Kanadský Whistler - celoživotný zážitok? (1. časť)

Aký dobrý je bikepark vo Whistleri? Aké sú traily mimo bikeparku? A čo tak známy Squamish? Bol som tam a teraz vám prinášam svoje dojmy...

Asi nie som jediný, kto vyrastal v dobe, keď sa produkovali MTB filmy New World Disorders. Tiež nie som jediný, kto videl a bol unesený z videoprodukcie jazdcov ako Brandon Semenuk, Brett Rheeder, Graham Agassiz, Finn Iles a Jackson Goldstone. Kto by nepoznal youtuberov ako Remy Metailler a Yoann Barelli. Títo jazdci majú jedno spoločné, jazdia a tvoria v istej špecifickej časti sveta, Britskej Kolumbii, ktorá je regiónom Kanady.

Známe lokality ako Whistler, Squamish, Pemberton, Sunshine Coast, North Shore, Kamloops... sú lokalizované (až na Kamloops) v jednom údolí, ktoré môže byť právom označované ako Mekka horskej cyklistiky (tej adrenalínovejšej). Môj brat sa sem pred tromi rokmi presťahoval. Žije tu svoj jazdecký a lyžiarsky sen a ja som sa ho rozhodol ešte v roku 2022 navštíviť (článok píšem až teraz, pretože som mal plné ruky práce s písaním článkov „Z kancelárie na EWS“).

Otázka teda je, ako sa naplnili moje dlhoročné predstavy a sny o tejto lokalite? Oplatí sa niekoľkotisícová investícia do výletu takéhoto rozmeru?

Dostať sa do Kanady a špeciálne do Whistleru

Cestovanie do Kanady bolo v dobe Covidu poriadne zložité. Museli ste mať vyplnených viacero formulárov a testov, ktorých výsledky museli byť k dispozícii v angličtine a nemohli byť staršie ako 48 hodín. Samozrejmosťou bolo aj potvrdenie o očkovaní. Kto ale zažil, ako to fungovalo so slovenským informačným systémom, ktorý potvrdenia dával, vie, že to nie vždy bolo ľahké. Vybavovanie povolení tak bolo mierne stresujúce.

V súčasnosti však stačí v predstihu pred príchodom vyplniť formulár ETA, na základe ktorého vám dajú pri vstupe do Kanady víza.

Je streda doobeda, prší a na lanovku čaká v rade asi 50 ľudí. Neviem si predstaviť, čo tu je cez víkend.

Turistické víza dostanete na mesiac. Ak cestujete do Whistleru, letíte, letenky vás budú stáť cca 600 €, záleží na tom, či si vyberáte vhodný termín alebo vhodnú cenu... ak cestujete s bikom, cesta sa vám predraží o niekoľko stoviek eur. Ja som si bike nebral, ale v rámci môjho 23 kg kufra som si mohol zobrať len minimum vecí. Beriem tak malú prilbu a chrániče Amplify MKX, ktoré sú ľahké, spratné a prievzdušné.

Samozrejme, neletíte priamo do Whistleru, ale do metropoly Vancouver, ktorá je hlavným mestom provincie Britská Kolumbia. Do Whistleru je to potom asi ďalších 120 km. Cesta je však nádherná, lemuje ohromné kopce, ktoré majú výšku niečo nad 1 000 metrov (pri pobreží), ale stále, aj v lete sa na nich drží sneh. Predstavte si, koľko snehu tu musí spadnúť, aby vydržal aj cez leto...Cestu do Whistleru zaisťujú prepravné spoločnosti a cesta vás bude stáť asi 50 €. Ako to ale v prípade Kanady býva, je nutné mať všetko zarezervované dopredu.

Slovensko-české zázemie

Keď sme vystúpili z autobusu, čakal na nás môj brat. Tak sme sa privítali, nechal nás v dome, kde býval a šiel naspäť do roboty. Chvíľu sme sa potulovali okolo, a nakoniec sme zobrali biky a šli navštíviť ďalšiu Slovenku, bratovu priateľku, do práce. Prejsť cez celý Whistler je relatívne zdĺhavé. Celé mesto alebo mestečko je roztiahnuté do poriadnej dĺžky po celej šírke doliny. Všade chaty, jazierka, golfové ihriská a hlavne, parádna a široká cyklotrasa, ktorá bola snáď využívaná frekventovanejšie ako samotná cesta. V kaviarni si dávame kávu, chodíme po obchodoch.

Chcel som si kúpiť tričko, v Kanade sa ale ceny uvádzajú bez dane, takže až pri pokladnici som zistil o „kus" vyššiu, finálnu cenu. Zanadávam si, že aké je to drahé, keď v tom sa pokladníčka začne smiať. Je to Češka. Odvtedy tu nenadávam po slovensky... Nakoniec zisťujeme, že vo Whistleri je poriadne rozrastená komunita Čechov a Slovákov, ktorí tu už dlhodobo pracujú. Majú jednu vec spoločnú, žijú na 210 % a každú voľnú chvíľu trávia športom, zväčša tým adrenalínovým. V zime sa tu lyžuje. V lete zase jazdí na biku, lezie, behá, kajakuje. Ako sa nočný život nezastavuje v Las Vegas, tak sa outdoorový život nezastavuje vo Whistleri.

Prvý deň končíme na spoločnej večeri, kde ja osobne zaspávam pri stole. Myslím si ale, že každý Slovák by si našiel vo Whistleri nejakého známeho alebo známeho známeho.

Prvý deň, Whistler bikepark

Prvý deň po príchode do Kanady sme nemali až tak čo robiť. Ráno sme išli s priateľkou na výletík skrz bicyklovú diaľnicu k priľahlým jazerám. Vrátili sme sa ale už pred obedom. Mal som teda ešte skoro celý deň pred sebou. Volám bratovi, že čo a vraví, že mi vybavil lístok do bikeparku od Slováka, čo tam robí trailbuildera (bikepark zamestnáva veľa ľudí, ktorí opravujú trate, či vytvárajú nové, najmä v súvislosti s festivalom Crankworkx). Okej, tak sa ide do bikeparku.

Lístok som mal teda zadarmo, inak by ma stál asi 60 €, bicykel mám od brata, inak by som platil tiež cca 60 €. Beriem svoju malú prilbu, našuchovacie chrániče a idem z domu do bikeparku. Prší, mám ale bundu. Cesta je vcelku neznáma a neviem, kam ísť. Keď som ale uvidel spodnú stanicu lanovky, bol to známy pohľad. Tentokrát ale naživo, nie z videa/filmu.

Je streda doobeda, prší a na lanovku čaká v rade asi 50 ľudí. Neviem si predstaviť, čo tu je cez víkend. Cez víkendy sa do bikeparku vraj nechodí. Ako čakám v rade, vidím, spoznávam rôznych svetových jazdcov z Norco Factory Racing DH, Devincy Global Racing, je to naozaj zaujímavý pocit. Nakladáme biky na lanovku, sadám si a hneď sa púšťam do rozhovoru s prísediacim. Je to Kanaďan, dokonca vie, kde je Slovensko...Prvá vec, čo si na domácich všimnete, že sú veľmi priateľskí a slušní.

Nachádzajú sa tu aj legendárne „slabs“, teda kusy ohromnej skaly, ktoré tvoria trail. Na mokre spolu s koreňmi to už taká zábava nie je.

No nič, vykladám bike a rozhodujem sa, kde a čo. Bikepark vo Whistleri je rozdelený na 3 časti. Spodná časť obsahuje tie najznámejšie traily. V strednej časti sa nachádzajú skôr zjazdové a seriózne freeridové traily a vrch bikeparku tvorí trail Top of the World. Okrem toho, v roku 2022 sa bikepark rozrastá o celú novú zónu „Creek side“. Stredná časť bikeparku je však stále zatvorená, nakoľko na konci júna sa ešte na kopci neroztopil všetok sneh.

Začínam zelenými trailami. Sú to mierne sklonené traily s jednoduchými prvkami široké niekoľko metrov. Sú ako diaľnice, vyhladené, naklopené, paráda. Veľa zábavy to ale nie je, a tak sa presúvam na modré traily. Tie už obsahujú aj nejaké tie skoky, obrovské, naozaj obrovské klopené zákruty. Traily sú vyjazdené, sú tu rolety, ale nie je to nič vážne, zrejme sa tu o to starajú. Zastanem vedľa trailu a hneď vedľa sa objaví veľké čierne zviera, medveď. Tento je však označený (ako krava) a žerie popri traile trávu. Domáci maznáčik zrejme, idem ďalej, toho medveďa tento deň stretnem ešte niekoľkokrát.

Na rad prichádza legendárna A-line. Na túto sa naozaj teším. Hneď medzi prvými skokmi je asi 10-metrová lavica (lavica=skok, ktorý nemá medzi odrazom a dopadom medzeru, ale celý je prepojený hlinou, takže sa dá aj jednoducho prejsť). Množstvo hliny, ktoré museli použiť na tento trail je neskutočné. Na rozdiel od slovenských hôr, tie v Kanade sú veľmi rozľahlé, nie príliš strmé. A to je aj prípad bikeparku. Všetky traily, až na pár miest, vedú miernym svahom, bŕzd sa tak ani nedotýkate. A A-line je ešte viac špeciálna, podľa mňa by sa s dostatočným tréningom dala prejsť bez bŕzd. Je to naozaj neskutočný trail.

Idete skok za skokom, nemáte si ani čas vydýchnuť, všetko je však veľmi plynulé. Ani nemusíte rozmýšľať, jednoducho sa veziete a nechávate trail, aby vás poslal tam, kde treba. Skoky sú neskutočné, žiadny extrém, sú aj malé, aj veľké ale perfektne vytvorené. Nemusíte sa báť, že niekde „zahučíte", trail je široký možno aj 5-6 metrov. Kľudne by tu mohlo jazdiť aj auto. Niektoré časti trailu priebežne opravujú, a tak sa v niektorých miestach odkláňame na iné traily. A-line si dám ešte zo tri razy za sebou. Naozaj neskutočné.


Zdá sa, že okolo A-line je združená celá komunita. Jazdci tu jazdia dominantne tento trail. Proste si užívajú život. A ja to chápem, tento trail by som mohol jazdiť 24/7 a neprestal by ma baviť. Môžete tu jazdiť rýchlo, pomaly, skákať vysoko, robiť triky.

...musím povedať, že trail snáď nejde ani po hline. Celý sme ho prešli po skalách, neuveriteľné.

Jeden je ale až príliš veľký. Už len odraz má na výšku asi 8 metrov (áno, cieľom je to, aby jazdec prirodzeným spôsobom spomalil na odraze, a teda neskákal desiatky metrov). Zastavujem, len aby som videl, ako asi traja malí chlapci (asi okolo 7 rokov) tento skok nielenže skočia, ale „zadelia" tu 90-stupňový whip. Nechápem. Ale otec jedného z nich pri pohľade na môj udivený výraz dodáva len dve slová, Whistler Kids. Je to pojem.


Poobede dorazí aj brat z roboty a bikepark spustí aj strednú časť. Ideme teda vyššie, kde zisťujem, že je tu naozaj veľa snehu. Traily sú o čosi serióznejšie, skoky väčšie. Nachádzajú sa tu aj legendárne „slabs“, teda kusy ohromnej skaly, ktoré tvoria trail. Na mokre spolu s koreňmi to už taká zábava nie je. Prechádzame plynule do spodnej časti bikeparku, kde ideme na ďalší legendárny trail. Dirt Merchart, tu sú už skoky poriadne veľké, a nie sú to lavice, len odraz a dopad. Našťastie to tu brat aj ďalší kolegovia, čo sa k nám pripojili, poznajú. Niečo teda poskáčeme, niečo zase nie.

Skúšame aj rôzne zjazdové traily v spodnej časti bikeparku. Tieto sa mne osobne až tak nezdajú, kde je mokro, tam je to dosť šmykľavé. Zároveň sú tieto traily veľmi úzke a ja s dvomi metrami a XL bikom sa len sťažka dostávam skrz stromy. Pozrite si zostrih z tohto dňa.

Celkovo je tak bikepark dobrý, asi najlepší, aký som kedy jazdil, ale to najmä v súvislosti so skokovými trailami. Tie technické sa mi možno až tak nezdali. Vedel by som tu stráviť viac času, ale deň je už na konci a zajtra nás čakajú ďalšie „povinnosti“.