Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Pozriete si profil trate a poviete, „veď tam nie sú žiadne kopce, to bude nuda”? Ak áno, bol by to váš životný omyl .

Gajarský Kovian patrí jednoznačne k náročným pretekom a priznám sa, že po ňom mávam jednu z najhorších svalovíc. Táto rovinka dá totiž zabrať na každom svojom metri. Asi aj preto som si to tu obľúbila.

Pred štartom


Ako už je u nás zvykom, na preteky sme prišli s dosť veľkou časovou rezervou a tak sme sa mohli v pohode bez stresov pripraviť. V zázemí sme sa preukázali covid pasom (na mieste sa dalo aj otestovať) a v dobrej nálade sme prešli registráciou. No a poď ho chystať biky.



V rýchlosti sme si prešli úvod z trate, kde nás po minulé roky vo veľkom trápili „piesočné duny”. Naozaj kopa jemného piesku, v ktorom sa z milovaného biku stáva nadopovaný, šialený zajac a len sa tak hádže do všetkých svetových strán. Predošlé dažde našťastie tento úsek trošku vylepšili a povrch nebol veľmi divoký.

Stojíme na štarte, bufky na tvári, okuliare zahmlené a nič. Áno, nič nevidíme, ale to som tým nemyslela. Nič sa nedeje. Minúta štartu za nami a stále žiaden výstrel. Tu však bol čas štartu aj po minulé roky tak trochu orientačný a vždy si ešte pár minútiek naviac treba počkať. Nakoniec to ale príde a nás čaká rýchly rozbeh na lúku.



Zradné piesky


Už v úvode sa snažím predbehnúť čo najviac ľudí. Za drncavou lúkou totiž hneď nasleduje piesočná pasáž a my, čo sme tam už boli, veľmi dobre vieme, aké zápchy sa tam vedia tvoriť. Sama som jednu kedysi vytvorila . S maximálnym úsilím teda obieham pár bikerov, vytrasiem si pri tom všetky plomby zo zubov, nabehnem do lesa a tam… zápcha. Chvíľu sa mi celkom darí bojovať o dobrú stopu v piesku a nepadať pri tom. No len čo sa dostanem za nesprávnu riť, zosadám. Pár rýchlych krokov a som späť. Čoskoro sa však objaví chyba v „Matrixe" a situácia sa opakuje. Niekto sa pokúša naskočiť na bike uprostred najhlbšieho piesku a rovno v zákrute, hneď za vrcholkom kopčeka. Nie ideálny nápad .



Pieskový blázinec našťastie končí a môže sa dupať. V nasledujúcich kilometroch šliapem ako „divá sviňa". Klapky na oči, sústredená pred seba, jazyk natiahnutý, že vyzerám ako Jimm Carrey vo filme Maska. A trať? Netuším. Les, lúka, les, stále sa to mení, no ja si idem zadreto svoje a nevnímam. Na chvíľu však spozorniem, pred nami dačo bliká.

Trochu chaosu pre zábudlivca


Úsek, kde sa po minulé roky padalo pre ostrú vracačku”, tento rok vybavili dvoma signálnymi svetlami a chlapíkom asi s megafónom, čo už z diaľky pekne upozorňoval na zákrutu. Tomu hovorím bezpečnostné opatrenie. Akurát škoda, že som zabudla na to, čo nasledovalo ďalej. S amnéziou zameranou na konkrétne časti trate len treštím oči na rolu plnú dyní. Niežeby som tu do nich minulý rok takmer neskočila šípku. História sa opakuje. Z celej sily schmatnem brzdy, za sebou počujem ďalšie fleky. O chlp som to zvládla so suchými nohavicami. A „nesprešovaná" ďalšími bikermi.



Predýcham infarkt, prebehneme cez drevený mostík a čoskoro naberáme ďalších bikerov. S Marekom sa za nich zavesíme a tempo hneď ide trochu dolu. Veď ich predbehneme. Vybočím do vedľajšej koľaje a rýchlo pochopím, prečo idú všetci v jednej. Vytrasie ma, akoby som bola v šejkri fitness fanatika, samozrejme rýchlosť ide rapídne dolu a nakoniec sa bez úspechu vraciam do svojej stopy. A opäť môžem dobiehať chlapov predo mnou.

Vnútornosti sa mi čoskoro upracú všetky na svoje miesta a pokus o závratné tempo môže pokračovať. Tu nás už ale čaká rodeo na rozbitej asfaltke. Stromy tu totiž zahájili boj proti civilizácii a z cesty spravili pumptrack plný bubnov od koreňov. Silno ľutujem, že jazdím s pevným zadkom. Teda nie mojím, mám na mysli HTčko.



Hrádza - ikona pretekov


Skupinka sa nám postupne zväčšuje a tak si všetci svorne ďalej mokneme a ohadzujeme sa blatom.
Na občerstvovačke si doprajem pohár vody viac na dres ako do žalúdka, a už sa psychicky pripravujem na násyp. Zatiaľ som ho nikdy „nedala". Organizátori nás totiž nechajú behať hore-dole po protipovodňovej bariére. A už je to tu. Zbehneme dolu a hneď nato hore. Drtím „prehadzku", prevesená cez rajdy.. a dala som to. Prvý prechod som normálne že zvládla a moja radosť nemá konca. Teda, kým nepríde na druhý prejazd. Zasa hore-dole a pri ďalšom výšľape to už nevydalo. Navyše si pri zliezaní z biku rachnem do kamery a parádnicky ju otočím. Zvyšok trate natáčam z prevažnej väčšiny šedú oblohu.



Tu ma dobieha druhá bikerka, Iva. Rýchlo sa rozbehneme, nech sme čo najskôr preč z toho krutého úseku. Valíme a zrazu nečakaná zákruta. Teda, ako sa to vezme. Opäť zaúradovala moja čiastočná amnézia. Vlani som sa tu totiž skoro vykotila. A teraz znovu. Fáborky na ceste si všimnem na poslednú chvíľu. Na brzdy a znova fleky hneď za mnou. Akurát tentoraz som sa pre zmenu skoro nečakane a bolestivo zblížila s cudzou ženou.

Trochu chaosu


A znovu raz prechádzame cez násyp. Našťastie len na jedenkrát. Na vrchole regulovčík ukazuje doprava. Iva v čele to stočí rovno po násype. A všetci za ňou „niéé - doléé”. Skupinka sa nám čoskoro uprace a môžeme pokračovať. Prichádzame k rybárskemu revíru a zrazu začneme strácať rýchlosť. Dlhý úsek trati ideme po pokosenej vysokej tráve, dobrej tak na tréning kotrmelcov, nie bike. Fajnový mäkkučký povrch berie všetky sily a všetci svorne nadávame.



Okruh sa už ale pomaly blíži k svojmu záveru. Na chvíľu vybehneme na asfalt, vytrasieme nohy, napravíme chrbtice a späť do lesíka. Marek ide prvý. Na zemi vidím šipku, hneď na brzdy, kričím na Mareka, že sme mali odbočiť. A všetci si idú ďalej rovno. Tak nie? Po vyše 20 kilometroch zisťujem, akú farbu majú naše šípky. Nevadí, lepšie neskoro, ako nikdy. A znovu asfalt, blížime sa k cieľu. Fáborky nás navádzajú ďalej na trať. Marek stále prvý, zadreto odbáča predčasne. A tentokrát všetci kričia naňho „tade néé”. S Ivou ho obehneme, počujem divné zvuky. Obzriem sa a Marek tam zamotaný trhá fáborky . Normálny vandalizmus a rovno takto na verejnosti.

Druhé kolo


Prebehneme po mostíku cez jazdierko a už aj sme na trase z prvého kola. A odznovu drncavá lúka. Obzriem sa, Iva aj Marek s väčším odstupom za mnou. Teraz čo, čakať či nečakať? Nečakám. Pieskový úsek aj nasledujúcu lúku idem sama, obaja držia stále rovnaký odstup. Čoskoro však prišlo iné trápenie. Spustil sa riadny lejak, figu vidím, blata rýchlo pribúda.



Pri jazde naslepo nabehnem do rozbahneného úseku, trošku si tam poblbnem zo strany na stranu. Rýchlosť hneď padne a už aj mám skupinku opäť pokope. A pekne si hádžeme vzájomne blato do huby, nič pritom nevidíme. Občerstvovačkou prefrčíme a ide sa na násyp. V tomto kole je už riadne mokrý a klzký. Nevytiahnem ho na biku, tak zliezam že potlačím. A ako drevo na prvej hodine korčuľovania, na mieste mácham nohami a opakovane padám. Iva s ďalším bikerom vedľa mňa, na druhej strane páska. Som v pasci.

Keď to nejde


Nakoniec sa predsa len vyšplhám hore. Ďalšie „otoče" si už nerobím žiadne ilúzie a pekne všetci svorne tlačíme po tráve vedľa vyjazdenej stopy. Využívam situáciu a balím okuliare do dresu. Konečne aspoň dačo vidím. Skupinka sa nám postupne zväčšuje a tak si všetci svorne ďalej mokneme a ohadzujeme sa blatom. A napätie sa zvyšuje. Sústredená na zadné koleso bikera pred sebou raz nabehnem do kopy blata, len ma riadne povozí. Druhýkrát si zasa nevšimnem prejazd cez násyp a doslova na poslednú chvíľu brzdím, takmer zopálim chlapíka aj Ivu pred sebou, a na hnusne ťažkom prevode ako v spomalenom filme šliapem hore na násyp.



Postupne už dochádzajú sily. Zrazu ma len tak ofúkne Lenka so svojím ťahačom. A to čo má byť? Idem zabrať, no nohy sú už prázdne. A ja pozerám, ako sa mi dva žlté dresy strácajú z dohľadu. Bolelo to viac ako nohy . Naša skupina sa rozpadla na troch ľudí. Aspoň budem mať záverečný špurt s Ivou. Na poslednom asfaltovom úseku tomu s Marekom vypálime. Obzriem sa, Ivky nikde. A už mám aj po záverečnom špurte. Do cieľa prichádzame v dvojke. S uboleným celým človekom a blatom natlačeným snáď v každom póre.



Na záver


Trochu pokecáme a hybaj čo najrýchlejšie do sprchy. Tu ma riadne prekvapil luxus v podobe teplej vody, čo na maratónoch nie je zrovna bežné. Takže teplá sprcha, umyť biky, natlačiť sa s rizotom.. čo viac človeku treba. Už len pozrieť vyhlasovanie výsledkov. Na dlhej trati sa stali absolútnymi víťazmi Martin Kostelničák s časom 1:46:35 a Soňa Othmanová s časom 2:11:29. Na krátkej zasa Jaroslav Štvrtecký s časom 0:54:22 a Sára Bilkovičová s časom 1:01:15. Kompletné výsledky nájdete tu.



Na záver by som chcela poďakovať za pekné preteky a úžasnú atmosféru. Vidno, že organizátori si dávajú každý rok riadne záležať a trať aj zázemie neustále vylepšujú. Ďakujem teda za ďalšie pekné zážitky a verím, že o rok sa stretneme ešte vo väčšom počte.
report_problem Našiel si v texte chybu?

Gajarský Kovian

calendar_today 18.09.2021
format_list_numbered 0. kolo - Župný pohár
label MTB - maratón
place Gajary (Slovensko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up66thumb_down comments 8 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – na plný plyn

Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – na plný plyn

Tento rok je pre mňa plný nových výziev. Dlhšie trate, Slovenský pohár v MTB aj na ceste, no a v Srní som si „naložila" ešte naviac. Prvý maratón odjazdený bez prestávky… Teda skoro. Od čistej jazdy ma delili len pády. Ale pekne po poriadku. :)
Reportáž: ŠKODA MTB Cyklomaratón Topoľčianky - prvýkrát na dlhej trati

Reportáž: ŠKODA MTB Cyklomaratón Topoľčianky - prvýkrát na dlhej trati

Keďže trať v Topoľčiankach patrí k mojim obľúbeným, nič nepoteší viac, ako takýto štart do sezóny. Pre mňa však mali dané preteky o to väčší význam, že išlo o moju prvú dlhú trať.
keyboard_arrow_up