Tip na výlet: Okolo Turca, alebo cez tri veže

Tento výlet som absolvoval ešte koncom septembra pred dvoma rokmi. Bol to môj prvý väčší výjazd na graveli a previezol som sa mojím obľúbeným susedným regiónom – Turcom.

Jazda do tohto susedného kraja sa v mojich myšlienkach nachádzala už pomerne dlhé obdobie. Cieľom bola káva vo Valčianskej doline a späť. Nemal som však k dispozícii úplne vhodný bicykel, respektíve som nechcel „škrečkovať“ s jednoprevodníkom dlhé asfaltové úseky, nehovoriac o širokých plášťoch s dezénom do terénu. Zmenilo sa to s príchodom gravelu.

Ako som už v jednom článku spomínal, nie je to práve top model v špičkovej výbave od niektorého renomovaného výrobcu. Napriek tomu, alebo práve vďaka nemu, som získal nové zážitky a širšie možnosti jazdenia.

Medvedie Pyreneje

Vyrážam z obce Poruba v okrese Prievidza, kde žijem. Na začiatok ide cesta z kopca, kým zídem do ďalšej obce Nedožery - Brezany, kde zatáčam vľavo a po hlavnej ceste mierim do Pravenca. Za koľajnicami opúšťam hlavnú cestu a vchádzam medzi rodinné domy. Driemajúcou obcou prechádzam v pohodlí, mimo áut do Solky a následne do Nitrianskeho Pravna. Tu chvíľu idem hlavnou cestou a na križovatke po pár metroch volím smer Žilina.

Ak chodíte na Kľak, respektíve Fačkovské sedlo od Prievidze, určite ste prechádzali nekonečnou dedinou Kľačno. Pred koncom, v zákrute, kde je križovatka, sa vyberám smerom na Vrícko. Cyklistom z okresu, ale aj tým, čo radi súťažia, netreba toto stúpanie predstavovať. Či to boli Znievske dni cyklistiky, alebo Slovenské Pyreneje, určite ste tadeto išli. Teraz už viete, prečo Pyreneje.

A medvedie? Nuž prechod z Kľačna cez Vrícke sedlo do Kláštora pod Znievom patrí k miestam, kde táto šelma pomerne často križuje cestu autám. Nehovoriac o „priateľských návštevách“ záhrad a včelínov v spomínaných obciach.


Vnáram sa do lesa, kde panuje ešte ranný chlad. Stúpanie je veľmi pozvoľné a tak to celkom dobre „odsýpa“. V studničke na konci úvodnej rovnej časti naberám vodu, počúvam šum lístia a naberám čerstvý ranný vzduch do pľúc.

Pokračujem stúpaním s občasným výhľadom do doliny a kopcov. Na zemi registrujem písmená „HP 1 km“, čo značí, že mám pred sebou posledný kilometer pred „horskou prémiou“, teda najvyšším bodom - Vríckym sedlom. Hore sa mení značka Trenčianskeho kraja na Žilinský, ja si obliekam do zjazdu vestu a veselo sa spúšťam.

Zjazd lesom je pomerne rýchly. Po lesnej pasáži vedie už úzkou dolinou, ktorá má „dolekopcový“ charakter a prichádzam do obce Vrícko. Odtiaľ sa začína pre mňa najkrajšia časť – cesta do Kláštora pod Znievom. Hlavne na jeseň, keď okolité lesy hrajú farbami, je to tu ako v raji. Profil cesty je stále viac naklonený z kopca, tak kilometre rýchlo pribúdajú.

Nečakaná zmena

Neviem si pomôcť, ale Turiec jednoducho milujem. Obklopený Fatrami neviem, kam sa pozerať skôr. Samozrejme pre bezpečnosť je najlepšie pozerať sa na cestu. Z Kláštora pokračujem cez obec Slovany na hlavnú cestu (cesta číslo 519). Som vďačný, že po rokoch opravili neslávne známy tankodróm Martin - Turčianske Teplice. Dosť to odľahčilo túto peknú cestu.

To už vchádzam do Beníc, kde smerujem na Valčiansku dolinu. To je môj dnešný cieľ, teda, bol… Všimol som si tu však odbočku na Trnovo a Trebostovo. V živote som tam nebol. Valčiansku poznám, tak mením pôvodný plán. Píšem domov, že budem „kúsok dlhšie bicyklovať“ a odbáčam smerom na spomínané obce.


Hneď na úvod pred Trnovom sa začína pekné stúpanie a na jeho vrchole čaká odmena v podobe výhľadu na Krivánsku Malú Fatru. Nasleduje zjazd do Trnova a po prechode dedinou vidím pekný žrebčín a kone. To som už v Trebostove. Popri ceste rastú jablone, a tak si tu dám prestávku, nazbieram pár červených jabĺčok.

Nie som sám, zastaví sa tu na jablká aj ďalší cyklista. Pár ich zjem a dve si vezmem do zadného vrecka. Trochu sa tu poobzerám. Okrem koní, cyklistu a jednej mačky tu nevidím živej duše. Pokračujem preto ďalej do dediny, no opäť zastavujem. Netušil som, že sa tu nachádza kaštieľ. Zvonku vyzerá trochu zanedbane, neviem, či je prístupný verejnosti, no narýchlo „googlim“, že je to renesančný kaštieľ kedysi patriaci Révayovcom. Paráda, dobre, že som sem odbočil. Keď sa pozerám na mapu na informačnej tabuli, zbadám tam magický nápis - Tanková cesta.


Nie je o čom, šliapem Trebostovom hore do kopca, smerom k úpätiu hory. Je to ľahké stúpanie, ktoré prechádza obcou. Ku koncu sa už nachádzajú novostavby a na samotnom konci križovatka s turistickým smerovníkom „Tanková cesta“.

Tri veže

Betónová cesta, ktorá kedysi slúžila na zásobovanie medzi muničnými skladmi a tankovou strelnicou pri Martine, dnes slúži ako cyklotrasa. Označená je zeleným „C-čkom“. Povrch je zo začiatku dobrý, no postupne pribúda rozbitých častí, ale aj nejaké úseky postavené z kameňa. Obuté mám „semislicky“ Panaracer Gravelking SS so šírkou 35 mm, tak sa to dá pomerne dobre zniesť, nakoľko sú objemné a s nižším tlakom. Pritom na tvrdom povrchu stále slušne odvaľujú.


Hneď na začiatku cesty sa nachádza vyhliadková veža, ktorá poskytuje pohľad na Veľkú Fatru na opačnej strane, ale aj na obec Trebostovo. Z veže pokračujem cestou ďalej, no po 2,5 km vidím ďalšiu vežu. Z nej je už vidieť aj mesto Martin.

Zídem z veže, sadnem na bicykel a odrazu počujem zvláštny bzukot. V tom sa zo zákruty vyrúti aspoň 50 starých „pekáčov a babiet“, ktoré sprevádza Trabant a poľský Fiat. Slušne to tu zasmradili a zadymili.


Pokračujem ďalej, no trochu zablúdim, lebo sa tu nachádza priveľa odbočiek a skončím na akomsi smetisku plnom stavebnej sute a spálených izolácií z káblov. Pôvodne som myslel, že prídem k bývalej spodnej stanici lanovky na Martinské hole. Naspäť do kopca sa mi už veľmi nechce, a tak pozriem mapy.

Kúsok bicykel prenesiem a vychádzam pod Bystričkou pri Martine. Odtiaľ prejdem kus po hlavnej ceste, ale len do Koštian nad Turcom. Tam odbočím smerom na Žabokreky. Kilometer za dedinou je skratka do Necpál, kde si zjem posledné jabĺčko a energetickú tyčinku.

Inak, v tejto obci sa nachádzajú až tri kaštiele a aj pekne situovaný Kostol sv. Ladislava s cintorínom. Spomínam to zámerne, lebo stúpanie z Necpál na Folkušovú ma skoro dostalo medzi nebožtíkov. Podľa Stravy síce nemá ani kilometer, priemer stúpania je však 9,7 % a maximálny sklon cez 25 %. S láskou si tu spomeniem na 32-zubový prevodník a 51-zubový pastorok na horskom bicykli. Na vrchole sa nachádza ďalšia vyhliadková veža, už tretia, hojdačka a veľký fotorámik „I Love Necpaly“.


Odtiaľto to zas pekne odsýpa cez Folkušovú do Blatnice, kde je z cesty pekný výhľad aj na zrúcaninu rovnomenného názvu. Gaderskú dolinu, ktorá sa tu začína, snáď predstavovať netreba. To už som za obcou a zas ma čaká pekné stúpanie, 760 metrov a priemer stúpania 7 %.

Prechádzam krásnym stromoradím do obce Mošovce. Práve táto obec stojí za mojou láskou k Turcu. Chodievali sme sem ako deti ku tete a spoznávali okolie. Obci dominuje kaštieľ Révayovcov s priľahlým parkom a tiež mauzóleum. Narodil sa tu aj národný umelec, básnik, spisovateľ, politik, jazykovedec a evanjelický kňaz Ján Kollár.


Z Mošoviec smerujem na Turčianske Teplice. Samozrejme, zas nechýba pekné stúpanie - Mošovský brdok, ktorý meria niečo cez 600 metrov a má priemerný sklon 5,4 %. Ja však mám v nohách už 86 kilometrov a pred sebou ešte kus cesty, tak to nesilím.

Z Turca domov

Prechádzam okrajom Turčianskych Teplíc. Cesta je podozrivo prázdna. Okrem pár motorkárov nestretávam žiadne auto až do Dubového. Tam si pri prameni železitej vody oddýchnem a doplním bidony. Cesta pokračuje cez Budiš okolo plničky minerálok, potom obcou, až prichádzam na križovatku k hlavnej ceste, no tu niet na výber. Teda, aby som neklamal, na výber je, ale terénom. Cesta je iba táto.

A tak púšťam zadné svetlo naplno a vyrážam. Letmý pohľad na Garmin 130 hovorí, že som práve prešiel 100 kilometrov. Trend slabej premávky naďalej ostáva, čo veľmi oceňujem a takto v pohodlí prechádzam do Vyšehradného. V miestnom pohostinstve si kupujem energetický nápoj a slané tyčinky.

Po občerstvení ma čaká stúpanie do sedla pod kopcom Vyšehrad. Asi na dve výnimky sú vodiči ohľaduplní. Na vrchu už prechádzam zo Žilinského späť do Trenčianskeho kraja. Profil sa preklápa, premávka opäť redne a ja si tak môžem vychutnať tento krásny zjazd. Čaká ma už len cesta cez Nitrianske Pravno a zvyšok kopírujem tak ako ráno, len v opačnom poradí.


Absolvoval som tak moje osobné Gran Fondo“ – vzdialenosť 122,4 kilometra, nastúpal som cez 1500 výškových metrov a skutočne dobre „nakúpil“, nevynímajúc nočnú zimnicu. Stálo to za to? Jasné, že áno. Preskúmal som nové zákutia, zaspomínal na detstvo, utvrdil sa v univerzálnosti gravelového bicykla a užil si tak ďalší skvelý deň v sedle.

Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Ak aj vy chcete spoznať krásy Turca, poďte spolu s MTBIKERom a OOCR Turiec na komunitnú jazdu, ktorá sa uskutoční v sobotu 24. mája 2025 so štartom v Martine. Viac o podujatí sa dozviete v pozvánke a v našom kalendári.