Vrchy, hrady a iné zákutia regiónu Šariš - 2. časť

Druhá časť tohto seriálu mala pôvodne toho obsahovať viac, no nie vždy sa výjazd podarí presne podľa plánu. Ale atmosféra zaručená...

Výjazd, z ktorého je tento článok (1. časť), som absolvoval v pondelok 24. októbra. U nás pod Tatrami slnko a tu celodenná hmla a inverziu som mal len asi na 10 minút. V pláne bol okrem hrebeňovky vrch Žobrák a najmä Hanigovský hrad, no v tých podmienkach sa stihla len hrebeňovka, ale aspoň z opačnej strany, ako ju poznám.

Presun do Hradiska

6 km s prevýšením 350 m a priemerným sklonom 5,9 %

Výjazd začínam na vlakovej stanici vo Veľkom Šariši, kde zaujme najstarší parný rušeň na Slovensku, ktorý stojí vedľa stanice. Odkiaľ ma čaká asfaltový presun do obce Hradisko. Po červenej popod Lysú stráž cez Kanaš by to bolo zaujímavejšie, no čas je vzácny a tak šliapem smer Gregorovce, kde si chvíľu postojím na semafore pri oprave cesty.


Idú voľby . Pokračujem cez Terňu do obce Hradisko. Je zamračené, no ja dúfam, že sa vyjasní a budem mať pekné jesenné počasie. Stúpam do Hradiska, je to tu pekne zalesnené, stromy farebné a aj asfaltové stúpanie vie byť pekné. Prichádzam do obce, tu už sa pridala aj hmla.

Chata Čergov a stále v hmle

V obci sa napájam na červené značenie a začínam stúpanie k chate Čergov. V hustejšej hmle som ešte asi nejazdil a ledva je vidieť 20 m dopredu. Na lúke, kde je vytvorených aj pár odbočiek, neraz vyťahujem mobil, či som stále na červenej.


Prichádzam do lesa, kde z tej hustej hmly doslova prší vlhkosť zo stromov. Na zemi samozrejme plno lístia a aj celkom v pohode kopec dá zabrať a chvíľku si aj potlačím v jednom strmšom úseku.

Začínam celkom výživne stúpať na vrch Čergov (1 050 m n. m.)

Nejaké tempo sa v tom listí nedá ísť a rozmýšľam, či vôbec stihnem to, čo som si naplánoval. Veď prídem na chatu a bude pekne, potom to už pôjde. Celé stúpanie na chatu Čergov z obce Hradiska má takmer 6 km s prevýšením 350 m a priemerným sklonom 5,9 %. V pohode parametre, no mne to v tom listí trvá takmer hodinu, pokiaľ sa hore „vytrepem", nejaký čas som strávil samozrejme aj fotením, no aj tak som myslel, že sem prídem skôr. Nevadí, čo mi ale vadí, že ani na chate som sa slnka nedočkal. Niečo prejem a pokračujem ďalej.

Prvá časť hrebeňovky na Priehyby

Začínam celkom výživne stúpať na vrch Čergov (1 050 m n. m.). Lístia je tu trochu menej a tak sa mi stúpa lepšie, aj keď priemer tu je 9,5 %. Stále som v hmle, prichádzam na vrchol, kde stojí veľký drevený kríž a informačná tabuľa. Začína sa predierať slnko, žeby som sa predsa dočkal . Raz som vo vyššej, raz v nižšej nadmorskej výške a tak opäť končím v hmle.


Prichádzam na Chochuľku, odtiaľ som plánoval ísť na vrch Žobrák, volám kamarátovi, na ako dlho to vychádza, je zhruba 11 hodín. Ideálne by bolo byť na obed naspäť, no to nestíham otočiť. A tak sa rozhodnem, že Žobrák bude inokedy a pokračujem po hrebeni ďalej. A dočkal som sa aj pekného počasia a hlavne slnka smerom na Veľkú Javorinu (1 099 m n. m.).


Druhý najvyšší vrch pohoria Čergov.

Na Minčol je to zo sedla Priehyby okolo 9 km s prevýšením okolo 320 m...

Ešte keď som vo výške okolo 1 100 m, tak je príjemne, no začnem klesať a opäť sa ponorím do hmly. Aj výhľad na jednom mieste mám celkom pekný. Sedlo Priehyby je pomerne nízko položené, no ešte ma čaká také hore – dole jazdenie, pokiaľ nezačnem klesať. Je síce hmlisto, no atmosféru to má peknú, každé počasie má niečo do seba. Prichádzam na Harašovník. Už len cca kilometrový zjazd do sedla Priehyby.


Šiel som to raz opačne a toto takmer 20 % stúpanie v tom hustom lístí by bolo nemožné dať v sedle a som rád, že to idem teraz smerom dole. Medzitým volám kamarátovi Stanovi a dohodneme sa, že ma počká v Majdane. Prichádzam do sedla Priehyby. Ten smerovník by si už pýtal obnovu, ale nie je jediný v takomto stave v tomto pohorí.

Trochu si dať do tela a spoločne na Minčol

Schádzam dole lesnou asfaltkou do miestnej časti Majdan nad obcou Olejníkov. Tu ma už čaká kamarát Stano. Prehodíme pár slov a naplánujeme si trasu. Na Minčol a dole cez Hanigovský hrad, ale uvidíme podľa času. Do sedla Priehyby si ideme dať tempo na zahriatie.

Takmer 5,5 km stúpanie s priemerom 5 % a 270 m prevýšením. Sedlo Priehyby je vlastne hranica medzi Sabinovským a Bardejovským okresom. Z Bardejovskej strany sa sem dá dostať z obce Livov. Dáme niečo pod zub a môžeme pokračovať do druhej časti hrebeňovky. Na Minčol je to zo sedla Priehyby okolo 9 km s prevýšením okolo 320 m, čo nie je veľa, no v tých podmienkach nám to zabralo pomerne dosť času.

Mokré lístie, prípadne blato v úseku od sedla Ždiare po Hýrovú

Niečo okolo hodiny a pol, pričom by sa to dalo prejsť v pohode za menej než hodinu vrátane nejakej tej prestávky. Po prvom kratšom stúpaní sa kúsok pod cestou nachádza prameň vody. Hlavne keď to idete v lete, tak padne vhod. Stano si ide načapovať, ja mám ešte dosť čaju. Neskôr v zjazde má upozorní na rozrytý podklad. Traktor s pluhom? Asi a že cyklisti ničia lesy. Prichádzame na Čopkovú, kde chvíľu postojíme a pozorujeme hmlu v doline.



Mokré lístie, prípadne blato v úseku od sedla Ždiare po Hýrovú, zrejme od štvorkoliek, urobilo svoje.


Tam prišlo na rad aj tlačenie. Blato a kombinácia 8 % stúpania dá zabrať. Stále sme jazdili v hustej hmle s viditeľnosťou tak na 50 m a keď sme sa jeden druhému nachvíľu viac vzdialili, takmer sme sa ani nevideli. . No tá atmosféra hmly sa mi celkom páčila. Záver na Minčol už je lepšie jazditeľný, zhruba pol kilometra pred vrcholom sa nachádza kríž s vyhliadkou, dá sa tu posedieť a vychutnať si výhľady do ďalekého okolia na Bachureň, Tatry, Levočské vrch atď. No mi nevidíme nič . Len bielu hmlu a tak pokračujeme ďalej na vrchol. Tu sa to na chvíľu „potrhá“ a aj niečo vidieť. Nachádza sa tu kamenný stĺp, Minčol je vlastne aj hranicou medzi okresmi Sabinov, Bardejov a Stará Ľubovňa. Dáme nejaké fotky, prejem ďalšiu salámovú žemľu a ideme dole.

Do Sabinova na vlak

Môj pôvodný plán bolo ísť dole cez Hanigovský hrad. Čiže nasledoval by návrat do sedla Ždiare a odtiaľ smer Hanigovský hrad. Stano ale zhodnotil, že to zrejme nestíhame časovo a tak kúsok za Minčolom začíname klesať po zelenej na Kalinov.


Mokré lístie a kamene, stopa sa vyberá celkom ťažko a na jednom strmšom úseku pre istotu potlačím. Rovnako aj záver k rázcestiu Kalinov, kde je to pre zmenu dosť vymité. Kúsok za smerovníkom sa napájame na lesnú asfaltku do Kamenice.


Na bunde si všimnem pár kvapiek a rozmýšľam, či to je zo stromov alebo začína pršať. Zisťujeme, že je to tá druhá možnosť. Našťastie len slabo mrholí, prichádzame do Kamenice. Za ňou sa napájame na cyklochodník, pred mestom Lipany nachvíľu skončí, prechádzame kruhový a onedlho sme opäť na „cykláku". Z Rožkovan okolo rybníkov do Jakubovej Vole má prírodný povrch, snáď ma pustia do vlaku.


Myslel som, že pôjdeme už len po asfalte a kolesá sa mi trochu očistia, nevadí. Popri trati a smer Pečovská Nová Ves už po asfaltovom cyklochodníku až do Sabinova. Medzitým pozerám na hodinky, či stíham vlak 16:17.

Konečne doma

Tempo pohodové, určite sa to dá stihnúť oveľa skôr, no veľa urobia aj podmienky.

Prichádzame na stanicu, idem si kúpiť lístky a Stano ma zatiaľ čaká vonku pri bikoch. Tak ako minule, aj teraz mám smolu na staršiu súpravu. Síce namiesto pantografu prišlo niečo novšie, no vagóny, mám pocit, ešte staršie ako na pantografoch. Som síce rád, že vlaky jazdia pomerne často, no bol by som radšej, ak by sa tieto staré súpravy už konečne vyradili. Prichádzam do Kysaku a čakám na IC-čko, mohli sme ešte hodinu pojazdiť a ísť regionálnym rýchlikom. To mi napadlo ale až vo vlaku, keď som si pozeral, kedy dorazím domov. Vďaka meškaniu nemusím čakať v Poprade na osobák a už ho mám pristavený. Po vystupení v Kežmarku ma čaká už len krátka jazda večerným mestom domov.

Trocha matematiky z výjazdu

Z domu preč 13,5 hodiny, čistá jazda 5 a pol, hrubá o necelé dve hodiny viac. Tempo pohodové, určite sa to dá stihnúť oveľa skôr, no veľa urobia aj podmienky. Ono niekedy mám pocit, že to cestovanie, presuny a čakanie na spoje ma viac unavia ako samotný výjazd. Niečo pravdy možno na tom bude, ale na druhú stranu cestovanie vlakom mám celkom rád. Ak by sa obnovili spoje cez Plaveč, ušetrilo by mi to dosť času a viac by ostalo na jazdenie.

Výjazd nakoniec vyšiel na necelých 77 km s prevýšením 1 810 m, Strava hodila 2022. Môj výjazd si môžete pozrieť na tomto odkaze. Dosť odchýlka, neviem, čím to môže byť, že stále mám aj po korekcii rozdiel medzi hodinkami a Stravou. Mňa skôr mrzí, že som vo výjazde neprešiel to, čo som si naplánoval, chce to lepšie podmienky, prípadne ísť prvým a vrátiť sa posledným vlakom. No byť preč vyše 17 hodín sa mi už až tak nepáči . Ale nevadí, Čergov neutečie a ja sa tam určite ešte neraz vrátim. Aj napriek počasiu sa mi výjazd páčil, malo to atmosféru, aj keď takmer bez výhľadov. Ďakujem Stanovi za spoločnosť na druhej časti výjazdu a teším sa na ďalší, možno aj v početnejšej zostave.