Nočná mora každého cyklistu - zrazilo ma auto (1. časť)

Myslela som, že môj ďalší článok na MTBIKER bude o zaujímavom výlete alebo cyklistickej výzve, ale tieto plány boli zmarené behom jednej sekundy.

Naivne som si myslela, že som imúnna voči zrážke s autom. Pri jazdení na bicykli sa vyhýbam veľkým cestám a „dávam si pozor", aj keď táto pozornosť má svoje hranice a určité situácie nedokážeme zmeniť, aj keby sme chceli. Nerada by som týmto článok vzbudila v niekom strach z jazdenia, ale aj takéto situácie patria k cyklistike.

Mohol to byť pekný deň

V sobotu 18. 2. som sa chystala navštíviť kamarátku vo Viedni. Predpoveď hlásila silný vietor zo západu, tak som sa rozhodla, že cestu do Viedne absolvujem vlakom s bicyklom a cestu späť odbicyklujem. Na bicykli som mala veľkú podsedlovú tašku, mala som v nej civilné oblečenie na prezlečenie a tiež som si v nej plánovala zobrať domov nejaké rakúske vegánske dobroty. Na vlak som nastúpila ráno.

Kamarátka býva blízko Hauptbahnhof (hlavnej vlakovej stanice), odložila som si u nej bicykel a išli sme na prechádzku. Keď sme sa okolo 16:15 vrátili do jej bytu, bolo ešte vidno. Dala som si malý „snack" na doplnenie energie, prezliekla som sa a vyrazila som cez Viedeň. Prvých 15 kilometrov viedlo cez mesto a trvalo mi to hodinu. Semafory na každom rohu cestu určite neurýchľujú.

Keď som po hodine zbadala preškrtnutú tabuľu Wien označujúcu koniec mesta, úprimne som sa potešila. Medzitým sa zotmelo. Odtiaľ to bola perfektná cesta. Do chrbta mi fúkal silný vietor a pri malej námahe mi Garmin ukazoval rýchlosť 33 km/h. Môj plán bol ísť severnou stranou Dunaja a prejsť cez Cyklomost slobody do Devína a domov. Kilometre mi ubiehali naozaj rýchlo. Premávka bola stredná, autá ma obiehali normálne.

Incident

Kúsok za mestom Leopoldsdorf sa táto cesta zmenila na nočnú moru. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že mi to pripadá až zvláštne, popisovať to kúsok po kúsku.

Auto do mňa narazilo bokom, ja som sa oň šuchla ľavou stranou, potom som spadla na ľavý bok a hlavou narazila na zem.

Keď som sa spamätala, prvé, čo mi napadlo, bolo, aby som sa dostala preč z cesty aj s bicyklom, aby ma ešte dodatočne niekto neprešiel. Preplazila som sa teda na pole vedľa, autá v oboch smeroch zastali. Garmin mi hlásil upozornenie „incident detected”, ktorý som hneď vypla. Nechcela som, aby sa o mňa moji blízki báli.

Ošetrovateľ sa ma v sanitke pýtal, či v Rakúsku jazdím často. Odpovedala som mu, že áno, máte tu lepších vodičov. Aká irónia.

Už som zažila zopár menších pádov na bicykli, pri ktorých mi stačilo to chvíľu rozdýchať a mohla som ísť ďalej. Bola som v šoku. Aj teraz som si myslela, že sa vydýcham a pôjdem. Vodička auto stočila do protismerného pruhu a zaparkovala na poli. Rozbehla sa ku mne. Ja som na ňu začala kričať, či je normálna a či vie, čo spravila? Pribehlo aj niekoľko ďalších ľudí. Začali mi klásť otázky, no ja som ich nevnímala. Začala som vytáčať na telefóne svojho priateľa. Medzitým som sa snažila vysvetliť pani, ktorá bola vedľa mňa, že zavolám niekoho, aby po mňa prišiel.

Ona mi odpovedala: „No, you got hit by a car, I am calling an ambulance”. Čo znamenalo, že ma zrazilo auto a ide volať sanitku. Vtedy mi došlo, čo sa stalo. Vodička, ktorá ma zrazila, stála za mnou a triasla sa. Všetkým naokolo hovorila, že pila vodu a vôbec si ma nevšimla. Keď to teraz píšem, znie to až absurdne. Vzadu som mala silné svetlo, mala som oblečené Isadore oblečenie s reflexnými prvkami a na podsedlovej taške je tiež reflexný prvok.

Keď sa mi podarilo dovolať priateľovi, v skratke som mu opísala, že sa stala nehoda a nech po mňa príde, zazdieľala som mu svoju polohu. Ruky sa mi triasli čoraz viac. Zavolala som aj kamarátke Livush, potrebovala som počuť známy hlas a tento telefonát mi vtedy veľmi pomohol.

Zakrátko prišla sanitka, policajti a hasiči. Jedna pani zo záchranky si za mňa kľakla, aby som sa o ňu oprela. Chrbtom si ma uložila na hruď, oprela som sa a vtedy som si prvýkrát uvedomila ten ruch a ľudí okolo, policajtov, záchranárov... Ozvala sa bolesť v ľavom lakti. Asi iba narazené, hovorila som si.

Výlet sanitkou a ošetrenie

Záchranári ma nadvihli, preniesli na nosidlá a naložili do sanitky. Nevedela som, kam idem, čo bude s bicyklom a ani čo mi je. Ošetrovateľ sa ma v sanitke pýtal, či v Rakúsku jazdím často. Odpovedala som mu, že áno, máte tu lepších vodičov. Aká irónia.

Policajti si vypýtali občiansky preukaz, ktorý sa nachádzal na úplnom spodku tašky s jedlom. Úsmevná situácia, keď policajt vyberal všetko to dobré jedlo z batoha. Vysvetlila som, že okrem vodičov majú v Rakúsku aj lepšie jedlo. V tom momente asi pochopili, že s hlavou nič nemám.

V sanitke mi urobili základné vyšetrenie, skontrolovali mi koleno, lebo pri páde sa mi roztrhli „bibsy" a mala som tam ranu. Vyzliekli mi cyklistickú bundu a až vtedy som zistila, že aj tá má roztrhaný golier. Moja obľúbená... Lakeť ma bolel čím ďalej tým viac.


Ešte ďalších 10 minút som sedela v sanitke na mieste nehody. Policajt mi vrátil občiansky preukaz a oznámili mi, že bicykel budem mať na hasičskej stanici v Lassee. Vtedy som ani nevedela, či sa stalo niečo aj s ním.

V nedeľu mi mama išla zobrať bicykel, zistili sme, že dopadol lepšie ako ja.

Bol to zvláštny pocit, nemať pri sebe bicykel. Ja, čo sa ho bojím aj zamknúť niekde vonku, som zrazu bola úplne bez neho. Oznámili mi, že ma berú do nemocnice v Hainburgu, tak som nasmerovala priateľa tam. Záchranár v sanitke mal veľmi príjemný zmysel pre humor. Okrem toho, že sa ma niekoľkokrát pýtal, či mi nie je zle, ma upokojoval, aby som sa nebála, že už zajtra budem zase sedieť na biku.

Bolesť v lakti sa stupňovala, už ma začínalo bolieť aj ľavé rameno. Spustili sa mi slzy, v hlave mi stále hučalo. V nemocnici ma rýchlo vyšetrili a spravili röntgen. Sestrička a aj chirurg boli Slováci, takže komunikácia v tejto stresovej situácii bola o to ľahšia. Zröntgenovali mi celú ľavú a pravú ruku a pre istotu aj koleno.

Oznámili mi, že mám tri zlomeniny - jednu na pravom palci, druhú v ľavom lakti a tretiu na ľavom ramene. Od sanitky sa mi do očí neustále hrnuli slzy. Ruky mi ošetrili, na pravú dali dlahu a na ľavú dali 3 vrstvy obväzov a ortézu. Policajt mi urobil alkohol test s výsledkom 0.0.


Na vozíku ma odviezli do čakárne, kde na mňa čakal priateľ a mama. Nevedela som zadržať ďalší prúd sĺz. Naložili ma do auta a išli sme domov.

Bolestivé tri týždne

Prvá noc a nasledujúci deň po nehode boli hrozné. Lieky proti bolesti mi nezaberali a ja som celý deň pretrpela v ležiacej polohe. V nedeľu mi mama išla zobrať bicykel a zistili sme, že dopadol lepšie ako ja. Vyzeral, že je len oškretý na viacerých miestach, ale dala som ho pre istotu na servisnú prehliadku. Doniesla mi aj prilbu, na ktorej bola prasklina. Zachránila mi život.


V pondelok som išla na slovenskú polikliniku na kontrolné vyšetrenie, kde mi už dali silnejšie lieky. Tie zabrali hneď a prvýkrát som pocítila úľavu od bolesti. Aj keď mi tieto silné lieky zaťažovali žalúdok, aspoň ma zbavili tej najväčšej bolesti.

Dni potom boli ako cez kopirák, robila som všetko preto, aby som si zamestnala myseľ a nerozmýšľala nad bolesťou. V pondelok som sa nahlásila na PN-ku a dopovala som sa liekmi.


Mala som dve povolené vychádzky denne, počas ktorých som sa snažila dostať na vzduch. Pomedzi to som skúsila aj trenažér, na ktorom sa však nevydržala veľmi dlho. Nevedela som sa sama poriadne osprchovať, umyť si vlasy, ani si ich dať do copu. Tri týždne som bola závislá na pomoci svojich blízkych. V hlave sa mi striedali motivačné a pozitívne nálady s návalmi plaču.

Ak by ste si mali z tohto článku zobrať iba jednu vec, tak prosím to, že pri najbližšej jazde si nasaďte prilbu.

Počas toho obdobia sa postupne ukazovali malé pokroky, začala som znižovať dávku analgetík, bolesť počas dňa bola menšia a pomaly som zvládala aj dlhšie prechádzky. Po 3 týždňoch som si mohla dať dole ortézu, dlahu a obväzy. Stav ruky nebol však taký, ako som si predstavovala. Ľavú ruku (tú, so zlomeninou v lakti) neviem ohnúť, stále si neviem spraviť cop a musím ju rozcvičovať a ohýbať do rozsahu, ktorý je bolestivý. Mám pocit, že je to ešte „beh (alebo cyklojazda) na dlhú trať”.

Polícia a náklady

...okrem toho, že sme cyklisti, niekto z nás je aj cyklo-servisák, niekto advokát, iný doktor... a tak si vieme navzájom pomôcť.

Po 2 týždňoch od úrazu som bola vypovedať na polícii v Lassee. Bola tam tlmočníčka, ktorá tlmočila priebeh nehody zo slovenčiny do nemčiny, a policajt, ktorý bol aj osobne pri nehode. Nikto mi však presne nevedel povedať, ako sa takáto nehoda a náklady spojené s ňou riešia, iba mi povedali, že pôjdem na súd ako svedok. Medzitým mi prišli faktúry za ošetrenie v nemocnici v Hainburgu a za prevoz sanitkou, okrem toho som zaplatila ešte aj za opravu bicykla. Náklady na liečenie rastú. Mám nárok žiadať od poisťovne vodičky náhradu, ale ten proces nie je taký jednoduchý.

Keďže som veľa času strávila hľadaním informácií, ako mám nehodu riešiť ďalej a nikde som nevedela nájsť zdroj, ktorý by pomohol, rozhodla som sa to zosumarizovať do ďalšieho článku, kde vyspovedám cyklistu a advokáta Miša, @cyklover, a povieme si, na čo má cyklista nárok a ako to riešiť. Úprimne však dúfam, že tieto informácie nikdy nebudete potrebovať.

Mohla som spraviť niečo inak?

Mohla som spraviť niečo, aby sa táto nehoda nestala? Mohla som mať lepšie oblečenie, silnejšie svetlo? Vedľa cesty, po ktorej som išla, nebola cyklocesta a preto som využívala cestu. Mohla som si však preplánovať trasu tak, aby som išla viac po cyklotrase, ísť juhom Viedne alebo po Eurovelo. Ibaže táto možnosť nie je vždy dostupná a preto by som to nabudúce riešila zvýšenou viditeľnosťou v podobe reflexnej vestičky alebo nalepením reflexných pásikov na bicykel.

Krátke štatistiky z ciest

Pri písaní tohto článku som chcela nájsť štatistiky incidentov z rakúskych ciest. Dozvedela som sa, že v roku 2021 došlo na rakúskych cestách k najväčšiemu počtu nehôd cyklistov za posledných 30 rokov. Celkovo 9 667 nehôd. Najviac sa stalo presne v tej časti Rakúska, kde sa to stalo aj mne (Dolné Rakúsko, 15 %) a teraz štatistika, ktorá ma zarazila najviac - iba pri 47 % zo všetkých nehôd mal cyklista na sebe prilbu.

Ak by ste si mali z tohto článku zobrať iba jednu vec, tak prosím to, že pri najbližšej jazde si nasaďte prilbu.

Poďakovanie na záver

Ďakujem všetkým, ktorí mi počas tohto obdobia pomohli fyzicky aj psychicky. Ukázalo sa, že okrem toho, že sme cyklisti, niekto z nás je aj cyklo-servisák, niekto advokát, iný doktor... a tak si vieme navzájom pomôcť. Tiež by som sa rada poďakovala MTBIKER a Isadore Apparel za ich neprestajnú podporu.