Reportáž: Majstrovstvá Európy v MTB maratóne 2021 – ako som si siahol na dno

Je 11 hodín večer 16. júna 2021 a my so Zuzkou sme naložení a pripravení na cestu do Švajčiarska, konkrétne do turistického strediska Nendaz, ktoré je cca 30 km od dedinky Evolenard, kde sa tento rok uskutočnil „majstrák“ Európy v MTB maratóne.

Aby ste mali lepšiu predstavu, kde to je, tak cca 50 km od Verbier resp. Chamonix. Cesta trvá 16 hodín a „rozbití“ z cestovania sa konečne so Zuzkou ubytujeme v našom štúdiu a nadchýname sa nad krásnym okolím.

Pokazený wattmeter?

No a ja to samozrejme nevydržím a idem trochu rozkrútiť nohy, ktoré sú po ceste úplne tvrdé. Tunajšie hory sú majestátne a aj cesty v okolí dávajú nevídané možnosti na „skutočné“ tréningy. Ešte som len vyšiel z ubytka a hneď narážam do steny, pred ktorou ma varuje značka, že vraj 30%. Možno to nebolo skutočných 30% ale tepy mi okamžite vyskočili a zároveň zisťujem, že wattmeter je asi pokazený. Na moju smolu však nebol.


Nadmorská výška, v ktorej sme ubytovaní (1 340 m n.m.) spolu so 16 hod cestou spôsobili, že neviem nájsť cca 60 W, čo mi robí rozdiel cca 25 tepov. Trápim sa a utešujem, že zajtra už bude lepšie. Po hodinke „rozjazdy“, kde som skoro odpálil aj brzdy na miestnom traile, prichádzam za Zuzkou a ideme sa prejsť po okolí.

Kopce nám dávajú lekciu

Nasledujúce doobedie si už „pripútavam“ Zuzku o môj bike a vyrážame na obhliadku tunajších kopcov. Sú nádherné, avšak dávajú nám lekciu, že náš zlepšovák vo forme ťažného zariadenia, ktorým zvyčajne Zuzku ťahám po našich kopcoch, vo Švajčiarsku nefunguje. Niektoré úseky sú pristrmé na náš patent a už v hlave uvažujem nad nejakým elektrobikom pre Zuzku, ktorá sa tomu síce nohami a rukami bráni, ale v týchto kopcoch už priznáva, že asi by to bola výhoda. Avšak elektrobicyklom by som stratil kredit „hrdinu“, ktorý ťahá svoju dámu .


Okolitá krajina je nádherná a užívame si výhľady a to isté sa opakuje nasledujúci deň, v ktorý už som aj naplánoval výjazd k priehrade Cleuson lake, ktorá sa týči priamo nad Nendaz. Ak chcete vidieť ten správny „gýčový“ alpský výhľad, tak tam odporúčam ísť. Kým sa dostanete hore po asfaltke a nasledujúcej šotoline a máte šťastie, tak to budete mať aj s kultúrnou vložkou v podobe kravského bazáru , cez ktorý sa budete musieť predrať. Večer už mierime do Evolenard prevziať štartovné číslo a pozrieť miesto štartu ako aj cieľa, ktorý je cca 4 km vzdialený od štartovacej brány.

Silná konkurencia a skutočná „morda“

No a prichádza deň „D“ a ja som stále v strese z toho, že moje watty stále nie sú tam, kde by mali byť. Rozhovor samého so sebou ma trochu ukľudňuje a s myšlienkou, že si to idem užiť, sa pripravujem na štart.


Stojím na štarte a pozerám na súperov okolo seba. „Eliťáci“ už odštartovali a ja mám 5 minút do štartu. Posledná pusa od Zuzky, prežehnám sa a tradične z posledného miesta odštartujem. Je nás „masterákov“ 70, takže sa spolieham, že sa dopredu prederiem za chvíľu. Ale prerátal som sa, to že nás je len 70 neznamená, že to dnes bude jednoduché. Sú tu chlapi zo všetkých krajín Európy a očividne vedia, prečo tu prišli. Tu sa nejde voziť, tu sa ide pretekať a hneď v prvom kopci si to uvedomujem. Idú sa „bomby“aj z toho dôvodu, že je boj o pozície do prvého zjazdu, ktorý nás po cca 5 km vracia do miesta štartu. Letím dole dedinou a nastupujem do prvého vážneho kopca. Je to cca 8 km výšľap po asfalte.

Kontrolujem si tepy, aby som to neprepálil, avšak problém s wattmi a tepmi sa neupravil. Stále mi chýba cca 60 W, na ktoré som zvyknutý. Pripisujem to nadmorskej výške, ale prečo tie watty nechýbajú konkurencii . Idem si svoje tempo a vidím, ako mi odchádza čelo pretekov. Neviem, koľko chlapíkov z mojej kategórie tam je, ale verím, že ich nie je veľa. Točím si cca 310 W a pomaly obieham pár jazdcov. Po asfalte to celkom pekne odsýpa, ale ako pozerám za seba, dvojica masterákov z mojej kategórie je stále cca 30 s za mnou a to mám už 50 minút jazdy za sebou. Dnes to bude morda, hovorím si, a to som ešte netušil, akú pravdu som si hovoril.


Prichádza prvý vážny zjazd. Podľa vyjadrenia Kristiána Hynka pre MTBS to má byť naozaj vážny úsek. Odvážne sa do neho pustím a pekný singláč sa v okamihu mení na boj samého seba s bikom, úzkym chodníkom, kameňmi, koreňmi, súpermi a strmosťou. V duchu si hovorím, toto nemôže trvať dlho, veď toto nie je svetový pohár v XC a snažím sa držať stopu a vyhýbať sa prekážkam, kým v strmom padáku nechytím skalu a letím cez riadítka. Našťastie je to tak strmé, že tu o rýchlostiach, pri ktorých sa človek dokaličí, nemôžeme ani len snívať. Aj tak mám krvavé kolená a lakeť, čo ale nevnímam a skáčem opäť na bike.

Cítim, že mi podfuklo predné koleso, ako sa plášť pri tom páde trochu „povyzul“. Našťastie sa vrátil späť a jediným dôsledkom bolo mäkké predné kolo. Ako zjazd pokračoval, tak som to ani neriešil. Plášť lepšie kopíroval nerovnosti, aj keď síce cítim, že zatáčanie nie je 100 %. Po cca 5 km nás to "vypľulo" do ďalšieho stúpania. Šotolina sa mení na chodník a potom už na singláč, ja však cítim, že predné koleso odvaľuje podstatne horšie, tak vyberám bombičku a dofukujem veriac, že to bude stačiť na dnešný deň. Snažím sa držať vlastné tempo, ale technický singláč kopírujúci vrstevnicu mi dáva zabrať fyzicky aj mentálne. Čakám na nejaké komfortnejšie stúpanie, kde by som si oddýchol, ale namiesto toho prichádza úsek „hike section“ a to znamená, dole z biku a kráčať. Má to svoj dôvod, lebo toto sa nedá jazdiť .

Zabaliť, nezabaliť?

Prenášaš bike cez kamene, tlačíš hore, resp. po zadku ideš dole. Po cca 500 m sa úsek končí a už ma opäť čaká rozbitý singláč, ktorý ma má priviezť späť do priestoru štartu. Už unaveného z tejto technickej trate ma chytajú kacírske myšlienky na „zabalenie“. Umocňujú ich pocity z môjho biku, ktorý sa správa čudne, v zjazde „pláva“ a ja dúfam v defekt zadného kolesa, ktorý by ukončil toto moje trápenie. Zastavujem a skúšam zadné kolo, avšak žiaden defekt nie je a všetko je v poriadku. V tom momente si sám sebe hovorím: "Nebuď „posera“ a dokonči to! Svoje ambície daj bokom a dokonči to! Tu už nejde o poradie, tu ide o to, aby si to celé prešiel a ty to prejdeš." Po tejto samomotivácii šliapem ďalej a prechádzam miestom, kde bude cieľový dojazd a nastupujem do druhého kola, ktoré vedie opačnou stranou doliny.

Test fyzickej a psychickej odolnosti

Zuzka mi podáva fľašu s kolou a ja nemohúci úsmevu ju bezprízorne beriem a idem ďalej. V duchu si hovorím, toto musíš dokončiť a snažím sa aplikovať moju taktiku na únavu a to rozmýšľať nad peknými vecami. Takže myslím na moju malú dcéru Rebeku, myslím na Zuzku, myslím na Tatry, myslím na to, že nám neprší a že počasie je úžasné, avšak na konci každej myšlienky príde zas len pocit únavy a bolesti.

Dúfam v defekt zadného kolesa, ktorý by ukončil toto moje trápenie.

Nevzdáš to, toto už dáš, hovorím si a o chvíľu vidím, ako oproti mne ide môj súper, ktorý to zabalil. Je to Talian, ktorý skončil na majstráku vo Svite pred 4 rokmi na treťom mieste. Neteším sa z toho, že to vzdal, ale beriem to ako motiváciu, že všetci trpíme a musím byť silní nielen fyzicky ale aj morálne. Možno na to nevyzerám, ale zlomil som to a už viem, že to nezabalím, už viem, že to dám.



Z mojich myšlienok ma preberie slovenčina. Chalan na Cannone ma povzbudzuje a povie niečo v tom zmysle, že ma čaká ešte brutálny výšľap. Toto som nechcel počuť, avšak už som nastavený na to, že ma nič nezastaví a že dnes to dokončím, aj keď chýbajúce watty cítim. 260 wattow ledva držím ale nepoľavujem. V duchu sa smejem, že 260 W viem ísť ráno pred prácou pri 125 tepoch. To je taká ľahká jazda a teraz sa tu trápim ako ešte nikdy. Ale ani to ma nezastavuje a dobieham súperov, cez ktorých dokonca idem. Čím ďalej tým viac sa blížim k najvyššiemu bodu pretekov, ktorý sa nachádza v 2 500 m n. m. Už vidím aj na brale nado mnou modrý plátenný prístrešok a tuším, že je to tam. V duchu si hovorím, to už pôjdem len dole, už je dobre, aj keď síce môj Garmin hovorí niečo iné. Vraj mi chýba 10 km a cca 700 výškových metrov. Ale verím profilu trate a po najvyššom bode má nasledovať 10 km zjazd do cieľa. To už bude pohodička. Toto som si však myslel mylne.

Najvyšší bod som dosiahol, avšak nasledujúci zjazd ma vytrestal za myšlienky o pohodičke. Vysokohorský singláč sa točí a dáva zabrať biku, brzdám, mojej hlave a aj rukám. Chytám kŕče do rúk a verím, že zjazd sa zmierni. Nič z toho sa nestalo, 8 km sa krútim po turistickom chodníku a v duchu si hovorím, aby som sa skľudnil a išiel rozvážne. Snažím sa, avšak únava hrá svoju úlohu a ja v krátkom slede dvakrát „ľahnem“. Nadávajúc sám sebe sa postavím a idem ďalej.

Už som nastavený na to, že ma nič nezastaví a že dnes to dokončím, aj keď chýbajúce watty cítim.

Konečne sa dočkám a dostávam sa do doliny a popri rieke smerujem do cieľa. Teraz si už uvedomujem, že utrpeniu je koniec a v duchu sa usmievam a spomínam, ako som tadiaľ išiel pred dvoma hodinami a musel sám seba presviedčať, že to nevzdám. Cieľom prechádzam po 5 a pol hodinách unavený a dobitý, ale s dobrým pocitom, ktorý ešte umocňuje organizátor vyhlasujúci moje meno. To som už začal tušiť, že som asi skončil na „bedni“, čo sa aj o chvíľu potvrdilo, lebo do 3 minút od môjho príchodu do cieľa som už stal pod pódiom a čakal na vyhlásenie výsledkov. Tu sa s tým „nebavia“, v duchu si hovorím, stačí, že prídu prví traja do cieľa a vyhlásenie je tu .


Ani mi to pravdu povediac nevadí a vedľa Raula Paulisena (2x majster sveta v bike maratóne) a Filippo Ceci (minuloročný majster Európy v Masters kategórii) sa staviam na 3. miesto. Usmievajúc sa pozerám na Zuzku a teším sa, že som sa naučil niečo nové. „Don´t give up“, to je heslo, ktorého sa budem držať, lebo ak sa vzdáš, neskôr to budeš určite ľutovať. A ja neľutujem nič .


Týmto by som sa chcel poďakovať za podporu:

• Martinovi Benkovi, majiteľ Norwit Slovakia, ktorý mi doprial túto zábavu a podporuje ma v mojej „záľube“.
• Davorin.sk – za komplet oblečenie Sportful, ktoré obliekam a tak isto výživu PowerBar, ktorá ma držala pri živote
• Zuzke - za úžasné chvíle a podporu.
• Mojim priateľom a známym, čo mi držali prsty a mysleli na mňa.
• A všetkým ľuďom dobrej vôle.

Link na záznam v aplikácii STRAVA.