Mini bikepacking na ostrove Utö

Brázdenie štrkových ciest na ostrovoch v Baltskom mori predstavuje snáď to najpríjemnejšie, čo môže Švédsko cyklistom zo sveta ponúknuť.

Niektoré dobrodružstvá, ktoré sme viacerí z nás na bicykloch podnikli, sa vyznačujú svojou dĺžkou. Iné sú zasa špeciálne kvôli veľkému prevýšeniu či nádherným výhľadom. Ja som však, spolu s mojou teraz už manželkou, podnikol dobrodružstvo, ktoré vynikalo skôr netypickou lokalitou, ktorú sme na našich gravel bicykloch navštívili.

Destinácia bola stávkou na istotu

Dobrodružstvá na bicykli totiž nemusia byť iba o siahodlhých trasách naprieč krajinami či kontinentami, nastúpaných výškových metroch, či prebdených nociach.

Stockholms skärgard alebo po slovensky Štokholmské súostrovie je, ako už určite správne tušíte, skupina ostrovov na východnom pobreží Švédska v okolí hlavného mesta. Na celkovej ploche približne 1 700 km? leží viac ako 24 tisíc ostrovov. Niektoré z nich majú plochu iba o čosi málo väčšiu než rodinný dom, iné sú zas domovom pre tisíce morských vtákov, či večne unudené tulene, vyvaľujúce sa na slnku po dobrom obede. Na niektoré sa dostanete pohodlne autom či na bicykli vďaka trajektom, iné sú zas chránené a vstup na ne je kvôli ochrane prírody zakázaný. Na viaceré z ostrovov však premávajú aj malé osobné lode spoločnosti Waxholmsbolaget, na palubu ktorých si bezplatne môžete zobrať aj bicykel. A presne to sme urobili, keď sme sa rozhodli vyraziť na Utö, jeden z najväčších ostrovov celého súostrovia.


Utö sme už raz navštívili pred niekoľkými rokmi, to sme však s plne naloženými batohmi pešo objavovali zákutia tohto krásneho miesta. Tentokrát sme chceli vidieť ostrov naozaj celý od hlavy až po päty alebo presnejšie, od najjužnejšieho cípu až po ten najsevernejší.

Celý ostrov, okrem pár metrov asfaltu v prístave, pokrývajú úžasné štrkové cesty ako stvorené pre gravel bicykle. Voľba teda padla, v mojom prípade, na môj už osvedčený Canyon Inflite CF SL6 na SRAM Rival, partnerka zasa stavila na svoj Bianchi Arcadex osadený prevodmi Shimano GRX 600. Balenie som dostal na starosť ja, všetko potrebné na tento jednodňový výlet sa nám zmestilo do 17-litrovej Apidura Expedition Saddle Bag, ktorá so mnou už niečo pocestovala. A, keďže sme mali šťastie na krásny letný slnečný deň, do tašky putoval okrem horáku, plynu a jedla, aj krém na opaľovanie a osušky.

Čas vydať sa na cestu

Jeden bike na strechu auta, druhý do kufra a mohli sme vyraziť. Prístav Arsta Brygga leží približne 60 kilometrov južne od nášho domu, cesta však ubehla veľmi rýchlo aj vďaka dobrej nálade našej dvojčlennej posádky. Tretí člen našej rodiny, kocúr Egreš, dostal na starosť stráženie bytu v našej neprítomnosti. Po zaparkovaní nezostávalo nič iné, než sa aj s našimi bicyklami nalodiť na Silverpilen. Síce naša loď nebola ani strieborná a ani šíp to nebol, nemohli sme sa sťažovať a po približne 45 minútach sme sa už zaklikávali do pedálov v prístave Gruvbryggan na severozápadnom pobreží Utö.

Priemerná rýchlosť nebola podstatná

V duchu štýlu „slow cycling” sme však po približne 200 metroch odparkovali naše bicykle v legendárnej pekárni neďaleko od prístavu a začali sme si na dvore pod jabloňou vychutnávať nádherné švédske leto s vôňou mora a škoricových „kanelbullar”, ktoré rozvoniavali z pecí v útrobách pekárne. Po doplnení cukru a kofeínu do našich tiel sme opäť nasadli na bicykle a plnou parou (rozumej výletným tempom a za sústavného rečnenia) sme sa vydali na juh ostrova.


Nikam sme sa neponáhľali a sústredili sme sa na prežívanie každého kilometra. Aby sme si to celé uľahčili a zefektívnili čas strávený na ostrove, nakreslil som deň vopred trasu, ktorú sme pomocou cyklopočítačov nasledovali. Cieľom bolo prejsť všetky štrkové cesty, ale nie za každú cenu. Mottom dňa bolo „ponáhľať sa pomaly”, a to sa nám s prehľadom darilo plniť.


Veľká majorita ostrovov v súostroví neoplýva nejakou výnimočnou infraštruktúrou. Na väčšine obývaných ostrovov nájdeme maximálne kostol, malý obchod s potravinami a prípadne menšiu reštauráciu pre zablúdených turistov na plachetniciach, či domácich. Utö je však výnimkou a okrem už spomenutej pekárne, tu môžeme nájsť hotely, reštaurácie či dokonca základnú školu v malom červenom domčeku. Jednu reštauráciu sme sa rozhodli navštíviť na juhu ostrova, kde sme s výhľadom na more doplnili tekutiny v podobe nealkoholického piva. Práve pri tejto reštaurácii je možné nechať bicykel, ktorý sa dá ľahko a lacno požičať v prístave, a nastúpiť na ďalšiu loď smerujúcu na pevninu či iné ostrovy. Nápad s požičovňou bicyklov sa mi veľmi páči a je pekným príkladom, ako sa dá zvýšiť mobilita turistov po ostrove.

Vamos a la playa

Zo spomenutej reštaurácie sme vyrazili na východnú časť ostrova, ktorá je špecifická krásnymi a širokými pieskovými plážami. Na jednej z nich pod názvom Stora Sand (Veľký piesok) sme rozložili svoj „základný tábor”, pripravili si polievku zo sušeného sobieho mäsa na horáku a prezliekli sa do… ups, plavky ostali doma. Nevadí, aj tak široko ďaleko nikoho nie je a čajky pohľad na nás bez plaviek v pohode prežijú. Čitateľ snáď ospravedlní absenciu fotiek.


Teraz by som sa mohol tváriť ako veľký hrdina a povedať, že som do vody skočil a plával ako Mitch Buchannon z Baywatchu. Voda Baltského mora ale bola taká studená, že ani na tretí pokus som sa neprinútil ponoriť sa celý pod hladinu. Voda v jazerách bola v lete príjemná, toto bolo však nad moje schopnosti. Nevadí, prostredie máme nádherné a výhľad na otvorené more sa nedá len tak ľahko nahradiť niečím iným.

Z pláže na strelnicu

Obliekli sme sa naspäť do cyklistického, zbalili sme mobilnú kuchyňu, odpadky zobrali samozrejme so sebou a pokračovali v našom pomalom, ale príjemnom výlete. Cesta pokračovala po bývalom vojenskom území, kde švédska armáda cvičila výsadky a bojovú taktiku. Svedčí o tom aj množstvo zbombardovaných starých vojenských vozidiel, ktoré na strelnici zostali, ako aj bunkre, ktoré sme našli na východnom cípe ostrova. Šrapnely sa povaľovali po zemi a mne sa veľmi nechcelo opravovať prípadný defekt. A tak sme sa opatrne pobrali naspäť cez strelnicu smerom do centrálnej časti ostrova a následne na sever.

Dvíhame kotvy a napíname plachty

V duchu štýlu „slow cycling” sme však po približne 200 metroch odparkovali naše bicykle v legendárnej pekárni neďaleko od prístavu a začali sme si na dvore pod jabloňou vychutnávať nádherné švédske leto...

Čas sa nám krátil a odchod lode naspäť do reality sa približoval. Rozhodli sme sa vynechať najsevernejšiu časť ostrova a radšej sme si vychutnali poobedňajšiu kávu v prístave. Hoci sme prešli takmer každý kilometer cesty na ostrove, tachometer sa zastavil na 54 kilometroch a takmer troch hodinách čistého času. Celkovo sme však na Utö strávili takmer sedem hodín a užili sme si každú minútu. Dobrodružstvá na bicykli totiž nemusia byť iba o siahodlhých trasách naprieč krajinami či kontinentami, nastúpaných výškových metroch, či prebdených nociach. Môžu byť aj o kvalitne strávenom čase s partnerom či kamarátmi, o debatách pri tepovej frekvencii hlboko v zóne 1 a fotení každej zaujímavosti, okolo ktorej na bicykloch prejdeme.


Trúfam si povedať, že ak má Švédsko niečo cyklistom „z kontinentu”, ako tu zvyšku Európy hovoríme, ponúknuť, tak sú to takmer nekonečné a kvalitné štrkové cesty naprieč celou krajinou. Presvedčil som sa o tom aj počas jazdy s mojím neodlučným parťákom Jontem z Göteborgu na západnom pobreží do Norrköpingu na východe. O tom však zas niekedy nabudúce.