400 ultra - ako chutí repete

Od 19. do 21. mája 2023 sa v Mostku v ČR konal tretí ročník vytrvalostných pretekov 400 ultra. Preteky, ktoré sú podľa svojho autora na hranici medzi ultra a bikepackingovou akciou.

Dajú sa prejsť nonstop alebo si ich je možné vychutnať na viac dní. Je na tebe, čo si zvolíš. Každá skupina tu má početné zastúpenie. To, že sa dá prejsť, ako sa povie „na šupu“, sme zistili minulý rok. Tento rok som ho nemal v pláne absolvovať znova. Nerád tieto dlhé trasy opakujem, lebo už viem, čo ma čaká. Ale potom prišla príležitosť, ktorá sa neodmieta a zvedavosť, aké to asi bude, zvíťazila.

Príprava

Najprv ma čakala nutná výmena bicykla po piatich rokoch.

Trasa, na ktorej máš to najhoršie za sebou až v cieli.

Hlavne nastavenie posedu, čo môže priniesť nechcené komplikácie. Len som dúfal, že ma nezačne bolieť tu, pichať tam. Kolenám sa stále niečo nepáčilo. Na poslednú chvíľu dvíham sedlo o 3 mm a je konečne dobre. Sneh u nás pomerne rýchlo zliezol a všetko obschlo. Darilo sa mi jazdiť cez týždeň kratšie a intenzívnejšie trasy, cez víkend vždy jednu dlhú. Nič sa u mňa nezmenilo, takže ako vždy, len na pocit a pre radosť.

Trasa

V nedeľu večer päť dní pred štartom prišiel e-mail od organizátora s GPX súborom. Trať nie je značená, ide sa výlučne podľa tohto súboru. Hneď ho importujem do máp a pozerám, čo sa zmenilo. Pri postupnom prezeraní trasy mám pred očami spomienky z minulého roka.

Pamätám si tlačenie do tohto kopca, tu som bral vodu, tu zapínal svetlá, tu nás chytila búrka, nosenie dole z Hvozdu po mokrých kameňoch, tma, tma, svitá, je mi zima, kopec, další kopec, stále kopec. Výhoda bola, že som trasu len preletel očami. Nemusel som plánovať od nuly. Už som vedel, kde nabrať vodu a podobne. Navyše by nám to malo ušetriť čas pri navigovaní.

Trasa je jeden okruh, reálnych 402 km a 8 800 v. m. Kamene, korene, piesok, single, trail, poľné a lesné cesty, ale aj asfalt, ktorý ťa posunie rýchlejšie vpred a budeš mu za to veľmi vďačný.

Na štartovej čiare počujem otázku: „Prečo to robíme?“

Trasa, na ktorej máš to najhoršie za sebou až v cieli. Bez podpory, takže všetko berieš so sebou. Je na tebe, čo a koľko. Aj keď tento rok pribudol jeden checkpoint, na ktorý som sa veľmi nespoliehal, lebo bol opradený tajomstvom. Je približne na 230. kilometri, môžeš si načerpať vodu a dať niečo pod zub. To môže byť všeličo, no realita prekonala všetky moje fantázie.

Štart a cieľ je v autocampingu pri dedinke Mostek, kde máme zajednané chatky. Pri príchode je pomerne chladno a fúka studený vietor. Podobné počasie nás sprevádza aj väčšiu časť pretekov. Našťastie neprší a jediné blato je len v okolí Mostku.

Pred štartom

Noc pred štartom sa mi nespalo dobre a to nie je dobre. Navyše sa mi do toho vôbec nechce. Môže za to hlavne chladné počasie, ktoré mi robí problém aj s výberom oblečenia. Na začiatok nás čaká 14 °C, no vo vyššej nadmorskej výške to určite klesne. V noci len 7 °C a zakončíme to 23 °C výpekom. To chce pribaliť celý šatník alebo to trafiť niekde medzi.

Funkčné tričko, membránová bunda, odvetraný chrbát, zateplené krátke nohavice a teplé návleky na kolená. Na noc pribaliť návleky na ruky pod bundu, čiapku, rukavice a teplé ponožky. V závere vyzlečiem, čo sa dá a nejak sa prepotím do cieľa.

Niekoľko naozaj strmých stúpaní dáva zabrať, ale aspoň zahrejú.

Natieram overené žemle a tortilly masťou, plním ich plátkom slaniny. K tomu tyčinky všetkých druhov. Samozrejme, nezabúdam na gumené medvedíky. Pracem to do bundy, časť na riadidlá do menšej tašky a zvyšok aj so servisom do vesty. Do rámu ešte dve fľaše, povinná sprcha a už sa len postaviť na štart. Na štartovej čiare počujem otázku: „Prečo to robíme?“ Mám rád dlhé jazdy a toto je dlhá jazda.

Môžeme vyraziť

Zazvonil zvonec a... je odštartované. Úvodná tlačenica sa trhá pomerne neskoro aj vďaka veľkým blatovým kalužiam po dažďoch z predchádzajúcich dní. Sme štyria a máme ambíciu prísť spolu do cieľa v rovnakom počte. Aby nám nebolo ľúto môjho minuloročného defektu hneď na trinástom kilometri, tentokrát sa pri prvom tlačení roztrhlo kamarátovi lanko na tretre. Na jedenástom kilometri. BOA, to nevymyslíš. Jedny šikovné ruky robia uzlík na lanku na správnom mieste, doťahuje sa BOA a ide sa ďalej. Vydržalo to až do cieľa a zároveň to bol jediný technický problém, ktorý nás stretol. A môžeme opäť predbiehať predbehnutých.


Na úvod nás čakajú Krkonoše. Na výškových metroch neubrali. Niekoľko naozaj strmých stúpaní dáva zabrať, ale aspoň zahrejú. Je to už rok, no máme pocit, že sme tu boli pred mesiacom. Hlava si pamätá väčšie sklony. No tento rok mám na kazete o desať zubov viacej.

Z toho vyvodzujem záver, že čím viac zubov na kazete, tým sú sklony menšie. Počas bežného výjazdu 52z pastorok takmer nepoužívam, teraz ho brúsim pomerne často. Hlavne sa neodpáliť hneď v úvode. Kopcov je nekonečné množstvo počas celej trasy. Nezabudnúť jesť a v týchto teplotách aj piť.


Dobiehame Jana Kopku, ktorý to ide na pohodu a nocuje. Ideme spoločne cez celé Jizerské hory. Mierne ma zaskočila hmla, s ktorou som nerátal. Teplota klesá na 8 °C, vyťahujem rukavice. Jizerské hory sú zmes tiahlych asfaltových, betónových a štrkových ciest cez lesy. Ideálny čas si trošku oddýchnuť a najesť sa.

... zapíname zipsy, neveriacky hľadíme, kam to máme ísť a ideme.

Mierne stúpania a klesania zakončí rýchly asfaltový zjazd, ktorý nás privedie k jednému zo singletrackov pod Smrkem. Tu vidím, že sa oplatila šesťhodinovka Love Trenčín, ktorá bola dobrým tréningom a singel si vyslovene užívam. S klesajúcou nadmorskou výškou konečne stúpa teplota. Stúpa aj počet jazdcov okolo nás. Na rozdiel od minulého roka sa stále s niekým stretáme, motáme sa okolo seba.

Po západe slnka

Postupne sa stmieva. Tentokrát bez bleskov a preto na Hvozd stúpame ešte za šera. Pomerne dlhé stúpanie, v druhej polovici strmé a dosť kamenisté, miestami na tlačenie. Na vrchol prichádzame spotení a je pomerne chladno. Tak len zapíname zipsy, neveriacky hľadíme, kam to máme ísť a ideme. Ideme s bicyklami v rukách po kameňoch dole. Nutná turistická vsuvka pokračuje technickejším zjazdom. Je tu sucho, tak to odsýpa, aj keď mi občas zovrie „polky". Je už úplná tma.


Nasleduje časť, ktorá je pre mňa len akýsi nutný presun do Českého Švajčiarska. Cesty a lesné cesty do nekonečna. Dobiehame trojicu, ktorá sa nás nechce vzdať. Motáme sa okolo seba. Predo mnou víri prach, od svetla za mnou vidím vlastný tieň, takže nevidím takmer nič.

Vypnutím svetla začalo vypínať aj mňa.

Tempo je tiež cez môj limit. Ideme akosi rýchlo, ledva sa držím. Tu sa snáď vážne preteká. Ja len dúfam, že to celé ustojím. Švajčiarsko si dáva načas a nechce ísť k nám. Nuž, my musíme k nemu. Na jeho konci nás totiž čaká pomyselná polovica.

Druhé dejstvo

Aj keď asfalty v roklinách doslova preletíme, polnoc v Hřensku nestíhame. Konečne sa roztratíme vďaka nutným prestojom. Opäť sme v lese. Switchbacky v zjazde dávam technikou začiatočníka. Už cítiť únavu a volím opatrnosť. Je vtipné, ako občas robíme tie isté chyby v navigácii a spomenieme si na ne až vtedy, keď ich urobíme. Jednu takú sme spravili aj na vyhliadke nad Děčínom.


Odtiaľ ešte jeden lesný zjazd a potom nás čakal pomerne dlhý asfaltový úsek. Musím sa priznať, že v noci mám radšej asfalt a celkom som sa tešil, že to mám bez ujmy za sebou. Zrazu sa pred nami zdvihne asfaltová stena a nemá konca. Mám 44z pastorok a ide to ťažko. Ale dobiehame dvoch a aj predbiehame. Stále viac sa spomína skratka CP, čiže checkpoint. Kde je? Už tam budeme?

Bohužiaľ, mal som pravdu a čakal nás ešte jeden nepríjemný úsek, pre mňa osobne najhorší na trase. Strmo hore po lesnej ceste nevalnej chuti, miestami zarastenej, tma, únava. Dopredu nás ženie už len vidina CP. Ale kde je? A čo nás tam čaká? Nemôžete ho minúť. V to dúfame, už len kvôli vode, ktorá sa inde nabrať nedá. To sme zistili minulý rok, keď sme boli na suchu do rána. Zrazu tabuľka vedľa cesty. A sme tu.

Oáza uprostred noci

Čo si dáte? Kávu, čaj, colu? Bramborovou alebo gulášovou? Tak toto som nečakal. Oáza uprostred noci. Mažeme reťaze, dobíjam navigáciu, obúvam teplé ponožky. Dávam si bramborovou, colu, kus koláča, čaj lejem rovno do bidonu, načapujem vodu. Lenže tu inak beží čas. Polhodina vo vnútri sa zdá ako štvrťhodina. Veľmi rýchlo sa dá nabrať nezmazateľná strata. Nezdá sa to. Ale v tomto stave stiahnuť aj keď len párminútový náskok dá veľmi veľa práce.

Vnútri sa kúrilo, vonku je 7 °C. Triaška zaručená. Našťastie odchod je do kopca,

Už len 30 km do cieľa. To je tak klamlivá veta týchto pretekov.

tak sa stíhame pomerne rýchlo zohriať. Tu definitívne zostávame sami a naša pozícia sa už nemení. Miesta, ktoré sme šli minulý rok za svetla, teraz ideme za tmy. Ale postupne začína svitať. Konečne. Lenže prejavila sa predchádzajúca noc so zlým spánkom. Vypnutím svetla začalo vypínať aj mňa. Začali sa mi zatvárať oči. Mám za sebou viac celonočných akcií a nikdy som s tým nemal problém.

Takže novinka, s ktorou sa treba vysporiadať. Uvedomujem si, že môže dôjsť k mikrospánku a snažím sa všemožne prebrať. Až s prvými lúčmi slnka, ktoré ma hrejú v tvári, je kríza nenávratne preč.


Na vrchole jedného stúpania vidím, ako z roviny vystupujú jednotlivo osamotené kopce. Morálne som podporil skupinu informáciou, že na každý z nich pôjdeme. Hrady, rozhľadne. Jeden po druhom. Medzitým nekonečné roviny, až si človek nevie vybrať, čo je lepšie. Tu niekde mi minulý rok prestalo „chutiť“. Tu niekde sa prekračuje hranica 300 km.

Teraz sa cítim omnoho lepšie, čo bolo povzbudivé. Vedel som totiž, že po prehliadke hradov nás čaká ešte jedno dlhé stúpanie na Tábor. A začína pripekať. Čiapka, rukavice, návleky dole. V teplých ponožkách ma pália chodidlá, tak rýchlo prezuť naspäť do letných. Opäť sa potvrdila teória väčšej kazety a stúpanie sa zdalo znesiteľnejšie. Aj keď telo už dávalo o sebe vedieť každým svojím centimetrom.

Nekonečný záver

Už len 30 km do cieľa. To je tak klamlivá veta týchto pretekov. To sme si povedali minulý rok. Teraz už viem, čo nás tam čaká. Jeden brdok za druhým a kilometre nenabiehajú. Pri vete „to je posledný“ sa len pousmejem. Až keď uvidíš z kopca Mostek, vieš, že to bol posledný. Posledný pred cieľom, v ktorom nás čaká organizátor aj s rodinkou. Gratulácie, medaila finishera na krk a môžem oddychovať. Paráda.

Do cieľa sa nám podarilo doraziť po 25 hodinách (čas jazdy 23:15) na spoločnom 5. - 8. mieste so stratou 4 hod. 16 min. na víťaza. Výsledky tretieho ročníka sú na tomto odkaze.


Doraziť do 24 hodín sa nám nepodarilo, no sme živí, zdraví, s novými zážitkami a skúsenosťami. Mám pocit, že aj napriek identickej trase to bolo tento rok náročnejšie. Možno chladným počasím, možno tým, že som vedel, čo ma čaká. Všetky kopce aj nepríjemné úseky som mal pred očami a veľmi sa mi do nich nechcelo. A takéto preteky sú hlavne o hlave a jej nastavení.

O rok asi už vážne nie. Ale dúfam, že táto skvelá akcia sa dočká aj ďalších ročníkov. Tak niekedy zase. Ahoj.