Kráľovský MTB maratón 2011

4. ročník Kráľovského MTB maratónu sa do mojej pozornosti dostal takmer v hodine 12-tej aj napriek tomu, že je súčasťou Cyklomaratónskej série. Bezprostredne po minulotýždňovom Dubničáku som len tak zo zvedavosti zavítal na jeho domovské stránky, pozrel profil a parametre dlhej trasy, predbežnú štartovnú listinu a k tomu samozrejme dlhodobé predpovede počasia a keďže tie boli pozitívne, tak bolo viac menej rozhodnuté. Nechám sa prekvapiť, čo za terény sa jazdia v okolí Spišského hradu.

Presvedčiť Imra, aby šiel so mnou, nebol ako vždy žiadny problém, ubytovanie sme zabookovali v penzióniku Dreveník v Hodkovciach. Cesta na východ v piatok večer do centra diania v dedinke Granč-Petrovce bola bezproblémová, rovnako tak aj prezentácia pri futbalovom ihrisku, keďže hlavný nápor býva vždy ráno pred pretekmi.


Pre bikerov pripravili organizátori z ŠK Pegas klasické tri trasy – 25-ku, 50-ku a kráľovskú 100-vku, ktorú sme si samozrejme vybrali my a spolu s nami asi 50 ďalších odvážlivcov, vrátane 3 žien. Štart bol ráno naplánovaný na 8:15, bolo síce ešte trochu chladno, ale tých pár minút, kým slnko poriadne začne páliť predsa vydržíme. Cestou na štart sme vyrušili poriadnu divú sviňu, ktorá si odskočila na hlavnú cestu z kukuričného poľa. Pri futbalovom ihrisku bolo takto z rána ešte dosť mŕtvo, boli tu v podstate len bikeri z dlhej, nakoľko ďalšie dve trasy štartovali až niečo po pol 11-tej. Pomaly sme sa presunuli na štart k miestnemu obecnému úradu, prehodili nejaké to slovo s kamarátmi a mohlo sa štartovať. Sprievodné auto a motorka nás vyviedli po ceste smerom na Žehru, lenže už na prvej križovatke došlo k celkom kurióznej situácií, keď motorkár namiesto toho, aby šiel rovno, odbočil doprava na Hodkovce a náš pelotón logicky za ním. Prvý, kto na to zareagoval, bol Maťo Kandráč, ktorý sa podieľal na značení práve tohto úvodného úseku a tak sme na križovatke ostali stáť iba 4. Fotograf v aute nám rovnako potvrdil, že treba ísť rovno a rýchlo sa vydal za zvyškom štartového poľa do Hodkoviec.


Nikam sme sa samozrejme nehnali a pohodovo začali úvodné stúpanie okolo Dreveníka. Keďže som bol z našej skupinky na tom najlepšie, vychutnával som si svojich 15 minút slávy na čele maratónu a čakal, kedy ma dobehne tá reálna špica. Onedlho už mi dýchali na chrbát a tak som ich aspoň zbuzeroval, kde sa toľko flákali...Z lesnej asfaltky sme sa dostali na lúku, ktorá bola ešte mokrá od rannej rosy a tak som následný zjazd dával radšej opatrnejšie. To už sa po pravej ruke objavila úchvatná silueta Spišského hradu. Okamžite do kopca najľahší prevod, kúsok som musel aj potlačiť, ale potom už všetko až po hradnú bránu v sedle. Na konci ešte bolo treba vyniesť bike po schodoch a boli sme hore. Následný zjazdík k parkovisku opäť „zobudil“ moje platničky a ich škripot ma neopustil až do konca...Smolu tu mal Rasťo, ktorý trafil klinec, ale onedlho už sa okolo mňa prehnal ako TGV, takže oprava bola rýchla. Po lúke sme zozjazdovali späť do Granča a odtiaľ ako na úvod do Žehry, tentoraz sme však odbočili doľava a po lúkach pokračovali k prvému bufetu v Dúbrave. Išiel som si svoje tempo, Maťo bol kúsok za mnou, trojicu pred nami sme mali na dohľad.


Z bufetu trasa pokračovala chvíľu po asfaltke a potom po lúke do kopca, na jej konci sme zabočili do lesa a zjazdíkom sme sa dostali na hlavnú cestu a krížom doľava do Korytného. Po pravej strane bolo vidno známy tunel Branisko a my sme ďalej pokračovali dolinou smerom na Vyšný Slavkov. Zvážnica pomaly naberala sklon a tak som musel v jednom úseku zosadnúť a trochu som sa ponaťahoval. Maťo sa mi medzitým stratil, celý týždeň mal nejaké žalúdočné problémy a tak sa radšej šetril. Po tiahlej lúke nasledoval rýchly zjazd, kde som zase vyplašil všetky kravy. Vo Vyšnom Slavkove bol druhý bufet, prišiel akurát vhod, doplnil som vodu do vaku, zjedol gél a banány a vydal sa smerom na Smrekovicu. Kopec začal okamžite z ostra, prudká stojka a tak som si opäť chvíľu potlačil, zozadu sa ku mne pridal chalan na Treku a tak sme pokračovali spolu. Cesta po chvíli prešla do lesa, kde tiekol potôčik a tak tu bolo celkom mokro. Niektoré miesta bolo treba aj preniesť, avšak nič vážne. Po traverze lesom a krátkom zjazdíku začala posledná časť stúpania a tá naozaj stála za to. Tiahle otvorené stúpanie, prakticky stále na najľahšom prevode, kolega mi trochu poodskočil a dotiahol sa na Mira Kováča, ktorý bol asi 50 metrov pred nami.


V sedle Smrekovica som už teda išiel sám. Odtiaľto na nás čakala ozajstná technická lahôdka, zjazdík rozbitým korytom potoka, niečo podobné ako v Súľove na dlhej v slučke do Paštinej Závady. Poriadne vytrasený som sa dostal na lesnú cestu, ktorá ma doviedla až do Šindliara. Chalanov som akurát zazrel odchádzať, v pohode som si doplnil vodu, o poriadok sa tu staral sám starosta. Ďalej teda znovu do kopca okolo rómskej osady, za mnou nikto, vpredu tiež...Lúčnym stúpaním popod horu a následným zjazdom som sa dostal až na začiatok doliny Kanné. Tu začalo nekonečné stúpanie okolo Braniska. Keď už sa zdalo, že som na vrchole, rozbitá lesná cesta sa znovu zdvihla a trápenie pokračovalo. Na nejakom plácku stála zaparkovaná V3S-ka a borec sa akurát rozhodol, že pôjde preč. No super, dúfam, že ma bude chcieť v tom kopci obehnúť a budem musieť dýchať ten smrad. Hučiaci motor ma prinútil ešte pridať, až som sa dostal na križovatku, kde bolo treba ísť vľavo a bolo mi jasné, že on tadiaľto nepôjde. Cesta ešte chvíľu stúpala, no a zrazu páska cez cestu a šípka doľava. Chvíľu som si oddýchol, posilnil sa gélom a tyčinkou a pustil sa dole. Spoza stromov zrazu nejaký pohyb, došiel som k nejakej chalúpke, kde piknikovala rodinka, určite ich potešil vreskot mojich bŕzd. Pokračoval som ešte asi 150 metrov pekným singláčikom, ale potom už to bolo nezjazdné a tak som na nižšie položenú zvážnicu radšej zbehol po svojich. Nasledoval dlhý zjazd prakticky až k hlavnej ceste pod Braniskom, kde bol ďalší bufet. Zozadu sa zrazu prirútil Jaro Buchtík a hneď mi bolo jasné, že niekde zablúdil. Na rozdiel odo mňa sa zdržal asi 15 sekúnd a valil ďalej.


Po chvíli som vyrazil aj ja, nejakou poľnou cestou som znovu stúpal, v hlave už som riešil posledný veľký kopec Sľubicu. V diaľke niekde v strede kopca som znovu zbadal Mira, čo ma celkom potešilo. V poslednom čase sa na maratónoch naháňame práve na konci a zatiaľ som mal vždy navrch. Posledný úsek na lúke ešte potlačím, potom cesta traverzuje jemne smerom dole, no a onedlho už začína obávaná Sľubica. Na rozdiel od Braniska je však sklon príjemnejší a po rozbitej zvážnici som sa pomaly, ale isto približoval k Mirovi. Za chvíľu už som bol za ním, trošku som si orazil a pokračoval ďalej. Zhruba v polovici kopca bol ďalší bufet a konečne som stretol niekoho z iných tratí. Rýchlo som sa napil, pohľad na computer mi prezradil, že na vrchol to bude ešte asi 300 výškových metrov, teda žiadny veget. Znovu najľahší prevod, občas som aj potlačil, ale ku koncu to už bolo lepšie a tak som sa spokojne vyštveral až na samotný vrchol. Hore sa kochalo pár bikerov, ja som naopak valil rovno dole. Znovu som sa dostal na zvážnicu, ktorá po chvíli skončila a v ceste stála pekná stojka, kde neostávalo nič iné ako tlačiť. Dotiahol som sa znovu na chalana na Treku a na vrchole krátkeho stúpania som sa mu vzdialil. Zjazd zo Sľubice bol opäť rýchly, nechcel som riskovať defekt a tak som to nijak nepreháňal. Na konci zjazdu bol pekný technický singlík v XC štýle, ktorý dal asi každému poriadne zabrať.


Chodník končil v Dúbrave, v bufete som tentoraz nestál, cieľ už bol blízko. Znovu rovnako ako na úvod chvíľu po asfalte a do kopca na lúke, poobiehal som ešte zvyšky bikerov z krátkych tratí, posledný zjazdík, poľná cesta, zákruta doprava a konečne cieľ. Podľa času na computeri niečo vyše 6 a pol hodiny, nakoniec oficiálne 6:41h a solídne 17-te miesto v celkovom poradí. Imro už bol v cieli a tak sme sa rýchlo išli umyť do nášho penziónu a autom sme sa vrátili do Granča na guláš, halušky a vyhlásenie výsledkov. To sa odohrávalo v útrobách kultúrneho domu, bolo tam síce v tom návale ľudí celkom teplo, ale celé to ubehlo celkom svižne a dokonca sa na mňa usmialo do dlhom čase aj šťastie v tombole. Krátko po 18-tej zaznel potlesk pre celý organizačný tím a maratón sa oficiálne skončil.


Čo teda dodať na záver? Osobne som bol s celým podujatím maximálne spokojný, počasie vyšlo na jednotku, trať bola náročná a pestrá, značenie perfektné a preto verím, že Kráľovský maratón sa dostane ešte viac do povedomia a stane sa stálicou a pojmom na maratónskej scéne.