Reportáž: Raslavický pedál – aj napriek smole pekné umiestnenie

V nedeľu 12. septembra sa konal tretí ročník MTB maratónu v obci Raslavice, nachádzajúcej sa zhruba na polceste medzi Prešovom a Bardejovom.

Raslavický pedál už pravidelne zaraďujem do môjho kalendára akcií a inak tomu nebolo ani tento rok aj s dávkou smoly...

Trocha teórie

Ako som už spomínal, Raslavický pedál sa konal po tretíkrát a taktiež to bola moja tretia účasť na tejto akcií. Trať bola doteraz len jedna s dĺžkou okolo 30 km. Teraz z nej urobili krátku, na ktorej sa nastúpalo 750 metrov. K dispozícií bola aj dlhšia trať s dĺžkou necelých 41 km a prevýšením 950 m (mne nameralo 920). Prihlásiť sa dalo na preteky cez formulár na stránke podujatia do 22. augusta aj s pamätným tričkom, do 5. septembra už bez, no stále s pamätnou medailou. Malý rozdiel medzi dlhou a krátkou trasou bol aj v cene štartovného. Nezabudlo sa ani na malých pretekárov, ktorí mali k dispozícií lúku v areáli.

Príchod na preteky, smola pred štartom a prezentácia

Na preteky vyrážame s mojím dobrým susedom a parťákom z niektorých výjazdov bikerxnx. Pred zhruba 2 mesiacmi si zaobstaral nový karbónový stroj od Mondrakeru, tak zároveň jeho premiérové preteky. Celkovo to bol Romanov tretí štart na pretekoch a to jazdí už niekoľko rokov. Ale veď nikdy nie je neskoro začať s pretekaním. Biky naložíme už večer deň pred, nech sa ráno nezdržiavame. Taktiež aj veci na preteky si zvyknem nachystať už deň vopred, nech na nič nezabudnem. Dres, pulzák, hlavne tretry, prilbu...

No prilbu, ani neviem prečo, som do tašky nedal, dodnes to neviem pochopiť, ako som mohol zabudnúť na tak dôležitú vec, bez prilby chodím tak max do mesta do servisu. Výjazd bez nej si neviem predstaviť a teraz si ju zabudnem doma. Na to, že ju nemám, si spomeniem počas cesty až niekde pred Prešovom. Čo teraz? Otočiť to? To by bolo príliš natesno, aj keby sa na to „duplo". Neostávalo nič iné, len ísť v Prešove kúpiť novú. Do oka mi padol model od ABUS-u. Sadla ako uliata a na dlhšie špekulovanie nebol čas. Ešte okuliare, keďže aj tie ostali doma, bez nich tiež nie som zvyknutý jazdiť, tak som bol nútený kúpiť aj tie. Prilbu som si chcel v najbližšej dobe aj tak zaobstarať novú, tak som to len urýchlil a časom mi to už nevadilo, že som minul takmer stovku na veci, čo ostali doma.


Prichádzame do Raslavíc. Parkovanie bolo zabezpečené na lúke za amfiteátrom. Prezentácia prebiehala rýchlo, v taške, keďže som sa registroval hneď ako to bolo možné, dostávam okrem medaily aj tričko s logom podujatia v červenej farbe. Trochu zvláštne riešenie štartovného čísla, ktoré namiesto riaditok je potrebné pomocou zicheriek pripevniť na zadnú časť dresu. Tak zvláštne jedine pre nás MTB-čkárov, na cestných to je samozrejmosť. Prichádzame k autu a ideme nachystať biky. Keď som doma nechal prilbu, tak snáď budem mať šťastie na pretekoch. Najprv nahodiť predné koleso a potom sedlovku. Samozrejme bez momenťáku. Ešte trochu a závit fuč, „No to budú preteky“. Vážim síce 60 kg aj s tretrami, sedlovka je potretá karbónovou pastou, no pohybovať sa pri dlhšom sedení samozrejme bude. Nejak to snáď vydržím, treba na preteky nosiť so sebou momenťák namiesto multiklúča...

Prvé km fajn, až kým sa nezasunulo sedlo

Samozrejme pred štartom ešte zháňam, či niekto nemá objímku, z organizačného tímu pochopiteľne, kto z bikerov by nosil náhradnú objímku. Rozmýšľam, kam sa postaviť, nakoniec sa staviam celkom dopredu. „No, Glevo nám to do kopca potiahne“. „Chlapi, no s tou sedlovkou to nebude jednoduché.“ Štartovali sme spolu krátka aj dlhá, čiže okolo 160 bikerov. Potrebujem čo najdlhšie vydržať v stoji, ak sa chcem udržať vpredu.


Na poľnej ceste za dedinou prechádzame malý brod a začína sa stúpať, ja stále stojím a tak tepy idú pomerne rýchlo hore. Prvé metre v teréne sa mi šli horšie, keďže sme boli ešte trochu pokope, ja v pedáloch a nechcel som, aby som sa nechtiac s niekym zachytil s riadítkami a trochu aj prepadnem v pozícii, no čelo nášho pelotónu mám na dohľad. O chviľu sa to dvihne a bude dobre. Úvodná skupinka si dávame celkom slušné tempo na čele s Mirom Paličkom. Lúčne stúpanie onedlho prechádza do lesa. Držím sa Mira, no neskôr ho predbieham a skúšam, či si nevytvorím náskok. Sadnem len občas a stále väčšinou „dupem“ v pedáloch. Viem, že takto ale dlho nevydržím, aj keď kondičku mám.

Prémia Haľagoš

Po lesnom stúpaní nás čakal zjazd, kde prichádzam o vedúcu pozíciu, síce v pohode zjazd, no nechcel som to kvôli problému so sedlom veľmi púšťať, nech sa ešte niekde nevysypem. Najprv v lese, neskôr zjazdujeme po lúke. Po zjazde zastavujem, vyťahujem sedlo a skúšam dohnať stratu. Čakalo nás niečo vyše 5 km stúpanie na najvyšší bod trate, kopec Haľagoš, cca 15. kilometer od štartu, kde bola aj horská prémia. Na začiatku tohto stúpania sa ocitám v dosť vysokých tepoch, veľa do 200 nechýbalo, ale tak šiel som v stoji, trochu sa to ukľudnilo, až keď som si mohol sadnúť. Robil som si na ňu zálusk, no nakoniec hore prichádzam na 3. meste so stratou niečo cez 2 minúty. Nachádza sa tu aj jediná občerstvovačka, hodím do seba pohár vody a pokračujem ďalej. Zo svojej som ešte ani neodpil. Je síce pomerne teplo, ale urobil som si dostatočnú zásobu vody pred pretekmi.

Trochu zvýšiť priemerku

Za Haľagošom ešte trochu pokračujeme po hrebeni a napojíme sa na známy panelový zjazd. Na trati nás čakal aj jeden dlhší asfaltový úsek, väčšinou v zjazde a tak zaraďujem najťažší prevod a valím, čo to dá. Ešteže nikde nestojí radar .Prechádzame cez Šarišskú Trstenú a Chmeľovec do obce Podhorany. Pozíciu si stále držím a pohybujem sa od 3. do 5. miesta. Za dedinou nás už čaká známe stúpanie, na konci asfaltky regulovčík ukazuje smer, možno sa čuduje, prečo takto rozbehnutý idem zastavovať. Áno, potrebujem povytiahnúť sedlo, nech sa môžem do toho v stúpaní k Podhoranskému krížu oprieť. V strmších úsekoch si chcem sadnúť, no záver idem aj tak zo sedla. Ževraj 22 %. Môže byť, strmé je to dosť. Opäť sa mi podarilo vylepšiť si pozíciu.

Smer cieľ a bonusový Raslavický okruh

Za krížom ešte trochu naberáme výšku, no už to je aspoň v lese. Keďže sedím, sedlo opäť ide trochu dole a tak pred koncom stúpania už známy rituál. Zastaviť a povytiahnuť sedlo, už keď stojím, aspoň sa trochu napijem a pokračujem do zjazdu. Minulý rok to už bol záverečný zjazd do cieľa. To, čo sa išlo na začiatku hore. Našťastie na značení faborkami si dali záležať a stále je nejaká na dohľad, hustý les a dosť sa to tu kľukatí. Miestami aj taký singletrail z toho, čiže predsa sa jeden našiel. Na poslednom lúčnom zjazde pred Raslavicami prichádzam o tretí flek. Púšťam si to, no na Jožka Bindasa nestačím. Brod, prechod cez dedinu a hurá do záverečných 10 km. Som zvedavý, čo si pre nás organizátori naviac pripravili.


Pokračujeme poza dedinu a začíname mierne stúpať okolo poľa. Nejde sa mi veľmi príjemne, keďže je to dosť hrboľaté a keď si sadnem, sedlo pôjde dole. Občas v stoji, občas v sedle. Na konci poľa, kde sa to trochu viac dvihne, zastavujem a?... Áno, opäť sedlo, dúfam, že už poslednýkrát, nechcem už tu v závere prepadnúť o niekoľko miest. Dostávam sa na vrch lúčneho stúpania, nasledoval trochu viac vymytý zjazd do Abrahámoviec. Tu je toľko dedín s rovnakými názvami, ako aj neďaleko Kežmarku. Akoby som pretekal 15k m od domu . Dúfam, že ma v zjazde nikto nedobehne, som trochu viac na brzdách, sadnúť si nechcem. Navyše sa trochu obávam, že sedlo môže ísť aj do strany a zapričiní mi nejaký pád, tak radšej na istotu.


Prichádzame na asfaltku a posledné krátke asfaltové stúpanie nad dedinou. Také serpentínové, stúpa sa mi fajn, tak pridám. Kopec mi je akosi známy, potom si spomeniem, že sa šiel aj na Čergovskej stope minulý rok vo februári, keď sa nešla klasika na chatu Čergov, ale improvizovaná trasa po okolitých obciach. Tieto preteky som mal rád, uvidíme či ešte budú a s akou traťou. No poďme späť k tomu Raslavickému. Na konci tohto asfaltového stúpania nás regulovčíci posielajú do záverečného zjazdu do Raslavíc. Je to ten lúčny zjazd okolo poľa, čo sme stúpali na začiatku 10 km bonusového okruhu. Už si len strážiť pozíciu, predbehnúť sa mi už asi nikoho nepodarí.

Prichádzam do Raslavíc a cieľ s časom 1:53:16 na 4. mieste, „zemiaková", ale v Raslaviciach idú na „bedňu“ prví piati. Na tretieho strata len 24 sekúnd, na víťaza cca 6,5 minúty. Nebyť tej sedlovky, kvôli ktorej som musel párkrát zastavovať, tak sa asi ponaháňam o prvé a druhé miesto s Mirom Paličkom a možno by bolo aj premiérové víťazstvo na maratóne. Keď som si pozrel segmenty zo Stravy, tak čo kopec, to najrýchlejší čas. Nevadí, ja som spokojný aj so 4. miestom . Môj záznam z jazdy si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.

Občerstvenie, umývanie bicyklov, výsledky

Po dojazde do cieľa čakalo na pretekárov rýchle občerstvenie v podobe ovocia, sladkého a ionťáku. Samozrejme, nechýbala ani klasická strava na lístky. Čiže guláš a kofola, alebo pivo. Umývanie bicyklov síce len jednou hadicou, ale tak blato nebolo a stačilo to len trochu opláchnuť, keby nešiel bike do kufra, ale na stojan, tak ani neumývam. No ani to mi nezabralo viac ako 2 minúty.


Okolo 3tej poobede sa prešlo k vyhláseniu výsledkov. Na dlhej trati s časom 1:46:55 zvíťazil Miro Palička, u žien sa najlepšie darilo Janke Klembárovej s pekným časom 2:14:14. Krátku trať najlepšie zvládol Matej Mikula s časom 1:21:05 a u žien Eva Škopová s časom 1:48:21.


Taktiež sa vyhlasovali aj špeciálne ocenenia ako napr. najrýchlejší Raslavičan a samozrejme aj horská prémia. Po vyhlásení výsledkov nasledovala ešte tombola. Kompletné výsledky si môžete pozrieť tu.

Zhodnotenie pretekov

Aj napriek mojej smole som si preteky užil, výhodou bolo, že trať nebola technicky náročná. Nejaký ten singletrack by ma s tým sedlom zrejme riadne potrápil. No mne osobne takéto rýchle zvážnicové trate sedia a vyhovujú, aj keď niektorí sa zrejme nudili.

Na Slovensku, čo sa týka tratí maratónov, je z čoho vyberať, kto chcel prišiel, kto ma rád techniku, šiel deň pred Košický singletrack maratón, alebo minulý týždeň Snežnický, Donovalský drapák patrí tiež k tým viac technickým tratiam. A je fajn, že sú aj také rýchle trate, napr. pre tých, čo nie sú veľmi technicky zdatní, k ním patrím aj ja. Čo sa týka značenia a organizácie, nemám čo vytknúť. Zablúdiť nebolo kde. O rok snáď opäť v Raslaviciach.