Tip na výlet: Pilsko

A máme tu Pilsko, po Babej hore druhý najvyšší vrch Oravských Beskýd s nadmorskou výškou 1557 m. Je to taký „nevýrazný“ kopec, aspoň zo slovenskej strany a z pohľadu Slovákov. Na poľskej strane majú turistické stredisko a je medzi Poliakmi celkom obľúbený. Tento národ má turistiku v krvi. Síce som na Slovákov teraz zlý, ale len vravím pravdu, taká je realita a bolo by dobré niečo s tým spraviť.

Hneď po skúške som sa potreboval zobrať a po mesiaci konečne opustiť 4 steny izby. V pláne bolo už dlhodobo Pilsko, tak voľba kam, bola okamžite vyriešená. Východisková dedina je Oravské Veselé a ako sa tam dostanete, je už na vás. Ja tam chodím z Námestova cez Vahanov, lebo čím menej asfaltu, tým lepšie. Takto to mám z podstatnej časti po poľných cestách a nemusím drať gumy na hlavnom ťahu. Z Veselého nejdem od začiatku po zelenej značke, tá je moc strmá, skúsenosť z minula. Na ňu sa neskôr pekne napojím schodnejšou cestou. Idem takto prvý krát a preto samozrejme zablúdim. Už desať kilometrov od domu zistím, že som si zabudol mapu a teraz sa mi to vypomstilo. Neodbočil som tam, kde som mal odbočiť. Ale nič nie je stratené, na vyšnom konci prejdem na druhú stranu dediny cez polia a tak sa napojím na cestu, ktorou som mal v pláne ísť. Aspoň to je takto zaujímavejšie.


Pokračujem hore do lesa rozbitou asfaltkou. Pri malej bielej budove netreba zabudnúť odbočiť doprava na lesnú cestu. Nevýrazným stúpaním pomaly naberám výškove metre. Na mieste som zistil, že táto cesta je značená žltou značkou. Na mape ju nemám značenú a na stránke http://www.hiking.sk je vedená úplne mimo a dokonca je tam zle zaznačená aj zelená značka, vôbec to nezodpovedá realite. Takže touto cestou sa nakoniec napájam na zelenú značku na méte Dudová (hoc je na mapách zakreslená vyššie, celé je to nejaké divné). Už zelenou značkou pokračujem stále po ceste hore, až na čistinku s prístreškom, kde odbočujem doprava. Po pár metroch je tu prameň, kde dočapujem vodu. Teraz sa dostávam do oveľa ťažšieho terénu s množstvom skál, ktoré sú po včerajšom daždi ešte vlhké a šmykľavé. Síce sa lesná cesta teraz zdvihla, ale dá sa v pohode vyšliapať. Zadarmo to tiež nebude, treba kľučkovať, prípadne zvýšiť kadenciu a proste cez tie skaly s chuťou preletieť. Každá strata gripu a zastavenie znamená obtiažne rozjazdenie sa do kopca. Takéto kúskovanie je potom viac unavujúce ako samotné šliapanie.


Lavička a prameň. Ďalšie miesto vhodné na vydýchanie, teraz príde tá horšia časť. Udivuje ma len jedno, ohnisko a okolie je plné odpadkov, pričom smetný kôš asi 4 metre od lavičky. Sú veci, ktoré nikdy nepochopím. Zjem tyčinku na posilnenie, obal šupnem do vrecka a pokračujem. Takto by to mal robiť každý. Terén sa viac zdvihne a je posiaty väčšími, či menšími skalami. Tento kúsok treba potlačiť, ale nie je to nič hrozné. Občasné tlačenie tiež patrí k horskej cyklistike. Keď sa terén znovu trochu položí, tak je tu ďalší problém. Cestu znemožňujú cez chodník popadané stromy. Je tu najvyšší bezzásahový stupeň ochrany, ale niekto by mohol tie stromy na chodníku prepíliť a uľahčiť cestu turistom, aby zbytočne nerozširovali chodník, ako som videl. Určite o tom zemepáni vedia, lebo bol spor, či lykožrútovú kalamitu v Pilsku spracovať alebo nie. Samozrejme nič sa v tejto zóne nesmie ťažiť, tak v oblasti prechodu vysokých ihličnanov a nízkych odolných smrekov je obrovské pohrebisko lykožrútom poškodeného lesa. Niekomu sa to nemusí páčiť, ale len slepí človek a drevorubač nevidí postupne vznikajúci nový život. Toto miesto na mňa zapôsobilo. Nižšie som videl hustý pralesový porast a tu zas druhý pohľad na obnovu lesa, prales vyschnutých stromov. Drsné, ale pre les životne dôležité.


Ďalej už chodník len mierne stúpa. V ďalšom pásme nízkych smrekov až kosodreviny preto naberám veľmi svižné tempo. Keď to terén konečne povoľuje, treba to predsa využiť. Už mi neostáva nič iné, len pekne doplachtiť na vrchol. V diaľke za chrbtom počujem nejaký potlesk, zas. A že turisti nemajú radi cyklistov v horách. Celý vrchol patrí Slovensku, keďže hranica so susedným Poľskom prechádza asi 300 m severnejšie a napriek tomu sú na vrchole iba Poliaci. Proste Poliaci chodia všeobecne do týchto pohraničných hôr oveľa viac ako Slováci. Ale to ma už roky neudivuje, stačí sa pozrieť hustotu chát a turistických chodníkov na poľskej strane tohto horského masívu. Na Slovensku je to na zaplakanie, tu máme holé nič. To som ešte celkom slušne napísal, realitu plne vystihuje iné, trefnejšie, slovo. A keby tu aj niečo bolo, ťažko môžem vyhlásiť, že by to bolo lepšie, keď by tu aj tak nik nechodil. Asi preto, že kde nie je záujem, nie je ani ponuka. Však aj teraz stretnúť v Oravských Beskydách slovenského turistu je skôr výnimka ako pravidlo. Ja som šiel napriek tomu zlepšovať naše štatistiky pekne svojsky, na bicykli. Počasie nebolo ideálne, výhľady bývajú aj krajšie. Ale aj tak nie sú takto pod mrakom úplne na zahodenie, keďže nie je inverzia ani hustá nízka oblačnosť, niečo medzi a tak nad údolím sa drží romantický opar. Nezdržím sa tu dlho, ešte zídem o pár metrov nižšie na poľskú hranicu. Nie je to ďaleko, pár minút tam a späť. Cestou späť hore si precvičím technické šliapanie cez relatívne vysoké koreňové schody. Tým pádom, technicky vzaté, už druhý krát zdolávam Pilsko a už je načase ísť konečne dolu.


Na Pilsko, podobne ako na Babiu horu, sa tá vyšliapať iba zo slovenskej strany a to iba jedinou cestou. Hold Poliaci majú v tomto ohľade smolu. Dolu z Pilska som mal prejdenú len jednu trasu. Iba modrú značku na pohraničí smerom do Oravskej Polhory. Je to zo začiatku skalnaté, náročné, neskôr strmé s voľnými skalami a na jednom mieste to ide doslova kolmo dolu. Tento zjazd som šiel asi dva krát a nikdy ma veľmi nenadchol, napriek tomu, že mám prejdené aj iné, podobne ťažké, ak nie ťažšie zjazdy. Modrú značku idúcu na pohraničí na opačnú strane nemám prejdenú, ale z veľkej časti sa kryje so žltou a čiernou. Tadiaľ som šiel, ale opačne, smerom hore a je to strmé a skalnaté. Myslím, že zjazd by bol týmto smerom najťažší, ak miestami vôbec možný. Takže ani nemám chuť to skúšať, je to o level vyššie, ako som vôbec ochotný riskovať. Hoci je dosť možné, že raz to skúsim, podvedome ma to tam tak trochu ťahá. Posledná možnosť je ísť po ďalšej modrej značke priamo do Sihelného. Tadiaľ som ešte na biku nešiel. Len raz pred rokmi peši a tak som si matne pamätal, že je to celkom zjazdné. Aspoň teda smerom dolu, opačne rozhodne nie. Tento zjazd je moja voľba číslo jedna, chcem skúsiť niečo zaujímavejšie, ako som doteraz chodil.


Z vrcholu idem niečo cez kilometer rovnakou cestou ako som šiel hore. Teraz miernym klesaním kľučkujem pomedzi kosodrevinu a nižšie pomedzi nízke stromy až na rázcestnik Skalisko, kde sa napája modrá značka. Sedlo treba dať nižšie a taktiež rohy, ak by ich niekto náhodou mal. V tom hustom poraste budú viac na škodu ako na osoh. Je to strmé, ale nie kamenisté, aspoň nie na začiatku. Na rozdiel od všetkých ciest smerom na Pilsko, ktoré sú viac menej rovné, táto je dosť kľukatá a tak poslušne kľučkujem pomedzi hustý porast trávy, kosodreviny a smrečín. Nižšie sa dostávam do lesa, kde pribudnú skaly, korene a konáre. Stále to ide pekne z kopca, miestami aj dosť prudko. Časom sa zdá, že skaly postupne pribúdali a nakoniec to bolo aj dosť kamenisté. Ďalšia asi polovica zostupu je lesná cesta, poznačená ťažbou dreva, ktorá začína na takej väčšej čistinke. Najhoršia a najstrmšia časť (a najkrajšia samozrejme) skončila a touto zvážnicou sa bez problémov dostávam na asfaltku. Čo sa týka obtiažnosti zjazdu, tak nebol to extrém. Dokonca by som povedal, že pohodové pojazdeníčko bez toho, aby som musel vôbec nejako riskovať. Tie prechody od vrcholu, cez jednotlivé rôzne zóny lesa, sa mi tiež veľmi páčili. Konečne zjazd z Pilska, ktorý ma nadchol a budem ho preferovať.


Ďalej je už na vás, ako sa dostanete do Sihelného. Ja som mapu zabudol a keďže som si ju nenaštudoval, však ja ju určite „nezabudnem“, tak som volil istotu, pokračoval po asfaltke ďalej a potom odbočil doprava do dediny. Doma som zistil, že by tam mal byť nejaký rázcestník. Keďže som dopredu vedel, že idem na istotu po asfaltke, tak som ho pravdepodobne v rýchlosti preletel a nevšimol si ho. Takže je tu možnosť ešte kúsok pokračovať po poľnej ceste, či chodníku značenom nejakou inou modrou značkou. A keď už som v Sihelnom, tak sa samozrejme zastavím u kamarátky na čaj, ktorý mi veľmi dobre padol. Oddýchnem takú peknú hodinku a idem pomaly domov. Samozrejme nie hlavným ťahom, ale tak ako som prišiel do Veselého, tak aj zo Sihelného idem cez Vahanov. Nižšie ako je kostol treba po takom strmejšom klesaní odbočiť doprava. Na stĺpe je veľké staré ošúchané C-čko so šípkou, ako značená cyklotrasa. Po tejto poľnej ceste sa dostanete ku kaplnke, kde ja odbočujem doľava, domov, ale vy k autu pokračujete do Veselého stále rovno po rozbitej asfaltke. Ak si to chcete veľmi skrátiť, tak po výjazde na asfaltku, hneď po vyššie spomínanom zjazde z Pilska, bočte doprava, priamo do Veselého.

Zdolaný ďalší symbol Bielej Oravy. Ak ste už boli na Babej hore, treba prísť aj na Pilsko. Možno tento výlet nebol takou noblesou ako výstup na najvyššiu horu Oravských Beskýd, napriek tomu sa tam oplatí ísť. Alebo mám ešte jeden tip. Ževraj najkrajší východ slnka je na Pilsku, keď kotúč vychádza spoza Babej hory. Si to predstavte na 9. fotke v galérii, kde je Babia hora aj Malá Babia hora zachytená. Len si treba privstať, taká zásadná podmienka, ktorá to nám, spachtošom, dosť sťažuje. Takže do zoznamu MTB cieľov si treba dopísať aj Pilsko, ak tam ešte stále nie je, zaslúži si to.

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=102401
Dĺžka: cca 26 km
Nastupané metre: 1058 m