Soft bikepacking v Soľnej komore – jazerá a Dachstein

Že nevieš, čo to je soft bikepacking? To je úplne v poriadku, pretože tento termín mi napadol práve teraz. Na druhej strane, s veľkou pravdepodobnosťou si už takýto typ výletu absolvoval. A ak nie, tak potom ti naň tento článok možno spraví chuť.

Bikepacking najčastejšie evokuje robustnejší bicykel s baranmi, množstvom nosičov, držiakov a s brašnami, v ktorých si cyklista odvezie celý svoj dom, kuchyňu i dielňu. Výjazdy trvajú viac dní, časté je nocovanie v prírode, v kempoch, alebo na zastávkach autobusu. Soft bikepacking (naozaj sa mi to slovné spojenie nepodarilo nájsť ani na Google) je naproti tomu... ale poďme pekne poporiadku.

Každý rok sa snaží mužská časť našej bližšej rodiny naplánovať spoločnú viacdennú cyklo aktivitu. Tohto roku sa k nám (ja a moji synovia Adam a Samo) pridal aj ďalší nadšenec pre horské bicykle, Adamov kolega z práce, Michal. Chalani sú roztrúsení po svete, a tak najväčší problém je naplánovať termín. Ten padol na prvého až tretieho septembra. Niekedy z kraja leta sme začali plánovať trasy.

Južné Čechy sú nádherné a Šumava zvlášť. Za týždeň usilovného klikania na mapy.cz, prehŕňania sa v archívoch výjazdov na MTBIKERi a Strave mám trojdňovú trasu po severných a južných svahoch Šumavy hotovú. Paráda.

Ale, otec mieni a syn mení. Pri jednom letnom stretnutí Samo vyhodnotí moje snaženie slovami: „To si nechaj, keď budeš dôchodca“. (No, ale veď ja som už dva roky na prázdninách!?) A za dve hoďky nakliká úchvatnú parádu v Soľnej komore. Vidno, že má región schodený a zjazdený. Pri pohľade na mapu sa natíska opis trasy – hory a jazerá.


Trasu si rozvrhneme na tri dni. Prvý deň taký akurát, s nocľahom v Obertraune. Druhý deň si požičiame niektoré úseky slávnych pretekov Salzkammergut Trophy, nocľah bude v Bad Ischl. Tretí deň za odmenu – okruh okolo jazera Wofgangsee aj s lanovkou a dlhým zjazdom.

A už je tu koniec augusta, koniec možnosti na prípravu. Niektorí máme najazdené viac, niektorí menej. Ja viac, aby som mládencom stíhal. Najpilnejší v tréningu je Michal. Ten hlási pripravenosť pár dní pred výjazdom. Teraz je na rade balenie.

Bicykel

Canyon Lux CF 8, moje karbónové „celopérové" potešenie. Okrem košíkov na fľaše, minipumpičky, podsedlovej kapsičky a držiaku na mobil nie je na biku nič navyše.

Batoh

Keďže na bicykel nemôžem nič navešať, všetko musím spratať do batoha. Úplne malý cyklo asi stačiť nebude, tak beriem svoj obľúbený lezecký Salewa. Je šikovne vystužený tak, aby medzi ním a chrbtom bola vetracia medzera – na nezaplatenie. A je celkom ľahký.

Jedlo

Budeme riešiť po ceste. Zbalím si len dve tuby s tabletovým ionťákom, pár gélov, dve dávky magnézia na každý deň. Plus zo všetkého trocha navyše, keby niekomu chýbalo. Asi som to prehnal, pripadám si ako miestny díler . Na biku mám dva nosiče na fľaše, cestou určite nebude problém doplniť vodu a namiešať ionťák.

Kozmetika a lieky

Všetko nevyhnutné bude dostupné na ubytovaní po ceste. Z kozmetiky beriem len Veloskin Chamois ochranný krém na citlivé partie. Myslím, že neskôr všetci ocenili jeho prednosti.

Okrem liekov, ktoré momentálne beriem, pribalím ešte Ibalgin proti prípadným bolestiam hlavy a chrbta, Flector na opichané koleno, Imodium na spomalenie rýchleho prípadu.

Elektronika

Hodinky majú výdrž 7 dní, pri aktívnom zaznamenávaní trasy a tepu vydržia spoľahlivo trikrát desať hodín bez nabíjania. Mobil so zapnutou navigáciou mapy.cz vydrží asi 5-6 hodín, tak pribalím ešte powerbanku 10 000 mAh. Držiak na mobil je, okrem držiakov na fľaše, jediný doplnok pripevnený na bicykel.

Oblečenie

To je hlavný rébus, ktorého riešenie závisí od predpovede počasia pre začiatok septembra. V pláne je skôr teplo ako zima, ale aj možné studené prehánky vo vyšších horských polohách. Ideme na to:

• Letný dres krátke/krátke.
• Ľahká bundička do dlhých zjazdov a menšej prehánky.
• Tenké merino tričko s krátkym rukávom pod dres pre prípad premenlivého chladnejšieho počasia. Merino je bezchybné v tom, že v chlade hreje, aj keď je vlhké. A naopak, keď sa telo rozohreje, tkanina sa stane tepelne priepustnejšou.
• Hrubšie merino s rolákom a dlhým rukávom. To si navlečiem, keď sa počasie zhorší. V kombinácii s bundičkou je to výborná izolačná vrstva.
• Dlhé CG-čka (po našom „Ceple Gace"), opäť merino, len trocha tenšie.
• Tenké dlhé elastické letné turistické nohavice. V kombinácii s CG, všetko navlečené na dres, mi dovolia prežiť aj snehovú prehánku. V turistických nohaviciach a merine s rolákom sa budem cítiť príjemne i večer na terase v pizzerii.
• Tenká, ľahká goretexová bunda s kapucňou – len pre istotu.
• Návleky, ak bude pršať.
• Dva páry hrubších ponožiek, z toho jedny merinové.
• Cyklo rukavice letné bez prstov.
• Tretry a k tomu ľahké sandále na večernú prechádzku.

Oblečenie a sandále roztriedim do niekoľkých igelitiek podľa predpokladaného využitia.

Náradie

Vojde sa do podsedlovej kapsičky, kde je miesto pre Tubolito, multikľúč s nitovačkou na reťaz, rýchlospojku, brzdové platničky, montpáky, sadu na opravu bezdušákov (pokiaľ si pamätám, všetko nakúpené na MTBIKER eshope ).

Suma sumárum - batoh, chémia, elektronika, oblečenie, obuv – predstavuje asi 5 až 6 kg, ktoré si ponesiem na chrbte. Bude to oštara, ale nie je to až také zlé. A nezabudnúť doklady, kreditku a keš. Deň pred sa všetci stretávame u Sama blízko Linzu. Zajtra zavčasu vyrážame.

Deň prvý – rokliny, hory, jazerá

• Dĺžka: 88 km
• Prevýšenie: 1 700 m
• Náročnosť: dosť ťažká
• Mapa/GPX: sekcia výjazdy

Z dedinky blízko Linzu odchádzame zavčas rána a v Bad Ischl sme pred ôsmou. Ideme rovno k hotelu, kde máme rezervované ubytovanie síce až na zajtra, ale môžeme na hotelovom parkovisku (na lúke) zaparkovať už dnes a nechať tu naše dve autá po celé tri dni. Sme nadšení rakúskym prístupom, a to ešte netušíme, aké prekvapenie nás tu bude zajtra čakať pri ubytovaní.

Prezliekame sa, kompletizujeme a kontrolujeme batôžky a presúvame sa k blízkej stanici, kde sa výborne najeme v staničnom bufete. K tomu čaj, káva a sme pripravení vyraziť.


Je po daždi, hmlisto a prvé kilometre po Ischli sú nevľúdne. Vnárame sa do rokliny, v ktorej sa cítim ako v Slovenskom raji. Ľahko sa zvyká na dobre ubitú vápencovú štrkovku. Jazdenie pripomína skôr cestu parkom, i keď niekedy poriadne do kopca. Sem-tam sme počas nasledujúcich troch dní narazili aj na úseky s hrubším štrkom a kameňmi, ale to skôr výnimočne.


Roklina so strmými vápencovými stenami sa na chvíľu rozostúpi na alpských pastvinách Rettenbachalm, kde zisťujeme, že už svieti slniečko a príjemne hreje. Alm presne spĺňa našu predstavu alpských salašov s pasúcimi sa kravami, drevenými prízemnými stavbami. Je to romantika a nádhera, ktorej sa nám bude po celé tri dni dostávať plnými hrsťami.

Roklina sa končí fakt strmým výšľapom, cez 30 %! Kdesi v polovici mi zase hlučne lupne v nedávno opichanom kolene. Radšej nesilím, zosadnem a odteraz dávam pozor na ostré zábery. Podarilo sa. Koleno sa upokojilo a dobre držalo až do konca . Výstup sa končí v sedle na Blaa-Alm (pre turistov ubytovanie a reštika). Všímam si rakúske špecifikum – všetky lesné cesty, ktoré odbočujú zo značenej cyklotrasy, majú značku zákaz vjazdu, a to vrátane cyklistov. Prvý kopec s prevýšením cca 500 m je za nami.


Spúšťame sa dole k lyžiarskemu stredisku a obci Altaussee pri rovnomennom jazere. Prírodné prostredie nádherné, obec malebná, jazero obklopené kolmými stenami má nebeskú farbu. Smerom k ďalšiemu jazeru Grundlsee sa na chvíľu objaví Dachstein so svojimi ľadovcami. Wau! Grundlsee s okolitými horami je také úžasné, že si neodpustíme nábrežnú reštauráciu s výbornou kávou.


Nasleduje dnešný druhý veľký kopec do sedla nad pastvinami Salzaalm. Stúpanie s prevýšením cca 500 m je výživné, ale vyhliadky na sivé vápencové steny oproti dávajú zabudnúť na nastupujúcu horúčavu. Zo sedla máme za odmenu zjazd do Bad Mitterndorf. Miestami mi cesta pripomína zošup zo sedla Burda do Tisovca, šotolina, lesná rozbitá asfaltka a už sme v mestečku. Nikde sa neponáhľame, času je dosť.

...aj najstrmšie úseky sú akoby uhladené a povrch je veľmi príjemný na jazdenie.

Chvíľu obiehame ospalé mestečko, až nakoniec nájdeme výbornú reštiku na brehu potoka. Dávam si výbornú „núdl zupe“ a keďže ideme na pohodu, tak aj pivečko v rámci pitného režimu. Z takej kráľovskej pohodičky sa ťažko rozbieha (zdá sa, že iba mne, ostatní do toho šliapu). Napájame sa na modrú cyklotrasu Dachsteinrunde Blau. Ináč, značenie spočíva hlavne v tom, že inde sa asi ísť nedá , takže mapy.cz sú v plnej permanencii.

Posledný kopec s prevýšením asi 300 metrov ma napodiv celkom nakopne, ide sa mi výborne. Ešte lepšie sa mi však ide zjazd k jazeru Ödensee, kde chvíľu laškujeme s myšlienkou dať si niečo na horskej chate. Ale oddychovali sme nedávno, tak napriek malebnosti jazera pokračujeme ďalej.

Spúšťame sa až do doliny, kde nastupujeme na hravý úsek cestičiek a chodníčkov popod železnicu. Chalani nasadia tempo a blbnú sa na trailíkoch, ja sa musím snažiť, aby mi nezmizli z dohľadu. A keď mám pocit, že už-už musíme byť pri Halštatskom jazere, prekvapuje nás otravné stúpanie po asfaltke a po prvýkrát aj s hustejšou premávkou. Adam s Michalom sa snažia nájsť alternatívu, ale po chvíli tlačia bicykle naspäť z lesnej cesty k nám. Nedá sa nič robiť, trápime asfalt, ale prejdeme len pár kilometrov a cyklotrasa sa vracia na výborné šotoliny a štrkovky na dne vápencovej rokliny.


Do tmavej rokliny zbehneme strmým padákom až k rieke Traun, ktorú prekročíme po ikonickom moste. Jazda popod železnicu nás nakoniec vyvedie do širokého slnečného údolia obklopeného kilometrovými stenami, ktorým dominuje Krippenstein. Na tento štít vedie lanovka, a tak je vynikajúcim východiskovým bodom napríklad pre skialpové túry na Dachšteinský ľadovec.

Na druhom konci údolia je breh Halštatského jazera. Práve tu je cieľ dnešnej etapy, malý hotelík, takmer na brehu nádhernej vodnej plochy. K tomu sa pridávajú dychberúce výhľady na okolité hory. Samotný Dachstein však ešte nevidno, je za nimi schovaný.

Pomer cena/kvalita za hotel je vysoký. To znamená, že cena je vysoká a kvalita nízka. Check-in je samoobslužný, čo je v poriadku. Problém je s bicyklami, jednoducho ich niet kam dať. Hľadáme nejakú šopu, garáž, pivnicu, nič. Voláme kontakt na recepcii, nikto neberie. Pýtame sa ubytovaných turistov, len krčia plecami. Schodište na druhé poschodie je priúzke aj na vynesenie väčšieho kufra. Bicykle tadiaľ manipulujeme po kolesách, na stojato, na ležato, na všelijako a so všemožným komentárom. Snaha je korunovaná úspechom a biky končia na balkóne. Zariadenie izieb, pochádzajúce snáď z osemdesiatych rokov, je už trocha otlčené, zábradlia sú nahnité. Ale je tu čisto a v sprche tečie horúca voda.

Chalani vyrazia za kúpaním do jazera a neodradí ich ani fakt, že dve dámy sa kúpu v neopréne. Ja len z brehu pozorujem deti, ktoré vyliezli na vodný hrad a teraz premýšľajú, ako sa vrátiť na breh bez toho, aby museli znova do ľadovej vody.

Slnko v čarovnej šou padlo za štíty a citeľne sa ochladilo. Navliekam na seba takmer celý obsah batoha a vyrážame na večeru a pitný režim na terasu blízkej pizzérie. Na protiľahlých stenách blikajú v hustej tme svetielka štôlní na ťažbu soli. Veď sme predsa v Soľnej komore, či nie?

Deň druhý – dva kopce

• Dĺžka: 74 km
• Prevýšenie: 1 800 m
• Náročnosť: dosť ťažká
• Mapa/GPX: sekcia výjazdy

Dnes by sme mali zblízka vidieť dominantu tunajších hôr, do ľadovcov odetý Dachstein. Ráno je nádherné a svieže a tak na dres navliekam merino s rolákom, aj tenkú bundičku. Prvé kilometre po tienistom brehu jazera nás približujú k prvému dnešnému kopcu. Najskôr však nevyhnutná obhliadka historického Hallstattu. Takto zrána bez turistov priamo z bicykla. A pochopiteľne, pekáreň.

Dá sa tu kúpiť všetko od výmyslu sveta, slané, sladké, syrové, zeleninové, lekvárové, mäsové... Hlad mám teda poriadny. Dám si bohatú syrovo-šunkovú žemľu, hádam by to malo stačiť. No, ale pažravosť zvíťazila. Zaklincujem to ešte báječne vyzerajúcou a voňajúcou a chutiacou a obrovskou fašírkou. Super. Pažravosť však definitívne zvíťazila nad mojím žalúdkom trocha neskôr. V kopci viac myslím na tú… fašírku, než na krásy okolia.


Z Hallstattu smerom hore variujeme slávne MTB preteky, a teda klobúk dole pred borcami. Stúpanie až k vodopádu po uzučkej asfaltke a cez tunel nám spestrí vyhýbanie sa traktoru s pripojenou vlečkou naloženou drevom. Ako to ten traktor v tej strmine ubrzdí?

Pri zjazde dole nás ešte prekvapia často zmieňované schody, ktoré sa zákonite zjavia práve tam, kde ich už vôbec nečakáme.

Od vodopádu začínajú štrkovky a miestami aj kamenisté cesty. Štrkovky sú opäť nasypané z dolomitického štrku. Prekvapujúce je, že aj najstrmejšie úseky sú akoby uhladené a povrch je veľmi príjemný na jazdenie. So Samom vedieme obsiahle debaty, či na tento typ výletu je lepší gravel, hardtail alebo „celopéro". (Neskôr však ideme úseky, na ktorých sme našim „celopéram" veľmi vďační za každý milimeter zdvihu ). Záver kopca je dosť strmý, nohy sú trocha „vyťahané".

Musím precízne voliť stopu a (doslova) zaťať zuby aby: a) som to vôbec utiahol, b) nepodšmyklo mi v zábere zadné koleso. Podarilo sa a som v sedle Strähnhag. Kopec s takmer 1 000-metrovým prevýšením je za mnou. Počas výjazdu sme sa dobre zohriali a tak, po krátkom zjazde, pauza na rázovitom Rossalme padne vhod – „núdl zupe“, koláč a kávu nám prinesie obsluha v rázovitom horalskom odeve.

Nasleduje päť kilometrov zvlnenej náhornej plošiny, kde márne vyzerám Dachstein (2 995 m n. m.). Z planiny je zjazd naozaj za odmenu. Dobrá, tak akurát strmá štrkovka s pomerne hladkým povrchom. A v jednej zatáčke, blik, ostro na brzdy. Konečne, Dachstein so svojimi ľadovcami v plnej paráde. Konečne na dosah ruky.


A dole pri jazere Vorderer Gosausee nám ochotní turisti ešte urobia spoločné foto. Nedá mi nepripojiť túto fotku. Modro-zelené ľadovcové jazero, okolité vápencové steny, belasá obloha, načechrané obláčiky a ľadovce Dachsteinu tvoria jednu z najkrajších kompozícií, čo som kedy videl.


Naďalej sa držíme značenej cyklotrasy. Najskôr bezbolestný a rýchly zjazd po asfaltke, potom kamenistý obchvat jazera Staubecken Goosauschmied, chodníčky okolo potoka a následne lesná hore-dole cesta nás dovedie na pláže Halštatského jazera. Najlepší čas na kávu a niečo sladké.

Dnes sme si nemohli odpustiť ani druhý kopec, legendárnu Ewige Wand. Nebudem sa o prejazde tejto slávnej steny príliš rozpisovať. Veď skvelé reportáže z pretekov má Imroman. My tu pochopiteľne nepretekáme, a tak máme viac času na výhľady a hranie sa s kamerami. Kto by odolal? Za všetko naše filmárske úsilie aspoň jeden obrázok.

Chodník k nemu je čoraz strmší a strmší, až sa to zmení na súťaž, kto to dá v sedle bez „tlačenky".

Pri zjazde dole nás ešte prekvapia často zmieňované schody, ktoré sa zákonite zjavia práve tam, kde ich už vôbec nečakáme. Keďže jazdím vzadu, hlasné komentáre ma zavčasu varujú. Pár kamenistých skratiek a serpentín nás prepustí až v údolí rieky Traun. Cyklochodníky značené po cestách rôznych povrchov nás dovedú do Bad Ischlu. Podchvíľou míňame rôzne pamätníky a stavby, ktoré sú pripomienkou cisára Františka Jozefa a Sisi. Obdivujem Adama, ako nás dokáže v spleti cestičiek a vo vysokej rýchlosti navigovať. Jedno oko na displeji mobilu, druhé oko na ceste alebo tak nejako?

Jazda končí pri našom hoteli a pri našich autách. Na rozdiel od predošlého večera, tu sú cyklisti vítaní. A samotné ubytovanie je pre nás šok, skrz-naskrz príjemný. Pre zvedavcov je tu krátke video na YT. Večer ešte nájdeme príjemnú záhradnú reštauráciu a doplníme kalórie a chýbajúce tekutiny.

Deň tretí – za odmenu a PODRAZ

• Dĺžka: 37 + 26 km
• Prevýšenie: 791 + 70 m
• Náročnosť: zážitková
• Mapa/GPX: časť 1., časť 2.

Dnešný deň máme na pohodu a za odmenu. Otravné batohy ostávajú v aute, so sebou berieme len to nevyhnutné. Ráno sedí v údolí hmla, nad hmlou vysoká oblačnosť. Celkovo je nevľúdne, tak odchod odkladáme. Koniec-koncov, dnešná etapa je krátka, prevýšenie je primerané. V druhej polovici dnešného výjazdu sa zo Sankt Gilgenu vyvezieme lanovkou na Zwölferhorn, odkiaľ sa už len zvezieme dole.

Vyrážame až po ôsmej. Trochu nám trvá, kým nájdeme pekáreň s raňajkami, ktoré sú podľa našej chuti (ale už žiadna fašírka! ). Vzhľadom na počasie si pod dres obliekam tenké merino a navrch ešte tenkú bundičku. Teraz ráno je v tom príjemne a hore vo vrchoch, pri slabšom vetríku a v zjazde to bude na nezaplatenie.
Cesta ubieha a tiež krajina okolo nás.

Trailíky popri rieke Ischl, výšľap k jazeru Schwarzensee, nádherné údolie s kravičkami okolo potoka Moosbach. Jazerá utešene zrkadlia okolité hory a ekologicky využívaná krajina je nadovšetko malebná. Za všetko aspoň krátke video na YT. Najvyšší bod dopoludnia je Buchberghütte. A keďže je to aj posledný alm nášho trojdňového výletu, tak si horskú chatu, salaš musíme patrične užiť.


Uspokojení emočne aj fyzicky sa spúšťame až dole k jazeru Mondsee. Veľakrát som ho už obdivoval z diaľnice, dnes ho vidím konečne aj z druhej strany. Je nádherné, ako všetko naokolo.

Aj keď to nie je z mapy až také zjavné, nasledujúce jazero Wolfgagsee je „o poschodie“ vyššie. Chodník k nemu je čoraz strmší a strmší, až sa to zmení na súťaž, kto to dá v sedle bez „tlačenky". Dal som to, som šťastný. Hlavne preto, že to bolo naše posledné stúpanie. V mestečku Sankt Gilgen sme raz-dva a hrnieme sa rovno k lanovke.

PODRAZ

Tak toto nám úplne zobralo pohodovú náladu, ktorou sme doteraz oplývali. Do lanovky bicykle neberú! Ako to, veď ešte v lete sme overovali ceny lístkov? No jo, tak nič! Smutne pozeráme na prázdne gondoly, ktoré sa kĺžu po oblohe až hore na Zwölferhorn. Tento kopec je však z nášho miesta bez veľkej zachádzky nedosiahnuteľný.

Hlboké sklamanie pretavíme do odhodlania nájsť si iný zážitok. A tým je jazda po telese bývalej úzkokoľajky okolo jazera až do Abersee. V príjemnej reštaurácii si dávam „wiener schnitzel“. Vlastne, aj to je celkom dobrý zážitok. Posledných pätnásť kilometrov sa v tesnom klbku vezieme za Adamom, ktorý vyzerá, že má síl na rozdávanie. Až do Bad Ischlu sa nám darí držať sa na štrkových cestách a lesných chodníkoch. A sme v hoteli, umývame bicykle, prezliekame sa, balíme, lúčime sa.


A na záver som dlžný už len vysvetliť, čo to ten soft bikepacking vlastne je. Tak pre úplnosť, je to: …no, ak to nie je ešte ani teraz jasné, treba sa vrátiť pekne na začiatok článku a skúsiť čítať odznova.