Reportáž: Salzkammergut Trophy – 12 hodín konečne pokorených

Reportáž: Salzkammergut Trophy – 12 hodín konečne pokorených

Júl je čas, kedy sa do Bad Goisernu chodím popasovať so svojou obľúbenou a už tradičnou výzvou. A samozrejme bolo potrebné oplatiť knokaut z minulého roku.

Ešte teraz si presne pamätám, ako sedím komplet premočený a vyzimený pred chatkou po tom, ako som po 3 hodinách v úplnom lejaku a zime usúdil, že Salz minulý rok vyhral. Ale rovnako si pamätám, ako som si už počas cca hodinovej cesty v daždi späť povedal, že sa rozhodne opäť vrátim...



Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, ale táto extrémna trať vie naozaj učarovať a stále ma láka. Zrejme najlepšie to pochopia tí, ktorí už s ňou mali dočinenie, alebo sa ju pokúsili zdolať, pretože aj samotné dokončenie v limite dá poriadne zabrať. Mne osobne sa páči na nej prekonávanie vlastných limitov a tiež fakt, že aj súhra drobných detailov vie vo výsledku spraviť značný rozdiel. Predstava, že človek sadne ráno o 5. hod. na bike a potom sa X hodín premáha a díva do zeme pri šliapaní po šotoline, má naozaj ďaleko od skutočnosti. Salzkammergut toho skrýva oveľa viac...



Sadni na horák!


Vedel som, že kondícia je opäť o niečo lepšia ako minulý rok, no na Sellaronda Hero, či v Súľove sa mi ju akosi nepodarilo tak úplne vytiahnuť na povrch. Nebolo to zlé, ale niečo tomu chýbalo. Samozrejme, v strede sezóny, kedy je kopec rôznych akcií, už nezostáva veľa času na veľké zmeny v tréningu, no ja som sa rozhodol zamerať hlavne na jedno.

„Kámo, veď ty budeš na tom biku sedieť 12 hodín, tak prečo jazdíš toľko na cesťáku?“ Od maratónu AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské skaly zostávali 3 týždne, v ktorých som sa zameral hlavne na výškové metre v horách. Ale jazdil som trochu inak ako obyčajne – namiesto hlušenia v strojovom tempe som sa zameral na vytrvalosť s intenzívnymi úsekmi, ktoré som striedal podľa chuti – resp. som si vytipoval nejaké segmenty. A neboli to len kopce, rovnako náročnejšie traily, hrebeňové úseky a pod.



Cieľom bolo najmä naučiť telo prepínať z intenzity zase späť, jazdiť efektívne a snažiť sa oddialiť nástup únavy, či krízy. Rovnako som si počas toho skúšal, koľko jedla (energie) potrebujem pri takej a takej intenzite. V týždni som to samozrejme skrátil, ale zase o niečo zvýšil intenzitu úsekov, prípadne piloval techniku. Nechýbali výjazdy na lačno a posledný týždeň som ubral z intenzity a všetko presunul na skoré ranné hodiny – stále ale na horáku a stále v kopcoch Fatry. Navyše aj výjazdy s Lenkou sa už postupne zmenili z regenerácie na pekný vytrvalostný tréning, ako postupne naberá kondičku a navyše ju tiež najviac bavia kopce .

Ako doma


Do Bad Goisernu sme sa vybrali v piatok a už okolo 15:00 parkujeme na mieste. Hneď som skočil na povinný bikecheck, ale žiadny problém. Potom už mierime popri jazere na malý výjazd do Obertraunu. Inak, opäť sa opakujem, ale mám pocit, že všade počujem buď slovenčinu, alebo češtinu, takže skoro ako na domácom podujatí. Z diaľky potom obzeráme ten šialený kopec na Salzberg a pokračovanie na Rossalm, čo je naozaj výživné duo – hlavne po cca 8 a viac hodinách . Hneď by som si dal nejakú dobrú kávičku ako míňame rôzne posedenia, ale radšej už nevymýšľam, aby som večer nepozeral do steny.



Prilep, čo sa dá!


Celkovo som na biku v podstate nič nemenil, kombinácia plášťov sa mi osvedčila a hlavne už presne viem, čo si môžem s nimi dovoliť. Ale jeden upgrade prebehol - už vytlačené gripy nahradili nové silikóny a určite poznáte, aký je to výborný pocit . Na týchto pretekoch (ostatne aj inde) je duct tape výborný kamarát. Treba uvoľniť miesto vo vreckách, a pritom mať so sebou všetko potrebné, takže lepím na rám náhradné bombičky, montpáku, nitovač, rýchlospojku a samozrejme dušu. Nanesiem 2 vrstvy maziva s odstupom a všetko poistím špeciálnym sprejom RaceDay – kde inde šetriť watty, ak nie tu. No a ako správny „novinár“ nakoniec montujem aj GoPro. Ešte predtým som ju hodil na váhu a ukázalo mi to len cca 190 g aj s držiakom. Aspoň budem mať výhovorku, keby mi to zase nevyšlo . Ale povedal som si, že tá atmosféra za to stojí a výsledkom je videjko nižšie....



Večer ešte preberám s Lenkou „stratégiu“ a posielam ju aj so zásobami na tradičné stanovište - bufet za Salzbergom. Spraví si tak pekný výlet na biku a tam mi aj najviac pomôže, pretože vlastné veci do záveru na Rossalm vždy pomôžu a o morálnej podpore ani nehovorím. To už mám vyskúšané.

Vstávať a cvičiť!


Budíček mám cca na 3:10 a teraz vám prezradím tajný recept na úspešný „Salz“. Jeho základom je totiž ísť na WC (nesmejte sa, ale je to tak) a na to mi nepomáha nič lepšie, ako si zacvičiť pár core cvikov. Okrem toho sa človek aj výborne rozhýbe. Takže o tretej ráno tu plankujem a už o pár minúť sedím spokojný na špeciálnych raňajkách pre „racerov“ v hoteli. Bob a Bobek vedeli, čo je dobré hneď po zobudení . Ak teda mávate napr. v rámci stresu občas problém, vyskúšajte tento „recept“.

Ešte pozerám počasie a vyzerá to na skutočne krásny deň s pár mráčikmi a možnými prehánkami neskôr – teda skoro ideál. Beriem len vzdušné Scampolo a Ultralight dres Climbers s nohavicami Free Aero. To doplním tenkými rukávnikmi, kým je chladnejšie ráno. Stačí totiž len vydržať úvod a potom už bude teplúčko, takže vesty a bundy by len zavadzali. Inak so sebou mám výbavu na úplne každé počasie, vrátane neoprénových a „goráčových“ vecí, ktoré našťastie nechávam spokojne odpočívať na spodku kufra. Dnes by snežiť nemalo...



Ako sa blížim do centra, pribúda hluk a atmosféra rastie. Na štarte sa tlačí už cca 900 bikerov čakajúcich na svoju výzvu. Vďaka môjmu číslu si môžem napochodovať do prvého sektora a hneď za páskou vidím chalanov z Horal tímu, s ktorými sa zdravím. Potom už len všetko skontrolovať a čakať na 5:00. K trati už asi nieť čo dodať - dĺžka 210 km a prevýšenie cca 7 000 výškových je naozaj porcia, aj s dvojitým extra nášupom.

Vyzerá, že dnes bude forma


Poďme na to... základom je bezpečne sa prepliesť centrom mesta, kým narazíme na prvý kopec. A v ňom sa nenechať strhnúť, čo už ale poznám a idem si svoje. Dobre začať je základ a budík treba počúvať – rozhodne sa nechcem približovať a už vôbec nie prekračovať ANP (anaeróbny prah). Keď vidím, že idem pomerne svižne a tepovka nevystreľuje, mám z toho dobrý pocit. Teda až na to, že ešte cítim trochu v bruchu raňajky, ale s tým má problém viacero jazdcov okolo . Metre naskakujú, ľudia popri trati povzbudia a v diaľke vidno, ako slniečko vylieza spoza obzoru. Lenže ešte sa noríme do lesa na stúpanie po kameňoch, kde hneď vidno, kto jazdí viac na biku a kto viac na ceste. Potom už sa začína otvárať panoráma naplno, vidieť ľadovec Dachstein a okolité hory.



Cestou nahor väčšinou dobieham, alebo sa vzďaľujem ostatným a cez vrchol Rachsberg (cca 1 380 m) sa môžem prehupnúť nadol. Asi nemusím hovoriť, že na „šotke“ si treba dávať naozaj pozor a základom je najmä dobrý odhad do zákruty. Ja po prvom zjazde okamžite zastavujem a sfukujem ešte o niečo viac predné koleso – potom už je to ono.

Čas treba zbierať všade


Prechádzame cez Hutteneckalm a prichádza prvý technický úsek plný koreňov a skál, ktorý si dokonale vychutnávam a priblížim sa k ďalším jazdcom. V podstate všetky výškové teraz strácame nadol, pričom sa strieda šotolina s peknými chodníčkami. Cítim, že jazdenie na horáku v domácich kopcoch mi pomohlo, pretože sme s OIZ-om naozaj zohratá dvojica a po skalách lietame. Hlavne mám stále pocit kontroly, takže si pritom ešte aj oddýchnem a dokážem šetriť energiu – čo je pri tejto trase úplný základ. Ono totiž v zjazdoch viete získať poriadnu porciu času.

Ani sa nenazdám a chodníček smeruje k legendárnej Ewige Wand. Po tom, ako nainštalovali do tunelu svetlá, už to rozhodne nie je taký adrenalín – ten mi rozhodne nechýba a som rád, že vidím kam idem a hlavne, kde je strop. Potom nasledujú ďalšie traily plné skál a všetko končí v dedinke Lauffen. Tradičný prejazd schodov, mostík a smerujeme späť po druhej strane rieky k Bad Goisernu.



Počujem, že mi tam stále niečo šuchoce a až teraz zbadám vinníka. Ochranná fólia na zadnej stavbe sa mi odlepila a šúcha o plášť. Rozhodne to nebudem počúvač X hodín, tak zastavujem, ale chytiť koniec a odlepiť ho vôbec nie je ľahké. Hodnú chvíľu s tým bojujem (a trochu nadávam), potom musím dať dole rukavice, ale nakoniec ten otravný kúsok fólie odliepam. Konečne ticho...

Príjem energie


Dôležitým faktorom úspechu na tejto trase je tiež pitný režim a výživa. Ak budete jesť málo, je jasné, čo sa stane. Rovnako to nesmiete ani prehnať, pretože zbytočne preťažíte trávenie. Ja už cca viem, koľko potrebujem pri danej intenzite a v podstate fungujem takto – na bufetoch na kopci jem vždy o trochu viac, nepohrdnem ani kúskom žemličky a pod. a do vreciek pritom dopĺňam hlavne banány. To mi počas zjazdu telo pekne spracuje a v kopci následne volím vlastné zásoby (tyčinky, gély), z ktorých ujedám po malých kúskoch. Najmä v dlhších stúpaniach dávam cca v polovici vždy gél a tiež vtedy, ak pociťujem čo len malinký náznak „slabých“ nôh. Každopádne je jasné, že taký obrovský výdaj energie nedokážete pokryť jedlom (jedno akým) a preto je celková efektivita organizmu a schopnosť "páliť" tuky vždy základom. Rovnako samozrejme nezabúdam na tekutiny a snažím sa vypiť cca 1 bidon za hodinu a o dobrom zavodnení svedčí fakt, že som bol asi 3-krát na malú .

Relive "KONECNE....11:19 hod a celkovy 23.flek"




Nielen „šotka“


Vláčik mi vďaka babraniu sa s fóliou ušiel, ale nevadí, v kopci je to skoro jedno. Kilometre aj výškové postupne naskakujú a pribúdajú aj pekné úseky. Medzi také patrí aj chodníček po zjazdovke, alebo rýchly prejazd cez dlhý tunel, ktorý nás vyvedie do veľkého údolia. Samozrejme, o chvíľu sa škriabeme do kopca, okolo vidno krásne strmé útesy. V kopci dobieham pomaly ďalších a cca na 75. km začína zrejme najkrajší trail na trase. Najskôr úzky kamenistý chodníček ponad zraz (samozrejme ošetrený sieťou) sa neskôr zmení na zjazd po akýchsi kamenných platniach. Taký charakter MTB Trophy, ale naplno si ho užívam a na konci celého dobieham asi trojicu jazdcov.

Video - "The best of Trophy "




Míňam ďalší bufet kúsok od Bad Ischlu a znovu sa driapem nahor v peknej stojke. Za dedinou Perneck začína nepríjemné a strmé stúpanie po asfalte, ktoré sa neskôr mení na šotku. Jazdci okolo mi trochu odskakujú, ale radšej sa pozriem hneď na VAM a vidím, že ísť rýchlejšie nemá pre mňa zmysel a idem si svoje. Trošku som si zle vyrátal vodu a v druhej polovici kopca sa mi nejde najlepšie, no žiadna veľké kríza a bufet už na dohľad. Tu postojím trochu dlhšie a dávam osvedčenú záchrannú kombináciu – kolu a výbornú žemľu s trochou syra.



Hustejšia premávka


Teraz nasleduje menej obľúbená časť – pripojenie sa k jazdcom na kratšej trase a razom je premávka hustejšia. Ale už vidím, že môj čas je rozhodne lepší ako minulé roky. Jazdci okolo sú pomerne rýchli a vyšvihaní, takže žiadne pretláčanie v kopci a v zjazde si vždy nejakú obiehaciu stopu nájdem. O niečo pomalší je druhý prejazd cez Ewige Wand a ďalšie traily vrátane schodov. Akurát mi pri obiehaní na kameňoch vypadol bidon, tak hneď dole prosím o pomoc pretože na náš bufet je ešte pomerne ďaleko a riskovať pri tom teple rozhodne nechcem. Ochotná diváčka v technickej zóne mi podáva svoj, veľmi pekne poďakujem a valím ďalej. V dedinke Weissenbach sa opäť odpájam do „vlastnej“ slučky. V nej už človek pozná, či ďalšie kilometre budú trápenie, alebo bolo tempo zvolené rozumne.

Samozrejme, že som unavený, ale stále dokážem isť pomerne svižne a tvoríme menšiu skupinku. Tú potom strácam, keď stojím na bufete, ale ísť na prázdno by rozhodne nebol dobrý nápad. Skutočne sa neoplatí riskovať a nezastaviť len preto, aby ste nestratili pár sekúnd – väčšinu z nich som potom aj tak ešte dobehol . Trať sa v podstate za tie roky nezmenila, akurát jeden úsek, ktorým bol pekný technický zjazd, musel byť nahradený pre problém s pozemkami. Chodníček pomedzi skaly tak vystriedal rýchlejší, ale tiež pomerne hravý zjazd, pričom časovo je to v podstate to isté.



V dave popri jazere


Na konci zjazdu sa opäť pripájame k 120 km trase a teraz už v podstate natrvalo. Čaká nás prejazd popri jazere a záverečný „nášup“ kopcov. Opäť sa snažím zjesť čo najviac, aby mal žalúdok čas všetko spravovať počas relatívne pohodovej jazdy po rovine. Vytvoríme poriadny vlak a usadím sa na jeho čele, naskakujú si aj ďalší z kratšej trasy. V malých brdkoch sa to zase preriedi, míňam aj kopec kamarátov a známych. Bufet v Obertraune je poriadne naprataný, našťastie mi stačí len nový bidon, ktorý mi jeden chlapec ochotne podáva. Ešte kúsok sa motáme po okolí a už točím popri známej zubačke na Salzberg. Teraz začína tá pravá zábava a pekne poslušne sa posúvam na špičku sedla. Jednoducho, šialená strmka, ktorá vás vyviedla z Hallstattu nad jazero poriadne rýchlo. Je hustá premávka a predbiehať treba vďaka úzkej cestičke svižne – no keďže ledva idem, tak je to celkom dobrý intervalový tréning . Potom už len hovorím „hop“ a snažím sa prepliesť.



Možno na niekoho pôsobím drzo, ale verte mi, po tom všetkom je človek už v menšom tranze a snaží sa raziť si cestičku, kade to ide. Serpentíny nie sú to najhoršie, pretože nasleduje tradičný „kolmý“ asfalt s obľúbenou funzone. Inak, slnko už poriadne pečie a vzduch doslova stojí, kedže idem v podstate krokom. Podarí sa mi na biku vyjsť pomerne vysoko, ale záver už nemá zmysel pučiť v sedle a poslušne tlačím s davom. Tradičný problém – len čakám, kedy mi v tom strmom asfalte ujde noha a hodím čelo . Ešte pár metrov a som opäť v sedle a vrchol kúsok predo mnou. V rýchlom zjazde sa pekne ochladzujem a teším sa na svoj bufet.



Support ako sa patrí a kríza na Rossalm


Točím doprava a míňam krásne vodopády, pritom vidím aj známych ako kričia „Slovensko, Slovensko“. Škoda, že kameru som zapol až neskôr... ale už v diaľke vidím Lenku, ako mi beží naproti. Zastavujem kúsok pred bufetom a beriem zásoby, pritom mi Lenka oznamuje, že idem naozaj dobre, takže motivácia rozhodne nechýba. Beriem tyčky a hlavne gély s kofeínom, ktoré sa do záveru hodia. Na bufete sa ešte pretlačím ku pohárikom s kolou a môžem začať „útočiť“ na Rossalm. Kývam Lenke a valím ďalej.



S tým útokom som to trochu nadniesol, pretože mám skôr opačný problém. Práve teraz na mňa prišla asi najväčšia kríza a hlavne v kombinácii s pečúcim slnkom. Miestami slniečko prekryjú mraky, ale prosím aj o trochu dažďa, ktorý neprichádza - aj keď potenciál by tam bol . No nič, treba bojovať v tom nekonečnom kopci. Zbadám aj náš starší MTBIKER set, v ktorom ide Matej Mojzeš alias Stink. Trošku ho povzbudím a pokračujem, ku koncu kopec ešte prituhuje. Tak trochu visím na rajdoch, ale stále sa mi podarí obehnúť asi 2 čierne čísla, ktoré majú krízu ešte o niečo väčšiu.

Hore sa jednoducho musím vyškriabať, nech to stojí, čo to stojí. Už vidím vrchol, strmý záver dávam v sedle a hore si aj pekne zakričím... veď je to aj najvyšší bod na trase s výškou cca 1 500 m . Zapínam dres a povoľujem trochu tretry, pretože ma už poriadne pália chodidlá. Na ďalšom bufete lejem do seba znovu kolu a do vreciek tlačím kúsky žemle. Už mi veľmi nechutí, ale postupne ich do seba v zjazde súkam. Po pár brdkoch čaká skutočný „zlet“ po šotoline k jazeru Gossau a odtiaľ pod posledný kopec. Tu už bojuje skutočne každý, navyše slnko znovu praží ako divé. Darí sa mi držať pomerne dobré tempo a dobieham ďalšieho z dlhej. S tým sme sa už párkrát minuli, tak sa len na seba usmejeme a znovu zvesíme hlavy do vlastného sveta. Už to nie je ďaleko...



Mohlo byť po všetkom


Pri tom, ako naberám metre, zrazu cítim, ako sa mi pravá noha začína na pedáli divne posúvať. To snáď nie... vidím, že pedál sa hýbe v oske asi v rozsahu 0,5 cm. Našťastie ho ešte niečo stále drží, aby sa celý nevysunul, celkovo mi táto situácia na pohode nepridáva. S tým už nič nenarobím a môžem len dúfať, že to vydrží. Kopec už dorazím a hlavne v zjazde mám celkom strach a neustále sa dívam na pedál, či drží. Rýchly zjazd idem poriadne rozhodený a zďaleka nie tak, akoby som si predstavoval. Noha sa tam stále hýbe, vydáva to čudné zvuky, no pokračujem ďalej a každých pár km prosím, nech oska ešte chvíľu vydrží. Na poslednom bufete nestojím a už len valím ďalej, nasleduje séria kratších kopcov a dlhých úsekov po rovine. Do háku beriem ďalšieho z dlhej, ktorému prchnem v stúpaní, pričom sa stále pozerám na pravú nohu. Už len kúsok...



Je to tam...


Posledné km už sú naozaj v tranze, človek ani nevníma tú únavu a neustále tlačí do pedálov. Tento pocit poznám a viem si ho vychutnať, pretože viem, že sa mi to podarí. Ešte prejazd cez rieku, mostík a už vbieham do dediny. Cieľ už cítim a o pár minúť ho aj vidím. Tá atmosféra a pocit stojí skutočne za každú hodinu v sedle a hlavne výborná divácka kulisa prináša aj zimomriavky. Koniec... Výsledný čas? Svoju métu som konečne pokoril, a o viac, než som čakal. 11 hod. a 19 minút mi stačilo na celkové 23. miesto, čo zatiaľ beriem ako svoj „životný“ výsledok.



Víťazom sa stal Konny Looser v čase 9:29 hod. Medzi ženami prišla do cieľa spoločne dvojica Sabine Sommer a Barbara Mayer v čase 11:29 hod. a rozhodne veľké uznanie si zaslúži aj naša Zuzana Palúchová s časom 15:46 hod. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze a rovnako pripájam aj záznam to Stravy.

Zvítam sa s Lenkou, dáme cieľové „selfíčka“ a potom už na mňa doľahne poriadna únava. Chcem si len nájsť nejaké miesto, kde sa môžem konečne zvaliť. Ďalšia úspešná terapia za mnou, pretože po takomto zážitku je hlava dokonale vyčistená...



Ako vždy je táto trať pre mnohých aj súboj s nemilosrdnými limitmi, ktoré rozhodne nie sú zadarmo. Teraz úspešne dokončilo 521 jazdcov z cca 900 štartujúcich, čo je skutočne vysoká úmrtnosť. Posledný, ktorý sa vošiel do limitu a bol klasifikovaný, mal čas 16 hod. a 19 minút. Inak, na samotný záver sa rozhodne oplatí prísť pozrieť, pretože tu panuje skutočne skvelá atmosféra a pretekárom sa dostane poriadny aplauz – hlavne tomu poslednému . Aj z toho dôvodu je pokorenie výborná motivácia a rozhodne nemusíte byť profi jazdec, aby ste to zvládli. No tento cieľ vyžaduje poctivú prípravu a opäť sa jedná o výbornú motiváciu do tréningu, ktorá vás vytiahne von a prinúti zabrať. Ten pocit v cieli za to rozhodne stojí...



Rovnako sa ľudia veľmi často pýtajú, ako je možné natrénovať na takýto extrém, ale ono to funguje inak. Fyzicky sa môžete pripraviť na 5-6 hodinový maratón, ale zvyšok je už v hlave a v schopnosti odolávať únave. Nikto si nedáva na prípravu 12-hodinové švihy, alebo 7 000 výškových, a to ani profíci... väčšinou .



Ja som si ako odmenu doprial ďalší deň v Bad Goiserne, pretože vždy sme šli domov už v nedeľu na druhý deň. Teraz prišla na rad skutočne pohodová nedeľa aj s večerným sledovaním 9. etapy TdF, či svižnejšia pondelková turistika, z ktorej mám ešte teraz svalovicu. Každopádne mám pocit, akoby som tu strávil týždeň.



Ďalšia méta?


Pôvodne som si myslel, že 12-hodinová hranica bude pre mňa asi finálna, no ďalšia skúsenosť na Salzke mi ukázala, že aj tá 11-hodinová môže byť dosiahnuteľná. Ako som písal vyššie, stačí vyladiť pár detailov, zase sa o malý kúsok zlepšiť a vo výsledku z toho môže byť zaujímavé číslo. Nemusí to byť o rok, ani o dva, ale práve v tom je krása športu a výzvy. Treba to skúšať, nevzdávať sa a nakoniec môže prísť odmena. Ak nepríde, stále máte kopec zážitkov, ktoré vám nikto nevezme...
report_problem Našiel si v texte chybu?

Salzkammergut Trophy

calendar_today 14.07.2018
format_list_numbered 5. kolo - INTERSPORT MARATHON SERIE
format_list_numbered 2. kolo - Slovak XCM Tour
label MTB - maratón
place Bad Goisern (Rakúsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up188thumb_down comments 59 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Pozriete si profil trate a poviete, „veď tam nie sú žiadne kopce, to bude nuda”? Ak áno, bol by to váš životný omyl :).
keyboard_arrow_up