nich však boli nadmieru nápomocní a milí. Pri prechodoch štátnymi cestami ochotne spolupracovala štátna polícia. Výhľady boli podľa očakávania famózne, aj keď menej, čo sa počtu týka, ako som čakal. Záver trate bol (podobne ako na Šela maratóne) spestrený dobytím hradu Visegrád s vypätím posledných síl, následne fantastickým technickým zjazdom k Dunaju a malým finišom po promenáde pre peších a po dunajskej pláži, fŕkajúc vodu z rieky po okololežiacich. V cieli som sa presvedčil, že "stovka" mala naozaj 100 km a 200 metrov, nechápem, ako to môžu tak presne natrasovať. Po krátkom skoro-kolapse som sa dostal k svojmu pivu a spokojne poznamenal - Oh such a perfect day...

Medzi veľké negatívum, spolu s megahromadným štartom, patrila absencia maďarského gulášu, na ktorý som sa tak tešil. A pivo chutilo tiež divne, ale padlo vhod, cestoviny tiež.

Medzi pozitíva toho patrilo omnoho viac. Krásna príroda a krásna maratónska trať so všetkým, čo k tomu patrí. Výborná organizácia, pamätné tričko a medaila, nálada všetkých zúčastnených. A ešte niečo, na čo som na Slovensku nie zvyknutý - všetci turisti, ktorých sme stretávali počas celého preteku, boli nie len ochotní sa uhnúť, ale ešte zatlieskali, povzbudzovali a robili mexické vlny. Nikto nič nepreznačoval, ba ani nepoškodzoval značenie. Asi si vážia športovcov. Nikto z tisícky pretekárov nehádzal svoje obaly z gelov ani prepichnuté duše po zemi, pretože si vážia svoje lesy. Málo výhľadov bolo aj pre absenciu holorubov, na Slovensku tak populárnych. Asi tiež preto, ze si vážia svoje lesy. A obrovské množstvo singlov, po ktorých sa dá legálne bajkovať, asi preto, že nemajú svoj lesný zákon.

Mám také videnie, že o pár rokov si na Slovensku vyrúbeme všetky lesy, čo nevyrúbeme, si naša múdra vláda rozdelí medzi svojich poľovníkov, ktorí to "svoje" ohradia, aby nám bajkerom náhodou neublížili a schvália zopár ďaľších dementných lesných zákonov a bajkerov pošlú ako živé terče na cestu... mám také videnie, že sa budeme chodiť bajkovať už iba do Maďarska.... dúfam, že od únavy iba zle vidím.

...ale máme sa od Maďarov ešte veľa čo učiť...