Tip na výlet: A opäť to vábivé Valašsko - výjazd plný zážitkov

Valašsko je cyklistický raj pre milovníkov cesťákov i MTB. Kto tam nebol, neuverí, kto tam bol, rád sa tam znovu vracia.

Na svoje si prídu milovníci kamenisto-korenistých singláčov i zberači výškových metrov.

Valašsko je tradičný región v najvýchodnejšej časti Moravy, na hraniciach so Slovenskom. Rozprestiera sa v hornatej a lesnatej oblasti okresov Vsetín, značnej časti okresu Zlín a priľahlých častí okresov Kroměříž, Nový Jičín a Frýdek-Místek. Dnešná rázovitá podoba horského regiónu je historicky daná valašskou kolonizáciou v 14. až 17. storočí, ktorá zasiahla aj slovenské severné regióny, napríklad moravskému Valašsku priľahlé Kysuce – mimochodom, tiež mimoriadne rázovitý región.

Chcem vám tento kúsok sveta predstaviť skrz tip na príjemný MTB výjazd po valašských hrebeňoch.

Parametre trasy

Dĺžka: 72 km

Prevýšenie: 1 800 m

Náročnosť: dosť ťažká

Určenie: horský bicykel

Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Rázovitosť a množstvo krajinársko-prírodných odkazov na dávnu i bližšiu minulosť robí tieto regióny atraktívne pre turistov. Nám, MTB nadšencom, zasa znásobuje radosť hustá sieť pestrých cyklotrás, ktoré nás zavedú na najkrajšie miesta. Región nie je turisticky preťažený a dovoľuje užiť si pokoj a samotu. K tomu sa pridávajú horské chaty, ktoré svojou architektúrou, početnosťou a polohou nemajú na Slovensku v podstate ekvivalent (česť ojedinelým výnimkám). Preto ma opäť túlavé kolesá vedú na vábivé Valašsko.

Výber trasy a poďme na to

No ale kam vyraziť? Lysá hora? Radhošť a Radegast? Tanečnice? Švarná Hanka? Soláň? Valašsko ponúka množstvo rôznych trás pre všetky úrovne skúseností a preferencií. Na svoje si prídu milovníci kamenisto-korenistých singláčov i zberači výškových metrov. Z bohatej ponuky si vyklikám okruh, ktorému dávam „pracovný“ názov „Valašský Ring“.

Tradične vyrážam z hlavného stanu na Vyšnom Kelčove, ktorý síce leží na území Kysúc, ale rovnako, ako priľahlé moravské územia, bola obec formovaná klčovaním lesov Valachmi, pastierstvom a neskôr poľnohospodárstvom na malých chudobných políčkach.


Po miestnej uzučkej asfaltke šliapem strmo hore do sedla Hluchanka, ktoré miestni volajú „Hranica“. Je to naozaj hranica a vy si vyberte aká: česko-slovenská, moravsko-slovenská, valašsko-kysucká … fakt je, že posledné domy obce ležia na druhej strane hranice. Tak je to v tejto oblasti odjakživa - hranica bola, ale ľudia ňou rozdelení neboli.

Dnes to má byť o hrebeňoch, a preto sa po hrebeni vydávam smer chata Kmínek a sedlo Bumbálka. Štrková cesta, lesný koreňový úsek, kamenisté sedlo (tlačenka), rýchla lesná asfalka. V pestrom teréne som na Bumbálke raz dva. Rovnomenná chata Bumbálka je dnes, žiaľ, dlžná svojej histórii. Jej názov je ozvenou moravského slovíčka bumbať = piť. V dobe, keď tu viedla len kameňmi štetovaná cesta, bola chata na periférii sveta. Panstvo z Frýdku, ktoré nechcelo byť rušené svojimi manželkami, tu chodilo za bujarými zábavami a Bumbálka bola pojem.

Po Hostýnsko-Vsetínskom hrebeni

Za štátnou cestou môj okruh pokračuje strmo hore po kamenistej ceste cez les ku rozhľadni Súkenická – Čarták (ešte/už zatvorená) a po pár ostrých koreňovo-kamenistých zjazdoch a výjazdoch je tu Třeštík (chata, vlek, usadlosti). Odpustím si výšľap na Vysokú a radšej volím traverz po lesných cestách na južnej strane kopca. Nasleduje malebná cesta a chodník po hrebeni, ktorý oddeľuje povodie Rožnovskej a Vsetínskej Bečvy a poskytuje čarovné výhľady na Radhošť a Lysú horu. Kto má rád rýchle prírodné povrchy s trochou blata, ten si príde na svoje.

Dostávam sa na Benešky, kde si z informačnej tabule prečítam čosi z histórie osídľovania a premeny tohto kraja od čias prvých Valachov až po dnešok. Zistil som, čo sú to „javořiny“ a prečo teda máme aj u nás Malý a Veľký Javorník. Ak si aj ty zvedavý, zájdi sa tam pozrieť, alebo napíš do komentárov a ja ti to poviem . A mimochodom, ak nerátam Bumbálku a Třeštík, tak doteraz som na trase stretol len dvoch peších turistov.

Na oboch chatách je všetko v štýle „cyklisté vítáni“...

Tu opúšťam hrebeň a cez malebné pastviny a samoty pod Beneškami sa rútim dole po kamenistej lesnej ceste až do Miloňova a Veľkých Karlovíc. Krajina je veľmi fotogenická a občasná pauza na fotku musí byť.

Veľké Karlovice - príklad turizmu, ohľaduplného ku krajine

Kto má čas, chuť a peniaze (radšej CZK „keš" ako Visa), má vo Veľkých Karloviciach vítanú príležitosť na oddych a relax. Mestečko pretína malebná Vsetínská Bečva a po jej brehoch je mimo hlavných ciest vedený perfektný cyklochodník, lemovaný mnohými reštauráciami a bufetmi. Chodník je asfaltový, vedie až do Vsetína a je vhodný na zážitkový výjazd hoci aj s malými deťmi. Cyklista i turista nájde v Karloviciach a okolí mnoho príležitostí na ubytovanie rôzneho typu - od turistického až po hotely. V horúcom lete padne vhod zastávka pri jazere Balaton, kde sa dá výborne vykúpať a schladiť.


Za pozornosť určite stojí tradičná valašská architektúra, typická s použitím dreva a kameňa, zrubovou konštrukciou, sedlovou šindľovou strechou s podlomenicami. Pravidlom je veľmi pekné ornamentálne zdobenie v rezbe i maľbe. A práve v takom duchu bola postavená a následne aj zrekonštruovaná chata Kohútka a jej braček - hotel Portáš.

Chodníky a cestičky tiahnuce sa po lúkach sú veľmi jazdivé a cesta by celkom odsýpala, keby stále nebolo toľko fotogenických miest.

Miestna cesta na Kohútku sa dvíha len mierne, avšak dosť silný protivietor je nepríjemný. Zavesím sa za dvojicu ebikerov a s vďakou využijem ich závetrie, až kým nepríde väčší kopec, kde už nemám šancu držať s nimi krok. Pripadá mi, že Kohútka je až niekde v oblakoch, keď sa ku nej škriabem po celkom strmej a otravnej asfaltke okolo lyžiarskych vlekov a zjazdoviek. Nabudúce musím nájsť niečo viac MTB .

Na hrebeni Javorníkov

Na Kohútke si dám ľahký obed a kochám sa výhľadmi na celé Valašsko, ale aj na Považie. Áno, opäť som na hraničnom hrebeni, a to v jeho snáď najkrajšej časti. Krátky úsek štrkovej cesty ma zavedie za kopec k hotelu Portáš, ktorý pôsobí veľmi autenticky aj napriek mohutným solárom. Na druhej strane cesty, a teda aj hranice, vzniklo slovenské „budkáčikovo" ála Demänovská Dolina, ktoré výrazne ruší krajinu, smola (ináč, aj význam slova „portáš“ je veľmi zaujímavý v miestnom a historickom kontexte.).


Na oboch chatách je všetko v štýle „cyklisté vítáni“, vrátane možnosti dobytia ebiku. Na hrebeni sa mi to páči. Hore, dole, kamene, korene, tráva, úzke chodníčky, lesné cestičky a nádherné výhľady.

Kúsok za Portášom má charakter chodníka a jeho strmosť donútia zosadnúť a nejakých tristo metrov pekne potlačiť až na vrchol Malého Javorníka. Prichádzam na Stratenec, kde mi panoráma od Radhošťa, cez Lysú horu, až po kopce niekde za Čadcou úplne berie dych. Kríže na poľane pripomínajú odboj v poslednej vojne.


Od Stratenca až po veľmi dobre známe Kasárne sa presúvam po bývalých valašských pastvinách. Dnes sa tieto horské lúky stále kosia s výnimkou územia NPR, kde sa sleduje postupná premena pastvín na organický les v podmienkach bezzásahovosti. Oblasť pastvín je rajom pre hubárov, samozrejme, keď rastú . Chodníky a cestičky tiahnuce sa po lúkach sú veľmi jazdivé a cesta by celkom odsýpala, keby stále nebolo toľko fotogenických miest.

MTB jazdenie v oblasti Valašska môžem doporučiť každému bikerovi...

Za Kasárňami sa po asfaltovej ceste presúvam asi pol kilometra do sedla Bútorky, kde sa napájam na červenú TZ a dostávam sa tak na hrebeň Javorníkov. Pokračuje jazda po lúčno-lesných chodníkoch, ktoré zaručene potešia každého bikera. Za sedlom Hričovec (modrá TZ) sa prírodné prostredie stáva divokejšie a trasa o niečo technickejšia. Podvedome hľadám znaky pobytu našej najväčšej šelmy tak, ako som zvyknutý doma v tatranských a nízkotatranských lesoch, tu však mackov zjavne niet. V krátkej prieluke lesa nečakane objavujem výhľad na Manínsku tiesňavu. Tiež ju vidíš?


Pred typicky lazníckou osadou u Gregušov sa dostávam do otvorenejšieho prostredia. Hrebeňovka naďalej poskytuje potešenie z dobrých terénov, rýchlej jazdy i zaujímavých lazov. Úsek hrebeňa je odtiaľto až do Čadce v zime udržiavaný pre bežkárov a dajú sa tu nájsť prírodné skulptúry známych slovenských sochárov (titulka), ktorí majú svoje korene na Kysuciach.

Ja už mám toho dosť a na horskom prechode u Melocíka končím spanilú jazdu hrebeňom. Ešte preskúmam lesnú cestu dolu smer Makov (ach tie kysucké kamene) a som skoro doma. Posledných pár kilometrov po asfaltke v miernom stúpaní sa už netreba koncentrovať, a tak myseľ lieta hore-dole a sumarizuje.

Takže ešte krátky sumár

Trasa bola svojou dĺžkou a prevýšením tak akurát aj pre trochu vyjazdenejšieho hobíka. Najkompatnejšie stúpanie, cca 420 výškových, bolo práve na Kohútku po asfaltovej ceste - tento úsek budem musieť nabudúce obísť po nejakých lesných cestách, či chodníkoch. Technicky nebol výjazd príliš náročný, avšak špecifikum jazdenia po Valašsku aj Kysuciach sú často vymyté lesné cesty s hromadou voľných kameňov. Neraz sa stane, že treba tlačiť hore i dole kopcom , dnes to však nebolo také hrozné.

MTB jazdenie v oblasti Valašska môžem doporučiť každému bikerovi, či už športovo zameranému, nadšencovi alebo rekreačnému jazdcovi, len tí poslední musia byť opatrní pri výbere trasy. Nie každá značená cyklotrasa je jednoduchá.

Tiež treba zvážiť, kde výjazd začať a kde ukončiť. Stojí za úvahu ubytovať sa na pár dní napríklad vo Veľkých Karloviciach, prípadne zaparkovať pri Balatone a vyblázniť sa v okolí alebo skúsiť nejaké cezhraničné výjazdy z Makova, Lazov pod Makytou, či Maríkovej. Teším sa, že sa tam niekedy stretneme, priatelia.