Reportáž: Cestné bikepackingové preteky  Napříč ČR - ako som za 4 dni prešiel 880 km

Bikepacking je túžba po dobrodružstve, objavovaní, ale aj po úniku od bežných problémov a vyskúšaní si, aké je to si siahnuť na dno svojich síl a vzdať sa všetkého komfortu.

„Počuj, s chalanmi tam máme takú debatu: kam ideš? S tým bicyklom to asi nebudú Míle, či?” Vytrhol ma týpek z čítania National Geographic. Bol piatok 02. júla a v nedeľu štartovali slávne Míle z najzápadnejšieho mesta v ČR - z Ašu. Vo vlaku bola preto aj partia s MTB bicyklami, a potom som tam bol ja - s gravelom s hladkými 32 mm plášťami.

Odjakživa som mal rád cestovanie. Keď sme šli do Chorvátska, tak viac ako pláže ma bavila cesta autom tam. Neskôr, keď som bicykloval, tak ma viac ako priemerka zaujímalo, či som bol o dedinu ďalej ako minule, či prešiel nejaký kúsok asfaltu, ktorý som predtým neprešiel. Potom som začal chodiť sám na hrebeňovky. Zo Strečna do Námestova alebo z Bratislavy na Bradlo a množstvo iných prechodov. Keď som doštudoval vysokú školu, tak som si po 15 rokoch mohol dovoliť kúpiť nový bicykel. Chcel som niečo, s čím môžem ísť ešte ďalej, niečo čo zvládne rozbité cesty a štrk, ale prevažne to bude na to, aby som šiel po ceste čo najďalej. Tak som si kúpil gravel a začal jazdiť 150+km výjazdy a skúšal prvé bikepackingy. Potom cez zimu som sa dozvedel, že nejaký týpek v Čechách organizuje také preteky, kde bude len zopár ľudí a pôjdu krížom cez Česko. Nebude to o pretekaní, bude to o objavovaní nových miest a prekonávaní samého seba.

Deň 0 - Až do mesta Aš

Tak sa dostávame na začiatok môjho rozprávania. Do vlaku medzi Prahou a Chebom, v ktorom som v piatok 02. júla sledoval dážď a opar nad lesmi v západných Čechách. Pociťoval som trochu úzkosť. Môj najväčší cyklistický výkon, ak nerátam také kochacie bikepackingy, kde človek viac oddychuje ako bicykluje, bol doteraz 375 km za 27 hodín. Toto je vyše dvakrát dlhšie a predsa len trošku ďalej od domova. Posledný týždeň bol dosť hektický - prechádzal som dokola mapu a v Garmine si do nej pridával body, kde sa dá najesť, či prespať v prípade zlého počasia. Takisto som musel meniť brzdové kotúče a zadné koleso, keďže na starom som týždeň pred odjazdom praskol ráfik.


Z Chebu som sa následne dobicykloval do Ašu na hraniciach s Nemeckom, kde sa s ostatnými súťažiacimi ubytujeme v chatke v kempe pod rozhľadňou. Dokopy nás je 5 s tým, že ďalší 2 borci odštartujú neskôr. Večer končíme v kuchynke kempu pri nabíjačkách. Ako správny zelenáč počúvam skúsenosti starších. Na otázku, aký čas je mojím cieľom na trati, odpovedám len, že hlavne chcem prísť do toho cieľa. Dovolenku som si zobral na celý ďalší týždeň, dlhšie ma to určite baviť nebude. Štěpán má ešte timemanagmentový tip - treba spať každú noc len 3 hodiny. To je vraj jeden spánkový cyklus a telo pri takomto režime nezačne regenerovať, teda ma menej bude bolieť - „Tělo si myslí, že je ve válce!” - nuž, toto asi praktizovať nebudem.

Deň 1 - Poohří

Zobudili sme sa do studeného a hmlistého rána. Natlačil som do seba hermelín s pár rožkami, pripevnil štartové číslo a o siedmej po spoločnej fotke vyrážame. Všetci sa rozbehli presne opačným smerom než ja. Skvelý začiatok. Ja som pred hlavnou cestou uprednostnil lesnú asfaltku. Teda hneď od začiatku som sám.


Do hodiny som pri prvom prejazdovom checkpointe - hrad Seeberg. V západných Čechách som nikdy nebol a príjemne ma prekvapilo, ako je tu pekne. Hrad vyzerá úplne inak ako tie slovenské. Spravím si fotku a idem rýchlo ďalej do druhého checkpointu - Františkovy lázne. Prechádzajúc pešou zónou s palmami mi v hlave ide pesnička Františkovy lázne od Mandrage: „Ať žije láska, když se žena zblázní, sbalí si saky, paky, aby mohla říct....” Aj ja idem. Na Sokolovsko.

Tento región je známy povrchovými uhoľnými baňami a uhoľnou elektrárňou. Bane pomaly zanikajú a napúšťajú sa vodou, tak vzniklo aj jazero Medard, ktoré obchádzam. V Sokolove mám prvú pauzu na pumpe, aby som doplnil cukry. V meste som sa po prvý raz stretol s intenzívnejšou dopravou. Do Karlových Varov sa dá dostať aj cyklocestou popri rieke Ohřa, ale tá je nespevnená, tak som radšej zvolil cestu pre autá na opačnej strane rieky, ktorá tečie údolím medzi kopcami a je populárna medzi vodákmi.


Ďalším checkpointom, ktorým bolo treba prejsť, bol krásny hrad Loket v meandre rieky. V Česku je taký zvyk, že centrá historických miest sa celé vydláždia. Vyzerá to pekne, ale pokiaľ idete na bicykli s úzkymi plášťami, tak to neoceníte. Loket nie je výnimkou, teda každý jeden meter mestečka som odtrpel a vytrasený som pokračoval do jedného z mála väčších miest na trase - Karlove Vary.


Celkovo mala naša trasa približne 50 checkpointov, cez ktoré bolo potrebné prejsť. Avšak niektoré z nich boli tzv. foto checkpointy, pri ktorých bolo potrebné si spraviť fotku a nahrať ju do systému spolu s krátkym popisom. Tieto záznamy boli verejné na stránke pretekov, teda si ich mohli čítať napríklad priatelia súťažiacich. Karlove Vary boli prvým takýmto checkpointom. Inak samo o sebe som si to mesto až tak neužil. Veľa turistov a koče ťahané koňmi na mňa pôsobili trošku „disneylandsky”.

Pokračoval som ďalej popri rieke Ohře cez opustené kúpele Kyselka, pri ktorých je prameň Mattoni. Prvý deň bolo mojím cieľom to hlavne neprehnať a pravidelne jesť. Tak som šiel pomaly na relatívne nízkych tepoch, aj keď bol profil už mierne vlnitý. Zastavil som sa cestou na hot dogu a nakladanom hermelíne a prekvapivo som stretol organizátora Radomíra. Ten si šiel svoju trasu, lebo chcel pozrieť aj iné miesta, kadiaľ by mohla trasa viesť o rok. Spolu sme prišli do mesta Kadaň. Pred Kadaňou bol cyklistický chodník vedený po železnom chodníčku visiacom na skalách nad Ohřou. Trošku to možno pripomínalo turistickú trasu prielom Hornádu v Slovenskom raji.


Za mestom bol na približne 150. kilometri trasy druhý foto checkpoint - hrádza vodnej nádrže Nechranice. Tu ma dobehol iný súťažiaci - Jakub. Nechápal som ako to, že bol za mnou, ale rýchlo mi to plný hnevu vysvetlil: v Kadani šiel na obed, kde po objednaní hodinu čakal, kým mu ho doniesli. Bol značne nahnevaný, že takto premárnil hodinu času. Všetci traja sme spolu šli do Žatca, kde som sa s Radomírom zastavil na pizzu.


Žatec je mestom piva. V okolí sú samé chmelové polia, ktorými som už bicykloval zasa sám v ústrety prvému pohoriu - Českému Stredohoří. Ráno sme štartovali v 700 m n. m. a v Žatci sme boli len v 250 m n. m. a teraz som po prvom riadnejšom stúpaní šiel do 550 m n. m. Bolo už šesť hodín večer a teplota sa od Karlových Varov držala nad 20 °C. Síce nebolo teplo, ale od rána som šiel v dlhých cyklonohaviciach, lebo tie sa mi na rozdiel od dresu nechcelo prezliecť.

Len som sedel, pozeral na výhľad a veril, že teraz už pôjdem hádam niekoľko kilometrov iba dole.
Nasledoval zjazd do mestečka Lovosice. Tie sú významných míľnikom, lebo v nich končí prvý GPX súbor zo štyroch, ktoré sme dostali od Radomíra. Ďalšie kilometre už ukrajujem zo zajtrajšieho plánu. Našťastie som v Lovosiciach tak-tak stihol prievoz cez Labe. Tak hádžem bicykel do člnku a prievozník mi rozpráva, ako dnes už viezol nejakých takých magorov s bicyklami a vraj idú na Moravu. V Litoměřicích jem tretí hermelín za deň (tentoraz grilovaný) a kým je svetlo, idem ďalej. V Terezíne sa definitívne lúčim s Ohřou. Mesto som poznal iba ako koncentračný tábor počas Druhej svetovej vojny. Prekvapilo ma, že takmer celé mesto bolo v minulosti vojenskou pevnosťou - také české Komárno.


Do Roudnice už idem potme po slávnej cyklotrase popri Labe, ktorá spája Krkonoše so Severným morom. Po večeri v dedinskej hospode (štvrtý hermelín) začínam pozerať mapu s úmyslom nájsť miesto na spánok. Chcel som spať pred Mělníkom, aby som mohol raňajkovať v meste na pumpe a zároveň mať nejaké čisté miesto bez ľudí. Nakoniec končím pred mestom na cykloceste pri Labe, kde som našiel lavičky a stôl. Prvý deň bol super. Nadšený sa teším na ďalší deň.

  • Vzdialenosť: 255 km, prevýšenie: 2 450 m, hrubý čas: 16:15
  • Link na výjazd

Deň 2 - Kokořínsko, Český ráj a Podkrkonoší

Vždy keď idem na bikepacking alebo peši na nejakú hrebeňovku, tak prvú noc sa vôbec nevyspím. Prvý deň je preto pre mňa lepšie jazdiť viac do noci. Na druhej strane som tentoraz nechcel riskovať, že sa príliš skoro odpálim a takisto, chcel som ísť Kokořínsko za svetla, tak som šiel spať krátko po polnoci. Veľa som toho však nenaspal. Pred piatou som vstal, vyčistil som si bivakovacie vrece od slizniakov, ktoré naň povyliezali a pomaly šiel na raňajky do mesta, ktoré leží na sútoku Vltavy a Labe.


Úvod druhého dňa bol vcelku pekný. V údoliach v lesoch bol jemný opar, sviežich 11 °C a úplne prázdno. Prešiel som okolo hradu Kokořín - stúpanie bolo v pohode, zjazd bol strmý a povrch boli také dlažobné kocky polozaliate v asfalte. Čo sa týka kvality ciest, tak sú na tom Česi podobne ako my.


Druhé stúpanie bolo na hrad Houska a bolo výrazne strmšie. Hore bolo ešte všetko pozatvárané, tak som nikde nezastavoval, až neskôr mi iný súťažiaci ukazoval fotku tabule pri bufete „Na konci sil”: „Na tomto místě zahynul dne 05. 08. 1913 vysílením syn nevlastního bratrance Járy Cimrmana - Hugo von Zimmerfrei - průkopník české cyklistiky. Tato hospůdka byla postavena ku uctění jeho památky a ku pomoci dalším generacím cyklistů a chodců.”

Zjazd z Housky bolo jediný úsek (aj to dlhý iba pár km), ktorý som mal v minulosti prejdený. V blízkej Českej Lípe mám rodinu, tak som tam pred vyše 10 rokmi trávieval časť letných prázdnin a okrem iného som bol na Houske. Bolo trocha zvláštne byť zrazu niekde, kde to spoznávam. Dokonca som prechádzal cez dedinu, za ktorú hrával môj „strejda” futbal - Staré Splavy. Obec je na brehu Macháča (Máchovho jazera), kde som sa zastavil na zmrzlinu. Ďalej som pokračoval rovinatým ihličnatým lesom, ktorý mi veľmi pripomínal naše slovenské Záhorie, a prišiel som na opustené vojenské letisko Hradčany. Široká pristávacia dráha dnes slúži cyklistom a korčuliarom. Jediné, čo pripomína pôvodné využitie, sú opustené budovy v okolí.


Niekedy po tomto letisku som dostal akúsi krízu. Neviem presne prečo, ale nešlo sa mi dobre. Z obory Prosíčka si pamätám len bráničky dnu/von a dlhé gravelové klesanie. Možno ani nebolo až také dlhé, ale tým, že celý čas ma drnčalo na rozmlátenom asfalte a vetvičkách stromov, tak mi šlo strašne na nervy. Za Svijanmi s ich slávnym pivovarom som sa zastavil na guláš. Pojedol som nejaké magnézium a snažil sa pozbierať elán do ďalšieho pohoria.

Český ráj mal trochu kvalitnejšie cesty, ale keďže som ho prechádzal už poobede a bola nedeľa, tak všade bolo veľa ľudí. Najmä v okolí zámku Hrubá Skála boli cesty úzke a plné áut. No bicyklovalo sa mi už trocha ľahšie, čo bolo asi spôsobené tým, že som šiel zasa v tieni. Posledné väčšie stúpanie Českého rája je ikonický hrad Trosky. Ikonický je preto, že jeho dvojvežatá silueta sa dá spoznať už z veľkej diaľky. Trosky si jednoducho s ničím nemôžete zmýliť.


Jičín bol prvé typické dlažobnokockové mesto 2. dňa. Už sa úplne vyčasilo a bolo okolo 25 °C. Pokračoval som pahorkatinou, ktorá je okrajovou časťou Podkrkonošia. Piatym hradom na trase (resp. 4. lebo Hrubá Skála je vraj zámok, čo sa podobá na hrad) bola Pecka. Krátke stúpanie naň bolo také strmé, že som prvýkrát na trase musel tlačiť bicykel. Avšak stále to bola len taká predohra pred najvyšším bodom dňa - kopcom Zvíčina.

Aby som bol úprimný, tak slovami organizátora Radomíra: „trasa závodu je spíše rovinatá”. Všetky tie stúpania, ktoré opisujem, majú prevýšenie do cca 300 m a priemer na nich je do tých 6-7 %, napríklad Zvíčina: 3 kilometre s priemerom 6,7 %. Houska mala 1,5 km s priemerom 7 %. Nie sú to žiadne hrozné veci, ale 1) naložený bicykel s bikepacking výbavou a vodou mal cca 24 kg, lebo sa neviem naľahko zbaliť 2) mal som za ostatných 36 hodín v nohách vyše 400 km 3) som mladý chlapec z nížiny, ktorý toho ešte musí veľa trénovať. Teda, keď som vyšiel do tých slabých 700 výškových metrov, tak som bol riadne na kašu. Len som sedel, pozeral na výhľad a veril, že teraz už pôjdem hádam niekoľko kilometrov iba dole.


Po zjazde ma čakal najkrajší bod dňa a asi aj najkrajšia vodná hrádza, ktorú som kedy v živote videl na vlastné oči - Les Království. Keďže som už bol dosť zničený, tak som sa nezastavil na dlho. Počas toho ako zapadalo slnko, som prešiel Dvůrem Králové nad Labe. Nešiel som do centra, keďže nebolo checkpointom a zastavil som až na večeru na benzínovej pumpe v obci Kuks.


Kuks je okrem sídla nonstop pumpy, kde hladný cyklista môže pojesť nejaké bagety a popiť nejaké koly, najmä známy tým, že je tu slávny hospitál z roku 1730. Prekvapilo ma, aká veľká je táto bývalá opatrovňa vojenských veteránov. Bolo už po zotmení, tak budova ešte viac vynikala na drobnom kopci nad Labe, ktoré je v týchto miestach ešte len drobnou riečkou.


Už som nemal veľkú motiváciu dnes pokračovať. Cieľ Kuks bol splnený, tak som sa začal rozhliadať po mieste, kde budem nocovať. Všetci bikepackeri ospevujú autobusové zastávky, no mne sa nezdajú byť sympatické. Najradšej spím niekde, kde viem, že ma žiadny človek nebude otravovať. Popri cyklistickej ceste pri Labe boli nejaké lúky, ale vedel som, že ráno tam bude strašná rosa, tak som hľadal ďalej. Neskôr som šiel po ceste 3. triedy, okolo ktorej bola priekopa a pole. Až nakoniec som pri ceste našiel drobnú čistinku s pomerne veľkou sochou svätca Jiljího (slovensky Egídius) a pár stromami. Áno, cca o 10 kilometrov ďalej sú Ratibořice, kde by som určite našiel nejaký altánok alebo terasu zavretej reštaurácie, no ja som už vôbec nemal chuť pokračovať. Natrel som si stehná krémom na regeneráciu svalov a šiel spať.

  • Vzdialenosť: 210 km, prevýšenie: 2 450 m, hrubý čas: 16:40
  • Link na výjazd

Deň 3 - Podorlicko a prvé kilometre na Morave

Spal som tvrdo a takmer šesť hodín, čo som potreboval. Od svätca som odchádzal niečo po siedmej. Ráno mi to nešlo bohvieako - bol som taký „domáganý". Bol som však šťastný, že som už za polovicou celej trasy, teda k Hrčave bližšie ako k Ašu. Prešiel som spomínanými Ratibořicami. V tejto oblasti Božena Němcová zasadila dej Babičky, a preto je tu „Babičkino údolí” aj so sochou Babičky. Všetko bolo ráno prázdne a vyľudnené.

Prešiel som Českou Skalicou a okolo vodnej nádrže Rozkoš a zastavil až v Opočne. Dnes bol štátny sviatok - sv. Cyrila a Metoda, tak som sa bál, že bude veľa obchodov zatvorených. V meste som našiel otvorené malé potraviny, tak som si nakúpil do všetkých vreciek na drese jedlo a vodu. O Opočne som vedel len to, že odtiaľto pochádza tá slávna točené zmrzlina. Bohužiaľ, o deviatej ráno som ju nikde v meste nevidel, tak som obišiel rovnako ako s pivom Svijany v mestečku Svijany. Avšak teraz viem o Opočne niečo viac. Majú tu asi najhoršiu dlažbu v Českej republike.


Najväčšie prekvapenie prišlo kúsok za mestečkom, keď ma dobehol súťažiaci Tim. Tento Belgičan totiž štartoval deň po mne, teda tých 500 kilometrov, čo ja som mal v nohách, on zvládol za deň a čosi. Je to proste borec. Prehodili sme pár slov, on zhrnul svoj včerajší deň ako „I have never been so tired before. It’s tough!” a šiel ďalej.

Po checkpointe zámok v Rychnove nad Kněžnou sa znova šlo do kopcov. Našťastie už to boli skôr tiahle, málo strmé stúpania, takže s ľahkým prevodom to nešlo zle. Aj teplota sa držala pod 25 °C, v podstate som si nemohol sťažovať. Pri zjazdoch sa šlo často menšími serpentínami, kde som pri pravotočivých zákrutách zastavil a nechával prechádzať autá, ktoré som brzdil. Vodiči mi na oplátku občas zablikali smerovkami. Celkovo musím zhodnotiť, že českí šoféri sú ohľaduplnejší než slovenskí. Zvykli ma predbiehať s oveľa väčším odstupom, než na ktorý som zvyknutý a takisto, keď šlo auto oproti, tak počkali za mnou a predbiehali ma, keď bol ľavý pruh voľný.


Prišiel som k vodnej nádrži Pastviny, kde to vcelku turisticky žilo. V okolí bolo mnoho kempov, na vode boli člny a dokonca tu aj chodil taký ten turistický vláčik - obdoba bratislavského Prešporáčika. No tak rýchlo, ako sa objavila civilizácia, tak aj zmizla, lebo o 5 kilometrov ďalej a 150 metrov vyššie už som bol zasa v malých dedinkách na kopcoch s vyľudnenými ulicami. Šiel som stále členitými pahorkatinami, ktoré neboli zalesnené, a tak poskytovali zaujímavé výhľady.


Šlo nám to spolu skvele - ja som šiel pomaly a Hynek zasa rád zastavoval na cigaretku.
Pri jednom zo zjazdov som „dokončil" brzdové platničky. Zježili sa mi chĺpky na celom tele, keď som začul ten hrozný zvuk šúchania sa kovu o kov. Našťastie som mal so sebou náhradné, tak som si ich pod kopcom vymenil a mohol pokračovať. Zdolal som najvyšší bod trasy a v zjazde som minul tabuľu „Historická hranice Čech a Moravy”. Dvojitá radosť vo mne. Akurát pri oslavnej zmrzline ma musel obehnúť ďalší súťažiaci, Hynek, ktorý štartoval pár hodín po nás. Takisto približne v tomto čase, keď som jedol zmrzlinu na hraniciach Čiech a Moravy, do cieľa dorazili prví dvaja pretekári. Štěpán a Vojtěch to zvládli za neskutočných 60 hodín a 25 minút, teda za dva a pol dňa.

Ďalšia zastávka bola mesto Zábřeh. Bolo to asi najväčšie mesto od Dvůr Králové a napriek tomu, že bol sviatok, mali otvorený supermarket. Tak som zjedol prvú večeru a doplnil nejaké zásoby do rezervy. Vďaka únave a kopcom som mal mizerné tempo. Keď som opúšťal Zábřeh, tak bolo už sedem hodín a Garmin ukazoval chabých 140 kilometrov. Avšak, čakala ma rovinatá Mohelnická brázda a Hornomoravský úval a ja som si trúfal ich prejsť za tmy.


Pri zámku Úsov som si vychutnal romantický západ slnka a pokračoval k ďalšiemu zámku do mestečka Litovel (aj tu majú svoj Litovelský pivovar). Následne som za tmy šiel cyklotrasou naprieč CHKO Litovelské Pomoraví. Morava v týchto miestach často meandruje a vytvára chránené mokrade.


Krátko po jedenástej som prišiel do mesta Šternberk. Hľadal som nejaký obchod alebo hostinec, či niečo podobné, kde by som si mohol doplniť vodu, ale všetko už bolo zatvorené. Našťastie v centre mestečka som našiel fontánku s pitnou vodou. Pokračovalo sa stúpaním Ecce Homo, ktoré je známe tým, že sa tu každý rok konajú rally preteky. Serpentíny majú celý čas rovnaký sklon približne 4 % a keďže pre šoférov je rýchlejšie využiť neďalekú cestu prvej triedy, tak som celý čas šiel sám. Stúpanie sa tiahlo pár kilometrov v tichom lese a malo vysoké zvodidlá, ktoré majú chrániť pretekárske autá pred vyletením z cesty. Kvôli monotónnemu prostrediu som mal problém nezaspať počas bicyklovania.

Na konci stúpania ma čakala dedinka, za ktorou sa na lúke asi 500 metrov od cesty mal nachádzať altánok. Tam som chcel spať. Avšak počas tlačenia bicykla do kopca po kamenistej cestičke k altánku som to vzdal a vedľa cestičky som si hodil bivakovacie vrece. Tak som okolo pol druhej v noci zaspal vo vysokej tráve.

  • Vzdialenosť: 205 km, prevýšenie: 2 550 m, hrubý čas: 17:25
  • Link na výjazd

Deň 4 - Sliezsko

Niečo pred šiestou ma zobudilo bučanie kráv. Mal som pocit, že mi bučia priamo pri hlave. Keď som rozlepil oči, tak som uvidel, že na opačnej strane tej poľnej cestičky sú za elektrickou ohrádkou rozostúpené kravy, ktoré na mňa čumia a bučia. Ako teľce na nové vráta.

Vrátil som sa na cestu druhej triedy v momente, keď okolo prechádzal Hynek - ten, čo ma deň predtým obehol a ja jeho zasa v noci, keďže spal kúsok za Šternberkom. Tak sme sa zvítali a pokračovali spolu. Hynek mi rozprával, ako v prvý večer po tme preletel cez výtlk a dostal defekt na oboch kolesách. S hrôzou zistil, že nemá záplaty, iba jednu náhradnú dušu a lepidlo. Tak dve prederavené duše kameňom rozrezal (nemal ani nožík) a zlepil ich do jednej funkčnej duše. Ráfky tiež náraz poznačil, tak pri brzdení ráfkovými brzdami vydávali hrozný zvuk.


Šli sme pohorím Nízky Jeseník a prechádzali sme len cez málo drobných dediniek a okolo zopár veterných elektrární. Šlo nám to spolu skvele - ja som šiel pomaly a Hynek zasa rád zastavoval na cigaretku. Ideálna dvojica na bikepackerské preteky. Stretli sme dokonca víťaza Štěpána, ktorý sa na bicykli vracal domov do Liberca. Ten chlap je nezmar. Porozprával nám, ako sa mu v druhý deň strhol nejaký závit na voľnobežke, tak mu náhodný dedinčan požičal auto. Odšoféroval ho v ponožkách, lebo v cestných tretrách sa zle šoféruje do servisu, kde mu opravili tú voľnobežku. Nuž, tie moje brzdové platničky boli nič oproti zážitkom ostatných. Nehovoriac o tom, že nás zastihla správa od organizátora Radomíra, že Belgičan Tim mal ráno zrážku so srnkou a je v nemocnici s podozrením na zlomenú kľúčnu kosť.

Prvým foto checkpointom dňa bola vodná nádrž Kružberk, pri ktorej sme si dali pauzu. Je to ďalšia pekná nádrž obklopená zalesnenými kopčekmi. Tentoraz však nie je na Labe ani na Orlici, ale na rieke Moravica. Kružberk je takisto hranicou Moravy a Sliezska a tu aj začínal posledný GPX súbor trasy. Je to proste veľký míľnik.


Trasa pokračovala zvlneným profilom a ja som bojoval s každým jedným stúpaním. Čo sa týka fyzických síl, tak som už bol na konci a celé telo ma bolelo. Najviac zadok, kolená a dlane. Prešli sme mestom Vítkov a ďalší foto checkpoint bol zámok v Hradci nad Moravicí. Tu som niekde stratil Hynka a podarilo sa mi si pokaziť zips na rámovej taške. Nožíkom som rozrezal koniec zipsu a snažil sa nasadiť jazdca, ale nedarilo sa mi to. Keď som stratil nervy, tak som nožíkom začal v zipse vyrábať drobné diery aby som tašku stiahol eska páskami.

Ale nervy, únava a moja nešikovnosť spravili svoje a porezal som sa na prste a nešlo mi zastaviť krvácanie, lebo rana bola hlboká. Nakoniec mi jeden pán z autolekárničky dal leukoplast a síce presiakol, ale krvácanie zastavil. Hynek ma asi hodinu čakal v ďalšom checkpointe pri zámku v Raduni, kam som sa dotrepal s rozpadnutou brašňou zatvorenou eska páskami a zalepeným prstom. Bola asi jedna hodina poobede a mali sme za sebou smiešnych 80 kilometrov. Šlo to pomaly. Veľa si toho z poobedia nepamätám. Viem, že mi bolo strašne teplo, lebo teplota bola vyše 30 °C a nevládal som ísť dosť rýchlo, aby ma vietor ochladzoval.


Z juhu sme obchádzali Ostravu a prechádzali sme okolo jej letiska. Prešli sme takým ako keby trojmestom Příbor-Štramberk-Kopřivnice. V Štramberku sme si vytlačili bicykle po dlažobných kockách k hradu. Potom sme prešli okolo obrovskej továrne Hyundai neďaleko Frýdku-Místku a neskôr okolo znovupostaveného dreveného kostola v Gutoch, lebo pôvodný drevený kostol zo 16. storočia zhorel pred pár rokmi.


Posledný checkpoint bola železiareň v meste Třínec. Obrovský oceľový kolos, z ktorého sa na rôznych miestach parilo. V meste sme sa zastavili na pumpe na posledné bagety a nealkoholické radlery. Poslednýkrát sme si namazali zadky krémami proti odreninám a počas stmievania sa vydali na posledné stúpanie smerom k Slovensku. V mestečku Mosty pri Jablunkove nás čakal súťažiaci Jakub, s ktorým sme prehodili pár slov.

Na hraniciach so Slovenskom sme sa zastavili na nakúpenie jedla na večeru a piva, ktorým oslávime cieľ. Pani pokladníčka na pumpe bola Slovenka. Bolo krásne počuť slovenčinu. Zdalo sa mi, ako keby som v Česku bicykloval už niekoľko týždňov.

Do cieľa - trojhraničného bodu CZ-PL-SK bolo treba ísť asi 10 kilometrov po ceste tretej triedy do koncovej dediny Hrčava, ktorá je zároveň najvýchodnejšou obcou v Českej republike. Cesta bola taká vlnovka, ale na zjazdoch som si to nemohol pustiť dole, lebo bola totálna tma, tak som sa bál ísť rýchlo. Okolo polnoci sme prišli do spiacej Hrčavy. Posledný 15 % zjazd som šiel už radšej vedľa bicykla, lebo už som absolútne nedôveroval svojim reflexom.


Po takmer 90 hodinách, odkedy som odišiel z kempu pod rozhľadňou v najzápadnejšom meste Česka, som dobicykloval k česko-poľsko-slovenskej hranici. S Hynkom sme vypili zaslúžené pivo a zaspali na terase zatvoreného bufetu. Zvládli sme to. Prebicyklovali sme krížom celý štát. Podarilo sa niečo, na čo som polroka myslel a trénoval.

  • Vzdialenosť: 217 km, prevýšenie: 2 830 m, hrubý čas: 18:00
  • Link na výjazd


Setup a pár slov na záver

Všetkým, ktorých som navnadil si skúsiť svoje prvé ultradistance preteky, odporúčam pozrieť sa na ultrabikers.eu. Radomír Čížek robí seriál pretekov, z ktorých si môžete vybrať podľa svojej chuti. Napríklad na rok 2022 je z cestných pretekov naplánované Břeclav-Bratislava-Budapešť, ďalší ročník Napříč ČR alebo Split-Mostar-Záhreb-Břeclav. Avšak aj mnoho iných MTB či gravel pretekov a jednodňových akcií. Pre tých, čo sa venujú alebo by radi skúsili bikepacking, trochu opíšem svoj setup na inšpiráciu, pokojne v komentároch môžme prediskutovať, komu čo funguje, rád si vypočujem aj vaše názory.


Do budúcna budem určite jazdiť s časovkárskou hrazdou, keďže týždeň po akcii som mal problém zaťať päsť na rukách - hodiny držania riadítok spravili svoje. A takisto by som mal prehodnotiť, ako znížiť hmotnosť výbavy, aby sa mi šlo ľahšie v kopcoch (alebo schudnúť).

V podsedlovej taške som viezol spacák, nafukovaciu karimatku, bivakovacie vrece, termo na spanie a zimnú čiapku na spanie. Na sieťke na podsedlovej brašni som viezol návleky na tretry, reflexnú vestu a pláštenku. V ráme som mal bežné veci, čo som používal počas dňa ako opaľovací krém, krém na zadok, peňaženku, multitool, horčík, svetlo, powerbanku, nejaké tyčinky, okuliare (mal som dvoje - s priehľadnými a s čiernymi sklami a menil som podľa svetla).... Na predstavci som mal jednu powerbanku a mobil. Na riadidlách som mal oblečenie, krém na regeneráciu (strong power), zubnú kefku...
report_problem Našiel si v texte chybu?
lafiziq 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Rozhovor: Timo Laine –  s Fínom na bicykli po Európe

Rozhovor: Timo Laine – s Fínom na bicykli po Európe

Tentoraz sme si na rozhovor pozvali „exotickejšieho“ respondenta – zo studeného Fínska, v ktorom žijú okrem chovateľov sobov aj úplne normálni ľudia.
Sezóna 2023 – opäť v niečom iná

Sezóna 2023 – opäť v niečom iná

Rekordný nájazd kilometrov, spoznávanie nových miest, zoznámenie sa s cesťákom, ale aj nepríjemný pád. Aj taká bola moja uplynulá sezóna.
MTBIKER komunitná jazda - spoznávanie zákutí Turca

MTBIKER komunitná jazda - spoznávanie zákutí Turca

Ak je niečo, čo skutočne vyšlo snáď v každom ohľade, bola to práve MTBIKER komunitná jazda vo Valčianskej doline. Prečo by si nabudúce nemal chýbať ani ty?
keyboard_arrow_up