Maroko – najlepšie cesty Afriky

Maroko – najlepšie cesty Afriky

Čo treba k ideálnemu jazdeniu na cesťáku? Kvalitné cesty? Skoro žiadna premávka? Zaručené počasie? Epické stúpania? Na tomto kúsku severu Afriky nájdeš všetko. Plus trochu exotiky. A nízkonákladovka lieta priamo z Viedne, let 4 hodiny.

Tento september sa nám podarilo zorganizovať mesačný pobyt v Maroku. V prvom rade išlo o rodinnú dovolenku s našimi štyrmi deťmi. Tomu sme prispôsobili miesto pobytu – pobrežné mesto Agadir a termín. Teda žiadny cyklozájazd, miesto nie ideálne – bolo treba chodiť autom na začiatok trás. Termín ako-tak, ale ešte teplo. V priemere raz za týždeň sa mi však podarilo vypadnúť na bike, za čo ďakujem hlavne manželke a celej rodine. Inak robili sme aj turistiku a samozrejme kopec iných aktivít, ale tento článok bude o dvoch kolesách. Foto zloženia zájazdu pre lepšiu predstavu.



Keď už padlo rozhodnutie, kam ideme, tak ako prvé mi napadlo, že beriem horák, na ktorom jazdím radšej ako na ceste. Však tam veľa asfaltiek nebude, hôr kopec... Tak som začal pozerať, zisťovať, plánovať a ukázalo sa, že za posledné roky, resp. dve desaťročia dal kráľ postaviť tisíce kilometrov nových ciest vrátane horských. Takže už je cesta (spolu s tým aj elektrina a kvalitný mobilný signál) skoro do každej osady/dedinky.



Ako keby sme my urobili asfaltky napr. do kysuckých lazov. Toto som sa rozhodol využiť. Plánovať a navigovať sa s horákom by zabralo viac času. Čím nechcem povedať, že by sa tam nenašlo super MTB jazdenie, len ideálne so sprievodcom, ktorý ukáže miestne cesty/trialy. Lebo na trailforks a podobných mapách nie je nič. Super by bol aj gravel, s ktorým by sa rozšírili možnosti na okruhy.

Inak outdoor mapy sú problém, či už turistické alebo cyklo. Výnimka je oblasť okolo najvyššej hory Jbel Toubkal, čo je ale len malá časť Atlasu, od ktorej som bol dosť ďaleko. Na žiadnej mape sa ani nedá spoľahlivo rozlíšiť, či je cesta asfaltka alebo šotolina. Pri plánovaní som musel pozerať satelitné mapy, kde to je viditeľné. Hlavné cesty sú síce jasne odlíšené, ale to môj cieľ nebol.

Jazdenie v Maroku všeobecne


Bicyklov tam bolo veľa,
Celkom mi odľahlo, že všetci miestni (v lykre) nosili tiež krátke/krátke, tak môžem aj ja.
hlavne v mestách/dedinách na rovine, kde predstavujú hlavný spôsob dopravy detí do školy. Nevyvážajú ich rodičia ako u nás... Inak marocké deti otočia školu každý deň dvakrát. Cez obed idú na dve hoďky domov a potom zase späť. Škola (nie družina) im potom končí o 18:30! Približovadlá, z ktorých by u nás už väčšina bola dávno v šrote, slúžili účelu.


Pri potulkách som ale natrafil aj na dosť bikerov v lykre na cesťákoch, na akých jazdíme aj my. Takže cyklistika ako hobby/šport funguje v menšom ako u nás, ale nie ste tam už za mimozenšťana, keď sa „nahodíte" na výjazd.

Všetci, ktorých som videl (z auta), jazdili roviny na hlavných cestách. Ja som na mojich výjazdoch nikoho nestretol. Keď som spomínal hlavné cesty, tak si predstavte štvorprúdovku BA - Pezinok, len bez krajnice. Evidentne sa tam cítili bezpečne. Autá totiž jazdia pomalšie a ohľaduplnejšie ako u nás. Min. každých 5 km hlavných ciest sú policajti, plus stacionárne radary. Pokuty aj vyššie ako u nás. Mňa však toto aj tak nelákalo.



Čo sa týka voľby oblečenia, tak to bolo v septembri jednoduché – krátke/krátke. Na celý môj výškový rozsah 0 - 2 500 m n. m. to stačilo. Nemal som ani žiadnu bundu v drese, nič. Len pod dresom som mal ešte letné tielko. Hlavne kôli tomu, že keď som rozopol dres v stúpaní, tak aby som nebol naholo. Ide o moslimskú krajinu, kde je slušné si zakrývať ramená a kolená. Celkom mi odľahlo, že všetci miestni (v lykre) nosili tiež krátke/krátke, tak môžem aj ja. Cyklistky – tú som videl len jednu, mala dlhý dres. Neviem posúdiť, či by bol ok krátky dres. Určite to žiaden zákon nezakazuje, nie je tam mravnostná polícia ako v Iráne.

Bikecheck


Zobral som klasický cesťák, čo mám. Ghost Nivolet, karbón na Ultegre. Kúpil som ho pred pár rokmi tu v bazári. Nemal som priestor nič vymýšľať, len som kúpil litrovú fľašu. Tá sa teda hodila, módna polícia ide bokom. K tomu som mal tabletky na čistenie vody, kebyže beriem z potoka/prameňa/od domácich – zbytočne, vždy bol nejaký obchod po ceste. Jedine klasická šírka plášťov 25 mm nebola ideálna. Moje cesty mali hrubší asfalt (aj keď 99 % dĺžky bezchybný) a 28čky by boli lepšie.



Balenie


Do lietadla jedine bike kufor s pevným obalom. Použitý kúpite za rozumnú cenu. Navyše, keď tam dáte bike, tak objemovo je skoro prázdny a napchal som tam ešte „milión" mäkkých vecí, helmy, topánky.



Asi každému napadne, ako je to s bezpečnosťou. Jazdil som sám, hlavne mimo turistických oblastí. Úplne v pohode. Raz sa jeden chudák dožadoval drobných trochu nátlakovejšie a nemal som žiadne. Nakoniec išiel ďalej. Nejaké drobné sa zídu. Všeobecne sú miestni veľmi priateľskí, každý ma zdravil, resp. potom už aj ja každého (autá, motorky, pešiaci). Nie sú tu ani žiadne väčšie nebezpečné zvieratá, psy (vrátane túlavých) sa za mnou ani neobzerali. Maroko je tiež odporúčané pre samostatne cestujúce ženy.

Na koniec úvodu ešte niečo o mne. Jazdím pre radosť, nepretekám, vek 40. Výkonnosť určite podpriemer tejto komunity. Hmotnosť nad 80 kg. Tým chcem povedať, že na výjazdy nižšie netreba mať poloprofesionálnu výkonnosť miestnych redaktorov, resp. tí si môžu dať dvakrát toľko.

Výjazdy


Popíšem tri oblasti kde som jazdil a moje trasy.

Oblasť Atlas Maritime


Prvé marocké epické stúpanie je za mnou - jediné, čo tu chýba, je jedno orosené na vrchu.
Túto oblasť severovýchodne od Agadiru by som asi najviac odporučil na cyklo akciu/sústredenie. Dá sa ubytovať niekde v strede a potom môžete aspoň 5 dní jazdiť rôzne okruhy. Blízkosť mora ponúka kombináciu s kúpaním, pláže severne od Agadiru sú tiež známe surferom. Dá sa jazdiť celý rok, ale leto odporúčam len veľkým milovníkom tepla. Sú tu roztrúsené aj obchody a reštaurácie.



Niekde som dokonca videl aj lepky na duše. Je neuveriteľné, že miestne parádne stúpania a sedlá tu nemajú žiadne mená. Aj tých pár segmentov na Strave má názvy ako napr. „P1001 climb“ podľa čísla cesty P1001. Určite by si ich zaslúžili. Vlastne ani celé pohorie/oblasť nemá zaužívaný názov.



Prvý výjazd „hairpin heaven“


Prvý štartovací bod som zvolil ten, čo bol najbližšie, odstavil auto za mestečkom Aourir a hneď začal mierne stúpať. Slnko a kopce boli ešte skryté za oparom, išlo sa dobre.



Táto cesta je turistická, čo znamená, že pravidelne sú popri ceste obchodíky s tradičnými výrobkami a možnosti občerstvenia. Vedie do populárnej oblasti „Paradise valley“. Doobeda všetko ešte spalo, premávka minimálna. Po dosiahnutí prvého „tizi“ (passo) sa otvoril parádny výhľad na zjazd a krajinu.



Fičím dole a ešte nemyslím na to, že to budem šliapať aj naopak. Dole sa odpojím na moje stúpanie dňa. 16,6 km, 1 100 m stúpania. Nová cesta, hneď začínajú prvé serpentíny a bolo ich toľko, že som podľa nich nazval túto trasu.



65 som ich v mape narátal, kam sa hrabe Alpe d`Huez so svojimi 21! Niečo podobné som ešte nešiel, dali si záležať a tam, kde by bol sklon strmší, tak hneď serpentína. Užívam si súkromie, počas dvoch hodín, čo som išiel hore a podobnou cestou dole, som stretol jedno auto, inak ani živej duše. Netuším, prečo tam vlastne cestu stavali, ale na bike parádna. Tempo mám naschvál pomalé, často stojím a fotím. Najpôsobivejšie vyzerá jeden malý protizjazd na následný segment stúpania.



Vyššie je síce trocha chladnejšie, ale slnko už cítiť. 0 % tieňa. Hore je taká rovinka a niekde na nej najvyšší bod. Prvé marocké epické stúpanie je za mnou - jediné, čo tu chýba, je jedno orosené na vrchu. Nuž, moslimská krajina, alkohol nepodávajú, aj keby tu hore nejaký bufet bol. Okamžite mi napadne, že toto si musím dať aj smerom dole. Dnes však pokračujem podľa plánu dole do Paradise valley. A tam v úvode ďalšie serpentíny.



Zhora dobre vidno, že v celom zjazde „čistý vzduch", takže to môžem „rezať", ako chcem. To len tak nezažijete, ak teda nepretekáte na uzavretej ceste. Dole robím prieskum, odkiaľ/kam ísť zajtra na túru. Navštívim aj jednu reštiku, kde ale kupujem len vodu a dáke keksy a fičím naspäť údolím. Tu popri rieke je úsek horšej cesty, riečka niekedy podmyje cestu. Ako písali aj v sprievodcovi – sústavne ju opravujú. Dá sa to ale prejsť.



Napojím sa na už známu cestu a teraz má čaká posledný kopec.
Nízka výška, priame slnko, ešte aj tretra začala tlačiť pri kufri.
300 - 400 metrov, teplota v tieni ide k 30, ja si „užívam“ slniečko. Tak toto mi už nechutilo. Posledných 15 km výjazdu je ale mierne dole, brzdiť netreba, len občas prišliapnuť. Poteším sa, že auto je na svojom mieste a frčím domov, pol dňa ešte pred nami. 73 km a 1 850 nastúpaných metrov. Neskôr ešte pozerám Stravu, aké parametre má segment stúpania dňa. Je tam len vrátane vrcholovej rovinky, tak som reálny sklon počítal z mapy. Zaujímavý je celkový počet bikerov toho segmentu – 27 za asi 4 roky, čo existuje . To som ešte nevedel, že to bude najviac zo všetkých väčších stúpaní, čo pôjdem.


Suché vodopády


Cieľ druhého výjazdu do tejto oblasti sú vodopády Immouzer. Dnes to bude tam a späť rovnakou cestou. Parkujem pri odbočke na Idmine z hlavnej cesty a hneď nastupujem do 6 km stúpania, žiaden úvod. To, čo nazbieram v úvode, miniem vzápätí na zjazd k nejakej riečke (bez vody).



A potom už začína stúpanie dňa: 11,5 km, 750 výškových. Nevidím, kam vlastne pôjdem. Prechádzam dedinu Imaizen, postupne sa odkrývajú výhľady na Veľký Atlas, ale cestou naspäť nebude slnko oproti, tak ani príliš nestojím na fotenie. Prechádzam jednu vyhliadku a už vyhliadam vrchol.



Hore je už zelenšia vegetácia, presne na najvyššom bode parádny strom (teda tieň), ktorý hneď využijem na oddych a Horalku. Do Immouzera je to už len dole, cestou je aj raritný borovicový les, dokonca ho nazvali národný.



Zisťujem, že z dediny k vodopádom je to ešte slušný zjazd, teda aj výstup smerom späť. Ako som čakal vodopády, boli bez vody, ale bolo vidieť, kade tiekli.



Či sa ešte vráti voda a turisti,
Tu už som musel vystúpiť z komfortnej zóny, k tlačeniu našťastie nedošlo.
nikto nevie, klimatická kríza tu viditeľne úraduje. Že vraj je sucho posledné tri roky už aj v zime. Cesta späť je rovnaká, akurát stúpania opäť teplejšie. 70 km, 1 850 nastúpaných.


Poriadne do tela


Posledný výjazd do tejto oblasti bol aj môj posledný v Maroku. Trasu som si naplánoval tak, aby som vyskúšal jedno neznáme stúpanie do dedinky Issi a dole išiel serpentínami z prvého výjazdu. Cesta k stúpaniu išla mierne hore údolím len chvíľku a potom dosť prudko hore, dole.



Tak som sa dostal pod kopec, ktorý bol vrchol objavovania. Nielenže tam nie je segment a ani čiarka na Heatmape, ale cesta v súčasnej podobe nie je na mape vôbec (je tam len stará šotolinová). Na satelitných záberoch však bolo vidieť, že prvá časť má nový koberec a tak som veril, že v realite bude asfalt až hore. Tak aj bolo. Problém bol inde. 8,5 km, 800 m stúpania, priemer až 9,5 %.



Stúpanie začalo zostra a tak aj pokračovalo. V podstate celý čas „double digit“, len pred vrcholom sa zmiernilo. Na iných stúpaniach boli aj ťažšie úseky, ale toto bolo jednoznačne najťažšie, čo som v Maroku išiel ako celok. Tu už som musel vystúpiť z komfortnej zóny, k tlačeniu našťastie nedošlo. Pohľad zhora však stál za to, skoro celého „hada" bolo vidno, v diaľke oceán.



Po chvíľkovej vrcholovej rovinke som sa už pustil do známeho zjazdu z prvého výjazdu plného serpentín a poslednýkrát si vychutnávam možnosť zjazdu ideálnou stopou bez jediného auta. Dole by som už výjazd najradšej ukončil, ale k autu to bolo ešte pár sto výškových cez jedno sedlo. Nízka výška, priame slnko, ešte aj tretra začala tlačiť pri kufri. Zachránil ma jeden strom s tieňom, dal som pauzu a potom to už išlo.

Pri vrchu riadne strmý, úzky úsek. Akurát tam ma dobehlo auto, ale šofér sa držal ďalej a keď bola konečne možnosť, tak ma obehol a povzbudzoval. Keby u nás bola taká kultúra... Dole k autu som sa ešte ponaháňal so školským autobusom, podľa výrazu detí vnútri z toho mali riadnu šou. Ušiel mi síce potom na jednej rovinke, ale nakoniec som ho dobehol – nevedel skákať cez spomaľovacie prahy . Balím bike a o druhej už som „doma". Dnes na 60 km to bolo 1 900 m výškových.


Oblasť Veľký Atlas


Pravý Veľký Atlas bol bohužiaľ viac hodín cesty autom a tak som tam podnikol len jeden výjazd. Populárnejšia strana podľa Stravy je severná, od Marakéša, ja som bol však na druhej. Je to rozľahlé pohorie (skoro ako Alpy) a ponúka cesty, ako aj necesty.



Hádam sa sem ešte vrátim, na MTB sa dá dostať aj do 3 500 m. Dá sa jazdiť cca apríl – november. V zime je sneh (aj od 1 500 m) a sú tu parádne miesta na skialp. Len že je problém presvedčiť tetu pri check-ine, že s tými lyžami naozaj chcete ísť do Afriky.

Do neznáma


V predposlednej dedine sa za mnou rozbehne kŕdeľ detí a najlepší vydrží pár serpentín.
Najskôr som si myslel, môj výjazd sem bude na priesmyk Tizi`n`Test (2 100 m), čo je spojnica severu a juhu Atlasu. Potom ale pozerám do mapy, že je nejaká cesta vpravo údolím Ouneine, ktorá ide ešte kus vyššie. Akurát spodná časť nemá na Heatmape ani čiarku a tak detailne pozerám satelitné snímky, či je to asfalt. Až na jeden krátky úsek sa zdá, že áno, tak idem na to. Dnes to bude tam a späť rovnakou cestou. Do údolia vedie cesta ešte cez jeden kopec, ktorý prejdem autom a nechávam ho v polovici klesania. Obloha zamračená, hneď zjazd, pekne stuhnem a trvá, kým sa potom rozhýbem. Mraky miznú a tuším, že tie strmé kopce v diaľke sú môj cieľ.



Aj keď ťažko uveriť, že sa tam dostanem. Som cca 30 km vzdušnou čiarou ďaleko, skoro 2 km výškové pod. Ako keď kukáte niekde od Liptovského Mikuláša na Kriváň. Cesta údolím nejde pekne mierne hore popri rieke, ale hore-dole, samozrejme viac hore. Prechádzam dedinky a čakám, kedy už konečne začne pravé stúpanie. Kde začalo, viem vyhodnotiť až cestou späť a vychádza, že má 22,5 km, počas ktorých som nastúpal 1 400 m, vrchol 2 550 m n. m. Stúpanie je na začiatku celkom príjemné, navyše v kuse výhľady na okolité kopce. Takto v pohode prídem až k jednej dedinke a vidím ten neasfaltový úsek. Je to rozbitý betón s nechutným sklonom okolo 20 %.



K úžasu divákov - dedinčanov tam našprintujem (na najľahšom prevode), po chvíli to už lámem silou a dúfam, že koleso neprešmykne – tu by som nasadnúť nevedel. Z posledných síl to dám, už je asfalt a snažím sa „oddychovať“ v asi 10 % stúpaní. Potom ešte pár dediniek, posledná bola okolo 2 200 m vysoko.

Už majú dotiahnutú elektrinu, cestu, vodu, kvalitný signál. V predposlednej dedine sa za mnou rozbehne kŕdeľ detí a najlepší vydrží pár serpentín. To v Európe nezažiješ! Škoda, že nemám nejaké cukríky na rozdávanie, tyčinky ešte budem potrebovať. Už to ale našťastie nie sú žobrajúce deti, o ktorých som čítal v staršom sprievodcovi. Majú tu malé školy (fotka nižšie je škola, nie garáž), čo jesť, kde bývať, viac však nie. Človek si hneď začne vážiť, čo má doma.



Keď už prejdem všetky osady, tak spoločnosť mi robia občasní motorkári (motorky trieda a vek babeta), niektorých aj obieham, keď stoja a asi čakajú, kým mašina vychladne, aby mohli pokračovať. Tiež dávam pauzu a obzerám terasové políčka.



Prekvapí ma, že po jednom sedle cesta padá asi 100 výškových a teda ich musím vystúpať zas. Cesta obchádza exponovanú časť a hore ide zozadu kopca. Prejdem jednu križovatku, posledný úsek má už horší povrch, na satelitnej mape bol sneh, takže prekvapenie. Ale nič zložité a som pomaly hore.



Mierne sklamanie je,
Nájdu sa tu aj miernejšie cesty, rovnako aj poriadne stojky.
že hore je rovinka a ani netuším, kde je najvyšší bod cca 2 550 m n. m. (presne nikto nevie, žiadna tabuľa, v rôznych mapách rôzne výšky). Pre istotu idem trochu na druhú stranu, kde cesta pokračuje. Stojím a predo mnou je hrebeň najzápadnejšej časti Atlasu ako na dlani.



Viditeľnosť výborná. Za mnou už dáke štvortisícovky, čo potom dohľadám v mape. A nechýbajú ani vrcholové kozy.



Tu hore je akurát príjemne na slnku, nemusím dávať bundu na zjazd, však som ani žiadnu nebral . Dole teda už tak príjemne nebude...



V zjazde prefrčím prameň, čo som si vyhliadol cestou hore, takže stojím na vodu až dole v údolí v jedinej dedine s obchodom, ktorá bola po ceste. Potom rýchlo k autu. Dnes to vyšlo na 98 km a 2 400 výškových. Najhoršia časť je cesta domov, 3 hodiny šoférovať sa mi už vôbec nechcelo.


Anti-Atlas


Toto, u nás neznáme pohorie, južne od Agadiru, sme využívali hlavne na túry, na rozdiel od hlavného Atlasu sú najkrajšie miesta dosiahnuteľné za jeden deň. Pripomína mi Tatry tým, že napriek relatívne malej nadmorskej výške (do 2 400 m) je pomerne exponované a scenéria dramatická.



Láka aj skalolezcov a cyklisti si tiež prídu na svoje. Nájdu sa tu aj miernejšie cesty, rovnako aj poriadne stojky. Raz sme v aute 5 minút stáli, kým som vystresovanú manželku presvedčil, že tú cestu dole ubrzdím a nešmykneme sa do rokliny (autoškoly v Dunajskej Strede neučia brzdenie motorom ).

Výjazd „panoramastrasse“


Tu som vedel, kam idem, väčšinu trasy som prešiel už skôr autom. Zaparkoval som za mestečkom Ait Baha na začiatku scénickej cesty, ktorá je zarezaná vysoko v boku údolia a vidíte jednak dole a potom ďalej na kopce na druhej strane.



Takto to ide 40 km väčšinou mierne hore, celkovo cca 600 výškových. V kuse úžasné výhľady dole na terasové polia s chodníkmi (to by bol trail, keby ich niekto pospájal!) a skalnaté kopce oproti.



Po ceste sú aj viaceré opevnené dediny, zrúcaniny a na konci to najlepšie - hrad/opevnená dedina Tizourgane, ktorá funguje dodnes a dá sa tam aj prespať.



Od hradu je to kúsok do hlavnej dediny oblasti – Ida Ougndif, kde je začiatok epického stúpania údolím Amzkhsan (to je názov dediny, nie automaticky vygenerovaný password. Skúste to vysloviť!). Stúpanie do epickej kategórie nezaraďuje dĺžka ani náročnosť (7,5 km, 400 m stúpania), ale dramatické skalné prostredie.



Píše sa, že aj keď sa naučíte pár berberských slov, tak vám ich nebudú rozumieť, lebo ich neviete vysloviť.
Dramatickosť je ešte umocnená mrakmi, z ktorých dokonca niečo kvapká. Vidím však, že je to potrhané a za chvíľu je azúro. Tatranská dolina len poväčšine serpentínami hore. Potom sa cesta prehupne cez sedlo, krátky zjazd, a ide popri stenách, ktoré niekedy tvoria rovno mantinel. V mape som si vyhliadol, že sa otočím v jednom sedle, kde je asi aj najvyšší bod (cca 1 700 m n. m.) tejto cesty, ktorá ide ďalej, neviem kam. Viem len, že kebyže som ubytovaný niekde tu, tak sa dajú robiť parádne okruhy.




Ja to na vrchu otáčam naspäť do Ida Ougndif, kde beriem vodu a dávam obed – marocký chleba, ku ktorému mi predavač neskôr donesie misku olív grátis. Vidno, že by si aj pokecal, bohužiaľ komunikačná bariéra je veľká. Píše sa, že aj keď sa naučíte pár berberských slov, tak vám ich nebudú rozumieť, lebo ich neviete vysloviť. Majú úplne iné hlásky/zvuky.



Naspäť k autu si vyberám cestu spodom údolia, kde po jednom kopčeku z mapy čítam, že cesta pôjde mierne dole popri rieke. Zle som pozeral a ide kúsok prudko hore, potom dole a tak dookola.



To už si tak neužívam, ale nejak sa k autu doplazím. 110 km, 2 250 výškových.


Záverom len toľko, že keby sa niekto do tejto oblasti chystal, tak sa ozvite cez správu. Mám viac praktických info, ako sa zmestilo do tohto článku.
report_problem Našiel si v texte chybu?
ondrej.petru (Ondrej Petru)
Páči sa ti tento článok? thumb_up96thumb_down comments 15 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Okolo slovenských regiónov: Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami

Okolo slovenských regiónov: Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami

Ak máte radi bludiská, myslím, že v tomto regióne si bohato prídete na svoje. Toto bludisko má však pridanú hodnotu uzučkých ciest, no najmä nádherných scenérií.
Okolo slovenských regiónov: Gemer (rožňavská časť) – hnilecké Strade Bianche

Okolo slovenských regiónov: Gemer (rožňavská časť) – hnilecké Strade Bianche

Gemer bol donedávna pre mňa nie celkom prebádanou oblasťou krajiny. Keď sa nad touto cyklotúrou zamyslím, pravdepodobne pôjde o jednu z mojich naj v roku 2021.
Priedhorie a Manínska tiesňava – ako stvorené na tréning aj kochanie

Priedhorie a Manínska tiesňava – ako stvorené na tréning aj kochanie

Dnes mám pre vás tip na okruh, kde čaká nádherný kopec a okrem toho sa viete pokochať aj zaujímavými miestami.
keyboard_arrow_up