Brejdak Gravel alebo skúška ultra pretekov bez spánku

V januári som sa zúčastnil na pretekoch Wataha Ultra Race a väčšinu trasy som odjazdil s Piotrekom, organizátorom iných ultra v Poľsku. Zaujali ma jeho ďalšie plány – účasť na Brejdak Gravel.

Rozprával o tom tak zaujímavo, že som bol rozhodnutý prihlásiť sa tiež. A ešte viac som sa potešil, keď sa na tieto preteky dal zlákať aj kamarát Marián, hoci si vybral kratšiu trať. Predsa - bude veselšia cesta a nebudem sám Slovák na štarte. Brejdak bol rozdelený na tri dobrodružstvá:

• Dlhá trať 604 km s prevýšením 4 200 m.
• Krátka trať 350 km s prevýšením 2 100 m.
• Janowskastowka čiže 100 km.

Ja som sa rozhodol pre dlhú trať.

Príprava

Nijako zvláštne som sa na tieto preteky nepripravoval. V máji som sa zúčastnil pretekov RTSK, ktoré som bral ako skúšku vytrvalosti. Pred pretekmi som ešte dvanásť dní oddychoval s rodinou v Taliansku, kde som každý druhý deň najazdil pár desiatok kilometrov. Snažil som sa nastaviť si hlavu na zvládnutie tejto vzdialenosti bez spánku. Oddych na dovolenke mi len vyhovoval.

Cesta, cestovinová party a príprava bicykla

Na cestu k štartu pretekov sa vyberáme už štvrtok poobede, aby sme večer stihli registráciu a cestovinovú párty. Štart pretekov je v krásnom areáli ZOOM NATURY v blízkosti mesta Janow Lubelski. V piatok ráno je naplánovaný štart dlhej trate. Marián sa chystá na štart v sobotu ráno na 350 km trasu. Registrácia prebieha bez problémov a už kráčame parkom do salónika reštaurácie, kde sa koná spomínaná párty. Vykľulo sa z toho príjemné posedenie, kde sa podávali cestoviny (boli na výber s mäsom alebo vegetariánske) a hovorilo sa o trase, kde nás čo čaká, o počasí a o možnostiach, kde sa dá doplniť voda a jedlo. Po rýchlom ubytovaní si idem pripraviť veci a bicykel. Zatiaľ čo som premýšľal, čo vziať a čo nie, Marián sa mi postaral o namazanie a prípravu bicykla. „Vďaka Ti“.


Keďže som bol pripravený ísť bez spánku, bral som so sebou iba nutné veci. Nabíjačky na mobil, svetlo a GPS, nejaké jedlo na rýchly šmak, bundu na noc a rezervné zadné svetlo.

Štart

Pri online registrácii mal každý účastník vyplniť formulár, kde si mohol vybrať štartové číslo a čas štartu. Moje obľúbené čísla už boli rezervované, tak som si vybral číslo 108. Štartovalo sa v skupinách max. 10 ľudí od 6:00 hod. každých 5 minút. Vybral som si čas 6:35. Pred štartom sme si museli ešte vybrať GPS-traker. Prišiel som na štart, keď štartovala skupina 6:20. Zamával som im na cestu a Piotrekova partnerka mi ponúkla kávu. Prehodili sme pár slov, práve vyštartovala skupina 6:30 a Piotrek sa ma pýta „Si pripravený?“. Hovorím - áno. „Tak uháňaj za nimi, lebo inak štartuješ sám v skupine.“

Nanuk do ruky, sadám na bicykel a premýšľam, či 7 minút pauzy po 100 km nie je veľa.

Narýchlo skáčem na bicykel a dávam sa na stíhaciu jazdu za mojou skupinou. Prvých 100 km ubieha fakt veľmi rýchlo. Trocha asfaltu, veľa lesných štrkových ciest, dva traily a ja mám priemerku 26,2 km/hod. Prihováram sa pár pretekárom pri obiehaní, ale všetci sa len pozdravia a šliapu do pedálov. Tak viac obdivujem Národný park LASY JANOWSKE.


Od 60 km vidím postávať prvých pretekárov, ktorí dopĺňajú vodu, alebo si dávajú prestávku. Bolo ťažké uvažovať, koľko ľudí mám pred sebou.


Zastavujem na 104-tom km, kde narýchlo plním fľaše s vodou a pozerám, ako ma predbieha pár jazdcov. Nanuk do ruky, sadám na bicykel a premýšľam, či 7 minút pauzy po 100 km nie je veľa. Plynule sa presúvam do NP ROZTOCZE a mení sa aj reliéf krajiny. Krajina sa zvlnila a borovicové lesy vystriedali polia a listnaté lesy.


Začínajú sa objavovať aj prvé pieskové úseky a už ma brzdí. K tomu krátke, ale ostré kopce a priemerka začala klesať. Zastavuje ma strážca NP a pýta sa ma, či mám zakúpený lístok na prejazd národným parkom, alebo som účastníkom Brejdak pretekov. Asi veľké číslo na bicykli je málo a chce odo mňa uistenie, že súťažím.


Okolo 160 km všetci odbočujú k čerpacej stanici na občerstvenie, ja zastavujem iba pri búdke so zmrzlinou, beriem si jednu na cestu a pokračujem ďalej. V blate sa mi zdá, že je málo odtlačkov pneumatík bicykla a tak beriem mobil a pozerám, koľko ľudí mám pred sebou. Zisťujem, že iba jedného. Moja radosť netrvá dlho.

Končí, keď ma predbieha neskorší víťaz pretekov Radoslaw Golebiewski. Mám pocit, že stojím, alebo on je na motorke? Tento chlapík pred dvoma týždňami vyhral preteky Wisla 1200 za 55 hod a teraz ide opäť za víťazstvom. Nemá konkurenciu na žiadnych pretekoch a kam príde, tam vyhrá.

Po pár metroch stúpania hádže bicykel a uteká do lesa zvracať.

O chvíľu sa dostávam na úsek, ktorý bol spomínaný na posedení. 5 km ťažkého lepkavého blata, ktoré sa nedá nijako obísť a k tomu stovky ovadov okolo celého tela. Preklínam celé preteky, hreším na všetko a moja morálka klesá na nulu. Bicykel vydáva zvláštne zvuky a ja dupem, aby som sa nevykúpal v blate. Vychádzam na tvrdý povrch a zastavujem sa v dedinskom obchodíku pre vodu.

Zatiaľ 210 km a 15 min prestávok. Pokračujem ďalej cez kopec sadov rôzneho ovocia a teším sa na dlhšiu pauzu, ktorú som si naplánoval na 274. km. Organizátor tam pripravil občerstvenie a posedenie (boli tam aj matrace a spacáky pre veľmi unavených).

Prichádzam tam ako štvrtý v poradí. Personál mi hneď vysvetľuje, čo je kde a dostávam informáciu, že môžem jesť, koľko chcem. Opýtali sa ma, či mi majú nachystať aj posteľ. Odpovedal som, že je šesť hodín - ideálny čas na večeru a ísť sa trocha pobicyklovať. Výber jedla opäť aj mäsité aj vegetariánske, kopec ovocia, voda a nealko pivo. K tomu bola ešte ponuka reštaurácie, kde najskôr chystali objednávky pre cyklistov. Všetko bolo v krásnom prostredí jazera Zaklikow. Oddych padol vhod.


Asi na 70-tom km som predbehol staršieho pána, ktorý sa vybral na preteky vo vykasaných rifliach, výbavu mal zastaralú a v ruke mal malý digitálny foťák a všetko naokolo si fotí.


Prehodíme pár slov. Ale keď ho zbadám na občerstvovačke, zisťujem, že prišiel 15 minút po mne. Dolieva si vodu, fotí okolie a pokračuje v ceste. Pre mňa je tento pán víťaz. Pokračujem v ceste, chcem dať čo najviac km za svetla. Užívam si výhľady na západ slnka nad poľami a rozmýšľam o taktike na noc.


Vtom ma predbiehajú dvaja pretekári. V rýchlosti sa pozdravíme, prehodíme pár slov a valia ďalej. O pár km sa obliekajú na noc a montujú svetlá.

A máme tu noc…

Zastavujem pri nich a dohodneme sa ísť v noci spolu, nech je veselšie. Míňame jablkové sady, kde je na moje počudovanie veľmi rušno. Kamil a Szimon mi vysvetľujú princíp postreku v noci, keď už nelietajú včely a hmyz. Za mňa super, ale smrad z toho je riadny. Chalani idú parádne a občas mám pochybnosti, či toto tempo vydržím celú noc.

Okolo 430 km žalúdočné problémy dobehli aj mňa a potrebujem rýchlo nájsť dobré miestečko.

Dozvedám sa o Kamilovom treťom mieste na tomto podujatí z minulého roka. Na asfalte stíhame rozprávať, ale na poľných cestách pri umelom svetle sa treba sústrediť. Terén sa zvlnil ešte viac. Krátke a prudké stúpania aj do 20 % až po historické mesto Kazimierz.


Odbočka z trasy na rýchle občerstvenie. Stihol som si dať kolu a hotdog. Kamil ostal na poslednom kopci s problémami so žalúdkom. Dohoda bola, že sa stretneme na pumpe. Avšak tam začal byť konflikt medzi dvoma partiami, tak sme akosi narýchlo odišli späť na trať.

Čas 3:30 a ja začínam driemať aj posediačky. Kamil došiel bledý ako stena. Dávame mu kolu, nech ho trocha nakopne. Z centra je to ešte cez kopec k rieke Wisla. Szimon ide napred. Idem pre istotu s Kamilom. Po pár metroch stúpania hádže bicykel a uteká do lesa zvracať. Sadnem na lavičku a čakám, čo bude. Szimon pokračoval v jazde na kopec. Po chvíľke volal z kopca, čo sa deje. Z Kamila vyšlo „Končím, vy choďte ďalej“. Sadám na bicykel a pokračujem už za svitania. O 30 km stretávam Szimona, ako končí s opravou defektu a ukazuje: „Len pokračuj, už mám hotovo“.

Dolieha na mňa kríza…

Okolo 430 km žalúdočné problémy dobehli aj mňa a potrebujem rýchlo nájsť dobré miestečko. Po dobrom odľahčení som veril v novú silu do krútenia. Opak bol pravdou. Bolesti žalúdka, prebdená noc, únava a vyčerpanie.


Totálna kríza. V hlave nastavenie, že treba pokračovať, aj keď pomaličky, ťažkosti prejdú. A v tom oznámenie od Garminu, že batéria je takmer vybitá. Hľadám na mape najbližší obchod na kúpu raňajok a popri tom si dám nabiť GPS. Plán vyšiel výborne. Raňajky chutili, GPS už malo kapacitu, 15 minút som si zdriemol. Kúpil som si aj vreckovky, keby ma ešte niečo chytilo. To niečo prišlo hneď za dedinou.

Pomaličky pokračujem ďalej a držím sa plánu nezastavovať.

Príroda a okolie je krásne, ale po 600 km sa už ťažko dá obzerať a obdivovať.

Na rovinatom úseku vidím kolegu, ako necháva bicykel pri ceste a uteká do lesa. Začalo mi víriť hlavou, čo sa deje, keď už nám je zle trom. Pripisoval som to strave a nápojom, čo sme všetko namixovali, alebo na občerstvovačke bol nejaký problém? Zhruba na 520-tom km, okolo obeda je potrebné odbočiť vľavo na nespevnenú cestu. Obzerám sa, vidím auto, spomaľujem, nech prejde, obzerám sa znova a auto žiadne.

„A dosť!” vravím si. Zachádzam do lesa pod prvý strom a líham si na bicykel. Spánok to nebol, ale driemalo sa mi dobre. Počul som, ako ma predbehli asi traja, alebo štyria pretekári. Po polhodine som vstal bez bolesti a celkom dobre nakopnutý. Pokračujem a začínam kalkulovať, koľko ľudí je asi predo mnou. Odhadujem to na 20-te miesto.


Nakopnutý silou šliapem do pedálov, čo to dá, ale až do cieľa už nikoho nedobehnem. Pred cieľom to bola ešte motanica po trailoch a nakoniec nás poslali smerom okolo pláže, kde bolo veľa ľudí. Príroda a okolie je krásne, ale po 600 km sa už ťažko dá obzerať a obdivovať. Už ma nezaujímajú ani baby v plavkách, ktoré mi zavadzajú na chodníku. Mám len jeden smer, a to je cieľ, ktorý je už predo mnou.

Konečne cieľ

Konečne som tam. V cieli má víta Piotrek a jeho pani, blahoželajú mi a odovzdávajú pamätnú medailu. Dozvedám sa, že som došiel 10., ale ešte sú na ceste pretekári, ktorí štartovali po mne a najhoršie môžem byť 14. Nechápal som tomu. Asi som ich míňal, keď oddychovali. Od ostatných pretekárov dostávam otázku, či som mal problém so žalúdkom. Jasné a držalo ma to asi 4 hodiny. Všetci, čo sme išli v noci, kde sa robil postrek, boli na tom rovnako.

Radšej budem tlačiť 2,5 km, ako sa tu teraz trápiť s opravou.

Tak sme sa zhodli na dôvodoch našich ťažkostí. Dostávam obed a pivo. Hostím sa na ovocí. Pri stole každý hovorí svoje zážitky. Nakoniec je z toho 11. miesto. Odchádzam na ubytovanie. Dávam si sprchu a ľahnem na 2 hodiny spánku. Pôjdem čakať Mariána do cieľa. Keď zazvonil budík, nevedel som, kde som a čo tam robím. Chvíľu trvalo, kým som sa zmobilizoval. Sadám na bicykel a aj tých 2,5 km k cieľu sa mi zdá veľa. A na sedadlo som radšej nesadal. Pozrel som do mobilu na polohu pretekárov kratšej trasy a s vedomím, že mám ešte dosť času, som si išiel vyumývať bicykel.

Do cieľa došiel práve Kamil (parťák z nočnej jazdy). V meste počkal na otvorenie lekárne, napchal sa liekmi a došiel do cieľa. Stále pozerám do mobilu na Mariánovu pozíciu a dosť dlho je na jednom bode. Volá mi kamarát s otázkou, čo sa stalo Mariánovi. Už je dlho na jednom mieste. Váham, či mu mám volať. Možno má krízu, a to ho ešte viac nahnevá, ale čo ak sa mu niečo stalo. Telefón mu zvonil, ale nedvíha. O minútku volal, že je tesne pred cieľom a všetko je ok. Do cieľa došiel pred 22. hodinou na 5. mieste celkovo a 4. vo svojej kategórii.


Dostáva večeru a pivo a v príjemnej spoločnosti pretekárov debatujeme do pol druhej rána.


Pri odchode na ubytko zisťujem defekt na zadnom kolese. Dofúkali sme, ale hneď sa spustilo opäť. Kašlem na to. Radšej budem tlačiť 2,5 km, ako sa tu teraz trápiť s opravou. Bola teplá noc a nám sa ešte spať nechcelo, tak sme popíjali pivečko aj pred ubytovaním, preberali celé preteky a užívali kľudný večer.

Pár čísel na záver

Dlhá trať

• 131 štartujúcich, do cieľa prišlo 109, DNF 22
• Čas víťaza je 23:38:42
• Môj čas 32:33:08 – 11. miesto

Kratšia trať

• 93 štartujúcich, do cieľa prišlo 87, DNF 6
• Čas víťaza je 14:31:52
• Mariánov čas 15:31:01 - 5. miesto