Tip na výlet: Hrebeňom cez Martinské hole

Ďalší výlet vo veľmi krátkom slede. Poriadny výlet a nie výskok, ako moje doterajšie výlety trefne označila osoba s nickom Laci. Hrebeň Lúčanskej Malej Fatry poriadne preverí jednak dupačov a aj milovníci zjazdov neobídu z krátka. Dopredu všetkých poteším, že na celej trase od Bystričky po Javorinu sú len tri miesta, kde treba bicykel tlačiť, či niesť. Samozrejme v rámci fyzickej a psychickej odolnosti dotyčného bikera, tak možno viac.

Pôvodne som chcel ísť na Kráľovu hoľu, ale plán sa trošku zmenil. Tam možno zavítam až o rok. Keďže som v Martine, tak plán B bola hrebeňovka Malej Fatry. Nie je to prvý krát, čo ju idem prejsť. Už raz som ju pred pár rokmi absolvoval, krátko nato, ako som si kúpil nový bicykel. A vždy, keď som sa pozrel z okna intráku na Martinky, som si to chcel zopakovať. Mám čas, mám chuť, jedinečná príležitosť, tak idem na to. Deň predtým študujem mapu a rozmýšľam, ktorou cestou sa dostanem na hrebeň. Zelená značka z Bystričky je ťažká, to viem, však som tadiaľ už šiel, ale pre záverečnú časť od vrchu Ostré po lúku si to chcem rozhodne zopakovať. Tak výstup mám naplánovaný a zostup nechávam ešte vo hviezdach. Pokiaľ nakoniec zájdem a ako sa mi bude chcieť ísť späť, tak to sa rozhodnem až na mieste. Zatiaľ mám v pláne Minčol, aspoň tam chcem dôjsť.


Na druhý deň ráno o 08:30 vyrážam von, smer Bystrička. Tam som som behom pár minút. Úvodná časť výstupu sa kopíruje s traťou Jarného šprintu. Cestou hore zaspomínam na predošlé 3 ročníky a stúpam veľmi kľudným tempom. Svoj osobný rekord som určite neprekonal. V „cieli“ na Zákľuči sa už napájam na zelenú značku vedúcu po lesnej ceste. Najskôr preverím bočné štuple jazdou na stene ostrého V, kde voda hlboko vymyla cestu a následne začnem zapájať aj stehná. Terén sa zrazu poriadne zdvihol. Sadnem na špičku sedla, telo k riaditkam a dupem čo to dá. Je to pekná stojka, ale nie neprekonateľná. Chvíľu idem po rovinke na vrstevnici a potom znovu dupem gašparka. V tejto prvej polke sú takéto náročné stojky, ktoré som našťastie všetky vyšiel. Keď príde do tuhého, spoznáte to. Pred Turatínskym sedlom ma čaká prvé očakávané tlačenie. Tlačím pár desiatok metrov až na čistinku, kde pred samotným rázcestníkom nasadám na bike a skúsim to tam úspešne vydupať. Na začiatku som vravel, že dupači si prídu na svoje. Na Ostré by sa dalo pekne vyšliapať, ale popadané stromy to znemožňujú, tak skoro na vrchol tlačím, nesiem a prenášam. Nasleduje konečne moja dlho očakávaná časť, ktorú si vychutnám. Nádherné pojazdeníčko ešte krajším bukovým lesom, ja viem, prečo som si vybral túto cestu. Pre toto! Prevažne zvlnený pekný chodník, ale sem tam mi nájazd na skaly nevyjde alebo jednu, či dve kolmé skaly musím potlačiť. A takto svižne sa dostávam na Hornú lúku, priamo na hrebeň.


Okoštujem fatranské jafiry a napájam sa na červenú značku, ktorou pokračujem na Veterné. Nasleduje prvý hrebeňový zjazdík. Najskôr holinou, potom vchádzam do lesa, kde v zjazde pokračujem už viac technicky. Vyšliapem menší kopček a zas dole, až po úpätie ďalšieho vrchu. Nič to, zas musím tlačiť. Druhé náročné tlačenie, tentoraz ale hodný kus strmo hore. Keď sa konečne dostanem na holinu, čaká ma znovu dupanie do pedálov. Zdá sa mi to ako večnosť, stehná mi ide roztrhnúť, zatnem zuby a idem. Síce na trikrát, keď vybehnem mimo úzkeho chodníka a stratím rýchlosť, ale aj z toho mám veľmi dobrý pocit. Cestou hore ma sledovali ako sa trápim český turisti a teta si ma dlho fotila. To je toho! Podstatné je, že som na vrchole. Veterné nemá taký názov len tak, pre nič za nič. Jediná úľavová poloha je ležmo na zemi, lebo kým nemám oblečenú pláštenku, tak mi je strašná zima. Tu načerpám nejaké sily, aby som bol schopný pokračovať. Medzitým obdivujem slovenskú prírodu všade navôkol. Ci pána, a že je čo obdivovať!


Ďalej pokračujem nevýrazným klesaním a aj nevýrazným stúpaním na Veľkú lúku, najvyšší vrch tejto južnej časti Malej Fatry s nadmorskou výškou 1476 m. Pohodička, až na úsek s kosodrevinou za Vidlicou, kde sú vraj rašeliniská a možno preto je na dvoch miestach hrebeň vždy rozmočený a rozrytý na hlboké čierne bahno. Tieto úseky obchádzam a predieram sa cez hustú kosodrevinu. Nikde nestojím, nekochám sa výhľadmi, ani na Veľkej lúke, ani neskôr na Krížave, len pokračujem v ceste. Až na jednu vynútenú prestávku za lúkou, kde na prístupovej ceste na vysielač chytím defekt. Dodnes neviem ako som k nemu prišiel. Je to prakticky rovná cesta s malým množstvom kameňa, taktiež som necítil žiaden tvrdý náraz na preseknutie duše. To je už jedno, proste som na prednom kolese ukážkovo sekol dušu. Mením dušu a po neúspešnom fúkaní zisťujem, že aj v náhradnej mám dieru. Tá vznikla v kapsičke, od náradia čo tam nosím. Za tie roky sa mi prvýkrát takto poškodila duša. Radšej teraz, ako keby som mal na to prísť na maratóne, kde by som nemal poriadne lepenie, len samolepiace záplaty, ktoré nie sú vždy 100%-né. Už dávnejšie som si chcel v kapsičke reorganizovať obsah vecí a teraz mám na to pádny dôvod.


Za Krížavou nasleduje prvý náročnejší zjazd. Tento je veľmi skalnatý a miestami strmý, preto je dôležité nespadnúť. Pamätám si, ako som tu prvý krát tlačil, paradoxne dolu zjazdom. Vtedy som na to nemal guráž, málo skúsenosti a relatívne nové SPD-čka neboli znakom úspešného zostupu. Tentoraz som sa do terénu zahryzol, hoci s určitou dávkou rešpektu a opatrnosti. Chcel som sa ešte dožiť rána. Cestou prechádzam cez rovinky, menšie kopčeky a znovu zjazdy. Nakoniec prídem pod úpätie Minčola. Tu stretnem nejakých cyklistov, pričom mladého bažanta vystraším a spanikári, keď na neho zakričím: „Zľava!“ Dobrá stopa je v stúpaní na nezaplatenie. Tento úvod stúpania vydupem, ale po chvíli už to nemá zmysel a zosadám. Teraz neviem povedať, ktoré tlačenie bolo horšie, či na Minčol alebo na Veterné. Myslím, že toto bolo rozhodne kratšie. Do tretice a naposledy tlačím bicykel, až dosiahnem vrchol Minčola. Tu si už vychutnávam výhľad, nie len na okolité vrcholky hôr, ale aj na Žilinu, Martin, či Vrútky. Po dlhšom čase dorazia cyklisti, ktorých som obiehal. Tento vrch bol môj dnešní cieľ, preto som sa musel rozhodnúť čo ďalej. Naposledy som šiel modrou do Vrútok a teraz ma dosť dlho lákala žltá značka. Tou chodím často, ale len od polky, kde sa napájam z jednej zvážnice a tak viem, že je to pekný zjazd. Nahlas uvažujem s kolegami cyklistami, kade? Nakoniec sa rozhodnem, že ukončím celý hrebeň a idem do sedla Javorina. Vravím si, kedy najbližšie budem mať takúto príležitosť? Ak nie teraz, tak možno už nikdy, škoda sa nechopiť šance.


Poberiem sa teda červenou značkou ďalej. Vôbec to neľutujem, urobil som správne rozhodnutie. Pod Minčolom sú pamätníky na prudké boje počas 2. svetovej vojny. Za nimi vydupem ešte jedno významnejšie stúpanie. Trochu nepredvídateľne skalnaté, tak ho zdolávam na viackrát. Ešte pred zjazdom sú tu zradné vysoké skaly, cez ktoré radšej prejdem peši. A už len prakticky dole. Podobne ťažké ako smerom z Krížavy. Občasné kľučkovanie pomedzi spadnuté stromy, ktoré naberá na intenzite, kde už pomaly pôvodný chodník neexistuje, len obchádzky. Našťastie sú už pekne vychodené chodníčky, tak nie je problém kľučkovať. Netreba sa zaoberať, že kadiaľ, len ísť cestičkou dole. Čím viac som sa blížil k Javorine, tým viac na intenzite naberalo aj klesanie. Posledný úsek bol cikcakovito strmo dole, že mi nebolo všetko jedno. Po čase som ľutoval, že som si nedal sedlo nižšie, keďže doteraz som nepociťoval takú potrebu. Vyzeralo to na dlhý zjazd, tak som ho nakoniec musel dať nižšie. Aj tak nepomohlo a obil som si jajka. Pár úsekov pred koncom zjazdu som šiel na istotu s bikom po boku, to už bolo na mňa strašne veľa. Z lesa som vyšiel na lesnú cestu idúcu do sedla. Ja som tam už nešiel, aj tak by som sa ten kúsok musel vracať.


Už mi ostáva len jedno, dostať sa do Vrútok. Veľa možnosti na výber nie je, proste to vezmem zvážnicami a budem kopírovať bývalý okruh Fatranského maratónu. To bol plán, ale realita bola iná. Viem, že sme vtedy bočili doprava a tak som to aj ja zvrtol na prvej, celkom peknej čistinke. Všetko sa mi páčilo, aj stromy sa mi dali byť podobné z maratónu. Vytriezvel som, keď som sa dostal do slepej uličky. Teraz kde? Očividne som šiel zle. Našťastie bola vľavo odbočka na strmú prašnú zvážnicu, ktorá ma doviedla na cyklocestu. Už sa dostávam do obrazu, ale keďže vôbec netuším kde presne som, volím jedinú možnosť a to ísť stále dolu, za každých okolností len dolu. Určite sa takto dostanem do civilizácie, lebo všetky zvážnice vedú do Vrútok. Čo som si všímal, tak celý čas som šiel po cykloceste. Najpravdepodobnejšie som sa predsa len dostal na Fatranský okruh, ale na tú časť, ktorou sa šlo späť hore na Javorinu, čiže nie úplne presne tak, ako som pôvodne chcel ísť. Ale stále lepšie, ako sa zrazu ocitnúť v Žiline.


Do Martina sa dá ísť dvoma peknými cestami. Prvou je asfaltka na Stráne, ale ja som volil terénnejšiu cestu. Kúsok ako vychádza na túto asfaltku žltá značka odbočujem doľava a na prvej veľkej čistine bočím zas doprava, kadiaľ sa dostanem tiež do Martina. Na návrat do Bystričky odporúčam ísť predsa len tou asfaltkou. Potom zísť kúsok dole a nad MHD zastávkou odbočiť doprava okolo hotela. Touto zvážnicou sa nakoniec dostanete na rozbitú asfaltku, ktorou pôjdete hore. Dobre sa obzerajte po modrej značke a keď ju zbadáte, tak sa ňou, strmo dole, dostanete rovno do Bystričky. Ako bonus máte celkom pekný nenáročný zjazd.

Konečne prichádzam na intrák, hladný a unavený. Ani variť sa mi nechcelo, ale keďže žalúdok protestoval, tak som predsa musel. Ak by som to mal zhodnotiť, tak táto hrebeňovka patrí medzi najkrajšie výlety, ktoré som kedy absolvoval. Vytrápi a preverí v každom ohľade. Vysoká náročnosť výletu je bohato odmenená krásnymi výhľadmi, pre ktoré sa tam oplatí ísť. Aj jednoduchšou cestou priamo na Martinské hole, či už serpentínami z Podstránia alebo asfaltkou z Vrútok. Odmena je vždy rovnaká. Semester už začal, tak si dám menšiu pauzu a pôjdem maximálne na najbližšie maratóny. Na väčší výlet sa už nechystám, tak hádam až na budúci rok.

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=103275
Dĺžka: cca 49 km
Nastupané metre: 2267 m