Reportáž: Length of Sverige Sverigetempot - švédskych 2 100 km za 100 hodín

Z ďalekého arktického Laponska až do juhošvédskeho Skane na bicykli. Dá sa to zvládnuť za menej ako 100 hodín?

Tento „race report" nie je môj vlastný, aj keď by som si veľmi prial, aby tomu tak bolo. Obávam sa však, že nemám takú mentálnu silu ako môj klubový kolega a dobrý priateľ Jonathan, ktorého som poprosil o publikovanie jeho poznámok z pretekov Length of Sverige Sverigetempot, ktoré sa konajú každé štyri roky. Tento príbeh je z roku 2021.

Hard-core preteky pod „polnočným slnkom"

Na štart, ktorý sa koná 3. júla, sa postavia len tí najodhodlanejší cyklisti zo Škandinávie a okolitých štátov, ktorí si chcú okrem fyzických síl odmerať aj tie mentálne. Prístup pretekárov sa však líši. Kým niektorí sa snažia prejsť celú trasu dlhú 2 100 kilometrov od najsevernejšej švédskej dediny Riksgränsen na nórskych hraniciach po najjužnejší bod Smygehuk čo najrýchlejšie, iní spia počas cesty v ubytovniach či hoteloch.

To však nie je príbeh Jonteho, ktorého ste už mohli okrajovo spoznať z nášho spoločného 24-hodinového a 600-kilometrového výjazdu naprieč švédskymi lesmi. Štartové pole sa podľa ambícií tradične delí na tri rýchlostné skupiny podľa plánovaného celkového času - 210, 180 a 150 hodín. Spomenutých 210 hodín je zároveň časový limit, pod ktorý sa musia všetci pretekári zmestiť, ak sa chcú ocitnúť na zozname pretekárov, ktorí preteky úspešne dokončili. Jonteho cieľ bol však oveľa ambicióznejší - vytvoriť rekordný čas, ideálne okolo magickej hranice 100 hodín, čo doteraz nikto nikdy nedokázal.

Spomeniem ešte, že sa spoločne v máji chystáme na rýchly biketouring zo Stockholmu cez pobaltské krajiny až do Trenčína, čo bude pre mňa predstavovať cestu z môjho súčasného domova až do toho bývalého na Považí.

Report píšem v prvej osobe tak, ako keby ho písal sám Jonte.

Čas vyraziť: smer juh

Po polroku trénovania s množstvom zranení z preťaženia, ktoré postupne prichádzali a odchádzali, nastal konečne čas vyraziť. Do štartu dnešných pretekov som od 1. januára najazdil 13 283 kilometrov a 466 hodín, všetko do poslednej minúty na skutočných cestách vonku. Cítil som sa dobre pripravený, hoci ma počas posledných mesiacov v efektívnom tréningu obmedzovali zranenia. Posledné dni pred štartom som spal veľmi zle, len som ležal v posteli a rozmýšľal som, či sa mi nakoniec vôbec podarí poriadne sa vyspať pred samotným začiatkom súťaže. V konečnom dôsledku to teda dopadlo tak, že znepokojenie z možného nedostatku spánku spôsobilo, že som nemal dostatok spánku.


Je sobota ráno, všetko potrebné mám pripravené. Jediné, čo mi zostáva, je prezliecť sa, zbaliť Di2 nabíjačku do cyklotašky, zjesť raňajky a ísť na štart, ktorý leží pohodlných 20 metrov od hotela. Moja stratégia bola spať túto noc čo najviac, ako len bolo možné. Budík zazvonil o ôsmej ráno. Keďže sa z nejakého dôvodu tento rok presunul štart z najsevernejšieho švédskeho sídla Riksgränsen do Katterjakk (asi jeden kilometer východne), využil som chvíľu času a prešiel som na bicykli do Riksgränsen a naspäť na oficiálny štart. Počasie bolo perfektné, úplné bezvetrie a neobvykle teplo.


Zaznel štartový výstrel, vyrážame. Bicyklujem relatívne pomaly a pokojne, užívam si nádherné výhľady Laponska. Po chvíli sa obzriem za seba a vidím, že nikto zo súperov sa na moje tempo nechytá, preto spomaľujem. Balík ma dobieha a ja sa dávam do reči s niektorými z ostatných cyklistov, ktorí sú pravdepodobne rovnako šialení ako ja sám, keďže sa dali na tieto preteky.

Je to síce príjemné, bicyklovať v skupine, tempo je však na mňa príliš nízke. Párkrát sa pokúšam zrýchliť, nikto sa však nechytá. Skupina sa rozhodla zastaviť na „hygienickú prestávku“ a tak sa rozhodnem pokračovať sólo. Takto ma aspoň nebude iritovať, že ostatní nechceli držať mnou stanovené tempo. Predsa len ide o preteky. Pokračoval som veľmi dobre až do Kiruny, hlavného mesta Laponska. Po celý čas som šliapal v Z2 a v kopcoch v Z3. Moja teória pred štartom bola, že nemá význam ísť pomaličky v Z1 prvých 400-500 kilometrov, keďže po prvom dni sa z dôvodu nedostatku spánku stane jazdenie v Z1 aj tak jedinou možnou voľbou bez ohľadu na to, či sa budem na začiatku šetriť alebo nie.

Prvá zastávka v Kirune

Veľké ponaučenie, ktoré si so sebou vezmem do svojich ďalších dobrodružstiev, je, že musím piť viac tekutín.

Dostávam svoju prvú pečiatku v Kirune a snažím sa nájsť čerpaciu stanicu, aby som si doplnil zásobu vody. Nebolo práve jednoduché dostať sa cez Kirunu, keďže z dôvodu nálezu nových nerastných surovín sa švédska vláda rozhodla presťahovať celé mesto o kúsok ďalej, aby mohla ťažba pokračovať. Môj Wahoo sa ma snažil navigovať cez uzavreté cesty, nakoniec som sa však bludiskom predral. Bolo však trošku smutné uvedomiť si, že spolu s odchodom z Kiruny končí najkrajšia časť tejto dlhej cesty. Príroda tu na severe je skutočne úžasná.


Cesta z Kiruny do Svappavaara nebola príliš príjemná, lebo išlo o typickú diaľnicu takto ďaleko na severe s dvoma pruhmi v jednom smere a s jedným pruhom v opačnom. Zažil som jeden nepríjemný incident s karavanom, ktorého šofér si asi myslel, že je vhodné obísť ma rýchlosťou okolo 100 km/h vo vzdialenosti 25 cm od môjho ramena. Zakričal som akúsi nadávku, potriasol som hlavou, ale zároveň som vedel, že to určite nebol ten posledný incident počas cesty.

Kričali po mne, že už stačí. Odpovedal som im ibuprofenom a pokračoval som ďalej.

Do Gällivare ma sprevádzal ľahký protivietor, ale aj po 250 km som sa stále cítil veľmi dobre. Veľké ponaučenie, ktoré si so sebou vezmem do svojich ďalších dobrodružstiev, je, že musím piť viac tekutín. Často som mal totiž problémy s kŕčmi. V podstate som niekoľko hodín neustále cítil, že kŕče sú úplne na hrane, iba niekoľko wattov vyššie od tých aktuálnych. Stačil najmenší kopček, keď som sa dostal cez pomyselnú hranicu a zadná strana stehna išla v momente do kŕča. Ako ilustrácia toho, ako veľmi teplo v ten deň bolo, možno poslúži, že som počas prvých 12 hodín vypil 12 litrov tekutín. Takmer všetko som však vypotil, na WC som musel ísť iba jedenkrát. Ako som už spomenul, nedostatok tekutín bola veľká chyba, ktorá ma v konečnom dôsledku stála minimálne hodinu z celkového času.

Na trase medzi Gällivare a Jokkmokkom som vedel, že ma neďaleko dobieha menšia skupina, a keďže som bojoval s kŕčom, nevedel som sa rozhodnúť, či ich počkám alebo nie. Niekoľkokrát som sa rozhodol, že spomalím a počkám, ale nedalo mi to a opäť som zrýchlil tempo. Neustále váhanie môjmu celkovému času tiež veľmi nepomohlo, stratil som minimálne 30 cenných minút.

Keď som dorazil do Jokkmokku, ihneď som zamieril k čerpacej stanici. „Podarilo“ sa mi nakúpiť za 500 švédskych korún (cca 44 €, pozn. redakcie). Večera pozostávala z dvoch párkov v rožku a jednej žemle. Zbalil som kopec nápojov a energie v rôznych podobách, keďže som vedel, že najbližšie otvorené miesto, kde sa bude dať niečo nakúpiť, bude v Storuman. A ten je vzdialený 300 km - jednu noc jazdy.


Po vyrazení z Jokkmokku som dobre zabral a zbieral som kilometer za kilometrom. Vietor úplne utíchol a obloha bola stále modrá. Severské leto mi veľmi pomohlo, keďže aj v noci bolo svetlo. Dorazil som do mesta Arvidsjaur a plánoval som sa tam zastaviť nanajvýš na päť minút, aby som doplnil fľaše čerstvou vodou. Tiež som chcel pripraviť pár vecí pred prvou nocou jazdenia, ale bol som asi príliš optimistický. Keď som sa pozrel na hodinky, neubehlo päť minút, ale dvadsaťpäť. Keď som vyrážal z Arvidsjaur, stretol som pár cyklistov, ktorí boli práve na ceste do mesta. To ma mierne povedané trochu prekvapilo, myslel som si totiž, že mám väčší náskok. Malo to na mňa pozitívny účinok, zrazu som bol ešte viac motivovaný poriadne zabrať.

Prvá noc na dvoch kolesách

Prvá noc nepredstavovala nijaký väčší problém, keďže na oblohe svietilo „polnočné slnko". Pripadalo mi to iba ako trochu dlhší deň.

Nezostávalo však nič iné, len ignorovať bolesť a pokračovať.

No práve v okamihoch, keď som prichádzal do Storuman, boli moje kolená úplne hotové. Kričali po mne, že už stačí. Odpovedal som im ibuprofenom a pokračoval som ďalej. Tesne pred mestom Vilhelmina ma predbehli traja cyklisti, ktorí boli evidentne čerstvejší než ja. Niekoľko desiatok kilometrov som pokračoval s nimi, zatiaľ čo som bojoval s bolesťou kolien. Bolo príjemné bicyklovať po boku iných jazdcov po viac ako 24 hodinách samoty. Cítil som sa totiž tak trochu ako prázdna schránka a nedostatok spánku dával o sebe vedieť. Určite nebolo ľahké so mnou v tých chvíľach udržiavať konverzáciu.


Posledných 50 kilometrov do Östersundu bolo zatiaľ najnáročnejších. Bez spánku a na bicykli som bol už 30 hodín. Kolená kričali a hlava chcela spať. Napredoval som len veľmi pomaly, ale po nonstop 920 kilometroch som to nechcel zabaliť nejakých 30 kilometrov pred Östersundom. Nakoniec som do mesta dorazil úplne bez spánku, čo bolo pre mňa také malé víťazstvo. Pred niekoľkými týždňami, keď som počas plánovania dostal nápad dať si prvú pauzu na spánok až v Östersunde, som nečakal, že sa mi to naozaj podarí. No teraz som tu a okamžite som dostal nový pohľad na to, čo moje telo dokáže a čo je v mojich silách.

Na svitaní sa vynorila hmla a uprostred tej mizérie som si zrazu uvedomil, aká nádherná príroda je okolo mňa.

Nejako som sa „doplazil" do turistickej ubytovne v Östersunde. Môj plán bol poriadne sa vyspať a dopriať si osem hodín predtým, ako budem pokračovať v ceste. Vôbec som nestresoval, niečo malé som zjedol a prehodil pár slov s ľuďmi v ubytovni. Osprchoval som sa a prezliekol do nových cyklistických nohavíc. Nabalil som bicykel a dal som si nabiť svoje Assioma Favero pedále. Ibaže sa mi v hlave zrodil nový plán - zobudiť sa o 4.30 a sedieť na bicykli už o 5:00. Zobudil som sa však už o 3:00, zjedol raňajky a vyrazil o 4:00.

Kolená na tom boli aj lepšie

Keď som vyrážal z Östersundu, bolesť kolien bola naozaj brutálna. Hodil som do seba ibuprofen, čo síce trochu pomohlo, ale bolesť bola stále veľmi výrazná. Je však úplne neuveriteľné, čo štyri a pol hodiny spánku dokážu urobiť. Telo sa síce stále cítilo úplne nanič, hlava bola ale úplne čistá a oddýchnutá.


Nasledujúcich 100 kilometrov išlo pomaly, ale bezpečne. Neskôr som prišiel do kopcov pri Klövsjö a Vemdalsskalet a koleno ma ukrutne bolelo. Nezostávalo však nič iné, len ignorovať bolesť a pokračovať. Po kopcoch prišli zaslúžené zjazdy a všetko bolo opäť fajn. Chvíľu. Je mentálne náročné myslieť na fakt, že kopce, ktoré človeku pripadajú ako dlhé hodiny stúpania, sa preklopia len na pár minút jazdy dolu kopcom. Našťastie ma čakalo relatívne rovných 50 kilometrov do mesta Sveg.

Úroveň energie bola veľmi nízka, takže som si doprial poriadne raňajky na čerpacej stanici. Ako zvyčajne – plánoval som len krátku, niekoľkominútovú prestávku. A ako zvyčajne – aj teraz trvala pauza oveľa dlhšie, než by som si predstavoval. Po tejto dlhšej prestávke a dobrých raňajkách som vyrazil zo Svegu a ako ďalšiu zastávku som si naplánoval Älvdalen. Niečo sa zrazu v mojom tele stalo a kolená prestali bolieť. Cítil som sa skvele. Nabral som rýchlosť a mal som najlepšie tempo odhliadnuc od prvých 12 hodín pretekov.

Chlad a komáre ma však presvedčili, že bude asi lepšie pokračovať v jazde.

No na úsek z Älvdalen do Vansbro nemám až tak dobré spomienky. Začalo pršať a mňa opäť prepadla veľká únava. Bolo mi trochu nevoľno, tak som sa rozhodol zastaviť a prvýkrát použiť moju alumíniovú fóliu. Našiel som maličkú striešku nad kúskom asfaltu, skočil som do fólie a kompletne premočený som si ľahol. Budík som nastavil na 40 minút. V momente, ako som si ľahol, ma napadlo veľké množstvo hávede, hlavne istý druh komára, ktorý je rozšírený v týchto zemepisných šírkach. Keď som sa o pár minút zobudil, lietal okolo mňa roj komárov a bol som kompletne premrznutý. Triasol som sa tak, že bolo nesmierne ťažké vôbec pobaliť si veci späť na bicykel. Nakoniec som však vyrazil a nevoľnosť bola úplne preč, cítil som sa sviežo – ak sa to slovo vôbec dá v mojom prípade použiť. Kolená boli stále najväčším problémom a faktorom, ktorý ma najviac na mojej ceste spomaľoval.


Dorazil som do Vansbro, napochodoval som na čerpaciu stanicu, kde som vyfasoval pečiatku a hodil som do seba párok v rožku na večeru. Vyrazil som okolo desiatej hodiny večer a môj plán bol pokračovať v jazde počas celej noci.

Noc bola vlhká a na ceste bolo veľa žiab. Podarilo sa mi zazrieť aj nejakého losa a jazveca. Auto som uvidel maximálne každú druhú hodinu. Na svitaní sa vynorila hmla a uprostred tej mizérie som si zrazu uvedomil, aká nádherná príroda je okolo mňa.

Malý kúsok od katastrofy

Úsek do mesta Karlskoga bol náročný a bol som veľmi unavený. Urobil som veľkú chybu, že som si neľahol skôr. Namiesto toho som pokračoval rýchlosťou 15 km/h a bojoval som so zatvárajúcimi sa očami. Našťastie, bolo ešte veľmi skoro ráno a široko ďaleko nebolo ani jedno auto. Začalo ma hádzať mierne zo strany na stranu, až som nakoniec skončil v priekope. Ešte šťastie, že sa mi podarilo udržať sa na kolesách a predísť pádu.

Nie je vôbec dobré, že až táto udalosť ma presvedčila, že je načase dopriať si trochu spánku. Ľahol som si pri ceste na mokrú trávu s nekonečným množstvom komárov a opäť, kompletne premočený, som sa schúlil pod svoju alumíniovú fóliu. Budík som opäť nastavil na 40 minút a zaspal som. Keď som sa zobudil, cítil som, že telo si žiada viac spánku. Chlad a komáre ma však presvedčili, že bude asi lepšie pokračovať v jazde. Pokračujem teda v ceste do mesta Karlskoga, unavený a s bolesťou kolien. V Karlskoga sa mi podarí rýchlo nájsť plánovanú čerpaciu stanicu, kde dostanem ďalšiu pečiatku do zbierky. Pred benzínkou som si sadol na lavičku, položil hlavu na drevený stôl a hodinu som si zdriemol. Ďalšia zastávka je v meste Ulricehamn, viac ako 1 600 kilometrov od štartovacej čiary.


Už klasicky som sa počas mojej prestávky zdržal, inak tomu nebolo ani v prípade tej v Ulricehamn. Natrafil som na pár ďalších cyklistov a okoloidúcich osôb, ktoré nevedeli prestať rozprávať o tom, aké nepochopiteľné je to, čo práve robím.

Po Ulricehamn prišiel dlhší úsek kompletne po cyklocestách. Bol to veľmi dobrý pocit vedieť, že hoci som nebol schopný bicyklovať rovno a často som vybočoval z línie, nemohlo ma ohroziť žiadne okoloidúce auto. Po tomto úseku však prišiel opäť dážď a návrat na klasickú väčšiu cestu. Našťastie som však stretol oveľa viac losov, než áut. Na pár kilometroch som napočítal celkovo šesť losov vykračujúcich si popri ceste.

Posledných 50 kilometrov som urobil rovnakú chybu, akú robím vždy. Cieľ mi pripadá už veľmi blízko a automaticky si myslím, že už nepotrebujem jesť.

Začalo naozaj výdatne liať a hustá vrstva mrakov spôsobila, že sa zhoršila aj viditeľnosť. Zastavil som a zapol som svetlo. To však nechcelo vôbec svietiť. Čo sa to deje? Musel som ho nechtiac zapnúť na jednej z páuz, keď som sa prehrabával svojimi vecami. Skvelé, čo teraz? Necítil som sa veľmi unavený, ale rezolútne som vylúčil možnosť pokračovať v ceste bez fungujúceho svetla v tmavom prostredí a v silnom daždi. Tak som si začal hľadať miesto, kde by som sa na chvíľu zložil. Keď som si už myslel, že budem musieť čakať celú (hoci krátku) noc, našiel som pri akomsi kostole nabíjací stĺpik so zásuvkou. Dal som si nabíjať svetlo a powerbanku, budík som si nastavil na 60 minút a vteperil som sa do starej dobrej hliníkovej fólie.

Podarilo sa mi zobudiť skôr, než budík stihol zazvoniť. Ležal som totiž na akýchsi tvrdých drevených doskách, z ktorých ma veľmi bolel chrbát. Skontroloval som svetlo, to bolo, našťastie, dostatočne nabité a ja som pokračoval v mojej odysei. Toto bol zároveň môj posledný spánok počas celých pretekov. Keď sa na to spätne pozerám, spal som dokopy 7 hodín. Po chvíli som dobehol dvoch cyklistov, ktorí tiež bicyklovali celú noc. Na pár okamihov som si s nimi pokecal a pokračoval som ďalej opäť sám.

Dorazil som do mesta Laholm, ktoré leží asi 170 kilometrov od cieľa v Smygehuku. Všetko ma bolelo. Kolená boli na tom najhoršie, ale ani členky, ruky, chrbát a krk sa nemali práve najlepšie.

Cieľ sa blíži, komplikácie sa nekončia

Keď som vyrážal z Laholmu, kde som dostal zároveň poslednú pečiatku pred cieľom, začal som si uvedomovať, ako blízko cieľa som. Dvaja cyklisti vyrazili z Laholmu 20 minút predo mnou, čiže problém s motiváciou som určite nemal. Nepamätám si už presne, ako dlho trvalo, kým som ich dobehol, nakoniec sa mi to ale podarilo. Neviem presne, čo sa stalo, ale zostali sme iba dvaja – ja a cyklista menom Sven. Pokračovali sme spolu a bolo veľmi príjemné porozprávať sa s niekým, kto zažíval približne to isté čo ja.

Keď zostávalo posledných 70 kilometrov, došla mi batéria v Di2. Musel som zastaviť, pripojiť kábel do prevodníka a do powerbanky. Našťastie, toto riešenie fungovalo a ja som mohol rýchlo pokračovať v jazde.

Posledných 50 kilometrov som urobil rovnakú chybu, akú robím vždy. Cieľ mi pripadá už veľmi blízko a automaticky si myslím, že už nepotrebujem jesť. Takže okrem kolien, únavy a všetkého ostatného som teraz aj „bonkol“, keď mi totálne došla energia. Posledný úsek bol skutočne náročný a hlava sa mi točila iba okolo vety „už som tam?“, stále dookola.

Šťastný záver nezabudnuteľných pretekov

Nakoniec som však šťastne dorazil do cieľa v najjužnejšom bode Švédska – Smygehuk. Najrýchlejšie zo všetkých a s novým historickým rekordom – 100 hodín a 53 minút. Bol to fantastický pocit dotiahnuť do konca niečo, na čo som trénoval posledných šesť mesiacov. Navzdory veľkým problémom s kolenami išlo všetko približne tak, ako som si to predstavoval. Na nič iné sa vyhovárať nemôžem, všetky ostatné prekážky som si viac-menej vytvoril sám, kolená sa však oklamať nedali. Zo začiatku mi bolo trošku ľúto, že som sa nedostal pod sto hodín. Na druhú stranu je to možno dobre, pretože mám motiváciu zlepšiť svoj čas nabudúce.

Najdlhšia jazda, ktorú som pred týmito pretekmi išiel, bola dlhá 410 kilometrov. Nevedel som, čoho je moje telo a hlava schopná po prekonaní tejto pomyselnej hranice. Teraz to už viem a som si istý, že je možné dosiahnuť čas pod 90 hodín, ak by som si tento cieľ sám stanovil.

Niekoľko poznámok pre samého seba do budúcna:

• Bola veľká chyba nevziať si aero riadidlá (TT bars). Len tento detail mi mohol ušetriť niekoľko hodín.
• Choď spať skôr, než je to absolútne nevyhnutné. Potácať sa po ceste zo strany na stranu rýchlosťou 15 km/h je neefektívne a nebezpečné.
• Bicyklovať sólo bolo úplne správne rozhodnutie. Nemusíš sa držať tempa niekoho iného.
• Kratšie prestávky a menej pokecu s ľuďmi sú nevyhnutné pre lepší čas.
• Nejedz iba sladkosti ako zdroj energie, pretože nie sú dobré na žalúdok a strácaš chuť do jedla, čo je z dlhodobého hľadiska veľmi zlé.

Trochu čísiel na záver:

• Celkový čas: 100 hodín 53 minút
• Čas bez prestávok: 76 hodín 40 minút
• Celková vzdialenosť: 2 124 kilometrov
• Celkové prevýšenie: 15 905 metrov
• Počet spálených kalórií: 51 804 kcal
• Priemerný výkon: 168 wattov
• Normalizovaný priemerný výkon: 204 wattov a 2,32 w/kg
• Priemerná kadencia: 72 rpm
• Priemerná rýchlosť: 27,7 km/h
• Strava
• GPX