Moje prvé ultra - Poland Gravel Race

Keď som si bol v novembri 2020 kúpiť v Krakowe gravelbike, tak ma chalani upozornili na ultra preteky Poland Gravel Race (PGR), ktoré sa konajú v Poľsku, a na ktorých sa sami chceli zúčastniť.

Odvtedy som mal chrobáka v hlave a počas vianočných sviatkov bolo veľa času na premýšľanie...

Moja cesta začala riešením logistiky - vecí, ktoré budem potrebovať, ale zároveň mi nebudú na obtiaž. Trasa má 550 km a prevýšenie okolo 11 000 m a teda moje myšlienky smerovali hlavne k tomu, či to vôbec dokážem zdolať. Nikdy som neabsolvoval tak dlhé preteky. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým viac som bol presvedčený o mojej účasti na tomto bláznovstve.

Prihlasovanie bolo už v januári a prebehlo veľmi rýchlo. Limit účastníkov 350 sa vypredal za pár hodín. Mne sa ušlo miesto náhradníka. Čas bežal a keď som už zabudol na nejaké preteky, prišiel email o voľných miestach. Neváhal som ani sekundu a hneď som sa prihlásil. A v hlave bolo opäť množstvo myšlienok a otázok. Bolo potrebné začať riešiť prípravu na preteky. Ale ako? Pozrel som si pár videí z minulého roka a začal som sa zamýšľať, ako na to. Moje tréningy na biku som upravil z častých a krátkych na menej časté a dlhé.

Preteky sú tu

Na štart do mesta Przemyśl ma odvezie kamarát Tomáš. Zaregistrujem sa, dáme si večeru v krásnom historickom centre a pripravím si bike na ranný štart. V hotelovej garáži je už niekoľko bicyklov, a čo ma prekvapuje, že sú na môj vkus až veľmi nabalené. Vtedy sa ma Tomáš spýta, či som si nemal zobrať aspoň nejaký spací vak. No môj plán je ísť naľahko a cestou si nájsť nejaké ubytovanie. Veď predsa ideme cez národné parky, kde bude určite dostatok možností. Štart je v samotnom historickom centre a prebieha vo vlnách po 10 jazdcoch každých 5 min. Dúfam, že naša skupinka sa udrží pohromade aspoň 50 km, aby sme ušetrili sily.


Po štarte prechádzame celým historickým námestím, ktoré je terasovité. Medzi jednotlivými terasami sú stojky so sklonom okolo 10 %. To najkrajšie nás čaká na konci námestia pri výjazde z mesta. Začína to 2 km dlhým kopcom so sklonom od 10 do 18 %. Naša skupinka sa trhá hneď na konci námestia a na moje prekvapenie na ten „kopček“ vychádzame už len dvaja a dobiehame pár, ktorý štartoval 5 minút pred nami. Jazdec, ktorý sa ma drží, je 54 ročný Andrzej, ktorý už tieto preteky dokončil dvakrát. Máme podobné tempo a za pár kilometrov som oboznámený, čo nás čaká a neminie. Od začiatku je terén výrazne členitý a striedajú sa časté kopce bez rovinatých častí. Ani kúsok rovnej trasy. Kopce sú krátke, ale zato dosť strmé. Na 25. kilometri míňam potraviny, kde sa veľa pretekárov občerstvuje. Je to posledná možnosť doplniť zásoby pred 60 kilometrovým úsekom lesom. A opäť samé kopce. Pod každým kopcom tabuľka UWAGA NIEDZWIEDZIE (pozor medvede). Krásna príroda ma núti obzerať sa a vychutnávať si každý kilometer.

Neostáva mi nič iné, iba sadnúť na bike a bicyklovať do rána, aby som neumrzol.

Na 85. kilometri je možnosť doplniť zásoby, kde opäť každý cyklista zastavuje. Čaká nás dalších cca 70 km bez civilizácie. V miestnych potravinách zažívajú najlepší deň v roku. Na tento deň sú aj zásobení. Napriek plnému obchodu cyklistov sa nik nepredbieha. Predsa sú to preteky, kde minúty netreba veľmi naháňať. Po krátkej pauze vyrážam pozrieť krásy Národného parku Bieszczady (náš NP Poloniny). Okrem cyklistov stretávam iba pár turistov a lesných robotníkov. Zato opustených domov a dedín tu bolo viac. Doma sa dozvedám, že to má na svedomí akcia WISLA počas 2. svetovej vojny.



Andrzej spomínal, že na 180. a 220. kilometri sú rekreačné oblasti, kde je dostatok ubytovania. Podľa mojich výpočtov na 220. kilometri budem tesne po zotmení. Do dedinky Komancza prichádzam niečo po 21. hodine. Sadám do parku a vyhľadávam cez google ubytovanie. Po dvoch hodinách mi začína byť dosť chladno a ubytovanie žiadne. Neostáva mi nič iné, iba sadnúť na bike a bicyklovať do rána, aby som neumrzol. Teplota v noci sa pohybuje v rozmedzí 4-10 stupňov. Únava po celom dni ma núti klásť si otázky: „prečo som nezohnal ubytko?" „prečo som si nezobral spací vak?!" Tieto myšlienky ma sprevádzajú niekoľko kilometrov. Míňam dedinky a obzerám sa, kde by som sa mohol zložiť, keby som mal ten spací vak. Míňam zastávky, rôzne altánky v parkoch, ktoré sú plné spiacich cyklistov. V spacích vakoch!!!

Okolo polnoci prichádza správa od kamaráta o mojom momentálnom umiestnení. Pohybujem sa okolo 30. miesta. Aspoň jedno pozitívum počas prebdenej noci. Predbieham všetkých, ktorí spia. Približne o pol tretej ráno som v dedinke a vidím svetlo na ceste. Bliká striedavo bielo-červeno. Vravím si, cyklista. Zrazu stretávam chlapíka, čo ma pozýva k sebe na čaj. Prvé, čo mi napadlo bolo, čo keď ma znásilní alebo predá na orgány? Unavený mozog mi pripravuje rôzne scenáre . Aj moje znalosti poľského jazyka ma rýchlo prechádzajú a tvárim sa, že mu nerozumiem. Našťastie nás dobieha ďalší cyklista, ktorý dostáva tiež pozvánku na čaj. (Jedno šťastie, že som to neodmietol, teplý čaj ma zachránil a nabudil na ďalšiu cestu.)

Dozvedám sa, že pán je fotograf, ktorý si fotí perzeidy a fanúšik cyklistiky z Varšavy. Čiže toto čudesné stretnutie napokon dopadlo na výbornú. Svitanie, najchladnejšiu časť noci, trávim na čerpacej stanici v Dukle pri čaji a káve. Mám za sebou cca 300 km. Otepľuje sa a ja si konečne nachádzam svoju zastávku, kde zatváram oči aspoň na hodinku.

Pokračujeme...

Druhý deň je veľmi teplo a dusno. Vyčerpanosť a prebdená noc mi do tempa nepridávajú. Poludnie mi berie aj poslednú energiu, tak si nachádzam krásne miestečko, kde si dám siestu. Križovatka lesných ciest je na to ako stvorená. Zaľahnem a hneď prvé auto zastavuje s otázkou: „všetko v poriadku?" Iba dvíham palec, že áno. Keď o chvíľu zastavuje ďalšie auto, začínam chápať, že to bol zlý výber miesta na siestu. Ale teší ma zistenie, že ľudia sú tu starostliví. Dvíham sa silou vôle a niekoľko stoviek metrov ďalej si za rampou nachádzam kľudné miestečko na dve hodinky spánku.

Okolo 17:00 prichádzam do kúpeľného mesta Krynica zdroj, kde ma oslovuje kolega s ponukou nájsť si izbu na noc spolu.

Už ani neviem, kde sa vo mne berie sila, ale posledné kopce pred cieľom si doslova užívam.

(Vo dvojke je to jednoduchšie, ako šliapať sám.) Po dlhom hľadaní ubytovania aj v susedných dedinách sa začínam zmierovať s ďalšou prebdenou nocou. Lenže čaká ma 10 km do kopca Wierchomla. Dlhé ale krásne stúpanie, na konci ktorého prichádza fatamorgána. Pobehujúci chalan, čo mi ponúka nocľach na horskej chate, večeru a čapované pivo. Kombinácia, ktorá sa neodmieta. K tomu ešte teplá sprcha po 2 dňoch príde určite vhod.



Ráno ešte za svitania dlhý zjazd, potom dlhší úsek po asfalte až do dediny Rytro. A predo mnou obávaný kopec Przelecz Žlobki. Asi 11 km a prevýšenie okolo 700 m. Prvých 5 km je pohodových a potom to príde. Dvojkilometrový úsek, kde sklon neklesá pod 17 %. Miestami je sklon aj 24 %. Do toho ešte silný dážď. Tretí deň začína „skvelo“. Po zdolaní tohto kopca si hovorím, že najhoršie už mám za sebou a dnes už tento bicykel tlačiť nebudem.


Pieniny preletím a ostáva už len niekoľko stúpaní v Tatrách. Pri priehrade Niedzica nachádzam bufet, kde z rádia počujem pesničku Jožin z bažin. Zastavujem a dávam si espresso a kofolu. Pýtam sa bufetára, ako je to možné, že majú kofolu. Odpovedá mi v češtine, že miluje Slovensko a Česko. Dokonca som zazrel v ponuke aj Horalky a iné slovenské výrobky. Už ani neviem, kde sa vo mne berie sila, ale posledné kopce pred cieľom si doslova užívam. Najkrajší výhľad na Tatry je z dedinky Vyšné Lapše (Łapsze Wyżne). Zastavujem aspoň na chvíľu, aj keď sú štíty v mračnách. Je to krásne miesto. Cieľ je na Glodowce (kopec neďaleko Zakopaného). Posledný kilometer pred cieľom sa zamýšľam nad tým, že bez podpory mojej rodiny, kamarátov, kolegov a známych by som to nedokázal.

Milý záver od usporiadateľa

Po príjazde do cieľa ma privítali riaditelia pretekov. Dostal som medailu, tričko finishera a fľašu sektu. Veľmi sa mi páčil ich záujem o všetkých, ktorí dorazili do cieľa. Vypytovali sa na pekné, ale aj zlé veci, ktoré ma postihli na tomto dobrodružstve. Večer bola ešte voľná zábava pri ohni a živej hudbe.

Ja a ultra

Samozrejmosťou účasti na ultra pretekoch je fyzická príprava, ale dôležitejšia je psychická pohoda, nastavenie hlavy a mysle. Mám rád výzvy a dobrodružstvá. Mojím cieľom nie je hnať sa za víťazstvami, ale zažiť krásne chvíle, spoznať nových ľudí, ktorí majú podobné záujmy. Je ťažké skĺbiť rodinu, prácu a ultra preteky. Je to náročne na čas. Napriek tomu som sa už v novembri prihlásil na ďalšie dobrodružstvo a opäť v Poľsku. 3. júna štartujem na WANOGA GRAVEL. 580 km s menším prevýšením. Pôvodne som mal v úmysle ísť niečo úplne iné. Ale na PGR som spoznal pár cyklistov, ktorí mi odporučili práve tieto preteky. A na Vianoce prišlo ešte jedno veľké prekvapenie. Po dlhšom rozhovore s manželkou práve o ultra cyklistike som dostal vianočný darček. Možnosť štartovať na ultra pretekoch v Portugalsku. 1 000 km na cestnom bicykli. Tieto preteky pôjdem aj s kamarátom Milošom. Momentálne riešime prihlasovanie a logistiku.

Niekoľko čísel na záver

Dĺžka trasy: 542,3 km
Prevýšenie: 10 209 m
Počet štartujúcich účastníkov: 293
Počet účastníkov, ktorí dokončili preteky: 239
Čas víťaza: 26 hod 55 min
Môj čas: 54:51
Umiestnenie: 57. miesto