Pevná vidlica na MTB?

Tento článok určite nezaujme majiteľov vysokých zdvihov a asi ani tých nízkych na oboch kolesách, ktorí si budú skôr ťukať na čelo. No na svojich cestách a výjazdoch sa často stretám s otázkou ohľadne pevnej vidlice, ktorú jazdím.

Vždy je za tým vidina zjednodušenia servisu, šetrenie peňazí a spoľahlivosť. Nikdy ju nikomu ale neodporúčam. Prečo? Skúsim to popísať. Keď som pri rozhodovaní sa pátral po skúsenostiach iných, veľa informácií som nenašiel. Samozrejme odpadá servis a budú ťa bolieť ruky. No nič detailné. Po štyroch rokoch jazdenia som nabral vlastné skúsenosti. Pre lepší obraz začnem dlhším úvodom, ako som sa k tomu vôbec dostal. Kto chce, môže preskočiť.

Ako som sa k tomu dopracoval?

Dvanásť rokov som spokojne jazdil na XC-ht. Menil spotrebák podľa potreby a neriešil. Ale všetko raz skončí, alebo praskne. Investoval som do svojej záľuby a kúpil XC raketu. Samozrejme obrovský posun vpred. To sa nedalo porovnať. Geometria, karbón s XT-čkom, 29“ kolesá, jednoprevodník. Všetko, čo som chcel. Lenže... Každú chvíľku problém. Veľa vecí robených na čo najrýchlejšiu spotrebu ma prekvapilo. Najhoršia však bola spoľahlivosť. Cyklistika je pre mňa hlavne relax a odbúranie stresu. Bicykel ma slúžiť mne, nie ja jemu. Nie sa v tom každú chvíľu špárať, riešiť servis a problém. Vzhľadom na dlhé jazdy je u mňa spoľahlivosť veľmi dôležitá. A práve vidlica ma nechala bez vzduchu dosť ďaleko od bydliska. K tomu sa pridalo pár ďalších vecí a na konci sezóny som bol poriadne sklamaný.


V tom čase mi chýbali viacdňové výjazdy, na ktoré som si zvykol, no už druhým rokom nikde nebol. Objavil som bikepacking, Instagram a otvoril sa svetu. V záplave fotiek som si všimol často sa opakujúce celopevné oceľové bicykle a čo všetko sa na tom dá prejsť. S odstupom času vidím, že to bola tak trošku móda. Vo veľkom ich nahradili gravel bicykle. Na pevnej vidlici som začínal, jazdil lacné vidlice, ktoré sa takmer nepohli, na dobrej vidlici som občas zabudol pred zjazdom odomknúť a zistil to až dole. Tak som sa rozhodol, že si jeden pevný oceľový len z trucu poskladám. Už som nechcel nič drahé. Čo najlacnejší. Samozrejme, ako vždy, konečná cena bola rozpočet krát dva.

Mal som vo výbere viacero značiek, keď mi len náhodou padol do oka Hunt. Rámová sada jedného Australana. Jednoduchý masívny rám, žiadne zoslabovanie a zbytočnosti. A predajca v Čechách. Komunikácia bola nad očakávania dobrá. Povedal by som až nadštandardná. Cena, aj keď po zľave, už podľa predstáv nebola. Ale väčšina dielov mi pasovala zo stávajúceho bicykla. Dokúpil som len nekompatibilné a tie, s ktorými som nebol spokojný. Skladanie prebiehalo postupne celú zimu. Na jar bol pripravený na jazdenie. Už len dodám, že je to jediný bicykel, na ktorom jazdím počas všetkých štyroch ročných období už štyri roky.

Aký materiál?

Mal som možnosť jazdiť dva – karbón a oceľ. Hliník by som nechcel, lebo je tvrdý a titán zase drahý. Samozrejme vlastnosti jednotlivých kúskov sa môžu líšiť. Smer vlákien, vrstvy, tvar pri karbóne. Tvar a hrúbka materiálu pri oceli. Žiadne prednášky z fyziky. Len dojem z jazdy. Karbónová vidlica pohltila viac drobných nerovností. No v hrubšom teréne zaostávala za oceľou, ktorá vedela pohltiť viac väčších nerovností. Aj keď karbónu, ako materiálu, verím, nemal som z toho dobrý pocit. Ťažko totiž odhadnúť, kedy to už nedá a zlomí sa. Oceľ sa predsa len najprv ohne. Pri karbóne môžeme hovoriť aj o úspore hmotnosti. Pri oceli ani nie. Moja váži niečo málo pod 1,5 kg. To už sa podobá na hmotnosti XC vidlíc.

Poďme jazdiť

Každého bolia ruky a je vytrasený, len sa na to pozrie. No poďme sa pozrieť na realitu. Samozrejme všetky porovnania budú s jazdou na XC-ht a terén vhodný pre XC bicykle. Nemá zmysel ísť do niečoho, čo by bol problém ísť aj na odpruženom HT-čku. Po krátkom zoznámení na asfalte som nedočkavý hneď zahol do lesa. Technickejšie stúpanie a rozbitejší zjazd. Prvé prekvapenie, ktoré by asi nikto nečakal, prišlo v stúpaní. Ide sa mi akosi ťažšie. Každý náraz na prekážku (koreň, kameň) spomaľuje bicykel, snaží sa ho doslova zastaviť. Musím odľahčením predku, pohybom rúk, prácou s celým telom a ťažiskom bicyklu pomôcť prehupnúť sa cez prekážku. Bol som zvyknutý mať ruky opreté o riadidlá a všetku túto prácu za mňa doteraz robila odpružená vidlica. Teraz pracuje celé telo. Kým je oddýchnuté, ide to. Horšie je, keď je unavené. O to viac terén brzdí a unavuje.


Cesta nadol bola tiež prekvapením. Prvé bolo, že grip je oveľa horší. Predné koleso poskakuje na nerovnostiach, čo ho odľahčuje a stráca grip. To, ako kopíruje predné koleso terén, je len na tvojich rukách. Čím lepšie s nimi dokážeš pracovať, tým viac máš gripu. No nikdy to nebude toľko ako s tlmením. Čím viac nerovností za sebou a čím vyššia rýchlosť, tým je to horšie. Treba na to myslieť hlavne pri zatáčaní a brzdení. Druhé prekvapenie bolo, že žiadne mučenie sa nekonalo. Naopak, zjazd, ktorý som donedávna len zletel dole, ma zrazu bavil. Hľadanie stopy, práca s ťažiskom. Poskočiť sa pýtalo na každej malej vlnke.


Postupne som sa učil a zvykal si, ako na tom jazdiť. Prešiel som si všetky zložitejšie zjazdy v okolí a stále sa púšťal do technickejších. Asi polovicu sezóny som mával svalovicu na rukách, tak ako na nohách, keď som s bicyklovaním začínal. Výsledkom boli silnejšie ruky a pevnejší hrudník. Spomínam si na moje začiatky a 26“ kolesá, nabombované 1,9“ plášte, lacné vidlice, ktoré takmer nefungovali. Terajšie 29“ kolesá, bezdušové 2,35“ plášte s nízkym tlakom, samotná geometria rámu, širšie riadidlá a mnoho ďalších detailov robí jazdu pohodlnejšou ako kedysi, aj napriek absencii pruženia. Tu by som ešte spomenul gravel. Vždy ma vie prekvapiť, čo sú na tom ľudia schopní jazdiť, kde všade ich na gravel bicykloch stretnem. Vtedy si poviem, že ja som ešte stále fajnovka. Hlavne geometria a objem plášťov vytvárajú medzi týmito typmi bicyklov priepastný rozdiel.

Čo a kde jazdíš?

Na rovinu. Dlhé úseky plné koreňov a kameňov, kde nie je žiadna stopa a jediná možnosť je ísť priamo cez to, nebudú príjemné. Rýchly sled nerovností za sebou nemáš šancu vyrovnať rukami. To znamená, že do Fatry určite nie. Nebavia ma rýchle rozbité zvážnice, trsy trávy na lúkach sú peklo. Dôležité je vidieť, po čom ideš, aby si mal šancu reagovať rukami. Problém je vrstva napadaného lístia na jeseň. Keď nevidíš, čo je pod ním, len zrazu dostaneš ranu do rúk. Naopak, pomalé technické zjazdy si oveľa viac vychutnám. Aj tie rýchle na hladkom povrchu. Vzhľadom na terén v mojom okolí som zistil, že viac zjazdov si vychutnám práve s pevnou vidlicou. Samozrejme nie som rýchlejší. Ale s tlmením som už zjazdy len rýchlo zletel dole a asi práve preto ma to prestávalo baviť.

A čo zimné jazdenie?

Práve na zimu by sa zdala pevná vidlica ako ideál kvôli absencii servisu. Paradoxne, v zime by som prijal tlmenie na oboch kolesách. Hlavne z dvoch dôvodov. Prvým je spomenutý grip. Jeho nedostatok je na šmykľavom povrchu poriadne cítiť. Druhým je samotný povrch. Aj hladký asfalt alebo chodník v lese sa v zime vie premeniť na „oráčinu" vďaka hrboľato udupanému snehu.

Pre koho áno, pre koho nie?

To si musí každý zvážiť sám. V dnešnej dobe je problém zohnať za rozumný peniaz skôr pevnú ako odpruženú vidlicu. Jednoznačne musí mať na to človek dôvody a nastavenú hlavu tak, aby prijala všetky nevýhody. Tých je určite viac ako výhod. Inak bude len nadávať. Nečakaj, že sadneš a ideš. Chce to cvik. Treba rátať s tým, že určitý terén už bude skôr boj o život ako jazdenie. Ak si zvyknutý sedieť na bicykli ako prikovaný, ruky zapreté do riadidiel, nebude to dobré. S tým je spojený aj stred tela, ktorý budeš musieť spevniť, aby ruky mohli byť viac uvoľnené a dokázali reagovať na nerovnosti. Naopak, odpadne ti niekoľko možných problémov, zjednoduší sa ti servis. A možno zistíš, že tie trasy, ktoré ťa nudia, sú zrazu skvelou zábavou.