Odvrátená strana bikingu

V prvom rade chcem upozorniť, že tento článok nie je písaný za účelom odradiť niekoho od zážitkov a radostí spojených s bikom. Chcem sa podeliť o svoj príbeh a nech už si z neho zoberie každý to, čo uzná za vhodné.

Vždy som miloval a milujem slobodu, ktorú som prevažne hľadal v prírode a s ňou spojenými športami a cestovaním, k čomu som bol aj vedený hlavne rodinou, a to od úplne útleho veku. Časom som vyskúšal všetky možné outdoorové aktivity od rybárčenia cez potápanie, lezenie, turistiku a kopec ďalších športov, ku ktorým som sa vždy rád príležitostne vracal. Najviac ma ale očarilo slobodne sa preháňať po lesných cestách a trailoch na dvoch kolesách. Nesmierne ma bavilo všetko spojené s týmto športom. Od mozoľov, ktoré vyvierali na rukách pri kopaní prvých dirtov, s ktorými sme začínali, až po technickú stránku tohto pekelného vynálezu. Aj preto som pekných pár rokov strávil ako servisák v jednom bratislavskom podzemnom servise.

Mojím rajónom boli zo začiatku dirty, ktoré sme spolu s kamošmi kopávali vo všetkých miestnych lesíkoch až po Karpaty, kde som hlavne neskôr trávil najviac času. Ako roky ubiehali, zdalo sa mi, že sa začínam točiť v jednom kruhu. V robote odrobiť rovnakú robotu, po nej sadnúť na bike na rovnaké traily a miesta, ktoré som už išiel tak tisíckrát a zvyšok času venovať priateľke. Proste po 7 rokoch v servise, kde som sa neposúval ďalej, som potreboval zmenu a obával som sa, že ako roky pribúdajú, tak ak ju neurobím teraz, tak už asi nikdy.

Nádherná kanadská divoká príroda, všade zelené paprade a machom obrastene cédre lemujúce dokonalo vytvorené nespočetné množstvá trailov.

Moja staršia segra žila už dlhšiu dobu v kanadskom Vancouveri, kam ma neraz volala a ja som ju ani raz za tie roky ako hlupák nebol pozrieť. Takže po prejednaní vecí som sa rozhodol. A keď už, tak už. Skúsil som požiadať o pracovné víza, aby som sa mohol v Kanade aj legálne zamestnať. A podarilo sa! Stanovil som si dátum odchodu v januári, dohodol sa s priateľkou, že ak to bude možné, tak vycestuje za mnou. Už ostávalo iba zariadiť si všetky veci, aby tu po mne nezostalo niečo nedoriešené, kúpiť letenku, pobaliť si hlavne bike, potrebné bikové vybavenie, k tomu pár ponožiek a vyčkať na deň odletu. Ako to už býva, tak nič nemôže ísť podľa plánov.


Deň pred odletom som si kontroloval všetky zbalené veci a doklady, aby nedošlo k nejakému nemilému prekvapeniu a pri kontrole leteniek, ktoré mi kupovala priateľka, mi z nejakého dôvodu nesedeli časy. Kto by povedal, že na svete sú dva Londýny. Takže som zistil, že môj let, ktorý mal vyzerať Praha - Londýn (GB), Londýn (GB) - Toronto, Toronto - Vancouver, vyzeral Praha - Londýn (GB) a pozor Londýn (CA) - Toronto atď... Možno to bolo znamenie, možno chyba ťažkého lúčenia. Našťastie po dlhšom telefonáte s aerolinkou a doplatku sa to podarilo nejako urovnať a mohlo sa konečne vyraziť za dobrodružstvom.

Sen sa mohol začať

Tak a som tu. Tu, znamená v krajine za veľkou kalužou, v krajine neobmedzených outdoorových možností a skutočnej nekonečnej divočiny. Vyzdvihla ma segra a odviezla rovno k nim domov na severné pobrežie Vancouveru, kde som mal chvíľu pobudnúť, pokiaľ si nenájdem vlastné bývanie. Áno, presne TO severné pobrežie, NORTH SHORE. Ten North Shore, kde vznikol samotný Mountain Biking a podľa ktorého sú pomenované všetky tie rebríkové, latkové a drevené pasáže vašich obľúbených trailov, čo už dnes asi málokto vie.


Starším bikerským harcovníkom sa určite pred očami teraz zjavia najlegendárnejšie a jedny z prvých bikerských videí s názvom North Shore Extreme (kto nevidel, určite odporúčam pozrieť). Z dôb, keď jazdenie na biku bolo o pití piva, húlení trávy, množstvách preliatej krvi, bolesti, nekonečnom kopaní a zbúchavaní najzložitejších, nikým nepochopených trailov, ale v prvom rade o nespútanej zábave, prekonávaní svojich možností a nie o predháňaní sa, kto má drahší a krikľavejší bicykel. Z časov, keď nikto nechápal, čo tam ľudia ako Brett Tippie, Wade Simmons, Richie Schley a ďalší vlastne robia a všetci ich považovali za bláznov, ale dnes sú z nich legendy, ktorým vďačíme za ich formovanie MTB do podoby, akú tu máme dnes. Ak vás zaujíma viac o tomto mieste a samotnej histórii, určite odporúčam pozrieť za mňa jeden z najlepších MTB filmov, film The Moment!

Prepáčte, ale trochu som sa nechal uniesť. Inak Whistler, ktorý pozná asi každý, je odtiaľto približne 150 km. Takže tu som sa ocitol. Okamžite som si poskladal „cajgel" a jetleg-nejetleg, hneď na druhý deň som musel ísť vyskúšať, či je to také neskutočné, ako vo všetkých tých videách a rozprávaniach. A naozaj bolo. Všetky moje očakávania boli niekoľkonásobne prekonané. Nádherná kanadská divoká príroda, všade zelené paprade a machom obrastené cédre lemujúce dokonalo vytvorené nespočetné množstvá trailov. Po pár dňoch som zistil, že tu to s bikingom myslia naozaj vážne. Obtiažnosť miestnych trailov bola posunutá minimálne o level vyššie oproti trailom, ktoré som poznal u nás.


Takže som si musel čím skôr nájsť robotu a vymeniť svoj úplne zbytočne dovezený HT Dartmoor Hornet so 160 mm vidlicou, ktorý mi doma stačil na prakticky všetky parky a traily v okolí, konečne za nejaké poriadne „celopéro". Pracovných ponúk je vo Vancouveri pomerne veľa. Po pár pracovných pozíciách, ktoré som vystriedal, sa mi naskytla možnosť jednej z mojich vysnívaných prác, ktorou boli výškové práce. Bola to robota, ktorá ma skutočne bavila a napĺňala, ale zároveň bola veľmi fyzicky náročná, čo mi v podstate vyhovovalo. Každú chvíľu nový výhľad. Byť zavesený na lane, alebo na závesnej plošine a hompáľať sa len tak vo vzdušných výšinách na miestnych mrakodrapoch bolo úžasné. Nebudem sa tu rozpisovať o všetkých pracovných, bikerských, lezeckých, rybárskych, no proste všetkých splnených snoch a zážitkoch, ktoré som tu zažil. O tom možno niekedy inokedy. Teraz sa presunieme o rok a pol ďalej.

Takže písal sa začiatok augusta 2018. Biková sezóna v plnom prúde a zrazu miestnu československú komunitu, ktorá tu je mimochodom naozaj veľká, zasiahla nepríjemná správa o vážnom úraze Ivana, ktorého som síce nepoznal osobne, ale mali sme množstvo spoločných kamošov. Stal sa mu vážny úraz pri motokrose, pričom si poškodil krčný stavec a ochrnul od krku nadol, vrátane jemnej motoriky. Všetci sme si hovorili, aké to musí byť neskutočne strašné, a že by bolo možno lepšie radšej umrieť, ako prežiť niečo takéto. To som ale ešte ani v najmenšom netušil, že o chvíľu sa spoznáme osobne.

Žiadna bolesť, žiadny škrabanec, žiadna krv či modrina, žiadne bezvedomie. Bolo to ako vypínač, ktorý keď stlačíte, tak vypnete svetlo.

Ubehli približne dva týždne od tejto správy. Práve sme sa s priateľkou vrátili z veľkého výletu z Rocky Mountains a ona rovno odletela na 2 týždne domov na Slovensko a zároveň doletela moja mladšia segra na dovolenku navštíviť nás, spolu s priateľom. Vrátil som sa späť do práce, ktorá už ale nebola taká ideálna ako zo začiatku, aj keď som mal super kolektív a perfektného zamestnávateľa, ktorý mi neskôr veľmi pomohol. Určite to väčšina z vás dobre pozná, také to osobné vyhorenie, keď na vás tlačí veľa vecí a vy sa rozhodnete zmeniť to. U mňa to bola robota, ktorá už nebola úplne ideálna. Priateľku to ťahalo domov, uvažujete o založení rodiny, chýba vám vaša rodina, kamoši a všetko, čo ste nechali doma. Nejde neustále iba jazdiť. Preto som si urovnal veci v hlave a rozhodol som sa pre veľkú zmenu. Splním si pár vecí, ktoré mi chýbali v kanadskom „bucketliste" a vrátime sa spoločne domov, kde skúsim zúžitkovať všetky veci, o ktoré som sa v Kanade obohatil.

Deň s veľkým D

Na druhý deň ráno som sa zobudil s čistou hlavou, išiel do práce, odkrútil si 8 hodín v robote, prišiel domov a obvolal kamošov, či si nejdú vyvetrať hlavu na bike. Jasné, že vždy sa niekto našiel. Dohodli sme sa, napratali plné auto a vyrazili na pre nás dobre známy a obľúbený Mt. Seymour, ktorý sme mali kúsok za domom. Dorazili sme, poskladali „cajgle", nahodil som na seba prilbu, chrániče kolien, holení, ruksak s chrbtovým chráničom, v ktorom som vždy mal aj lekárničku. Proste všetko, čo je potrebné k pohodovej, poobednej endurko jazde. Vybrali sme náš obľúbený trail a hor sa nato.


V ten deň sa mi jazdilo super. Prešli sme pár fantastických loumi hrabankovych úsekov, nejaké tie rock-rolly a do toho kopec šliapania do pedálov, až sme došli k jednej technickejšej pasáži. Kamoš predo mnou to „zjedol" ako cukrík, avšak u mňa nasledoval pád. Pád, akých som mal za tie roky, ako asi všetci bikeri, nespočetne množstvá. Vždy som sa otriasol a znova pevne postavil na pedále svojho biku a šťastný došiel späť domov. Avšak tentokrát to bolo niečo iné. Môžeme iba polemizovať o tom, čo sa stalo zle a či som dopadol ako dobre známy škorpión alebo zemiak. Každopádne som zostal ležať na zemi pri plnom vedomí s tvárou zarytou v zemi.

Okamžite po páde som si uvedomil, že niečo je zle a z úst mi vyliezla prvá veta. „Tak toto som do*ebal.” Heh. Predpokladám, že všetci by ste čakali polámané kosti a chrbticu 3x obtočenú okolo stromu. Ale nie. Žiadna bolesť, žiadny škrabanec, žiadna krv či modrina, žiadne bezvedomie. Bolo to ako vypínač, ktorý keď stlačíte, tak vypnete svetlo. U mňa ale vyplo telo. Hneď za mnou pribehli kamoši a pýtali sa ma, či som v pohode. Ja som im ale odvetil, že nič necítim, neviem ničím pohnúť a nemôžem poriadne dýchať. Nechcem si ani predstaviť, čo sa vtedy muselo diať v ich hlavách. Opýtali sa ma to ešte asi dvakrát, kým si uvedomili, čo sa práve stalo. Spolu sme vyhodnotili, že ma musia ihneď pretočiť aj napriek tomu, že sme všetci dobre vedeli, ako pri takomto úraze postupovať.

S osobou sa nesmie hýbať, pokiaľ to vyslovene situácia nevyžaduje. Avšak kvôli zarytej hlave v zemi som nemohol poriadne dýchať. Šťastím bolo, že jeden z kamošov bol študovaný záchranár a vedel, ako postupovať. Hneď nato zalarmovali záchranárov, ktorí ku mne vyslali pozemnú hliadku, vrtuľník a začalo sa niekoľkohodinové čakanie, ktoré zapríčinila ťažká dostupnosť a identifikácia miesta, kde sa to stalo. Počas čakania sa pri mne ako z čistého neba zjavil švagor, o ktorom som si najskôr myslel, že je halucinácia, ale uistili ma, že oni mu zavolali a okamžite vybehol ku mne na pomoc.

Čo doteraz nechápem, ako to mohol tak rýchlo stihnúť. Po pár hodinách čakania sa už začínalo stmievať a vtedy dorazili pozemní záchranári a chvíľu za nimi vrtuľník. Ak by dorazili o niečo neskôr, vrtuľník by ma kvôli tme nemohol vytiahnuť von z hustého porastu a museli by ma niesť pešo. Takže šťastie, že som to mal dobre načasované. „Nafutrovali" do mňa niekoľko injekcií, asi s nejakou dobrotou, zabalili do špeciálneho vaku a mohlo sa ísť na výlet vrtuľníkom rovno pod nôž. Už si len pamätám, ako ma pri vyťahovaní preplieskávajú husté konáre cédrov a upadám do spánku.

Prebudenie do nového života

Po viac ako 8-hodinovej úspešnej operácii nasledovalo prvé prebudenie do môjho nového života. Pri tomto prebudení som zažil jeden z mojich najmilších, najintenzívnejších a najpovzbudzujúcejších zážitkov v živote. Nemyslím tým, že má prebudili absolútne nadopovaného tými najlepšími sedatívami, za ktoré by položil život aj nejeden petržalský piker, ale bola to moja rodinka, ktorá sa na mňa usmievala z druhej strany postele. Na ten úsmev nikdy nezabudnem. Pamätám si, že som im ho chcel opätovať, ale cez hrubú hadicu, ktorá mi vychádzala z útrob mojich úst to veľmi nešlo. Aj napriek tomu si myslím, že sme sa pochopili. Na nič viac si z prvého prebudenia nepamätám.

Nasledovali ďalšie a ďalšie pomaly predlžované prebudenia, ktoré mi stále spríjemňovali moji najbližší, vrátane mojej vtedy maličkej, ani nie ročnej netere a samozrejme aj všemožné, teraz už vtipné situácie. Napríklad, keď som s personálom komunikoval iba cez tabuľku, pretože som nedokázal ničím iným okrem očí pohnúť, na ktorej boli nakreslené písmená. Ja som potvrdzoval žmurknutím ukázanie postupných písmen, čo bol ale problém, keď som im nijako nevedel vysvetliť, že mi ukazujú tabuľku mimo môjho zorného poľa a nevidím na ňu. Nevedel som im totiž oznámiť, že už by sa mi konečne patrilo po niekoľkých dňoch vybrať kontaktné šošovky, ktoré ma okrem iných neznesiteľných bolestí extrémne režú v očiach. Heh.


Postupne zo mňa začali ubúdať množstvá hadíc trčiacich zo všetkých mojich otvorov a ja som sa zase stával „tubeless ready".

Všetko to pripomína narodenie dieťaťa a jeho postupné učenie sa všetkého nového.

Prišli moje prvé samostatné nádychy a slová. Po neustálom presúvaní z oddelenia na oddelenie a najrôznejších komplikáciách, vrátane zápalu pľúc, ktorý pri ochrnutej bránici fungujúcej na necelých 50 % nie je žiadna sranda a hrozí to najhoršie, ma zaparkovali na spinálne oddelenie, kde som mal pobudnúť ďalších pár mesiacov. Po chvíľke ku mne doviezli Ivana, ktorého iba pred pár dňami vytiahli z komína (komín = slangový výraz zainteresovaných pre kómu ).

Ivan je podobná nátura ako ja, takže u nás prevládala dobrá nálada nad pochmúrnosťou a hlavne nás tak navštevovalo dvakrát viac ľudí. Na tomto oddelení nás postupne nechávali „pričuchnúť" k prvému cvičeniu, prvému normálnejšiemu, aj keď mixovanému jedlu, učeniu prvej samostatnosti v podobe držania špeciálne upravenej lyžice, alebo prvého posadenia do vozíka, v ktorom som zo začiatku vydržal len pár minút, pretože telo si už zvyklo na polohu ležmo a po posadení vám tlak klesne tak nízko, že ihneď odpadávate.

Po skoro 3 mesiacoch nasledovalo veľké rozhodnutie. Pobyt v nemocnici sa mi postupne končil a nikto nevedel, čo so mnou. Či ma poslať domov, čo by kvôli môjmu stavu znamenalo presun vládnym špeciálom, alebo ma ponechať ďalšie 3 mesiace v rehabilitačnom zariadení s rizikom, že ak sa vyskytnú komplikácie a budem musieť ostať dlhšie, tak si všetko budem musieť hradiť sám, kvôli končiacim vízam a na ne viazanú poistku, čo pri cene 9 700 $, áno 9 700 $ za jeden jediný deň hospitalizácie, znelo ako pekný prúser. Podarilo sa nám ich uistiť, že ja poletím domov maximálne Business Class a o pár dní som putoval rovno do rehabilitačného zariadenia G.F. Strong, kde ma už zase čakal Ivan.


Rehabilitačné centrum funguje už trochu inak ako nemocnica. Okrem rehabilitácií vás tu začínajú pripravovať na život v domácom prostredí. Po prijatí vám na základe rozsahu vášho poškodenia chrbtice stanovia plán. Môj rozsah poškodenia bol nemalý. Zachovaných iba pár svalov na rukách. Nejaký ten biceps, polovica tricepsu, polovica predlaktia, ramena, kúsok horného chrbta a svaly na krku. Takisto cit iba na týchto častiach a ako benefit mi ostal cit na palcoch inak nehybných prstov na rukách. Takže mi oznámili môj plán rehabilitácie s prognózou, že s najväčšou pravdepodobnosťou budem ležiaci pacient s plnou starostlivosťou využívajúci maximálne elektrický vozík. Samozrejme, že som ich slová bral ako výplod ich divnej fantázie a bol som si takmer istý, že ja to samozrejme rozchodím.

Po veľmi krátkom čase si uvedomíte, že takto to proste ďalej nejde a začnete na sebe makať.

Cvičiť začínate úplne všetko. Počnúc cvičeniami prehĺtacích, žuvacích a dýchacích svalov, ktoré mi poškodili pri operácii, aby som postupne mohol začať prijímať pevnejšiu potravu, piť obyčajné tekutiny, ktoré mi doteraz podávali v nejakej divnej rôsolovitej forme z dôvodu, aby som sa nezadusil, až po rozcvičenie celého tela od končekov vašich nehybných prstov na rukách až po päty. Všetko to pripomína narodenie dieťaťa a jeho postupné učenie sa všetkého nového. Avšak s rozdielom, že ja som sa opäť narodil v 30. roku svojho života. Popri tomto vás začínajú pripravovať na váš ďalší život. Ukazujú vám, ako vás musí niekto prebaľovať, vyprázdňovať mechúr, črevá, ako vás musia presúvať z postele do vozíka, do sprchy, ako vás musí niekto umývať, pretáčať v noci v posteli na bok, pretože nezvládnete vôbec, ale naozaj vôbec nič.

Pri poškodení miechy nie je najväčší problém to, že nedokážete chodiť, čo si väčšina ľudí na prvý pohľad myslí, ale to, čo nikto nevidí. Pri ochrnutí vám okrem končatín ochrnú aj orgány. Takže nedokážete ovládať tie najzákladnejšie potreby ako čúranie, vyprázdňovanie vášho črevného potrubia, alebo „čimburku", ktorá si robí čo chce a dá sa do pozoru, kedy sa jej zachce a vy pri strate citu ani neviete, čo práve robí. Pri mojom zranení je to aj neschopnosť vnímať okolitú teplotu, čoho dôsledkom je aj strata schopnosti potiť sa, čo je problém hlavne v letných mesiacoch, kedy dochádza k prehrievaniu. A takisto neviem, či je vonku teplo alebo zima a obliekať sa musím podľa toho, čo vidím u ostatných. Strata citu zapríčiňuje aj to, že nevnímate žiadnu bolesť, čo sa zdá ako výhoda, ale je to presne naopak.


Musíte si dávať extrémny pozor, aby ste sa neporanili a aj obyčajný otlak alebo modrina môže prerásť do dekubitu, ktorý vás odstaví na pár mesiacov, v horšom prípade postupne zabije v podobe otravy krvi. Takže toto a kopec ďalších, pre zdravého človeka úplne bežných a samozrejmých vecí, vás tu začnú učiť, ako to celé zvládať. Pri týchto procedúrach dostane vaša dôstojnosť absolútny úder rovno pod pás a vy máte možnosť, buď sa omámite silnými antidepresívami, alebo si z toho celého začnete robiť nemiestnu, občas dekadentnú až obskurnú srandu. Samozrejme, že to nie vždy ide úplne ľahko a vaše emócie a nálady stúpajú a klesajú ako na hojdačke, ale našťastie som sa dokázal zamerať na tú lepšiu stránku, s čím mi najviac pomáhali sestra a mama, ktoré ma neustále navštevovali. Častokrát sme si pobyt spolu s Ivanom spríjemňovali rôznymi zábavkami, ako naháňaním sa po chodbách na elektrických vozíkoch, pričom personál musel odskakovať, aby neskončil pod našimi kolesami, alebo pokrovými turnajmi, pašovaním zlatého moku spolu s kamošmi - kto chce zábavu, si ju vždy nájde. Heh.

Postupne sa schyľovalo k odchodu. Rozišli sme sa s priateľkou a ona odišla domov na Vianoce. Vo mne začínali narastať obavy. Ani nie z letu, ale z toho, ako to celé bude doma vyzerať.

Cesta domov

A bolo to tu - deň odletu. Môj stav sme spolu so švagrom vyhodnotili ako spôsobilý na Economic Class, z čoho sa personál G.F. Strongu chytal za hlavu, ale uistili sme ich, že chlapci z východnej Európy to zvládnu. Pobalili sme množstvo zdravotníckeho materiálu, ktorý by bol potrebný pri komplikáciách počas letu, rozlúčili sa a mohlo sa vyraziť na veľkú cestu domov. Príchod na letisko, odovzdať kufre, prejsť bezpečnostnými kontrolami a rovno na odletovú bránu. Všetko úplne na knap. Ale samozrejme, zase nič nemôže byť úplne ideálne. 15 minút do odletu a ja som pocítil závan, ako sa voľačo vypýtalo von z mojich najtemnejších útrob. No pekne. Takže rýchlo utekať na bránu, poprosiť, či na nás nepočkajú s letom, lebo máme nejaké tie komplikácie, nájsť prvú toaletu a dať všetko do poriadku. Jediným mojím šťastím bolo, že švagor mal všetko dopredu nacvičené na svojej malej ratolesti a so svojimi dvomi metrami a sto kilami ma nemal problém prehodiť cez záchodovú misu a vykonať všetko potrebné. Tak a konečne sa mohlo letieť.

Takýto 15-hodinový let je náročný aj pre zdravého človeka, nie pre torzo, akým som bol v tom čase ja. Po prílete na Schwechat som vyzeral ako špongia, ktorú ste už dávno mali vyhodiť. Na letisku som sa zvítal s otcom, s ktorým som sa 2 roky nevidel, a ktorý má privítal s úsmevom a radosťou, že sme to všetko dobre zvládli. Tak a mohlo sa začať šialenstvo, na aké vás v žiadnom rehabilitačnom centre nemôžu pripraviť .

Bariér nikdy nie je dosť

Prídete domov a rovno dostanete facku od reality.

Sny, kvôli ktorým máte potrebu pokračovať ďalej, nevzdávať sa a veriť, že ich raz uskutočníte.

Všetko to vybavenie a množstvo zdravotného personálu vystriedajú vaši blízki, ktorí nemajú ani najmenšie tušenie, čo s vami v absolútne bariérovom byte, kde musia vyberať práčku z kúpeľne, aby vás tam vôbec dostali a na záchod nemáte žiaden prístup. Ale aj napriek tomu všetkému im nie ste ľahostajný a chcú vám pomôcť. Aby toho ešte nebolo málo, tak musíte začať riešiť množstvo byrokracie spojenej s vaším úrazom a návratom domov na úradoch, kde vás až na pár výnimiek majú úplne na háku. Po veľmi krátkom čase si uvedomíte, že takto to proste ďalej nejde a začnete na sebe makať.

Snažíte sa postupne skúšať naučiť robiť veci sám. Spočiatku to samozrejme ani nejde, veď vaše ruky pripomínajúce skôr klepetá mŕtveho kraba ako človeka, najprv toho veľa nezvládnu. Ale ak danú činnosť vykonáte stovky až tisícekrát, tak zistíte, že to ide aj s klepetami a každú ďalšiu činnosť začnete brať ako výzvu, ktorú musíte splniť. Popri tom všetkom musíte samozrejme intenzívne rehabilitovať a skúšať rozhýbať, čo sa dá. Cvičenie vás posúva ďalej a takisto zabraňuje ďalším zdravotným komplikáciám ako deformácii vášho tela, atrofii svalstva, rednutiu kostí a mnohým ďalším. Ale takisto tam spoznáte množstvo fantastických ľudí.

Do toho, akoby ešte všetkého bolo málo, nastúpia rôzne zdravotné komplikácie, ktoré v mojom podaní boli zápaly močového mechúra pre neschopnosť ho úplne vyprázdniť a spôsobovali neznesiteľné bolesti na častiach tela, ktoré mi ostali citlivé, sprevádzané teplotami a triaškami tak silnými, že mi neostávalo nič iné, ako zakusnúť sa do vankúša, aby mi nepopraskali všetky zuby, v intervaloch tak častých, že hneď ako sa z jedného dostanete von, druhý už čaká za dverami. Pravdupoveciac, nie raz som sa na všetko chcel vykašľať a ukončiť to. Našťastie vždy sa mi zavčasu podarilo uvedomiť si, že by to znamenalo prehru nielen pre mňa, ale aj pre mojich najbližších, ktorí vo mňa nikdy neprestávali veriť a naozaj to so mnou nemali o nič ľahšie ako ja.


Počas tohto všetkého ma v tie lepšie dni kamoši začínali brávať von a ja som začal postupne spoznávať prekážky nášho hlavného mesta, kde sú bariéry prakticky všade. A postupne zistíte, že bezbariérovosť pripomína skôr krajinu tretieho sveta ako hlavné mesto štátu Európskej únie. Prakticky nikde okrem pár výnimiek sa nenachádzajú záchody, kam by som sa vedel s kočárom dostať. Pre bližšiu predstavu, ako to u nás s bezbariérovosťou je, tak pri hospitalizácii, ktorú som musel na týždeň podstúpiť, som sa zo srandy pri prijatí do jednej z najväčších bratislavských nemocníc opýtal, či aspoň tu je to bezbariérové, na čo mi hlavná sestra odvetila, že áno, ale do sprchy tu máme menší schod. Bral som to ako srandu, ale po príchode na izbu som zistil, že srandu si nikto nerobil a aj záchod je umiestnený tak, že sa tam človek na vozíku nedostane.

Všetko chce svoj čas

Jazdite s rozumom a najmä s rešpektom.

Ubehli už viac ako 3 roky od mojej poslednej jazdy a veľa sa toho zmenilo. Aj keď som toho veľa navyše nerozhýbal, tak sa mi podarilo osamostatniť v podobe odsťahovania sa od rodičov do prenajatého bytu, naučiť sa šoférovať auto s ručným riadením, ovládnuť svoj mechúr a črevá tak, aby nedochádzalo k neustálym nehodám (čo mi trvalo skoro 3 roky), zbaviť sa (dúfam, že nadobro) zápalov, ktoré ma brzdili prakticky vo všetkom a kopec ďalších a ďalších pre bežného človeka samozrejmých vecí. Za tento čas som spoznal množstvo neuveriteľných ľudí s podobným zranením, ktorí majú vlastné rodiny, venujú sa najrozličnejším aktivitám a športom a aj napriek svojmu osudu žijú plnohodnotnejší život ako niektorí zdraví ľudia.

Tak a teraz konečne prišiel čas vrhnúť sa na sny, ktoré som si musel za toto obdobie vytvoriť, a ktoré ma držali spolu s rodinou a najbližšími kamošmi nad vodou. Sny, kvôli ktorým máte potrebu pokračovať ďalej, nevzdávať sa a veriť, že ich raz uskutočníte. Jedným z mojich prianí je návrat späť na traily a do prírody. Avšak „mašina", ktorá by mi to umožňovala, je dosť finančne náročná a popri nemalých výdavkoch za rôzne pomôcky a finančne náročné rehabilitácie, ktoré mi nesmierne pomáhajú a nie sú platené žiadnou poisťovňou, veľa toho neostáva.

Ale, aby som nemyslel iba na seba, tak ďalším mojím veľkým snom je, sprístupniť ďalšie outdoorové športy hendikepovaným, ktoré u nás majú ešte veľké rezervy a ku ktorým je ale vždy potrebné drahé, špeciálne upravené vybavenie. Preto som aj spolu so sestrami založil občianske združenie zameriavajúce sa týmto smerom. Takže, ak vás zaujal môj príbeh, môžete podporiť buď mňa, alebo naše OZ viacerými spôsobmi, za čo vám budem veľmi vďačný.

Záver

Dúfam, že som vás týmito slovami od jazdenia a užívania si tohto krásneho športu nijako neodradil. Verím, že budete aj naďalej využívať všetky ochranné prvky, ktoré zvyšujú vašu bezpečnosť, ale ani tie z vás nespravia nesmrteľného Terminátora. Jazdite s rozumom a najmä s rešpektom.

Som rád, že som sa mohol podeliť o svoj príbeh a tému, ktorá je v tomto športe pomerne veľké tabu. Až po prijatí do rehabilitačného zariadenia zistíte, že práve cyklistika vo všetkých svojich disciplínach sa za posledné roky v dôsledku masívneho záujmu vyšplhala na prvé priečky v štatistikách príčin poranení chrbtice. Buďte k ostatným ohľaduplní, pretože nikto nevie, čo ho zajtra čaká a verte mi, že nikto, kto mal podobný osud tomu môjmu, to ani v najhoršom sne nečakal. A ak sa vám náhodou niečo zlé prihodí, tak nikdy nestrácajte hlavu.

Ak máte záujem, podporiť ma môžete tu:

• Transparentny účet: SK33 8330 0000 0022 0150 5485
• donio.sk/navrat-do-sedla

Ak sa chcete o mne a našom OZ dozvedieť viac, tak môžete tu:

• facebook.com/JuroYuri
• adaptiveadventures.sk
• Instagram: hrdzbo

Ďakujem.