Okolo slovenských regiónov: Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami

Ak máte radi bludiská, myslím, že v tomto regióne si bohato prídete na svoje. Toto bludisko má však pridanú hodnotu uzučkých ciest, no najmä nádherných scenérií.

Na lazy som sa už dopredu veľmi tešil, totižto, kto ešte nemal Facebook prepchatý fotkami rozkvitnutého okolia Hriňovej, nech sa hlási u súdruha Žinčicu. A presne preto, že sú jarné lazy také krásne, absolvujem trasu začiatkom septembra. Celú trasu by som vedel vystihnúť pomocou troch otázok, ktoré som si kládol najčastejšie:

„Už zas 15 %?“
„Určite idem správne?“ (správna odpoveď bola väčšinou „nie“)
„Sem naozaj chodí autobus?“

To však, samozrejme, na článok nestačí, a tak moje túlačky skrz-naskrz lazy opíšem trošku obšírnejšie.

Parametre trasy

• Dĺžka: 107 km
• Prevýšenie: 2 015 m
• Náročnosť: 4/5
• Určenie: cestný bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

„Stojí vysoká, divá Poľana...“

Štart v Kriváni, za Hriňovou narážam na prvé stúpanie. Pred časom tu vybudovali novú cestu, čiže je to úplná paráda, každopádne kopec je to nekonečný, no aspoň dosť pravidelný. Keď konečne dorážam do Detvianskej Huty, dostávam sa na lúky a som právom očarený – kde-tu roztrúsené domčeky, pasúce sa kravky, úzka cesta a na to všetko z diaľky dozerá Poľana.


Len povrch už začína byť taký…no, slovensky pochybný. Najprv krásna asfaltka, zrazu kde tu výmoľ a odrazu stojím na križovatke a škriabem sa po prilbe: „Určite rovno? Veď tam nie je riadna cesta!“ Z Vrchdobroču absolvujem jeden z najviac adrenalínových zjazdov v mojom živote. Keď spravím chybu v bežnom zjazde, tak je z toho maximálne výlet do protismeru, no tu by som už robil kotrmelce v priekope. Keďže je cesta práve na jedno auto, zjazdy tu nič neodpúšťajú – na to treba pamätať a prispôsobiť tomu svoju rýchlosť, dupľom ak cestu nepoznáte. Brzdím pri hlavnom ťahu smer Lučenec a kratučký úsek po ňom sa zo všetkých síl snažím prejsť čo najrýchlejšie. Našťastie je to len 1,5 km takejto prehustenej premávky a premýšľam nad tým, aké by to bolo pre nás cyklistov krásne, keby už boli na všetkých najhlavnejších ťahoch vystavané diaľnice, predstavte si napríklad opäť dvojprúdové Strečno so širokou krajnicou alebo Ružomberok bez kamiónov...

Detvianske kríže... Detvianske kríže everywhere

Následne opäť schádzam na vedľajšiu cestu pri Podkriváni. Ďalšou nenápadnou uzučkou cestou (moje navigačné trampoty stále pretrvávajú) zbieham cez Piešť do Detvy. Dnes mi v hlave celý čas znejú všetky tie podpolianske ľudovky a rozkazovačky, ktoré mám napočúvané: „Keď som išiel z Piešťa na Trhanovú...“ Ja však na Trhanovú nejdem a v Detve sa stáčam smerom na západ. Ďalšou vecou, ktorú som míňal skutočne veľmi často, boli známe detvianske kríže (nájdete ich napríklad aj na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou v Tatrách) – vídal som ich prakticky počas celej cesty.

...začína „zlatá hodinka“ a lazy dostávajú nový náboj

Ako som už písal pri Hornej Nitre, „gravel sektory“ nevyhľadávam, no vždy sa mi akosi pripletú pod kolesá a dnes to nebolo inak. Kamenistú cestu do Stožku však zvládam opäť bez defektu a pokračujem smerom okolo Vígľašského zámku do Zvolenskej Slatiny. Úsek vedúci z tejto obce do Čerínu je pekný, pokojný a budete mať čo obdivovať aj z architektonického a historického hľadiska. Zároveň je to ideálny čas na vydýchnutie si pred ďalším stúpaním.

Čaro večerného jazdenia

Na Hrochoť vedie v súčasnosti vynovená cesta (v septembri 2021 ju prerábali, a tak som absolvoval ďalší gravel sektor) a z tejto nenápadnej dedinky bolo vidno až na hrebeň Nízkych Tatier, ak ma teda môj orientačný zmysel neklame.


Trasu som si vyklikával aj podľa tipov mojej spolužiačky, ktorá je tu domáca a odporučila mi aj Hrochoťský mlyn, ktorý je zrenovovaný. Po príjazde ostávam mierne zmätený, keďže bývalý mlyn dnes vizuálne pôsobí dojmom mierne tuctovej veľkej chaty, no asi je to lepšie, ako keby sa mal rozpadať. Do Očovej klesám ďalšou úzkou cestou, už si začínam zvykať.


Treba povedať, že na úseku do Detvy moje nadšenie z lazov trochu opadlo, keďže to bolo nekonečne po lúke, na vetre a hlavne pomerne jednotvárne, no po prejazde Detvy sa radosť znova objavuje, keďže začína „zlatá hodinka“ a lazy dostávajú nový náboj. Hoci nepoznám tamojšie „spoty“ na fotenie a moje fotky sa s tými, ktoré kolujú po Facebooku, nedajú porovnávať, moja najlepšia rada bude zároveň aj názov známeho filmu: Choď a pozeraj sa. Kde-tu ma vyplašila strmá stojka a čerešničkou na záver je zjazd z Raticovho vrchu do Hriňovej. Pobavil ma názov krátkeho segmentu zo zjazdu, „pán Boh ťa ochraňuj“. Nuž veru, niečo na tom bude, veď cesta je ešte stále úzka a neprehľadná…


Trasu môžete ukončiť tam, kde ste začali a v Hriňovej odbočiť smerom na Kriváň. Ja som si ešte raz „struhol" stúpanie na Detviansku Hutu a opäť spojil výlet s návštevou. Podpoľanie nesklamalo moje očakávania a páčila sa mi najmä jeho rozmanitosť – tiahle stúpania i krátke ostré stojky, dokonalá nová cesta i rozbitá... no, ťažko to ešte nazvať asfaltkou. Úprimne, neviem, či by som chcel bývať takto „na samotě u lesa“, ale jedno je isté – najmä kvôli prázdnym cestám a úžasnej prírode je to tu cyklistický raj a všetci vrchári sa tu vyžijú jedna radosť.

Seriál Okolo slovenských regiónov

• Podunajsko - Štyri mlyny na Malom Dunaji
• Tatry - keď vrchárska koruna nestačí
• Kysuce - v objatí Javorníkov a Fatry
• Záhorie - slovenská Sahara?
• Horná Nitra - môj vrchársky raj
• Spiš – hrady, kopce, láska
• Gemer (rožňavská časť) – hnilecké Strade Bianche

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.

Zdroj fotografií: archív autora