Okolo slovenských regiónov: Dolná Nitra - náročná, no pekná rozohrievačka

Po krásnej a kopcovitej Hornej Nitre som bol zvedavý, ako jej bude sekundovať jej južný „súrodenec". Ako táto malá porovnávačka teda dopadla?

V roku 2021 som absolvoval osem regiónov a samozrejme som sa k nim vrátil aj v sezóne 2022. Dolnej Nitre som mohol veselo zanôtiť „...veď ty si moja prvá...“ a hoci ide o najkratšiu trasu spomedzi všetkých regiónov, keď som po niečo vyše 105 km stopol jazdu na „wahoočku“, zhlboka som vydýchol a povedal si, že toto teda na začiatok bohato stačilo. Odstavcom by som mohol prifariť štandardné nadpisy, ale tie stúpania mali tentokrát tak krásne írečité názvy, že som nemohol odolať. Okrem toho, ak si odmyslím krátky, asi 10-kilometrový úsek po prvé stúpanie, išiel som aj tak celý čas štýlom stúpanie-klesanie-stúpanie-klesanie...roviny si tu veľa neužijete.

Parametre trasy

• Dĺžka: 105 km
• Prevýšenie: 1 462 m
• Náročnosť: 3/5
• Určenie: cestný bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Penhýbel (8,9 km @ 3,2 %)

Takmer doslova vypadávam z vlaku v Partizánskom (hlúpe nízke nástupištia) a v prvom momente mám neobvyklý problém zorientovať sa, „kudy kam". Navigácia to našťastie rieši namiesto mňa a onedlho sa už „štrikujem" pomedzi autá na východ, smer prvé stúpanie na Penhýbel. Hoci ide o cestu I. triedy, ktorým sa väčšinou snažím vyhýbať, víta ma tu nezvyčajne široká krajnica a ja si to užívam, ja sa cítim dobre. Cítim sa však ešte lepšie, keď tesne pred Oslanmi schádzam na omnoho pokojnejšiu cestu II. triedy.

Zopárkrát sa zdá, že už-už budem na vrchole, ale je to len ďalší klamný horizont.

Predo mnou sa týčia vrcholce pohoria Vtáčnik, omnoho vyššie, než som si pôvodne predstavoval a chytá ma mierna nervozita z toho, čo ma čaká. Cesta sa však zatiaľ tvári štýlom „ja nič, ja muzikant“, kde-tu vystúpam zopár metrov, ktoré následne sklesám a situácia sa onedlho opakuje zas a znova a znova... Vyzerá to však na parádny začiatok, kvalitná cesta, žiadne stojky, ktoré by moju kondičku prefackali ako Škopková Jirku v Slunce, seno a pár facek. Jediné, čo ma mrzí, je, že je cesta dosť nezáživná, samé hnedé stromy, nikde žiadna zelená, nemám veľmi rád túto skorú jar. Potom sa však dostávam k usadlosti Müllerov štál, vychádzam na lúky a znova si hovorím, aké je to Slovensko krásne (a viem si predstaviť, že v lete to bude ešte krajšie).


Kde-tu roztrúsené osamelé domčeky ako na podpolianskych lazoch, zopár serpentín a stúpanie ma neubíja, takže sa stíham kochať – za mňa ideálna kombinácia. Zopárkrát sa zdá, že už-už budem na vrchole, ale je to len ďalší klamný horizont. Od vysielača je to ale už takmer po rovine. Prvé stúpanie je za mnou, ja si dávam za odmenu keksík a teším sa na zjazd.

To som ešte ani len netušil, čo ma čaká.

Hneď od začiatku ma trochu mätie, že mi vkuse fúka do ksichtu, lebo predpoveď tvrdila dačo iné, a tak sa v zjazde na moje bežné pomery skôr vlečiem. I napriek relatívne nízkej rýchlosti je moja jazda dole kopcom šialená a celú šialenosť zabezpečujú výtlky. Možno si spomeniete, ako som na Gemeri v dobrom závidel „garministom“ radarové svetlo – nuž, už zhruba za polroka som sa takisto stal jeho šťastným majiteľom a v tomto konkrétnom prípade som bol veľmi rád, že ma informovalo o stave premávky za mnou, skĺznuť očami už len na cyklopočítač bolo dosť riskantné. Zhruba v polovici klesania sa však povrch cesty konečne zlepšuje, ja zapájam svoj časovkársky dvojvalec a onedlho stojím na križovatke, čaká ma ďalšie stúpanie.

Kajlovka (2,7 km @ 5,6 %)

...práve za Novou Baňou sklon vyskočil a ja som si začal nadávať, prečo si to robím takto na začiatok roka.

Prvé, čo mi ešte pri odbočovaní padá do oka – cesta je omnoho užšia a strmšie sa zdvíha už za prvou zákrutou. Spočiatku si hovorím, že výborne, nejaká zapadnutá cesta III. triedy, tu bude určite pokoj... ale nebol. Na moje počudovanie autá v protismere stretávam pomerne bežne a tie strety nie sú úplne príjemné. Aj sklon začína vystrkovať rožky a pripomína mi, že tých vyše 1 400 výškových dnes nemôžem nastúpať len na hákových kopcoch s nízkym priemerom. Nuž sa z času na čas staviam zo sedla, z času na čas vyplašený zisťujem, že to už mám zaradené na 1x1, no zaryto pokračujem ďalej.


Vrchol stúpania tentokrát prichádza omnoho skôr, v zjazde idem ako raketa, hoci už druhýkrát som v stúpaní vyfasoval lepší povrch, než následne v zjazde. Vypľúva ma to v Novej Bani, cvakám si námestíčko a plný elánu sa hneď vydávam v ústrety tretiemu stúpaniu. To som ešte ani len netušil, čo ma čaká.

Chotár (7,0 km @ 5,7 %)

Tie parametre vyzerajú vcelku mierumilovne, nie? To som si hovoril aj ja, predtým, než som už pár kilometrov šliapal konštantne v 8 – 9 % (v sezóne by aj to bola pohodička, ale ja som túto trasu absolvoval ešte relatívne nerozjazdený). Pri výjazde z Novej Bane sa mi do tváre opiera vietor a ja si s úsmevom hovorím, že dnes to predsa len zadarmo nebude. Ako stúpam, sledujem, ako ľudia pracujú na záhradách, vidno, že jar je už aj tu v plnom prúde. Inak, nikdy by som nebol povedal, že nenápadná Nová Baňa je tak rozťahaná po údolí – kým som prišiel ku koncovej tabuli, mal som za sebou asi 4 kilometre stúpania.


Doteraz sa to dalo zniesť, ale práve za Novou Baňou sklon vyskočil a ja som si začal nadávať, prečo si to robím takto na začiatok roka. Celé to trápenie z môjho pohľadu nemalo konca kraja a čo bolo najhoršie, na cyklopočítači som vždy videl, ako to stále viac a viac pritvrdzuje. Vykúpenie prichádza až keď „pretínam“ nenápadnú modrú značku Nová Baňa časť Chotár, opäť som na lúkach a opäť sa mi tu veľmi páči, tieto „vrchárske“ dedinky majú svoj ráz. Na vrchole stúpania pozerám na neďaleký lyžiarsky areál Drozdovo, ja sa tu vyvážam v krátkom rukáve a tam stále zasnežené.


Následne sa už púšťam do zjazdu cez Veľkú Lehotu. Hovorím si, paráda, konečne dobrý povrch. Potom odbočujem smerom na Zlaté Moravce a cesta ma hneď uzemňuje, zrazu je to samý výtlk, hrubý asfalt, nič vábne. Môj zadok ma po chvíľke prosí, aby som mu zaobstaral karbónový rám, alebo karbónové kolesá, aspoň karbónovú sedlovku, jednoducho karbónové hocičo, no zatiaľ si to spolu so zápästiami musí odtrpieť.

Blížim sa k tabuli hranice krajov a teším sa, lebo na opačnej strane barikády vidím nádhernú novú cestu, na ktorej sa doslova vznášam... asi 100 metrov. Potom je to tá istá obohratá pesnička, výtlk som, výtlk tam. Takže pozor, túto cestu neodporúča päť z piatich zlatomoravských ortopédov. Kvalita cesty sa zlepšuje až pri Jedľových Kostoľanoch, v Obyciach dopĺňam vodu v asi jedinom prameni po ceste a toto dlhočizné klesanie sa končí v Topoľčiankach.

Veľký Vracov (12,9 km @ 2,3%)

V Topoľčiankach sa určite odporúčam zastaviť, do cieľa to už nie je ďaleko a je tu čo objavovať – nachádza sa tu národný žrebčín, rôzne zámočky, skutočne rozsiahly park, také ideálne miesto na krátky oddych. Návštevu Château Topoľčianky odporúčam skôr autobusom než na dvoch kolesách. Rovnako odtiaľto vedie posledné stúpanie, alebo to môžeme pokojne nazvať veľmi jemne naklonenou hákovou rovinou.


Čo ma od začiatku veľmi potešilo, bol povrch cesty, keďže bola po čerpaní eurofondov krásne zrekonštruovaná. Skýcov ma zaujal dvoma zvláštnosťami. Takmer celá dedina je vystavaná na úbočí kopca, pričom strechy domov na seba pekne nadväzujú – pred vami je teda obrovské škridlové more.


Tou druhou zvláštnosťou je fakt, že na každú stranu je najbližšia civilizácia vzdušnou čiarou asi 7 kilometrov. Čo sa však prístupovej cesty týka, musím priznať, že ma doteraz dosť nudila. Za Skýcovom už je to iná reč, po tretíkrát vychádzam na lúky, otvára sa mi výhľad a cesta sa začína aj trochu krútiť.


Dobrá nálada ma opúšťa, ako sa blížim k hranici krajov, kde ma už túžobne očakáva značka vystríhajúca pred nerovnosťami na vozovke pre vzdialenosť osem kilometrov a mne sa hlavou mihne jediné slovo: „Shit“. Zatiaľ sa to však dá zniesť, cesta od medzivrcholu stúpania krátko sklesá, potom opäť pár výškových metrov stúpam nahor a ocitám sa na peknej vyhliadke.

Pre všetko, čo vám je sväté (a najmä pre váš bicykel) vám radím, absolvujte to v protismere.

A to bola aj posledná pekná vec, ktorú som za najbližších desať minút videl. Niekedy mám pocit, že sa niektoré cesty predbiehajú, ktorá je viac rozbitá, ale toto bol teda extrém, auto-neauto, niekedy som jednoducho musel ísť chvíľu stredom, inak by som mohol chytiť nejaký nepríjemný výtlk, ktorých tu bolo požehnane a boli hlboké. Ku koncu mi už napadali rôzne prívlastky cesty, ktoré sem ale radšej nenapíšem, lebo by článok musel ísť von po desiatej hodine večernej. Keď som nakrátko zastavil pri vodnej nádrži Veľké Uherce a oklepal som sa, hovorím si: „To čo bolo?!“


Ak sa chcete tomuto nešťastnému úseku vyhnúť, zo Skýcova vedie cez Klátovskú Novú Ves menšou obchádzkou asfaltka, ale nad ňou si „umývam ruky", keďže som tadiaľ nešiel a bola by to aj pre mňa „mačka vo vreci". Kúsok za Uhercami sa napájam na hlavnú cestu, ktorou som vyrážal a keďže sa dostávam na otvorenú rovinu, fučí mi do ksichtu. Do Partizánskeho to ale nie je ďaleko a onedlho vypínam záznam na železničnej stanici. Okruh uzavretý.


No a čo z tohto celého príbehu vyplýva? Pre všetko, čo vám je sväté (a najmä pre váš bicykel) vám radím, absolvujte to v protismere. Ten horší povrch si odtrpíte vo výšľapoch a v zjazde sa môžete tešiť na krásny novučičký asfalt – v každom jednom z tých štyroch stúpaní, ktoré som absolvoval, to tak bolo. Inak sa mi okruh veľmi páčil, aj keď si nemyslím, že až tak, ako Horná Nitra, hoci tu to bola rovnaká koláž kopcov „do ťahu“, strmých stojok... len tie zjazdy bohužiaľ zaostávali, čo je ale chyba cesty. Hodnotím na 9 bezdušákov z 10 defektov a teším sa na ďalší región.

Seriál Okolo slovenských regiónov:

• Podunajsko - štyri mlyny na Malom Dunaji
• Tatry - keď vrchárska koruna nestačí
• Kysuce - v objatí Javorníkov a Fatry
• Záhorie - slovenská Sahara?
• Horná Nitra - môj vrchársky raj
• Spiš- hrady, kopce, láska
• Gemer (rožňavská časť) - hnilecké Strade Bianche
• Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami
• Orava - môj najmilší región